Okamihy pravdy robia zo všedných politických lídrov historické postavy. Ak tie okamihy lídri neprepasú. Ak ten svoj okamih pravdy prepasú, história je bohatšia o ďalšieho niktoša a historici o ďalší problém. Nakoniec aj tak všetko zaveje čas. Dovtedy však ide o kľúčové okamihy.
Okamihy pravdy, ktoré ponúkajú (história ukazuje, že naozaj kdekomu) šancu písať vlastnoručne dejiny, sa spravidla ohlasujú vopred. Robia to i dnes, hoci v biblických časoch to bolo o čosi pohodlnejšie, lebo Hospodin hojne používal prorokov. Dnes prorokuje veľa šašov, ale autentických prorokov od čias Izaiáša, Jeremiáša či Zachariáša dramaticky ubudlo. Pokúšajú sa ich suplovať prognostici a najmä médiá, ale tí, povedzme si to otvorene, už nemajú tie konexie. Ale často sa im darí. Nech už veštia z grafov, alebo z kávovej usadeniny, blížiaci sa okamihu pravdy často predvídajú, spozorujú a ohlasujú. Zvyknú to byť bystrí ľudia, ale príliš často sú všade okolo nich iba hluchí a slepí (to sa zase tak veľmi od biblických čias nezmenilo). Tým darmo niečo ohlasovať, tých taká návšteva okamihu pravdy prekvapí, hoci už z diaľky bolo počuť jej dupot a trúbenie a potom dobrú hodinu, obrazne povedané, búchanie na dvere. K takým „prekvapeniam“ patria nemecké vpády do susedných krajín na počiatku 2. svetovej vojny a nespočetné „prekvapujúce“ zvraty vo voľbách kdekoľvek na svete, kde si ľudia užívajú luxus demokracie. Niektoré okamihy pravdy si človek dodatočne obľúbi, lebo majú silný príbeh. A silnú postavu, ktorá ten okamih pravdy neprepásla. Ako Sir Winston Churchill. Alebo Juan Carlos I.
.juan Carlos a jeho okamihy
Bolo štvrť na dve v noci z 23. na 24. februára 1981, keď sa v španielskej televízii objavil kráľ Juan Carlos I. Mal na sebe uniformu najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, čo je funkcia a zároveň i najvyššia španielska vojenská hodnosť. Povedal, že vydal príkaz, aby bolo urobené všetko potrebné, aby sa udržal ústavný poriadok. A tiež, že: „Koruna nemôže tolerovať v nijakej forme nijaký skutok, ktorý sa pokúša porušovať ústavu schválenú španielskym ľudom.“
Bola to pre Španielsko veľmi dramatická chvíľa a keď sa začala, kráľ si nemohol byť istý, ako dopadne. Večer predtým, 23. februára 1981 o pol siedmej, práve počas voľby nového predsedu vlády, vtrhlo 200 ozbrojených (aj samopalmi) mužov španielskej polície Guardia Civil do budovy parlamentu a do jeho rokovacej sály. Viedol ich podplukovník Antonio Tejero del Molina, ktorý sa postavil za rečnícky pult s pištoľou v ruke a vyzval poslancov, aby si políhali na zem. Povedal im, aby tak čakali na príchod oficiálneho predstaviteľa armády a na nástup vojenskej vlády, ktorú vymenuje kráľ. Začal sa vojenský puč, čo nebola v Španielsku nijaká novota. Vďaka kameramanovi, ktorému sa podarilo nakrútiť zvnútra rokovacej sály asi polhodinový záznam, vieme, že traja z poslancov Tejerov príkaz neuposlúchli. Minister obrany Manuel Gutiérrez Mellado, ktorý si neľahol na zem, ale postavil sa a prikázal Tejerovi, aby to celé zastavil, úradujúci predseda vlády Adolfo Suárez, ktorý zostal sedieť, a vodca španielskych komunistov Santiago Carrillo, ktorý si tiež neľahol, ale si posediačky zapálil cigaretu a nedával najavo, že by ho to vzrušovalo. Mellado i Suárez potom nariadili vzbúrencom, aby zložili zbrane. Tí sa na nich vrhli a spolu s ďalšími vrátane komunistu Carrilla a budúceho dlhoročného šéfa vlády Felipe Gonzálesa, ich odvliekli zo sály, pričom ďalší vypálili niekoľko sálv zo samopalov do stropu sály. V sále vtedy bol ako poslanec i Javier Solana, neskorší generálny tajomník NATO. Vzbúrenci z Guardia Civil mali aj priaznivcov pred parlamentom a tí sa po ovládnutí parlamentu ozbrojencami pustili vonku do spevu frankistických piesní.
Takmer v rovnakom čase vyhlásil vzburu v meste Valencia generál Jaime Milans del Bosch, na ulice rozmiestnil tanky, vyhlásil mimoriadny stav a prehováral zvyšných najvyšších veliteľov španielskej armády, aby sa pridali k puču. Ďalší vzbúrený generál Torres Rojas sa pokúsil prinútiť divíziu armády v hlavnom meste, aby obsadila strategické miesta v Madride, najmä však vysielacie pracoviská rozhlasu a televízie, aby oznámili úspešné prevzatie moci. Torres Rojas neuspel. Kráľ odmietol puč a ešte v tú noc si zabezpečil vernosť zvyšných vojenských veliteľov. Obvolal ich osobne s posolstvom, že puč dôrazne odmieta. Využil svoj okamih pravdy na to, aby urobil niečo veľmi statočné. Keď sa zjavil na televíznej obrazovke a povedal, že nedovolí nikomu porušovať ústavu, pochopila celá krajina, že puč neuspel. Antonio Tejero i generál Bosch boli ešte v ten deň – 24. februára 1981 – zatknutí a spolu s ďalšími neskôr odsúdení na dlhoročné tresty väzenia. Puč nepripravovali len policajti z Guardie Civil a vojaci, ale aj civili, ktorým chýbal Francov režim. Medzi odsúdenými bol aj Juan García Carrés, bývalý šéf jediných odborov, ktoré boli povolené za éry „caudilla“ Franca.
