Divadlo je ako život: drámy, komédie, tragédie, masky, kulisy, frašky, pantomíma, jednoaktovky, absurdné hry. Život je ako divadlo: na javisku Svet, pod kulisami Oblohy hra, ktorá sa znenazdania začne a raz sa skončí. Všetci ju hráme, sme profesionálni ochotníci.
Brzdy takmer prázdneho osobáku zaškrípali v staničke Štrba ešte za tmy. Okolo trištvrte na päť sobotného rána vykročím na takmer päťkilometrovú cestu do Šuňavy, kde sa začína 16. ročník regionálnej súťažnej prehliadky divadelných súborov Divadelná Šuňava 2008. Za chrbtom vzdialené kulisy Vysokých Tatier, vľavo nad Svitom začína svitať: vietor z polí náhle privanie ľahkú arómu kravského hnoja. Dedinka v podtatranskom údolí sa prebúdza.
.ochotníčatá z Gašparka
Divadelná Šuňava je ojedinelou prehliadkou ochotníckeho divadla u nás, pretože nie je úzko vyhranená len pre jednu divadelnú kategóriu. V Šuňave sa súťažne hrá detské divadlo, činoherná klasika, alternatíva i pantomíma. Tohto roku sa na šuňavských doskách, ktoré znamenajú svet – v malej sále kultúrneho domu –, stretlo zo desať súborov. Je čas na krátku javiskovú generálku.
Ochotníčatá z Lendaku na slovo počúvajú sústredené pokyny režisérky Márie Budzákovej. Na pohľad prísna, ale láskavá učiteľka slovenčiny spomína: „Ochotnícke divadlo sme u nás na základnej škole založili v roku 1990. Robím to sama, aj keď mi veľmi pomáhajú kolegovia aj rodičia detí. V súbore máme asi dvadsať detičiek, ale záujem hrať má aj mládež. Dospelí? Tí zatiaľ nie. Rozpŕchnu sa po štúdiách, nájdu si prácu, rodiny, idú do sveta. Ja to robím ako hobby. Verím, že raz v Lendaku vychovám slávneho herca či herečku.“
Režisérka Budzáková si so súborom Gašparko v roku 2004 odniesla Hlavnú cenu z prehliadky Gorazdov Močenok. O rok na to sa Gašparko úspešne vrátil zo Scénickej žatvy v Martine, ktorá je vrcholným súťažným podujatím slovenských ochotníkov. Na to, že súbor nacvičuje v improvizovaných školských priestoroch, je to obdivuhodný úspech. „Divadlo je dobrý základ do života,“ tvrdí pani učiteľka, priznávajúc sa k tomu, že z dvoch jej detských hercov sa stali farári. Pozoruhodné.
Na javisku sa medzitým plavia malí námorníci, zboku na nich volajú zvodnými hlasmi Sirény, spontánny prejav detí sa milo snúbi s koketnosťou dievčatiek a s tvrdosťou chalanov v pásikavých tričkách. Kuchár Sam a morské panny súboru L zo Základnej umeleckej školy v Levoči divákov preniesli kamsi do ríše fantázie a pripomenuli, že si máme opäť prečítať Grécke báje a povesti. Päťminútovým hereckým minikoncertom pre dvoch Mačka a pes verne presvedčili detské publikum o tom, že naši domáci miláčikovia skutočne vedia rozprávať a páli im to. To len my im často nerozumieme.
