Nápad Roberta Fica zriadiť parlamentné vyšetrovacie výbory sa stretol skôr s odsúdením. Upozorňovalo sa najmä na možné politické zneužitie proti opozícií a hľadali sa paralely so „slávnymi“ Macuškovými komisiami.
Lenže Ficov nápad nie je vôbec taký zlý. Za istých okolností by sa dokonca mohol obrátiť proti vládnemu Smeru.
V prvom rade platí, že parlamentné vyšetrovanie je bežná prax nielen v USA, ale aj v mnohých európskych krajinách. Existujú však rozdiely v tom, ako sa vyšetrovacie výbory či komisie vytvárajú. Sú krajiny, kde musí parlament takúto inštitúciu zriadiť, ak o to požiada určitý počet poslancov. V Nemecku je to napríklad štvrtina poslancov Spolkového snemu. V Čechách môže zriadenie takéhoto výboru navrhnúť minimálne pätina poslancov, v Poľsku zase ktorýkoľvek stály parlamentný výbor alebo štyridsaťpäť poslancov Sejmu. Odhlasovať ich však musí – na rozdiel od Nemecka – parlamentná väčšina.
.slávna komisia
Práve v Poľsku sa jedna z takýchto vyšetrovacích komisií výrazne zapísala do novodobých politických dejín. Možnosť vytvárať takéto inštitúcie existuje v poľskom práve od roku 1999. V roku 2003 začali poľskí poslanci vyšetrovať jednu z najväčších korupčných afér od pádu komunizmu, takzvanú aféru Rywin. Producent Lew Rywin žiadal v mene ľudí blízkych ľavicovému premiérovi Leszkovi Millerovi od vydavateľstva Agora úplatok 17, 5 milióna dolárov za sprostredkovanie priaznivých zmien v mediálnom zákone. Zriadenie komisie navrhla opozícia, ale počet členov sa určoval podľa zastúpenia v parlamente, takže vládna koalícia v nej mala miernu väčšinu. Napriek tomu, že z hľadiska konkrétnych výsledkov sa komisia prakticky k ničomu nedopracovala a v záverečnej správe si jej členovia odhlasovali, že Rywin konal na vlastnú päsť, odštartovala na poľskej politickej scéne veľké zmeny. Prispela ku kompromitácii postkomunistickej ľavice a mnohí poľskí publicisti ešte aj dnes delia obdobie po páde komunizmu na „predrywinovskú“ a „postrywinovskú“ éru.
Ako sa to mohlo stať, keď komisia vlastne nič nevyriešila? Zasadania komisie boli verejné a prebiehali v priamom televíznom prenose. Na verejnosť sa tak odrazu dostalo množstvo zaujímavých informácií o čudných praktikách poľských politikov. Na tom už nič nedokázala zmeniť ani neutrálna záverečná správa. „Aj keď vyšetrovanie neviedlo k nejakým hmatateľným justičným výsledkom, vďaka komisii mohli ľudia nakuknúť do kuchyne našich mocipánov. A dosť ich to zhrozilo,“ tvrdí poľský publicista Maciej Ruczaj. Podľa neho si takéto komisie vždy budú vždy niesť bremeno „prvotného hriechu“, pretože ich tvoria politici, ktorých cieľom nemusí byť vždy hľadanie pravdy. „Na druhej strane náš súdny systém je taký prehnitý, že takáto kauza by sa nikdy nebola vyriešila štandardným spôsobom, a takto sa aspoň otvorila šanca poodhaliť rúško tajomstva. Z hľadiska práva to nedopadlo nijako, ale z hľadiska spoločenskej nálady a politickej morálky to bolo neoceniteľné,“ dodáva Ruczaj. Fungovanie komisie výrazne pomohlo vtedajšej opozícii a niektorí jej zástupcovia (J. Rokita, Z. Ziobro) získali vďaka členstvu v nej veľkú politickú popularitu.
.ako zistiť, čo vypovedal Gross?
