Ministerka Tomanová minulý týždeň vystrašila sporiteľov plánom obmedziť dedenie dôchodkových úspor. Možné zisky z oslabenia druhého piliera sú pre ňu cennejšie ako zníženie dlhov budúcich generácií.
Aké motívy môžu byť za návrhom na obmedzenie dedenia? Predpokladajme najskôr, že sa ministerka práce a sociálnych vecí Viera Tomanová správa zodpovedne a nechce, aby pozostalí minuli zdedené úspory „na elektroniku“, a potom strávili starobu v chudobe. V tom prípade by bol logický návrh presunúť zdedené úspory na dôchodkový účet pozostalých a držať ich tam, až kým nedovŕšia dôchodkový vek a nekúpia si za ne doživotný dôchodok.
.zlý vtip
Proti možno namietať, že by tým štát obmedzil slobodu jednotlivca nakladať s dedičstvom. Alebo že väčšina ľudí má dosť rozumu, aby si vedeli spočítať, koľko peňazí si musia odložiť na starobu. Alebo že množstvo ľudí si v rámci povinného systému si dokáže na dôchodok nasporiť samostatne a nepotrebuje na to žiadne zdedené peniaze. Alebo že štát na seba nemá preberať zodpovednosť za nezodpovedných ľudí. Alebo že nie je efektívne, aby to štát preháňal so starostlivosťou o životnú úroveň dôchodcov.
Sú to silné argumenty. Ak by však z rôznych dôvodov výrazne stúpol počet chudobných dôchodcov, trpela by celá spoločnosť a štát by sa nakoniec o nich musel postarať. Zodpovedný politik by sa preto mal snažiť vyhnúť prílišnému rozšíreniu chudoby v starobe. Ak by uvažoval o obmedzení dedenia dôchodkových úspor, tak len pre ľudí, pri ktorých je riziko chudobnej staroby vysoké.
Podobné úvahy od ministerky práce a šéfa Sociálnej poisťovne nepočujeme. Ich slová naznačujú skôr snahu o plošné obmedzenie dedenia. Nepredložili pritom žiadny podrobnejší návrh, na konkrétne otázky neodpovedajú. Namiesto toho prišiel zlý vtip o „navádzaní na trestný čin“ alebo zmätočný nápad o zdaňovaní úspor, ktorý už o pár dní nebol aktuálny. Tak sa veru nesprávajú politici, ktorí chcú chrániť starých ľudí pred chudobou.
.neférová komunikácia
Pri pátraní po iných motívoch treba vidieť kontext útokov súčasnej vlády na druhý pilier. Azda najviac rezonujú premiérove prirovnania DSS-iek k nebankovkám. Alebo jeho unisono tvrdenia s ministerkou práce a šéfom Sociálnej poisťovne o nevýhodnosti druhého piliera pre väčšinu sporiteľov. Čo na tom, že sa odvolávajú na analýzu, ktorá nič také nehovorí? A čo na tom, že existujú analýzy vrátane prepočtov ministerstva financií, DSS-iek, ale aj inštitútu INEKO, ktoré tieto tvrdenia vyvracajú?
Po zásahu vlády už druhý pilier nie je pre mladých ľudí povinný. Stále nad ním visí aj hrozba zníženia odvodov. A spomeňme si aj na návrhy prestať platiť odvody na účty invalidom a matkám na materskej dovolenke. Pri matkách vláda nakoniec ustúpila, invalidom však už štát na úspory neprispieva.
Prečo vláda útočí na druhý pilier? Použijúc jej vlastnú rétoriku, ide vraj o „privatizáciu staroby“, na ktorej zarábajú DSS a ich manažéri so státisícovými platmi, pričom ľudia na rozdiel od štátneho systému nemajú garantované dôchodky. Alebo, DSS vraj pohlcujú každoročne miliardy korún, ktoré chýbajú na vyplácanie dnešných dôchodkov a na realizáciu sociálnych programov.
Je príznačné, že od vlády nepočujeme ani slovo o tom, aký vplyv na garancie dôchodkov zo štátneho systému bude mať starnutie obyvateľstva. Keď na jedného dôchodcu nebude robiť šesť ľudí, ale len dvaja. Alebo o tom, že druhý pilier dnes síce odčerpáva príjmy Sociálnej poisťovne, tej sa to však v budúcnosti vráti, keďže nebude musieť vyplácať časť dôchodkov sporiteľom.