Detskí a mládežnícki divadelníci pomyselne zdvíhajú aj ťažkú a tmavú oponu budúcnosti slovenského ochotníckeho divadla. Režisérka Emília Šavelová zo Základnej umeleckej školy A. Cígera v Kežmarku, ktorá profesionálne pripravuje mladých adeptov na štúdiá na VŠMU, je však mierne skeptická: „Dnešné detské divadlo je veľmi často poplatné obyčajnej komerčnosti. Deti hrávajú akýsi mix z populárnych muzikálov, a inšpirované televíznymi šou tomu prispôsobujú nielen svoj prejav, ale odráža sa to i v scénach, kostýmoch, výbere tém. Všetko potom ubieha do akéhosi gýču. Učitelia na školách by aj chceli robiť poriadne divadlo, ale chýba im seriózna metodická pomoc. Našťastie existujú takéto festivaly a súťaže, kde sa učia nielen deti a ich režiséri, ale kde sa darí vychovávať i budúceho divadelného diváka.“
.prebodnutí bodovým svetlom
Divadelná sobota na Šuňave vrcholila popoludňajšími predstaveniami „dospelých ochotníkov“. Zatiaľ čo popradský súbor D. V. E. do posledného miesta naplnenú sálu svojou interpretáciou už klasickej hry Lasicu a Satinského Deň radosti príliš nepresvedčil („Lasica a Satinský sú Lasica a Satinský, to sa nedá zahrať bez toho, aby sme nepočuli ich hlas, nevideli na javisku ich, nesmiali sa na nich...,“ povedal erudovane starší Šuňavčan odchádzajúc po predstavení.), súbor Non Tropo – tiež z Popradu, natvrdo zahral desivú koláž o (ne)svedomí, (ne)morálke a (ne)ľudskosti, ktoré sprevádzajú ľudské pokolenie od zrodu. Autor a režisér Miloš Hano v hre Mea culpa, mea maxima culpa umne skĺbil viaceré divadelné žánre a v necelej hodine náznakmi deja preletel niekoľko temných etáp histórie civilizácie s apelom na rozlámané detské sny. Jednoduché, mrazivé až bolestné predstavenie, ženúce slzy do očí.
Vrcholom večera bola, ako inak, „klasika ochotníckych klasík“: Kamenný chodníček od Ferka Urbánka v interpretácii súboru Ozvena z Popradu – Stráží. Divadlo plné farieb, tradície, prirodzené a vskutku ľudové, bez efektov aj afektov, odohrané pod priamym svetlom rozpálených reflektorov a v sprievode interpretovanej folklórnej hudby. V sále bolo nabité, atmosféra ako pred dávnymi desaťročiami. Skok do priepasti času, do romantickej minulosti, z ktorej sa do dneška preniesol príbeh o láske, neprajnosti, majetkoch a šťastne naplnených túžbach. Divadlo ako víno, čistá ochotníčina so všetkým, čo k nej kedysi patrilo, patrí a určite patriť bude.
.správy z ľapčidristu
„Aj keď náš súbor vznikol len pred desiatimi rokmi, ochotnícke divadlo v Strážach sa hrá už 110 rokov,“ vraví režisér aj herec Kamenného chodníčka Rudolf Kubus, a na otázku, aká je podstata ochotníckeho divadla, sa veselo rozvraví. Jeho slova by sa dali vytesať ako manifest ochotníctva: „My hrávame len jednu hru ročne, a len počas fašiangov – ak nehráme na nejakej prehliadke či súťaži. Premiéru máme vždy na Tri krále, a potom obehneme obce v regióne, zahráme tak pätnásť až osemnásť predstavení, všade skôr za symbolické vstupné dvadsať – tridsať korún. Takto sa hrávalo divadlo kedysi, a my tú tradíciu dodržiavame, pretože hráme pre radosť svoju aj divákov, len z čírej potreby hrať. Hráme ochotne, lebo nás to baví, a diváci sú spokojní. Sme totálne ortodoxní ochotníci.“
Napriek tvrdeniam režiséra, že Ozvene nejde o víťazstvá v súťažiach ochotníkov, radostne sa pochváli: „V roku 2007 sme boli tretí na celoslovenskej prehliadke divadiel s dedinskou tematikou v Trebišove. Bola to naša prvá súťaž, a hneď sme chytili bronz.“ (Poznámka autora: neopálili sa v soláriu ani na slnku, ale získali tretie meisto)