Možnosť zriadiť parlamentné vyšetrovacie komisie existuje aj v susednom Česku. Opozícia a koalícia tu majú paritné zastúpenie. O konkrétnych vyšetrovacích výsledkoch týchto komisií sa však viacerí českí politici vyjadrujú dosť skepticky. „Nemôžem povedať, že by nič nevyšetrili, ale že by priniesli niečo prekvapivé, to tiež nie,“ hovorí pre .týždeň poslanec za ODS Marek Benda. Problém podľa neho bol aj v tom, že komisie na rozdiel od Poľska dlho pracovali neverejne a až zmena zákona pred dvoma rokmi umožnila verejné zasadnutia. Tiež tvrdí, že je nesprávne, ak sa od komisie očakáva, že dokáže nahradiť prácu polície. „To sa komisiám len ťažko môže podariť. Môžu však priniesť niektoré zaujímavosti o prepojeniach na politiku. Ich opodstatnenie spočíva najmä vo väčšej miere zverejňovania. Úlohou komisie nie je nájsť konkrétneho vinníka, ale vniesť do verejnosti jasno, ako niektoré veci fungujú,“ tvrdí Benda.
Asi najväčšou kauzou, ktorú v nedávnej minulosti českí poslanci vyšetrovali, bola privatizácia firmy Unipetrol, v Česku tiež známa pod ľudovým názvom „pět na stole v českých“. Dianie okolo Unipetrolu rozvírila nahrávka skrytej kamery, na ktorej si bývalý šéf poradcov premiérov za ČSSD vypýtal úplatok päť miliónov korún za to, že zariadi návrat jedného z neúspešných uchádzačov o privatizáciu „späť do hry“. Ani táto komisia sa k žiadnemu hmatateľnému výsledku nedopracovala.
Investigatívny novinár z časopisu Respekt Jaroslav Spurný, ktorý sa kauze Unipetrol dlhodobo venoval, síce hovorí o bezzubosti komisií, no napriek tomu si nemyslí, že ide o zbytočné inštitúcie. „Polícia o svojich kauzách absolútne neinformuje. Ja jednoducho neviem, čo vypovedal Stanislav Gross na polícii, ale viem, čo vypovedal pred touto komisiou. Keby tieto komisie nefungovali, tak by bola verejnosť o politických kauzách menej informovaná, ako je tomu teraz. Viaceré moje nové informácie o kauze Unipetrol som získal práve z týchto komisií a myslím, že boli pre verejnosť zaujímavé,“ povedal Spurný pre .týždeň.
.zisky prevládajú
Parlamentné vyšetrovanie je starým inštitútom aj v Rakúsku. Prvý vyšetrovací výbor tu vznikol už v roku 1949 a súvisel s prerozdeľovaním peňazí z Marshallovho plánu. Odvtedy ich v parlamente vzniklo šestnásť. Aj v súčasnosti rakúski poslanci vyšetrujú tri kauzy – nejasnosti pri vyšetrovaní únosu Nataschy Kampuschovej, podozrenia, že odborárska banka BAWAG ilegálne financovala sociálnych demokratov a ilegálne vystavovanie schengenských víz na rakúskych ambasádach v Belehrade a Kyjeve. Ani v Rakúsku sa v súvislosti s parlamentným vyšetrovaním nedá hovoriť o nejakých prevratných úspechoch. Asi najväčším úspechom bolo, keď v 70. rokoch musel na konci vyšetrovania ilegálneho vývozu zbraní z Rakúska do Iránu odstúpiť minister vnútra. V nedávnej minulosti parlament tiež vyšetroval takzvanú kauzu Eurofighter. Išlo o o podozrenia, že firma EADS ovplyvňovala výberové konanie na nákup stíhačiek, keďže uspela s výrazne drahšou ponukou ako konkurenčný Gripen. „Myslím, že výbor v objasnení tejto kauzy uspel, aj keď to nemalo politické konzekvencie, len ekonomické. Kúpna zmluva sa už nedala zrušiť, ale EADS musela poskytnúť štátu nižšiu cenu,“ hovorí Christoph Lehermayr z rakúskeho týždenníka News.
Jeho kolega Joseph Gepp z viedenského Stadtleben Falter tvrdí, že aj v práci rakúskych vyšetrovacích výborov sa prejavuje politický zápas medzi koalíciou a opozíciou. „Úžitok je vyšší než škoda. Parlamentné vyšetrovanie vynáša na svetlo nové súvislosti, ktoré by sme sa inak len ťažko dozvedeli. Tak to bola aj v prípade kauzy Eurofighter.“ Podľa Geppa je najväčším problémom parlamentného vyšetrovania v Rakúsku to, že o vzniku výboru rozhoduje parlament väčšinou hlasov, čo zvýhodňuje vládnucu väčšinu. „Som si istý, že keby stačil menší počet poslancov, tak by na verejnosť vyplávalo oveľa viac škandálov,“ prízvukuje Gepp.