Monarchiu i demokraciu táto epizóda posilnila. V čase pokusu o vojenský prevrat bol Juan Carlos na tróne iba 6 rokov a hoci to bol on, kto viedol Španielsko rozhodným spôsobom k demokracii a k slobodným voľbám, mnohí ho odmietali, videli v ňom Francov pokus zachovať minulosť a chceli obnoviť republikánske zriadenie. Komunista Santiago Carrillo ho posmešne nazval Juanom Carlosom „Krátkym“, vyjadrujúc tak svoje presvedčenie, že monarchia ani kráľ nevydržia dlho. Po potlačení vojenského puču a kráľovom vystúpení na obranu demokracie však sám Santiago Carrillo, zjavne pohnutý, povedal do televíznych kamier, aby „Boh ochraňoval kráľa“ a tiež, že „dnes sme všetci monarchistami“. Mocné slová – od presvedčeného komunistu. Okamih pravdy Juana Carlosa sa stal okamihom pravdy o Juanovi Carlosovi a tá pravda sa Španielom prihovorila.
Nebol to prvý vojenský puč, o ktorý sa pokúsil Antonio Tejero del Molina (o jeden sa pokúsil už o dva roky skôr a bol za to i väznený, ale, paradoxne, nie zbavený hodnosti) v snahe vrátiť Španielsko späť do čias autoritárneho režimu. Vojenským prevratom sa dostal k moci v časti Španielska už v roku 1936 generál Francisco Franco. Nasledovala tri roky trvajúca krvavá občianska vojna, v ktorej prišlo o život milión ľudí a zverstiev sa dopúšťali obe strany – republikáni a najmä komunisti na jednej strane, a Francovi falangisti na druhej. Francov štát bol diktatúrou, ale napriek Hitlerovej pomoci počas občianskej vojny, zostal v 2. svetovej vojne neutrálnym. V roku 1969 sa Franco rozhodol, že Juan Carlos sa stane po jeho smrti španielskym kráľom. Po Francovej smrti vyhlásil španielsky parlament Cortes Generales Juana Carlosa za kráľa Španielska. Kráľ Juan Carlos, ktorý počas Francovho života nejavil nijaké známky radikálneho demokrata, hoci s demokratmi začal potichu rokovať, zaviedol rýchle reformy – na značnú nevôľu armády a konzervatívnych kruhov Francovej Falangy, ktoré si priali udržanie autoritatívneho režimu. V júni 1977 sa konali prvé demokratické voľby a v roku 1978 prijal parlament demokratickú ústavu, ktorú Španieli schválili v decembri toho roku v referende. Preto ten puč frankistických dôstojníkov, a preto aj ten okamih pravdy španielskeho kráľa.
Ale Juan Carlos mal nedávno aj iný okamih pravdy, ktorý, spôsobom sebe vlastným, tiež nepremeškal. V novembri 2007 sa konal španielsko-americký summit v Santiagu de Chile. Na summite prerušoval reč španielskeho premiéra Josého Luisa Zapatera, ktorý vyjadroval svoj rešpekt voči svojmu predchodcovi Aznarovi, venezuelský, ropou vystužený populistický klaun Hugo Chávez výkrikmi, že Aznar je „fašista“ a „menej ľudský ako hady“. Sediac za stolom v rade spolu so Zapaterom i vykrikujúcim Chávezom sa Juan Carlos naklonil dopredu a dôrazne sa Cháveza opýtal: „Por qué no te callas?“, čo znamená asi toľko, že „prečo nezavrieš hubu?“ Krátko na to odišiel z miestnosti, ale v Španielsku veta „Por qué no te callas?“ za pár hodín úplne zľudovela, ľudia si ju začali posielať mobilnými telefónmi a Juan Carlos sa na okamih stal hviezdou. (Ak si tú vetu napíšete do vyhľadávača na portále YouTube, nájdete tam autentické video s celou scénkou.)
Za tento čarovný okamih pravdy o sebe i Chávezovi si španielsky kráľ získal i moje srdce a zaslúži si, myslím, aby všetci poznali jeho celé meno. V plnej kráľovskej paráde sa ten skvelý 70-ročný muž, ktorý nezaváha, keď príde jeho chvíľa, volá Juan Carlos Alfonso Víctor María de Borbón y Borbón-Dos Sicilias.
.o (možno) márnom želaní
Preto chápem, prečo sú niektorí moji známi vo svojom srdci monarchistami. Práve takého kráľa, akým je Juan Carlos by chceli mať namiesto prezidenta, nedôverujúc hlboko (a povedzme si rovno, že aj oprávnene) voličskému vkusu ľudových más. Vedia, či skôr tušia, že vysoká šľachta s kráľovskou krvou je vychovávaná práve pre takéto okamihy pravdy. Tie – a nie „vládnutie“ a poberanie apanáže – tvoria jej poslanie. Teda možno som ja, rovnako ako oni, idealizujúcim romantikom či romantizujúcim idealistom (oboje je známkou buď nedostatku zdravej skepsy, čo je, pravda, výrazný kognitívny defekt, alebo istej citovej a mentálnej nezrelosti, čo tiež nie je lepšie – je to iba iné meno pre naivitu), ale tak sa mi to javí. Potvrdzuje mi to španielsky filozof José Ortega y Gasset vo svojej „Vzbure davov“ spred takmer osemdesiatich rokov, kde vysvetľuje, čo je to noblesse oblige („urodzenosť zaväzuje“): „Elite chutí život, len keď spočíva v službe niečomu vysokému. Preto nutnosť slúžiť nepokladá za útlak... Vznešenosť je definovaná prísnosťou k sebe samému – povinnosťami, nie právami. Noblesse oblige. ‚Žiť podľa chuti je plebejské; vznešený duch sa usiluje o poriadok a zákon´ (Goethe).“ Píše, že pôvodný význam slova „šľachtic“ je dynamický, nie je to statická a pasívna vlastnosť, ktorá sa dedí ako neživá vec. Šľachtic znamená podľa Ortegu y Gasseta „šľachetný“ a rozumie sa tým podľa neho niekto, kto je taký podľa názoru ostatných ľudí, teda ten, kto sa stal známym tým, že vynikol nad bezmenný dav.