Komunikácia vlády nie je férová ani zodpovedná. Zámerne a často klamlivo zvýrazňuje nevýhody druhého piliera a mlčí o jeho výhodách, ako aj o nevýhodách prvého piliera, ktoré sa prejavia po dlhšom čase. Uprednostňuje pritom svoje krátkodobý záujem, ktorým je získať čo najviac peňazí tu a teraz, na úkor budúcnosti.
K tomu smeruje aj návrh na obmedzenie dedenia. Prichádza totiž v čase, keď je druhý pilier otvorený a ľudia sa môžu do konca júna vrátiť späť do čisto štátneho systému. Čím viac sa ich vráti, tým viac peňazí bude mať vláda na míňanie. Ale tým väčší bude aj dlh budúcich generácií. Rezort práce asi nie je spokojný, že ľudia možnosť návratu zatiaľ veľmi nevyužívajú. Každé zneistenie sporiteľov preto môže prísť vhod.
.čo vláda nerieši
Na škodu krajiny je, že vláda zamestnaná útokmi na druhý pilier nerieši skutočné problémy dôchodkového systému. Tým kľúčovým je nastavenie prvého piliera tak, aby do budúcnosti nevytváral dlhy. Medzi prvé kroky by malo patriť odstránenie krížových dotácií, ktorými Sociálna poisťovňa dotuje dôchodkový fond z iných fondov.
Ak by vláda zreálnila odvodové sadzby, zistili by sme, že do prvého piliera neplatí človek mimo druhého piliera 18, ale približne 24 percent, a „druhopilierista“ neplatí 9, ale približne 15 percent hrubej mzdy. Pomer odvodov človeka mimo druhého piliera a „druhopilieristu“ tak nie je 18:9 percent (čo je dva ku jednej), ale približne 24:15 percent (čo je 1,6 ku 1).
Znamená to, že vzorec, podľa ktorého sa dôchodok z prvého piliera kráti „druhopilieristom“ na polovicu, nie je správny. Inými slovami, podľa dnes platného vzorca budú „druhopilieristi“ ukrátení o časť dôchodku z prvého piliera.
Žiaľ, od súčasnej vlády môžeme len ťažko očakávať riešenie týchto problémov. Dúfajme, že budúca už bude múdrejšia.
Autor je analytik inštitútu INEKO.
Aké motívy môžu byť za návrhom na obmedzenie dedenia? Predpokladajme najskôr, že sa ministerka práce a sociálnych vecí Viera Tomanová správa zodpovedne a nechce, aby pozostalí minuli zdedené úspory „na elektroniku“, a potom strávili starobu v chudobe. V tom prípade by bol logický návrh presunúť zdedené úspory na dôchodkový účet pozostalých a držať ich tam, až kým nedovŕšia dôchodkový vek a nekúpia si za ne doživotný dôchodok.
.zlý vtip
Proti možno namietať, že by tým štát obmedzil slobodu jednotlivca nakladať s dedičstvom. Alebo že väčšina ľudí má dosť rozumu, aby si vedeli spočítať, koľko peňazí si musia odložiť na starobu. Alebo že množstvo ľudí si v rámci povinného systému si dokáže na dôchodok nasporiť samostatne a nepotrebuje na to žiadne zdedené peniaze. Alebo že štát na seba nemá preberať zodpovednosť za nezodpovedných ľudí. Alebo že nie je efektívne, aby to štát preháňal so starostlivosťou o životnú úroveň dôchodcov.
Sú to silné argumenty. Ak by však z rôznych dôvodov výrazne stúpol počet chudobných dôchodcov, trpela by celá spoločnosť a štát by sa nakoniec o nich musel postarať. Zodpovedný politik by sa preto mal snažiť vyhnúť prílišnému rozšíreniu chudoby v starobe. Ak by uvažoval o obmedzení dedenia dôchodkových úspor, tak len pre ľudí, pri ktorých je riziko chudobnej staroby vysoké.
Podobné úvahy od ministerky práce a šéfa Sociálnej poisťovne nepočujeme. Ich slová naznačujú skôr snahu o plošné obmedzenie dedenia. Nepredložili pritom žiadny podrobnejší návrh, na konkrétne otázky neodpovedajú. Namiesto toho prišiel zlý vtip o „navádzaní na trestný čin“ alebo zmätočný nápad o zdaňovaní úspor, ktorý už o pár dní nebol aktuálny. Tak sa veru nesprávajú politici, ktorí chcú chrániť starých ľudí pred chudobou.