.bič na opozíciu ?
Tieto skúsenosti hovoria, že myšlienku parlamentného vyšetrovania nie je možné len tak s mávnutím ruky zavrhnúť. Užitočnejšia by bola skôr diskusia na tému, ako by prípadné vyšetrovacie komisie mali fungovať. Rámcovú predstavu spomedzi slovenských politických strán zatiaľ formulovalo iba KDH. „Ak by nato existovala politická vôľa, tak by sa bolo treba zamyslieť, či by bolo lepšie vytvoriť stály výbor, alebo ad hoc komisie. Stály výbor by bol jednoduchší z pohľadu previerok NBÚ. Ich zadováženie trvá aj pol roka. Ak by sa pre každú kauzu zriaďoval vyšetrovací výbor z nových poslancov, ktorí by si museli obstarať bezpečnostné previerky, tak začať vyšetrovať nejakú kauzu až o rok by už bolo neskoro,“ spresnil svoju predstavu pre .týždeň Daniel Lipšic.
Úplne pomýlená je argumentácia SDKÚ a SMK, ktoré vidia vo vyšetrovacích výboroch akýsi bič vlády na opozíciu. Je to presne naopak. Ak by sa fungovanie výborov legislatívne nastavilo tak, že by nepoškodzovalo parlamentnú menšinu – čo sa vzhľadom na nutnosť prijatia ústavného zákona ani inak nedá – tak by sa práve parlamentné vyšetrovanie mohlo stať silným nástrojom opozície. V situácii, keď si vláda robí dobrý deň z poslaneckých interpelácií či poslaneckých prieskumov by presne to malo byť v záujme opozície. Rovnako ako je v záujme verejnosti, aby sa politické kauzy nenechávali „vyhniť,“ alebo nestrácali v mlčaní polície a prokuratúry. Aj za cenu, že budú na povrch vychádzať ako vedľajší produkt politického boja.
O tom všetkom, samozrejme, dobre vie aj Robert Fico. Preto nebude žiadnym prekvapením, ak z celého projektu o nejaký čas elegantne vycúva. Páni z SDKÚ a SMK nás však aspoň mohli ušetriť svojich slabých argumentov.
Lenže Ficov nápad nie je vôbec taký zlý. Za istých okolností by sa dokonca mohol obrátiť proti vládnemu Smeru.
V prvom rade platí, že parlamentné vyšetrovanie je bežná prax nielen v USA, ale aj v mnohých európskych krajinách. Existujú však rozdiely v tom, ako sa vyšetrovacie výbory či komisie vytvárajú. Sú krajiny, kde musí parlament takúto inštitúciu zriadiť, ak o to požiada určitý počet poslancov. V Nemecku je to napríklad štvrtina poslancov Spolkového snemu. V Čechách môže zriadenie takéhoto výboru navrhnúť minimálne pätina poslancov, v Poľsku zase ktorýkoľvek stály parlamentný výbor alebo štyridsaťpäť poslancov Sejmu. Odhlasovať ich však musí – na rozdiel od Nemecka – parlamentná väčšina.
.slávna komisia
Práve v Poľsku sa jedna z takýchto vyšetrovacích komisií výrazne zapísala do novodobých politických dejín. Možnosť vytvárať takéto inštitúcie existuje v poľskom práve od roku 1999. V roku 2003 začali poľskí poslanci vyšetrovať jednu z najväčších korupčných afér od pádu komunizmu, takzvanú aféru Rywin. Producent Lew Rywin žiadal v mene ľudí blízkych ľavicovému premiérovi Leszkovi Millerovi od vydavateľstva Agora úplatok 17, 5 milióna dolárov za sprostredkovanie priaznivých zmien v mediálnom zákone. Zriadenie komisie navrhla opozícia, ale počet členov sa určoval podľa zastúpenia v parlamente, takže vládna koalícia v nej mala miernu väčšinu. Napriek tomu, že z hľadiska konkrétnych výsledkov sa komisia prakticky k ničomu nedopracovala a v záverečnej správe si jej členovia odhlasovali, že Rywin konal na vlastnú päsť, odštartovala na poľskej politickej scéne veľké zmeny. Prispela ku kompromitácii postkomunistickej ľavice a mnohí poľskí publicisti ešte aj dnes delia obdobie po páde komunizmu na „predrywinovskú“ a „postrywinovskú“ éru.