Ale José Ortega y Gasset nedaruje nič ani šľachte: „Bez šľachty by európske národy neexistovali. Ale napriek všetkým cnostiam svojho srdca bola šľachta, a to odjakživa, padnutá na hlavu. Žila z cudzieho. Rozum mala obmedzený, bola citová, pudová, chápajúca iba názorne; jednoducho „iracionálna“. Preto nedokázala vyvinúť nijakú techniku, ktorá núti k racionalizácii. Nevynašla pušný prach. Prejedala sa. Neschopná vymyslieť nové zbrane dovolila, aby si mešťania vzali z Východu či odinakiaľ pušný prach a použili ho. Tí už potom automaticky vyhrali bitku nad urodzeným bojovníkom, nad „rytierom“ hlúpo pokrytým železom, ktorý sa na bojisku ledva hýbal a nedokázal prísť na to, že tajomstvo vojny nespočíva ani tak v obranných prostriedkoch, ako v útočných.“ To bolo smutnou pravdou i mimo kontextu Západu. Taký bol i osud japonských samurajov na úsvite modernej doby. Tí napĺňali svojim kódexom služby ideál noblesse oblige absolútne. A porazili ich tí, ktorých nezaväzovalo nič.
Nechajme preto šľachtu šľachtou, i keď jednu moju túžbu s tým súvisiacu považujem za legitímnu a naskrze nie nezrelú ani romantickú. Netreba mi monarchiu, viem, že sa nedá umelo vytvoriť. O potenciálnej slovenskej šľachte ani netreba začať reč (ani ten golf nepomôže). Šľachta, žiaľ, zväčša doslúžila i tam, kde nejaká historicky naozaj bola. Chcem iba, aby štát, v ktorom žijem, mal hlavu, ktorá by dokázala nepremárniť okamih pravdy, ak taký okamih príde. Na to nemusí byť šľachticom, ani mať kráľovskú krv. Chcem, aby mala tá hlava štátu, o ktorej tu hovorím, dosť intelektu a mravnej intuície, aby ten okamih pravdy okamžite rozpoznala, keď príde. Na to tiež nemusí patriť k starému panovníckemu rodu, stačí, ak to bude bystrý a statočný človek z rodu plebejského. Chcem, aby mala potom toľko odvahy a toľko morálneho fundamentu, ako v tej kľúčovej chvíli Juan Carlos. To mali v histórii aj ľudia bez modrej krvi. Keď sa tak však pozerám na ten orloj alegorických postáv, ktoré doteraz vystrúhala vôľa ľudu z lacného materiálu, aby prešli oknami slovenského prezidentského paláca, tak vidím, že možno chcem priveľa. Ale tvrdohlavo trvám na tom, že to nie je priveľa, že je to nevyhnutné minimum. A dúfam, že to nakoniec dôjde všetkým.
.o všedných okamihoch
Okamihy pravdy, v ktorých ide o Slobodu s veľkým S, neprichádzajú, chvalabohu, každý týždeň, ako sa ani Zem nezráža každé tisícročie s asteroidom. Všedné dni a roky sa skladajú skôr z malicherností a je to tak dobre. Ale to neznamená, že popri veľkých okamihoch pravdy neexistujú aj také menšie a celkom malé okamihy. Aj pravdy sú veľké a potom aj tie malé a celkom malé, ktoré však majú schopnosť združovať sa do tých veľkých. Aj keď každodenný politický život vyzerá sivo a nudne, v skutočnosti je poznačený takmer neustávajúcim dažďom drobných okamihov pravdy. V každom okamihu o niečo ide a ani netreba, aby za rečníckym pultom stál fúzatý radikál Antonio Tejero mávajúci nabitou pištoľou a poslanci ležali prikrčení pod lavicami a na hlavy im padala omietka po dávkach samopalu do plafóna. Stačí, ak v istej chvíli položia prst na tlačidlo hlasovacieho zariadenia – a dobieha ich pravda. Nemusia pri tom vôbec vedieť, že ide práve o taký okamih a v 99,99 percentách prípadov ani nevedia. Nevedeli by, myslím si, ani keby tá pravda pred nimi panáčkovala medzi papiermi na stole.
Všade na svete je to rovnaké. Taký Barack Obama v Spojených štátoch je aj to, čo vidia hypnotizovaní účastníci jeho predvolebných mítingov, ale predovšetkým to, za čo hlasoval za celé tie roky v Senáte Kongresu Spojených štátov. A to je dosť odlišné od jeho televízneho obrazu. Možno tiež nevedel, aké okamihy ho pravidelne navštevovali, ale to by sme už zablúdili priďaleko. Ale je tu ešte čosi o Barackovi Obamovi, možno budúcom americkom prezidentovi. Človek je aj sumou toho, čo za celé roky prečítal, ak sa s tým vnútorne stotožnil. A ak verí a chodí do chrámu, tak je aj sumou kázní, ktoré vypočul a prijal. Barack Obama je teda aj reverend Jeremiah Wright, ktorého prijal za svojho spirituálneho tútora kedysi dávno a ktorý je ním dodnes. A to tiež nie je pozitívna pravda o Barackovi Obamovi, lebo tá pravda sú aj všetky tie plamenné kázne reverenda Wrighta plné rasizmu (pre zmenu čierneho) a jeho radikálnych rasových konšpiračných teórií, ktoré Obama počul a nikdy neodmietol. Až teraz – neochotne, alibisticky, ospravedlňujúco a nedôveryhodne. Každá z reverendových kázní bola okamihom pravdy, keď sa mal zdvihnúť a navždy odísť – a on tie okamihy premeškal všetky. Aj premeškané okamihy sa menia na pravdu – o tom, kto ich premešká.
Ale načo chodiť do Ameriky. Taký malý špinavý okamih pravdy sa vracia so železnou pravidelnosťou vždy v polovici apríla aj na Slovensko. Tento rok ho nepremeškal arcibiskup Sokol, keď odslúžil zádušnú omšu za popraveného prezidenta vojnového slovenského štátu, obklopený symbolmi ako slovenský dvojkríž štylizovaný do podoby gardistického znaku či „historická“ fosília menom Ďurica. Ponúkol tak okamih pravdy svojej cirkvi, v ktorom ho mohla poslať za to tam, kam patrí – so všetkou úctou, prirodzene. A cirkev ten okamih svojím čušaním premeškala. Ale i to je osvetlená (nechcem zneužiť slovo zjavená) pravda o slovenských biskupoch.