.neférová komunikácia
Pri pátraní po iných motívoch treba vidieť kontext útokov súčasnej vlády na druhý pilier. Azda najviac rezonujú premiérove prirovnania DSS-iek k nebankovkám. Alebo jeho unisono tvrdenia s ministerkou práce a šéfom Sociálnej poisťovne o nevýhodnosti druhého piliera pre väčšinu sporiteľov. Čo na tom, že sa odvolávajú na analýzu, ktorá nič také nehovorí? A čo na tom, že existujú analýzy vrátane prepočtov ministerstva financií, DSS-iek, ale aj inštitútu INEKO, ktoré tieto tvrdenia vyvracajú?
Po zásahu vlády už druhý pilier nie je pre mladých ľudí povinný. Stále nad ním visí aj hrozba zníženia odvodov. A spomeňme si aj na návrhy prestať platiť odvody na účty invalidom a matkám na materskej dovolenke. Pri matkách vláda nakoniec ustúpila, invalidom však už štát na úspory neprispieva.
Prečo vláda útočí na druhý pilier? Použijúc jej vlastnú rétoriku, ide vraj o „privatizáciu staroby“, na ktorej zarábajú DSS a ich manažéri so státisícovými platmi, pričom ľudia na rozdiel od štátneho systému nemajú garantované dôchodky. Alebo, DSS vraj pohlcujú každoročne miliardy korún, ktoré chýbajú na vyplácanie dnešných dôchodkov a na realizáciu sociálnych programov.
Je príznačné, že od vlády nepočujeme ani slovo o tom, aký vplyv na garancie dôchodkov zo štátneho systému bude mať starnutie obyvateľstva. Keď na jedného dôchodcu nebude robiť šesť ľudí, ale len dvaja. Alebo o tom, že druhý pilier dnes síce odčerpáva príjmy Sociálnej poisťovne, tej sa to však v budúcnosti vráti, keďže nebude musieť vyplácať časť dôchodkov sporiteľom.
Komunikácia vlády nie je férová ani zodpovedná. Zámerne a často klamlivo zvýrazňuje nevýhody druhého piliera a mlčí o jeho výhodách, ako aj o nevýhodách prvého piliera, ktoré sa prejavia po dlhšom čase. Uprednostňuje pritom svoje krátkodobý záujem, ktorým je získať čo najviac peňazí tu a teraz, na úkor budúcnosti.
K tomu smeruje aj návrh na obmedzenie dedenia. Prichádza totiž v čase, keď je druhý pilier otvorený a ľudia sa môžu do konca júna vrátiť späť do čisto štátneho systému. Čím viac sa ich vráti, tým viac peňazí bude mať vláda na míňanie. Ale tým väčší bude aj dlh budúcich generácií. Rezort práce asi nie je spokojný, že ľudia možnosť návratu zatiaľ veľmi nevyužívajú. Každé zneistenie sporiteľov preto môže prísť vhod.
.čo vláda nerieši
Na škodu krajiny je, že vláda zamestnaná útokmi na druhý pilier nerieši skutočné problémy dôchodkového systému. Tým kľúčovým je nastavenie prvého piliera tak, aby do budúcnosti nevytváral dlhy. Medzi prvé kroky by malo patriť odstránenie krížových dotácií, ktorými Sociálna poisťovňa dotuje dôchodkový fond z iných fondov.
Ak by vláda zreálnila odvodové sadzby, zistili by sme, že do prvého piliera neplatí človek mimo druhého piliera 18, ale približne 24 percent, a „druhopilierista“ neplatí 9, ale približne 15 percent hrubej mzdy. Pomer odvodov človeka mimo druhého piliera a „druhopilieristu“ tak nie je 18:9 percent (čo je dva ku jednej), ale približne 24:15 percent (čo je 1,6 ku 1).
Znamená to, že vzorec, podľa ktorého sa dôchodok z prvého piliera kráti „druhopilieristom“ na polovicu, nie je správny. Inými slovami, podľa dnes platného vzorca budú „druhopilieristi“ ukrátení o časť dôchodku z prvého piliera.
Žiaľ, od súčasnej vlády môžeme len ťažko očakávať riešenie týchto problémov. Dúfajme, že budúca už bude múdrejšia.
Autor je analytik inštitútu INEKO.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.