Ako sa to mohlo stať, keď komisia vlastne nič nevyriešila? Zasadania komisie boli verejné a prebiehali v priamom televíznom prenose. Na verejnosť sa tak odrazu dostalo množstvo zaujímavých informácií o čudných praktikách poľských politikov. Na tom už nič nedokázala zmeniť ani neutrálna záverečná správa. „Aj keď vyšetrovanie neviedlo k nejakým hmatateľným justičným výsledkom, vďaka komisii mohli ľudia nakuknúť do kuchyne našich mocipánov. A dosť ich to zhrozilo,“ tvrdí poľský publicista Maciej Ruczaj. Podľa neho si takéto komisie vždy budú vždy niesť bremeno „prvotného hriechu“, pretože ich tvoria politici, ktorých cieľom nemusí byť vždy hľadanie pravdy. „Na druhej strane náš súdny systém je taký prehnitý, že takáto kauza by sa nikdy nebola vyriešila štandardným spôsobom, a takto sa aspoň otvorila šanca poodhaliť rúško tajomstva. Z hľadiska práva to nedopadlo nijako, ale z hľadiska spoločenskej nálady a politickej morálky to bolo neoceniteľné,“ dodáva Ruczaj. Fungovanie komisie výrazne pomohlo vtedajšej opozícii a niektorí jej zástupcovia (J. Rokita, Z. Ziobro) získali vďaka členstvu v nej veľkú politickú popularitu.
.ako zistiť, čo vypovedal Gross?
Možnosť zriadiť parlamentné vyšetrovacie komisie existuje aj v susednom Česku. Opozícia a koalícia tu majú paritné zastúpenie. O konkrétnych vyšetrovacích výsledkoch týchto komisií sa však viacerí českí politici vyjadrujú dosť skepticky. „Nemôžem povedať, že by nič nevyšetrili, ale že by priniesli niečo prekvapivé, to tiež nie,“ hovorí pre .týždeň poslanec za ODS Marek Benda. Problém podľa neho bol aj v tom, že komisie na rozdiel od Poľska dlho pracovali neverejne a až zmena zákona pred dvoma rokmi umožnila verejné zasadnutia. Tiež tvrdí, že je nesprávne, ak sa od komisie očakáva, že dokáže nahradiť prácu polície. „To sa komisiám len ťažko môže podariť. Môžu však priniesť niektoré zaujímavosti o prepojeniach na politiku. Ich opodstatnenie spočíva najmä vo väčšej miere zverejňovania. Úlohou komisie nie je nájsť konkrétneho vinníka, ale vniesť do verejnosti jasno, ako niektoré veci fungujú,“ tvrdí Benda.
Asi najväčšou kauzou, ktorú v nedávnej minulosti českí poslanci vyšetrovali, bola privatizácia firmy Unipetrol, v Česku tiež známa pod ľudovým názvom „pět na stole v českých“. Dianie okolo Unipetrolu rozvírila nahrávka skrytej kamery, na ktorej si bývalý šéf poradcov premiérov za ČSSD vypýtal úplatok päť miliónov korún za to, že zariadi návrat jedného z neúspešných uchádzačov o privatizáciu „späť do hry“. Ani táto komisia sa k žiadnemu hmatateľnému výsledku nedopracovala.
Investigatívny novinár z časopisu Respekt Jaroslav Spurný, ktorý sa kauze Unipetrol dlhodobo venoval, síce hovorí o bezzubosti komisií, no napriek tomu si nemyslí, že ide o zbytočné inštitúcie. „Polícia o svojich kauzách absolútne neinformuje. Ja jednoducho neviem, čo vypovedal Stanislav Gross na polícii, ale viem, čo vypovedal pred touto komisiou. Keby tieto komisie nefungovali, tak by bola verejnosť o politických kauzách menej informovaná, ako je tomu teraz. Viaceré moje nové informácie o kauze Unipetrol som získal práve z týchto komisií a myslím, že boli pre verejnosť zaujímavé,“ povedal Spurný pre .týždeň.