A pokojne sa možno opäť zastaviť aj v slovenskom prezidentskom paláci. Okamih pravdy prichádza vždy, keď slovenský prezident berie do rúk pero, aby podpísal nejaký zákon. Je to jeho vlastné meno, ktoré tam píše a to je najnovšie aj pod neobvykle stupídnym a škodlivým tlačovým zákonom. Súc samým sebou, slovenský prezident tento okamih pravdy nepremeškal, ale chopil sa ho, aby pravdu o sebe oznámil. Ale to robí, koniec koncov, každý prezident aj vtedy, keď sa priblíži k mikrofónu, napríklad pri novoročnom prejave. Je to okamih pravdy, keď dáva nazrieť do svojho vnútra, alebo aspoň do vnútra tých, čo mu jeho prejav napísali. Ono to je, mimochodom, v našom prípade asi jedno. Ide iba o to, ozvenu ktorého (čieho) osobného prázdna si môžu občania vypočuť. Okamih pravdy je to u nás v každom prípade. Taký ten malý, všedný, každoročný okamih pravdy, ktorý pre jeho banalitu človek pokojne premešká. Veď, čo už.
.o privolaných okamihoch
Sú i také okamihy pravdy, ktoré ľuďom nevnucujú historickí démoni, ani vonkajšie okolnosti, nad ktorými nemajú kontrolu. Sú to okamihy, ktoré sa z niektorých ľudí derú von bez pričinenia iných. Chcú von, potrebujú von. Niektorí politici, lebo o nich tu je stále reč, nepotrebujú čakať, kým ich vyzve chvíľa. Sami sú si chvíľou a konajú bez popudu. Nečakajú na okamih pravdy, skôr si aktívne vyhľadávajú zámienku pravdu o sebe deklarovať. Ak to nejde skutkom, tak aspoň slovami. Hugo Chávez je takým politikom, z ktorého sa pravda (o ňom, nie pravda „ako taká“) tlačí von bez ohľadu na diktát okamihu. Aj iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád je mužom, ktorý nepotrebuje stimuly z vonkajšieho sveta, aby zinscenoval svoje okamihy pravdy. Alebo Robert Mugabe. Alebo Vladimír Putin so svojou odzbrojujúcou úprimnosťou, s ktorou si buduje kult svojej osoby. Pre neho nevhodné okamihy jednoducho neexistujú.
Ale takých je v dejinách plno. A pokojne sa môžeme vrátiť opäť aj na Slovensko. Tu vládne trojica politikov, ktorí teda naozaj pasívne nevyčkávajú, kým ich história vyzve. Každý na svoj spôsob, ale každý iniciatívne a kedykoľvek, koná a najmä rozpráva tak, že historik bude mať s ich kategorizáciou iba minimálny problém (ak teda budú títo páni s odstupom času vôbec hodní záujmu akademického historika). Fico, Mečiar i Slota vytvárajú okamihy pravdy pre iných. Patria k rodu Antonia Tejera a nie k rodu Juana Carlosa. Už iba pôvabným paradoxom je, že si ani jeden z nich nevšimol skutočný okamih pravdy, ktorý neprivolali iniciatívne sami, ale ktorý im ponúkla história celkom transparentne v podobe Lisabonskej zmluvy. Tá vypitváva suverenitu národného štátu naozaj dôkladne a oni, vlastenci, patrioti, národovci, národniari, ktorým steká slza po líci pri národnej hymne – nič. Súhlasili ako teľce – v skutočnosti bez vlasti, bez názoru, bez zaváhania a bez rozmýšľania. Niežeby sa ten okamih pravdy netýkal i Mikuláša Dzurindu, ale ten aspoň predtým toľko nemával národnou vlajkou. Okamihy pravdy majú niekedy scenár frašky. A často priamo trápnej náhody.
.o dráme
To všetko vypovedá o tom, že José Ortega y Gasset mal pravdu, keď napísal: „Neverím v úplnú determinovanosť dejín. Naopak, myslím si, že všetok život, teda aj život dejinný, sa skladá z okamihov, z ktorých každý je tým predchádzajúcim do istej miery indeterminovaný, takže v ňom skutočnosť váha, piétine sur place a nevie, či sa rozhodnúť pre tú, či onú z daných možností. Toto metafyzické váhanie prepožičiava všetkému životnému dianiu nezameniteľnú kvalitu chvenia a otrasov.“ Ja viem, že je to pár zložitých viet, ale určite stoja za opätovné prečítanie a zadumanie sa. Ortega y Gasset vraví, podľa môjho pocitu, že život tvorí séria okamihov pravdy, z ktorých každý ponúka alternatívu, križovatku, na ktorej sa rozhoduje o budúcom dianí. A tie rozhodnutia robia ľudia vybavení slobodnou vôľou – preto sa všetko neustále chveje a otriasa.
A píše ešte, že: „Nie je dôvod popierať fakt pokroku, ale je potrebné opraviť názor, ktorý pokrok považuje za istú vec. So skutočnosťou skôr korešponduje názor, že pokrok ani vývoj nie sú zaistené proti nebezpečenstvu krokov späť a proti úpadku. V dejinách je možné všetko – víťazný a nekonečný pokrok rovnako ako občasný návrat, pretože život – jednotlivý i ten hromadný, osobný aj dejinný, je jedinou skutočnosťou sveta, ktorej podstatou je nebezpečenstvo. Skladá sa z peripetií. Presne vzaté, je drámou.“
Dráma sveta podľa Ortegu y Gasseta je dráma, ktorej sa dej láme nepredvídateľným spôsobom v okamihoch pravdy – banálnych i tých veľkých, v ktorých ide napríklad o Slobodu s veľkým S. Vtedy ide vždy o to, koho si ten okamih pravdy vybral. Konkrétni ľudia sú dramaturgmi i aktérmi tej drámy. Nám zostáva len naozaj znepokojujúca otázka, čo nás teda „oblige“, keď už niet medzi nami „noblesse“, čo nás zaväzuje v tých okamihoch pravdy, keď už niet urodzenosti (noblesy?). Ja tuším, čo to je a je to prastaré. Staršie ako monarchia i demokracia.