Pri odpovedi na otázku, čo robia strážski ochotníci v lete, sa režisér Kubus šibalsky usmeje: „Hráme divadlo, ale formou hovoreného slova. V obecnom rozhlase, ktorému sa u nás inak než ľapčidrist nepovie, vždy v sobotu v miestnom nárečí porozprávame obecné správy, aj poviedky na pokračovanie, poinformujeme o tom, kto sa narodil, zomrel či zosobášil, zahráme jubilantom... Tak sa cvičíme, trénujeme na našu sezónu.“
Keď príde reč na serióznu tému: perspektívy slovenského ochotníckeho divadla, Kubus mierne zvážnie: „Akosi sa u nás zabúda na prepájanie divadla s deťmi. Klasické ľudové divadlo je prirodzeným uznaním hodnôt ľudového umeleckého prejavu, a toto uznanie dnešným deťom i mládeži chýba. Veď z ochotníckeho divadla, ktoré je šlabikárovým prejavom divadelnej klasiky, vyšli celé generácie našich veľkých hereckých hviezd nielen divadla, ale i filmu, televízie. Táto základňa sa dnes zosúva, padá do ruín, mladých ľudí ochotnícke divadlo takmer nezaujíma, pretože oň nemajú záujem ani školy, do ktorých chodia. Pritom klasickí ochotníci majú v repertoári zväčša hry z takzvaného povinného čítania. Prečo potom niet záujmu o školské divadelné predstavenia? Tu nejde o peniaze, ale o spoluprácu škôl s ochotníkmi, ktorá by priniesla plody nielen v rozšírení vedomostí žiakov, ale smerovala by aj k výchove budúcich generácií divadelných divákov.“
Hru Kamenný chodníček zahral súbor Ozvena na pozadí pôvabných maľovaných kulís. Pri prvom pohľade odzadu bolo zrejmé, že maľba na plátne, natiahnutá na pevné drevené rámy, nie je žiadny súčasný prefabrikát. „Kulisy? Tak tie majú hádam aj vyše osemdesiat rokov,“ ochotne vysvetľuje Kubus a dodáva kuriozitu o ich vzniku: „Kedysi, asi okolo roku 1920, prišiel k nám na dedinu nejaký akademický maliar – dodnes sa nám nepodarilo vypátrať jeho meno – že si na pár týždňov oddýchne. Zapáčilo sa mu, ostal u nás vyše roka. A namaľoval nám kulisy.“ Akademický ochotník, či skôr ochotný akademik? Ktovie.
.národ sebe
Divadlo na dedine je udalosťou. Na Šuňave určite, veď v obci s takmer 1 700 obyvateľmi existuje aj funkčný divadelný súbor s početným diváckym zázemím. Divadlo mladých Šuňava odohralo na domácej scéne víťazný zápas o priazeň divákov (aj poroty súťaže) s hrou Čudné popoludnie Dr. Hvezdoňa Burkeho od Ladislava Smočka, jedného z najuznávanejších súčasných českých dramatikov. Hra sa hrala v rôznych divadlách v trinástich štátoch sveta na troch kontinentoch a v Šuňave mala premiéru vlani 26. decembra. Absurdná tragikomédia o hlúposti, naivnosti, zlobe, primitivizme, ale aj o zúfalstve, bezmocnosti a duševnej tragédii spôsobila v hľadisku až extázu nadšenia, veselosti a sálv smiechu, ale i pokojného vnímania a uvoľnenia. Súbor a jeho režisér, v tomto prípade aj dramaturg, upravovateľ textu a autor hudby i scény, Vlado Benko, zožali po predstavení a počas vyhlasovania výsledkov súťaže až frenetický potlesk a ovácie. Tie svedčili aj o tom, že ochotnícke divadlo je mimoriadne vítané hlavne na vidieckom javisku, v ľudskej a priateľskej atmosfére prostredia, kde sa každý s každým pozná a kde sa nejde „na divadlo“ ako na exhibicionistickú „smotánkovú“ akciu, ale za zábavou, kontaktom so susedmi, za zážitkom, chvíľou oddychu, za poučením i za naplnením parafrázovaného motta „Divadlo a jeho diváci sebe“.