.zisky prevládajú
Parlamentné vyšetrovanie je starým inštitútom aj v Rakúsku. Prvý vyšetrovací výbor tu vznikol už v roku 1949 a súvisel s prerozdeľovaním peňazí z Marshallovho plánu. Odvtedy ich v parlamente vzniklo šestnásť. Aj v súčasnosti rakúski poslanci vyšetrujú tri kauzy – nejasnosti pri vyšetrovaní únosu Nataschy Kampuschovej, podozrenia, že odborárska banka BAWAG ilegálne financovala sociálnych demokratov a ilegálne vystavovanie schengenských víz na rakúskych ambasádach v Belehrade a Kyjeve. Ani v Rakúsku sa v súvislosti s parlamentným vyšetrovaním nedá hovoriť o nejakých prevratných úspechoch. Asi najväčším úspechom bolo, keď v 70. rokoch musel na konci vyšetrovania ilegálneho vývozu zbraní z Rakúska do Iránu odstúpiť minister vnútra. V nedávnej minulosti parlament tiež vyšetroval takzvanú kauzu Eurofighter. Išlo o o podozrenia, že firma EADS ovplyvňovala výberové konanie na nákup stíhačiek, keďže uspela s výrazne drahšou ponukou ako konkurenčný Gripen. „Myslím, že výbor v objasnení tejto kauzy uspel, aj keď to nemalo politické konzekvencie, len ekonomické. Kúpna zmluva sa už nedala zrušiť, ale EADS musela poskytnúť štátu nižšiu cenu,“ hovorí Christoph Lehermayr z rakúskeho týždenníka News.
Jeho kolega Joseph Gepp z viedenského Stadtleben Falter tvrdí, že aj v práci rakúskych vyšetrovacích výborov sa prejavuje politický zápas medzi koalíciou a opozíciou. „Úžitok je vyšší než škoda. Parlamentné vyšetrovanie vynáša na svetlo nové súvislosti, ktoré by sme sa inak len ťažko dozvedeli. Tak to bola aj v prípade kauzy Eurofighter.“ Podľa Geppa je najväčším problémom parlamentného vyšetrovania v Rakúsku to, že o vzniku výboru rozhoduje parlament väčšinou hlasov, čo zvýhodňuje vládnucu väčšinu. „Som si istý, že keby stačil menší počet poslancov, tak by na verejnosť vyplávalo oveľa viac škandálov,“ prízvukuje Gepp.
.bič na opozíciu ?
Tieto skúsenosti hovoria, že myšlienku parlamentného vyšetrovania nie je možné len tak s mávnutím ruky zavrhnúť. Užitočnejšia by bola skôr diskusia na tému, ako by prípadné vyšetrovacie komisie mali fungovať. Rámcovú predstavu spomedzi slovenských politických strán zatiaľ formulovalo iba KDH. „Ak by nato existovala politická vôľa, tak by sa bolo treba zamyslieť, či by bolo lepšie vytvoriť stály výbor, alebo ad hoc komisie. Stály výbor by bol jednoduchší z pohľadu previerok NBÚ. Ich zadováženie trvá aj pol roka. Ak by sa pre každú kauzu zriaďoval vyšetrovací výbor z nových poslancov, ktorí by si museli obstarať bezpečnostné previerky, tak začať vyšetrovať nejakú kauzu až o rok by už bolo neskoro,“ spresnil svoju predstavu pre .týždeň Daniel Lipšic.
Úplne pomýlená je argumentácia SDKÚ a SMK, ktoré vidia vo vyšetrovacích výboroch akýsi bič vlády na opozíciu. Je to presne naopak. Ak by sa fungovanie výborov legislatívne nastavilo tak, že by nepoškodzovalo parlamentnú menšinu – čo sa vzhľadom na nutnosť prijatia ústavného zákona ani inak nedá – tak by sa práve parlamentné vyšetrovanie mohlo stať silným nástrojom opozície. V situácii, keď si vláda robí dobrý deň z poslaneckých interpelácií či poslaneckých prieskumov by presne to malo byť v záujme opozície. Rovnako ako je v záujme verejnosti, aby sa politické kauzy nenechávali „vyhniť,“ alebo nestrácali v mlčaní polície a prokuratúry. Aj za cenu, že budú na povrch vychádzať ako vedľajší produkt politického boja.
O tom všetkom, samozrejme, dobre vie aj Robert Fico. Preto nebude žiadnym prekvapením, ak z celého projektu o nejaký čas elegantne vycúva. Páni z SDKÚ a SMK nás však aspoň mohli ušetriť svojich slabých argumentov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.