A koho si to zvolíme za prezidenta?
Okamihy pravdy, ktoré ponúkajú (história ukazuje, že naozaj kdekomu) šancu písať vlastnoručne dejiny, sa spravidla ohlasujú vopred. Robia to i dnes, hoci v biblických časoch to bolo o čosi pohodlnejšie, lebo Hospodin hojne používal prorokov. Dnes prorokuje veľa šašov, ale autentických prorokov od čias Izaiáša, Jeremiáša či Zachariáša dramaticky ubudlo. Pokúšajú sa ich suplovať prognostici a najmä médiá, ale tí, povedzme si to otvorene, už nemajú tie konexie. Ale často sa im darí. Nech už veštia z grafov, alebo z kávovej usadeniny, blížiaci sa okamihu pravdy často predvídajú, spozorujú a ohlasujú. Zvyknú to byť bystrí ľudia, ale príliš často sú všade okolo nich iba hluchí a slepí (to sa zase tak veľmi od biblických čias nezmenilo). Tým darmo niečo ohlasovať, tých taká návšteva okamihu pravdy prekvapí, hoci už z diaľky bolo počuť jej dupot a trúbenie a potom dobrú hodinu, obrazne povedané, búchanie na dvere. K takým „prekvapeniam“ patria nemecké vpády do susedných krajín na počiatku 2. svetovej vojny a nespočetné „prekvapujúce“ zvraty vo voľbách kdekoľvek na svete, kde si ľudia užívajú luxus demokracie. Niektoré okamihy pravdy si človek dodatočne obľúbi, lebo majú silný príbeh. A silnú postavu, ktorá ten okamih pravdy neprepásla. Ako Sir Winston Churchill. Alebo Juan Carlos I.
.juan Carlos a jeho okamihy
Bolo štvrť na dve v noci z 23. na 24. februára 1981, keď sa v španielskej televízii objavil kráľ Juan Carlos I. Mal na sebe uniformu najvyššieho veliteľa ozbrojených síl, čo je funkcia a zároveň i najvyššia španielska vojenská hodnosť. Povedal, že vydal príkaz, aby bolo urobené všetko potrebné, aby sa udržal ústavný poriadok. A tiež, že: „Koruna nemôže tolerovať v nijakej forme nijaký skutok, ktorý sa pokúša porušovať ústavu schválenú španielskym ľudom.“
Bola to pre Španielsko veľmi dramatická chvíľa a keď sa začala, kráľ si nemohol byť istý, ako dopadne. Večer predtým, 23. februára 1981 o pol siedmej, práve počas voľby nového predsedu vlády, vtrhlo 200 ozbrojených (aj samopalmi) mužov španielskej polície Guardia Civil do budovy parlamentu a do jeho rokovacej sály. Viedol ich podplukovník Antonio Tejero del Molina, ktorý sa postavil za rečnícky pult s pištoľou v ruke a vyzval poslancov, aby si políhali na zem. Povedal im, aby tak čakali na príchod oficiálneho predstaviteľa armády a na nástup vojenskej vlády, ktorú vymenuje kráľ. Začal sa vojenský puč, čo nebola v Španielsku nijaká novota. Vďaka kameramanovi, ktorému sa podarilo nakrútiť zvnútra rokovacej sály asi polhodinový záznam, vieme, že traja z poslancov Tejerov príkaz neuposlúchli. Minister obrany Manuel Gutiérrez Mellado, ktorý si neľahol na zem, ale postavil sa a prikázal Tejerovi, aby to celé zastavil, úradujúci predseda vlády Adolfo Suárez, ktorý zostal sedieť, a vodca španielskych komunistov Santiago Carrillo, ktorý si tiež neľahol, ale si posediačky zapálil cigaretu a nedával najavo, že by ho to vzrušovalo. Mellado i Suárez potom nariadili vzbúrencom, aby zložili zbrane. Tí sa na nich vrhli a spolu s ďalšími vrátane komunistu Carrilla a budúceho dlhoročného šéfa vlády Felipe Gonzálesa, ich odvliekli zo sály, pričom ďalší vypálili niekoľko sálv zo samopalov do stropu sály. V sále vtedy bol ako poslanec i Javier Solana, neskorší generálny tajomník NATO. Vzbúrenci z Guardia Civil mali aj priaznivcov pred parlamentom a tí sa po ovládnutí parlamentu ozbrojencami pustili vonku do spevu frankistických piesní.
Takmer v rovnakom čase vyhlásil vzburu v meste Valencia generál Jaime Milans del Bosch, na ulice rozmiestnil tanky, vyhlásil mimoriadny stav a prehováral zvyšných najvyšších veliteľov španielskej armády, aby sa pridali k puču. Ďalší vzbúrený generál Torres Rojas sa pokúsil prinútiť divíziu armády v hlavnom meste, aby obsadila strategické miesta v Madride, najmä však vysielacie pracoviská rozhlasu a televízie, aby oznámili úspešné prevzatie moci. Torres Rojas neuspel. Kráľ odmietol puč a ešte v tú noc si zabezpečil vernosť zvyšných vojenských veliteľov. Obvolal ich osobne s posolstvom, že puč dôrazne odmieta. Využil svoj okamih pravdy na to, aby urobil niečo veľmi statočné. Keď sa zjavil na televíznej obrazovke a povedal, že nedovolí nikomu porušovať ústavu, pochopila celá krajina, že puč neuspel. Antonio Tejero i generál Bosch boli ešte v ten deň – 24. februára 1981 – zatknutí a spolu s ďalšími neskôr odsúdení na dlhoročné tresty väzenia. Puč nepripravovali len policajti z Guardie Civil a vojaci, ale aj civili, ktorým chýbal Francov režim. Medzi odsúdenými bol aj Juan García Carrés, bývalý šéf jediných odborov, ktoré boli povolené za éry „caudilla“ Franca.