Brzdy takmer prázdneho osobáku zaškrípali v staničke Štrba ešte za tmy. Okolo trištvrte na päť sobotného rána vykročím na takmer päťkilometrovú cestu do Šuňavy, kde sa začína 16. ročník regionálnej súťažnej prehliadky divadelných súborov Divadelná Šuňava 2008. Za chrbtom vzdialené kulisy Vysokých Tatier, vľavo nad Svitom začína svitať: vietor z polí náhle privanie ľahkú arómu kravského hnoja. Dedinka v podtatranskom údolí sa prebúdza.
.ochotníčatá z Gašparka
Divadelná Šuňava je ojedinelou prehliadkou ochotníckeho divadla u nás, pretože nie je úzko vyhranená len pre jednu divadelnú kategóriu. V Šuňave sa súťažne hrá detské divadlo, činoherná klasika, alternatíva i pantomíma. Tohto roku sa na šuňavských doskách, ktoré znamenajú svet – v malej sále kultúrneho domu –, stretlo zo desať súborov. Je čas na krátku javiskovú generálku.
Ochotníčatá z Lendaku na slovo počúvajú sústredené pokyny režisérky Márie Budzákovej. Na pohľad prísna, ale láskavá učiteľka slovenčiny spomína: „Ochotnícke divadlo sme u nás na základnej škole založili v roku 1990. Robím to sama, aj keď mi veľmi pomáhajú kolegovia aj rodičia detí. V súbore máme asi dvadsať detičiek, ale záujem hrať má aj mládež. Dospelí? Tí zatiaľ nie. Rozpŕchnu sa po štúdiách, nájdu si prácu, rodiny, idú do sveta. Ja to robím ako hobby. Verím, že raz v Lendaku vychovám slávneho herca či herečku.“
Režisérka Budzáková si so súborom Gašparko v roku 2004 odniesla Hlavnú cenu z prehliadky Gorazdov Močenok. O rok na to sa Gašparko úspešne vrátil zo Scénickej žatvy v Martine, ktorá je vrcholným súťažným podujatím slovenských ochotníkov. Na to, že súbor nacvičuje v improvizovaných školských priestoroch, je to obdivuhodný úspech. „Divadlo je dobrý základ do života,“ tvrdí pani učiteľka, priznávajúc sa k tomu, že z dvoch jej detských hercov sa stali farári. Pozoruhodné.
Na javisku sa medzitým plavia malí námorníci, zboku na nich volajú zvodnými hlasmi Sirény, spontánny prejav detí sa milo snúbi s koketnosťou dievčatiek a s tvrdosťou chalanov v pásikavých tričkách. Kuchár Sam a morské panny súboru L zo Základnej umeleckej školy v Levoči divákov preniesli kamsi do ríše fantázie a pripomenuli, že si máme opäť prečítať Grécke báje a povesti. Päťminútovým hereckým minikoncertom pre dvoch Mačka a pes verne presvedčili detské publikum o tom, že naši domáci miláčikovia skutočne vedia rozprávať a páli im to. To len my im často nerozumieme.