Monarchiu i demokraciu táto epizóda posilnila. V čase pokusu o vojenský prevrat bol Juan Carlos na tróne iba 6 rokov a hoci to bol on, kto viedol Španielsko rozhodným spôsobom k demokracii a k slobodným voľbám, mnohí ho odmietali, videli v ňom Francov pokus zachovať minulosť a chceli obnoviť republikánske zriadenie. Komunista Santiago Carrillo ho posmešne nazval Juanom Carlosom „Krátkym“, vyjadrujúc tak svoje presvedčenie, že monarchia ani kráľ nevydržia dlho. Po potlačení vojenského puču a kráľovom vystúpení na obranu demokracie však sám Santiago Carrillo, zjavne pohnutý, povedal do televíznych kamier, aby „Boh ochraňoval kráľa“ a tiež, že „dnes sme všetci monarchistami“. Mocné slová – od presvedčeného komunistu. Okamih pravdy Juana Carlosa sa stal okamihom pravdy o Juanovi Carlosovi a tá pravda sa Španielom prihovorila.
Nebol to prvý vojenský puč, o ktorý sa pokúsil Antonio Tejero del Molina (o jeden sa pokúsil už o dva roky skôr a bol za to i väznený, ale, paradoxne, nie zbavený hodnosti) v snahe vrátiť Španielsko späť do čias autoritárneho režimu. Vojenským prevratom sa dostal k moci v časti Španielska už v roku 1936 generál Francisco Franco. Nasledovala tri roky trvajúca krvavá občianska vojna, v ktorej prišlo o život milión ľudí a zverstiev sa dopúšťali obe strany – republikáni a najmä komunisti na jednej strane, a Francovi falangisti na druhej. Francov štát bol diktatúrou, ale napriek Hitlerovej pomoci počas občianskej vojny, zostal v 2. svetovej vojne neutrálnym. V roku 1969 sa Franco rozhodol, že Juan Carlos sa stane po jeho smrti španielskym kráľom. Po Francovej smrti vyhlásil španielsky parlament Cortes Generales Juana Carlosa za kráľa Španielska. Kráľ Juan Carlos, ktorý počas Francovho života nejavil nijaké známky radikálneho demokrata, hoci s demokratmi začal potichu rokovať, zaviedol rýchle reformy – na značnú nevôľu armády a konzervatívnych kruhov Francovej Falangy, ktoré si priali udržanie autoritatívneho režimu. V júni 1977 sa konali prvé demokratické voľby a v roku 1978 prijal parlament demokratickú ústavu, ktorú Španieli schválili v decembri toho roku v referende. Preto ten puč frankistických dôstojníkov, a preto aj ten okamih pravdy španielskeho kráľa.
Ale Juan Carlos mal nedávno aj iný okamih pravdy, ktorý, spôsobom sebe vlastným, tiež nepremeškal. V novembri 2007 sa konal španielsko-americký summit v Santiagu de Chile. Na summite prerušoval reč španielskeho premiéra Josého Luisa Zapatera, ktorý vyjadroval svoj rešpekt voči svojmu predchodcovi Aznarovi, venezuelský, ropou vystužený populistický klaun Hugo Chávez výkrikmi, že Aznar je „fašista“ a „menej ľudský ako hady“. Sediac za stolom v rade spolu so Zapaterom i vykrikujúcim Chávezom sa Juan Carlos naklonil dopredu a dôrazne sa Cháveza opýtal: „Por qué no te callas?“, čo znamená asi toľko, že „prečo nezavrieš hubu?“ Krátko na to odišiel z miestnosti, ale v Španielsku veta „Por qué no te callas?“ za pár hodín úplne zľudovela, ľudia si ju začali posielať mobilnými telefónmi a Juan Carlos sa na okamih stal hviezdou. (Ak si tú vetu napíšete do vyhľadávača na portále YouTube, nájdete tam autentické video s celou scénkou.)
Za tento čarovný okamih pravdy o sebe i Chávezovi si španielsky kráľ získal i moje srdce a zaslúži si, myslím, aby všetci poznali jeho celé meno. V plnej kráľovskej paráde sa ten skvelý 70-ročný muž, ktorý nezaváha, keď príde jeho chvíľa, volá Juan Carlos Alfonso Víctor María de Borbón y Borbón-Dos Sicilias.
.o (možno) márnom želaní
Preto chápem, prečo sú niektorí moji známi vo svojom srdci monarchistami. Práve takého kráľa, akým je Juan Carlos by chceli mať namiesto prezidenta, nedôverujúc hlboko (a povedzme si rovno, že aj oprávnene) voličskému vkusu ľudových más. Vedia, či skôr tušia, že vysoká šľachta s kráľovskou krvou je vychovávaná práve pre takéto okamihy pravdy. Tie – a nie „vládnutie“ a poberanie apanáže – tvoria jej poslanie. Teda možno som ja, rovnako ako oni, idealizujúcim romantikom či romantizujúcim idealistom (oboje je známkou buď nedostatku zdravej skepsy, čo je, pravda, výrazný kognitívny defekt, alebo istej citovej a mentálnej nezrelosti, čo tiež nie je lepšie – je to iba iné meno pre naivitu), ale tak sa mi to javí. Potvrdzuje mi to španielsky filozof José Ortega y Gasset vo svojej „Vzbure davov“ spred takmer osemdesiatich rokov, kde vysvetľuje, čo je to noblesse oblige („urodzenosť zaväzuje“): „Elite chutí život, len keď spočíva v službe niečomu vysokému. Preto nutnosť slúžiť nepokladá za útlak... Vznešenosť je definovaná prísnosťou k sebe samému – povinnosťami, nie právami. Noblesse oblige. ‚Žiť podľa chuti je plebejské; vznešený duch sa usiluje o poriadok a zákon´ (Goethe).“ Píše, že pôvodný význam slova „šľachtic“ je dynamický, nie je to statická a pasívna vlastnosť, ktorá sa dedí ako neživá vec. Šľachtic znamená podľa Ortegu y Gasseta „šľachetný“ a rozumie sa tým podľa neho niekto, kto je taký podľa názoru ostatných ľudí, teda ten, kto sa stal známym tým, že vynikol nad bezmenný dav.