Detskí a mládežnícki divadelníci pomyselne zdvíhajú aj ťažkú a tmavú oponu budúcnosti slovenského ochotníckeho divadla. Režisérka Emília Šavelová zo Základnej umeleckej školy A. Cígera v Kežmarku, ktorá profesionálne pripravuje mladých adeptov na štúdiá na VŠMU, je však mierne skeptická: „Dnešné detské divadlo je veľmi často poplatné obyčajnej komerčnosti. Deti hrávajú akýsi mix z populárnych muzikálov, a inšpirované televíznymi šou tomu prispôsobujú nielen svoj prejav, ale odráža sa to i v scénach, kostýmoch, výbere tém. Všetko potom ubieha do akéhosi gýču. Učitelia na školách by aj chceli robiť poriadne divadlo, ale chýba im seriózna metodická pomoc. Našťastie existujú takéto festivaly a súťaže, kde sa učia nielen deti a ich režiséri, ale kde sa darí vychovávať i budúceho divadelného diváka.“
.prebodnutí bodovým svetlom
Divadelná sobota na Šuňave vrcholila popoludňajšími predstaveniami „dospelých ochotníkov“. Zatiaľ čo popradský súbor D. V. E. do posledného miesta naplnenú sálu svojou interpretáciou už klasickej hry Lasicu a Satinského Deň radosti príliš nepresvedčil („Lasica a Satinský sú Lasica a Satinský, to sa nedá zahrať bez toho, aby sme nepočuli ich hlas, nevideli na javisku ich, nesmiali sa na nich...,“ povedal erudovane starší Šuňavčan odchádzajúc po predstavení.), súbor Non Tropo – tiež z Popradu, natvrdo zahral desivú koláž o (ne)svedomí, (ne)morálke a (ne)ľudskosti, ktoré sprevádzajú ľudské pokolenie od zrodu. Autor a režisér Miloš Hano v hre Mea culpa, mea maxima culpa umne skĺbil viaceré divadelné žánre a v necelej hodine náznakmi deja preletel niekoľko temných etáp histórie civilizácie s apelom na rozlámané detské sny. Jednoduché, mrazivé až bolestné predstavenie, ženúce slzy do očí.
Vrcholom večera bola, ako inak, „klasika ochotníckych klasík“: Kamenný chodníček od Ferka Urbánka v interpretácii súboru Ozvena z Popradu – Stráží. Divadlo plné farieb, tradície, prirodzené a vskutku ľudové, bez efektov aj afektov, odohrané pod priamym svetlom rozpálených reflektorov a v sprievode interpretovanej folklórnej hudby. V sále bolo nabité, atmosféra ako pred dávnymi desaťročiami. Skok do priepasti času, do romantickej minulosti, z ktorej sa do dneška preniesol príbeh o láske, neprajnosti, majetkoch a šťastne naplnených túžbach. Divadlo ako víno, čistá ochotníčina so všetkým, čo k nej kedysi patrilo, patrí a určite patriť bude.
.správy z ľapčidristu
„Aj keď náš súbor vznikol len pred desiatimi rokmi, ochotnícke divadlo v Strážach sa hrá už 110 rokov,“ vraví režisér aj herec Kamenného chodníčka Rudolf Kubus, a na otázku, aká je podstata ochotníckeho divadla, sa veselo rozvraví. Jeho slova by sa dali vytesať ako manifest ochotníctva: „My hrávame len jednu hru ročne, a len počas fašiangov – ak nehráme na nejakej prehliadke či súťaži. Premiéru máme vždy na Tri krále, a potom obehneme obce v regióne, zahráme tak pätnásť až osemnásť predstavení, všade skôr za symbolické vstupné dvadsať – tridsať korún. Takto sa hrávalo divadlo kedysi, a my tú tradíciu dodržiavame, pretože hráme pre radosť svoju aj divákov, len z čírej potreby hrať. Hráme ochotne, lebo nás to baví, a diváci sú spokojní. Sme totálne ortodoxní ochotníci.“
Napriek tvrdeniam režiséra, že Ozvene nejde o víťazstvá v súťažiach ochotníkov, radostne sa pochváli: „V roku 2007 sme boli tretí na celoslovenskej prehliadke divadiel s dedinskou tematikou v Trebišove. Bola to naša prvá súťaž, a hneď sme chytili bronz.“ (Poznámka autora: neopálili sa v soláriu ani na slnku, ale získali tretie meisto)
Pri odpovedi na otázku, čo robia strážski ochotníci v lete, sa režisér Kubus šibalsky usmeje: „Hráme divadlo, ale formou hovoreného slova. V obecnom rozhlase, ktorému sa u nás inak než ľapčidrist nepovie, vždy v sobotu v miestnom nárečí porozprávame obecné správy, aj poviedky na pokračovanie, poinformujeme o tom, kto sa narodil, zomrel či zosobášil, zahráme jubilantom... Tak sa cvičíme, trénujeme na našu sezónu.“
Keď príde reč na serióznu tému: perspektívy slovenského ochotníckeho divadla, Kubus mierne zvážnie: „Akosi sa u nás zabúda na prepájanie divadla s deťmi. Klasické ľudové divadlo je prirodzeným uznaním hodnôt ľudového umeleckého prejavu, a toto uznanie dnešným deťom i mládeži chýba. Veď z ochotníckeho divadla, ktoré je šlabikárovým prejavom divadelnej klasiky, vyšli celé generácie našich veľkých hereckých hviezd nielen divadla, ale i filmu, televízie. Táto základňa sa dnes zosúva, padá do ruín, mladých ľudí ochotnícke divadlo takmer nezaujíma, pretože oň nemajú záujem ani školy, do ktorých chodia. Pritom klasickí ochotníci majú v repertoári zväčša hry z takzvaného povinného čítania. Prečo potom niet záujmu o školské divadelné predstavenia? Tu nejde o peniaze, ale o spoluprácu škôl s ochotníkmi, ktorá by priniesla plody nielen v rozšírení vedomostí žiakov, ale smerovala by aj k výchove budúcich generácií divadelných divákov.“
Hru Kamenný chodníček zahral súbor Ozvena na pozadí pôvabných maľovaných kulís. Pri prvom pohľade odzadu bolo zrejmé, že maľba na plátne, natiahnutá na pevné drevené rámy, nie je žiadny súčasný prefabrikát. „Kulisy? Tak tie majú hádam aj vyše osemdesiat rokov,“ ochotne vysvetľuje Kubus a dodáva kuriozitu o ich vzniku: „Kedysi, asi okolo roku 1920, prišiel k nám na dedinu nejaký akademický maliar – dodnes sa nám nepodarilo vypátrať jeho meno – že si na pár týždňov oddýchne. Zapáčilo sa mu, ostal u nás vyše roka. A namaľoval nám kulisy.“ Akademický ochotník, či skôr ochotný akademik? Ktovie.
.národ sebe
Divadlo na dedine je udalosťou. Na Šuňave určite, veď v obci s takmer 1 700 obyvateľmi existuje aj funkčný divadelný súbor s početným diváckym zázemím. Divadlo mladých Šuňava odohralo na domácej scéne víťazný zápas o priazeň divákov (aj poroty súťaže) s hrou Čudné popoludnie Dr. Hvezdoňa Burkeho od Ladislava Smočka, jedného z najuznávanejších súčasných českých dramatikov. Hra sa hrala v rôznych divadlách v trinástich štátoch sveta na troch kontinentoch a v Šuňave mala premiéru vlani 26. decembra. Absurdná tragikomédia o hlúposti, naivnosti, zlobe, primitivizme, ale aj o zúfalstve, bezmocnosti a duševnej tragédii spôsobila v hľadisku až extázu nadšenia, veselosti a sálv smiechu, ale i pokojného vnímania a uvoľnenia. Súbor a jeho režisér, v tomto prípade aj dramaturg, upravovateľ textu a autor hudby i scény, Vlado Benko, zožali po predstavení a počas vyhlasovania výsledkov súťaže až frenetický potlesk a ovácie. Tie svedčili aj o tom, že ochotnícke divadlo je mimoriadne vítané hlavne na vidieckom javisku, v ľudskej a priateľskej atmosfére prostredia, kde sa každý s každým pozná a kde sa nejde „na divadlo“ ako na exhibicionistickú „smotánkovú“ akciu, ale za zábavou, kontaktom so susedmi, za zážitkom, chvíľou oddychu, za poučením i za naplnením parafrázovaného motta „Divadlo a jeho diváci sebe“.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.