Ale José Ortega y Gasset nedaruje nič ani šľachte: „Bez šľachty by európske národy neexistovali. Ale napriek všetkým cnostiam svojho srdca bola šľachta, a to odjakživa, padnutá na hlavu. Žila z cudzieho. Rozum mala obmedzený, bola citová, pudová, chápajúca iba názorne; jednoducho „iracionálna“. Preto nedokázala vyvinúť nijakú techniku, ktorá núti k racionalizácii. Nevynašla pušný prach. Prejedala sa. Neschopná vymyslieť nové zbrane dovolila, aby si mešťania vzali z Východu či odinakiaľ pušný prach a použili ho. Tí už potom automaticky vyhrali bitku nad urodzeným bojovníkom, nad „rytierom“ hlúpo pokrytým železom, ktorý sa na bojisku ledva hýbal a nedokázal prísť na to, že tajomstvo vojny nespočíva ani tak v obranných prostriedkoch, ako v útočných.“ To bolo smutnou pravdou i mimo kontextu Západu. Taký bol i osud japonských samurajov na úsvite modernej doby. Tí napĺňali svojim kódexom služby ideál noblesse oblige absolútne. A porazili ich tí, ktorých nezaväzovalo nič.
Nechajme preto šľachtu šľachtou, i keď jednu moju túžbu s tým súvisiacu považujem za legitímnu a naskrze nie nezrelú ani romantickú. Netreba mi monarchiu, viem, že sa nedá umelo vytvoriť. O potenciálnej slovenskej šľachte ani netreba začať reč (ani ten golf nepomôže). Šľachta, žiaľ, zväčša doslúžila i tam, kde nejaká historicky naozaj bola. Chcem iba, aby štát, v ktorom žijem, mal hlavu, ktorá by dokázala nepremárniť okamih pravdy, ak taký okamih príde. Na to nemusí byť šľachticom, ani mať kráľovskú krv. Chcem, aby mala tá hlava štátu, o ktorej tu hovorím, dosť intelektu a mravnej intuície, aby ten okamih pravdy okamžite rozpoznala, keď príde. Na to tiež nemusí patriť k starému panovníckemu rodu, stačí, ak to bude bystrý a statočný človek z rodu plebejského. Chcem, aby mala potom toľko odvahy a toľko morálneho fundamentu, ako v tej kľúčovej chvíli Juan Carlos. To mali v histórii aj ľudia bez modrej krvi. Keď sa tak však pozerám na ten orloj alegorických postáv, ktoré doteraz vystrúhala vôľa ľudu z lacného materiálu, aby prešli oknami slovenského prezidentského paláca, tak vidím, že možno chcem priveľa. Ale tvrdohlavo trvám na tom, že to nie je priveľa, že je to nevyhnutné minimum. A dúfam, že to nakoniec dôjde všetkým.
.o všedných okamihoch
Okamihy pravdy, v ktorých ide o Slobodu s veľkým S, neprichádzajú, chvalabohu, každý týždeň, ako sa ani Zem nezráža každé tisícročie s asteroidom. Všedné dni a roky sa skladajú skôr z malicherností a je to tak dobre. Ale to neznamená, že popri veľkých okamihoch pravdy neexistujú aj také menšie a celkom malé okamihy. Aj pravdy sú veľké a potom aj tie malé a celkom malé, ktoré však majú schopnosť združovať sa do tých veľkých. Aj keď každodenný politický život vyzerá sivo a nudne, v skutočnosti je poznačený takmer neustávajúcim dažďom drobných okamihov pravdy. V každom okamihu o niečo ide a ani netreba, aby za rečníckym pultom stál fúzatý radikál Antonio Tejero mávajúci nabitou pištoľou a poslanci ležali prikrčení pod lavicami a na hlavy im padala omietka po dávkach samopalu do plafóna. Stačí, ak v istej chvíli položia prst na tlačidlo hlasovacieho zariadenia – a dobieha ich pravda. Nemusia pri tom vôbec vedieť, že ide práve o taký okamih a v 99,99 percentách prípadov ani nevedia. Nevedeli by, myslím si, ani keby tá pravda pred nimi panáčkovala medzi papiermi na stole.
Všade na svete je to rovnaké. Taký Barack Obama v Spojených štátoch je aj to, čo vidia hypnotizovaní účastníci jeho predvolebných mítingov, ale predovšetkým to, za čo hlasoval za celé tie roky v Senáte Kongresu Spojených štátov. A to je dosť odlišné od jeho televízneho obrazu. Možno tiež nevedel, aké okamihy ho pravidelne navštevovali, ale to by sme už zablúdili priďaleko. Ale je tu ešte čosi o Barackovi Obamovi, možno budúcom americkom prezidentovi. Človek je aj sumou toho, čo za celé roky prečítal, ak sa s tým vnútorne stotožnil. A ak verí a chodí do chrámu, tak je aj sumou kázní, ktoré vypočul a prijal. Barack Obama je teda aj reverend Jeremiah Wright, ktorého prijal za svojho spirituálneho tútora kedysi dávno a ktorý je ním dodnes. A to tiež nie je pozitívna pravda o Barackovi Obamovi, lebo tá pravda sú aj všetky tie plamenné kázne reverenda Wrighta plné rasizmu (pre zmenu čierneho) a jeho radikálnych rasových konšpiračných teórií, ktoré Obama počul a nikdy neodmietol. Až teraz – neochotne, alibisticky, ospravedlňujúco a nedôveryhodne. Každá z reverendových kázní bola okamihom pravdy, keď sa mal zdvihnúť a navždy odísť – a on tie okamihy premeškal všetky. Aj premeškané okamihy sa menia na pravdu – o tom, kto ich premešká.
Ale načo chodiť do Ameriky. Taký malý špinavý okamih pravdy sa vracia so železnou pravidelnosťou vždy v polovici apríla aj na Slovensko. Tento rok ho nepremeškal arcibiskup Sokol, keď odslúžil zádušnú omšu za popraveného prezidenta vojnového slovenského štátu, obklopený symbolmi ako slovenský dvojkríž štylizovaný do podoby gardistického znaku či „historická“ fosília menom Ďurica. Ponúkol tak okamih pravdy svojej cirkvi, v ktorom ho mohla poslať za to tam, kam patrí – so všetkou úctou, prirodzene. A cirkev ten okamih svojím čušaním premeškala. Ale i to je osvetlená (nechcem zneužiť slovo zjavená) pravda o slovenských biskupoch.
A pokojne sa možno opäť zastaviť aj v slovenskom prezidentskom paláci. Okamih pravdy prichádza vždy, keď slovenský prezident berie do rúk pero, aby podpísal nejaký zákon. Je to jeho vlastné meno, ktoré tam píše a to je najnovšie aj pod neobvykle stupídnym a škodlivým tlačovým zákonom. Súc samým sebou, slovenský prezident tento okamih pravdy nepremeškal, ale chopil sa ho, aby pravdu o sebe oznámil. Ale to robí, koniec koncov, každý prezident aj vtedy, keď sa priblíži k mikrofónu, napríklad pri novoročnom prejave. Je to okamih pravdy, keď dáva nazrieť do svojho vnútra, alebo aspoň do vnútra tých, čo mu jeho prejav napísali. Ono to je, mimochodom, v našom prípade asi jedno. Ide iba o to, ozvenu ktorého (čieho) osobného prázdna si môžu občania vypočuť. Okamih pravdy je to u nás v každom prípade. Taký ten malý, všedný, každoročný okamih pravdy, ktorý pre jeho banalitu človek pokojne premešká. Veď, čo už.
.o privolaných okamihoch
Sú i také okamihy pravdy, ktoré ľuďom nevnucujú historickí démoni, ani vonkajšie okolnosti, nad ktorými nemajú kontrolu. Sú to okamihy, ktoré sa z niektorých ľudí derú von bez pričinenia iných. Chcú von, potrebujú von. Niektorí politici, lebo o nich tu je stále reč, nepotrebujú čakať, kým ich vyzve chvíľa. Sami sú si chvíľou a konajú bez popudu. Nečakajú na okamih pravdy, skôr si aktívne vyhľadávajú zámienku pravdu o sebe deklarovať. Ak to nejde skutkom, tak aspoň slovami. Hugo Chávez je takým politikom, z ktorého sa pravda (o ňom, nie pravda „ako taká“) tlačí von bez ohľadu na diktát okamihu. Aj iránsky prezident Mahmúd Ahmadínedžád je mužom, ktorý nepotrebuje stimuly z vonkajšieho sveta, aby zinscenoval svoje okamihy pravdy. Alebo Robert Mugabe. Alebo Vladimír Putin so svojou odzbrojujúcou úprimnosťou, s ktorou si buduje kult svojej osoby. Pre neho nevhodné okamihy jednoducho neexistujú.
Ale takých je v dejinách plno. A pokojne sa môžeme vrátiť opäť aj na Slovensko. Tu vládne trojica politikov, ktorí teda naozaj pasívne nevyčkávajú, kým ich história vyzve. Každý na svoj spôsob, ale každý iniciatívne a kedykoľvek, koná a najmä rozpráva tak, že historik bude mať s ich kategorizáciou iba minimálny problém (ak teda budú títo páni s odstupom času vôbec hodní záujmu akademického historika). Fico, Mečiar i Slota vytvárajú okamihy pravdy pre iných. Patria k rodu Antonia Tejera a nie k rodu Juana Carlosa. Už iba pôvabným paradoxom je, že si ani jeden z nich nevšimol skutočný okamih pravdy, ktorý neprivolali iniciatívne sami, ale ktorý im ponúkla história celkom transparentne v podobe Lisabonskej zmluvy. Tá vypitváva suverenitu národného štátu naozaj dôkladne a oni, vlastenci, patrioti, národovci, národniari, ktorým steká slza po líci pri národnej hymne – nič. Súhlasili ako teľce – v skutočnosti bez vlasti, bez názoru, bez zaváhania a bez rozmýšľania. Niežeby sa ten okamih pravdy netýkal i Mikuláša Dzurindu, ale ten aspoň predtým toľko nemával národnou vlajkou. Okamihy pravdy majú niekedy scenár frašky. A často priamo trápnej náhody.
.o dráme
To všetko vypovedá o tom, že José Ortega y Gasset mal pravdu, keď napísal: „Neverím v úplnú determinovanosť dejín. Naopak, myslím si, že všetok život, teda aj život dejinný, sa skladá z okamihov, z ktorých každý je tým predchádzajúcim do istej miery indeterminovaný, takže v ňom skutočnosť váha, piétine sur place a nevie, či sa rozhodnúť pre tú, či onú z daných možností. Toto metafyzické váhanie prepožičiava všetkému životnému dianiu nezameniteľnú kvalitu chvenia a otrasov.“ Ja viem, že je to pár zložitých viet, ale určite stoja za opätovné prečítanie a zadumanie sa. Ortega y Gasset vraví, podľa môjho pocitu, že život tvorí séria okamihov pravdy, z ktorých každý ponúka alternatívu, križovatku, na ktorej sa rozhoduje o budúcom dianí. A tie rozhodnutia robia ľudia vybavení slobodnou vôľou – preto sa všetko neustále chveje a otriasa.
A píše ešte, že: „Nie je dôvod popierať fakt pokroku, ale je potrebné opraviť názor, ktorý pokrok považuje za istú vec. So skutočnosťou skôr korešponduje názor, že pokrok ani vývoj nie sú zaistené proti nebezpečenstvu krokov späť a proti úpadku. V dejinách je možné všetko – víťazný a nekonečný pokrok rovnako ako občasný návrat, pretože život – jednotlivý i ten hromadný, osobný aj dejinný, je jedinou skutočnosťou sveta, ktorej podstatou je nebezpečenstvo. Skladá sa z peripetií. Presne vzaté, je drámou.“
Dráma sveta podľa Ortegu y Gasseta je dráma, ktorej sa dej láme nepredvídateľným spôsobom v okamihoch pravdy – banálnych i tých veľkých, v ktorých ide napríklad o Slobodu s veľkým S. Vtedy ide vždy o to, koho si ten okamih pravdy vybral. Konkrétni ľudia sú dramaturgmi i aktérmi tej drámy. Nám zostáva len naozaj znepokojujúca otázka, čo nás teda „oblige“, keď už niet medzi nami „noblesse“, čo nás zaväzuje v tých okamihoch pravdy, keď už niet urodzenosti (noblesy?). Ja tuším, čo to je a je to prastaré. Staršie ako monarchia i demokracia.
A koho si to zvolíme za prezidenta?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.