Rozhodnutie SMK zahlasovať za Lisabonskú zmluvu sa už hodnotilo z rôznych uhlov pohľadu. Opozičná iniciatíva spojiť tlačový zákon s Lisabonskou zmluvou však bola pre Pála Csákyho aj prvou vážnou politickou skúškou na poste predsedu strany. Ako v nej obstál?
Keď sa tri opozičné strany v januári dohodli na blokovaní Lisabonskej zmluvy, Csákyho kolegovia v poslaneckom klube neprijali jeho súhlas s touto taktikou s prílišnými ováciami. A nešlo len o dvoch či troch poslancov, ktorých mená sa objavovali v novinách. Podľa informácií .týždňa z viacerých zdrojov z prostredia strany mala s týmto krokom problém väčšina poslaneckého klubu.
.priveľa opozičnosti škodí
Csákyho poslaneckým kolegom prekážalo, že blokovanie zmluvy a jej spojenie s tlačovým zákonom odkýval bez toho, aby tento krok s nimi prekonzultoval. Ak totiž politici SDKÚ a KDH brali bojkot Lisabonskej zmluvy ako jedinečnú príležitosť zatlačiť Roberta Fica k múru, medzi mnohými poslancami SMK panovali celkom iné názory. Nepáčilo sa im, že strana by mala byť len pasívnym prijímateľom iniciatív šéfa SDKÚ. Najmä nie vtedy, ak sa týkajú takej dôležitej veci, akou je pre mnohých Maďarov na Slovensku prehlbovanie európskej integrácie. Objavili sa však aj oveľa prozaickejšie argumenty. „Viacerí kolegovia mali pocit, že ak chceme byť úspešní v menšinovej agende, nemôžeme byť až takí opoziční ako SDKÚ. Samozrejme, že boli aj úvahy o tom, že takýmito krokmi si strana zhoršuje koaličný potenciál vo vzťahu k Smeru,“ povedal pre .týždeň poslanec za SMK, ktorý si neželal byť menovaný. Ak aj poslanci SMK nakoniec s blokovaním zmluvy súhlasili, tak s vedomím toho, že sa to bude týkať len jednej parlamentnej schôdze. Nakoniec, v tomto duchu sa pre Hospodárske noviny ešte začiatkom februára vyjadril šéf poslancov SMK Gyula Bárdos. Csáky sa pritom údajne na rokovaniach klubu netváril, že je voči týmto názorom v opozícii alebo že chce svojich kolegov presviedčať o tom, že blokovať je treba dovtedy, kým bude šanca presadiť v tlačovom zákone zmeny. Hoci aj cestou noviel po je jeho schválení.
.csákyho virtuálna realita
Oveľa väčším problémom však bolo, že nálady svojho poslaneckého klubu Csáky nedostatočne ozrejmil svojim partnerom v opozícii. Ak sa k Dzurindovi s Hrušovským aj nejaké „šumy“ o rozdielnych názoroch v klube SMK doniesli, z Csákyho vystupovania v médiách a na opozičných tlačových konferenciách nadobudli dojem, že ich hrdinský spolubojovník to má v strane „ošetrené“. Alebo na tom minimálne usilovne pracuje. Predsedovi SMK sa jednoducho podarilo vytvoriť virtuálnu realitu, že má všetko pod kontrolou a rozdával garancie, o ktorých vedel, že ich bude mať problém dodržať. Za niekoľko týždňov opozičného napínania svalov tak názorne predviedol, v čom sa najviac líši od predchodcu Bélu Bugára. So svojimi politickými spojencami nekonal na rovinu a zachoval sa ako nespoľahlivý partner. Ak teda Mikuláš Dzurinda ako hlavný ponížený v celej kauze hľadá vinníka, mal by ho skôr vidieť v predsedovi SMK a v jeho politickom štýle, ako v niekoľkých, údajne „vydierateľných“ poslancoch tejto strany.
Rozhodol sa Csáky v situácii, keď v strane aj tak prevažovali nálady proti blokovaniu Lisabonskej zmluvy, ústretovosť SMK aspoň politicky zobchodovať? O tejto otázke sa zatiaľ dá len špekulovať. Hoci v politických kuloároch sa šíria informácie, že Csáky sa s Ficom stretol a dohodol už niekoľko dní pred rozhodovaním o tlačovom zákone (a umožnil tak premiérovi nechať o ňom s ľahkým srdcom hlasovať), obidvaja predsedovia to rezolútne odmietajú. Na otázku .týždňa, či sa takéto stretnutie uskutočnilo, odpovedali záporne. Vraj spolu rokovali iba v prítomnosti predsedov ostatných politických strán. Či k nejakým politickým obchodom skutočne došlo, sa ukáže možno už na najbližšej parlamentnej schôdzi – napríklad pri hlasovaní o školskom zákone.
.osudová prehra?
Ak bolo Csákyho správanie počas kauzy o tlačovom zákone podivné, reakcie jeho opozičných partnerov zase možno smelo označiť za zbytočne teatrálne. SDKÚ a KDH sa síce môžu cítiť správaním SMK podvedené, ich vyhlásenia o karanténe či nepozývaní na opozičné rady sú však tak trochu divadlom. Najmä preto, že kresťanskí demokrati aj Dzurindova strana si z marketingových dôvodov nechcú držať Csákyho SMK veľmi pri tele. Do volieb, potom sa uvidí. Razancia ich vyjadrení svedčí len o tom, že hlasovanie o tlačovom zákone je pre nich vítanou zámienkou.
Podobne nezmyselné sú aj vyjadrenia niektorých politikov a komentátorov o osudovej prehre pravice. Oveľa osudovejšie ako zlyhanie pri blokovaní Lisabonskej zmluvy v mene lepšieho tlačového zákona sa môže v budúcnosti prejaviť to, ak slovenskú pravicu začnú dobiehať kauzy z minulosti.
Dianie okolo tlačového zákona, nech bolo akokoľvek dramatické, prinieslo len tri nové informácie. Mikuláš Dzurinda si už nemôže hovoriť líder pravice, viacerí poslanci SMK stále žijú v naivnej predstave, ako ich Robert Fico s otvorenou náručou pozýva do svojej novej vlády a Pál Csáky v prvom vážnom teste politickej vypočítateľnosti a dôveryhodnosti prepadol. Otázne je len to, kto má väčšiu šancu urobiť reparát.
Keď sa tri opozičné strany v januári dohodli na blokovaní Lisabonskej zmluvy, Csákyho kolegovia v poslaneckom klube neprijali jeho súhlas s touto taktikou s prílišnými ováciami. A nešlo len o dvoch či troch poslancov, ktorých mená sa objavovali v novinách. Podľa informácií .týždňa z viacerých zdrojov z prostredia strany mala s týmto krokom problém väčšina poslaneckého klubu.
.priveľa opozičnosti škodí
Csákyho poslaneckým kolegom prekážalo, že blokovanie zmluvy a jej spojenie s tlačovým zákonom odkýval bez toho, aby tento krok s nimi prekonzultoval. Ak totiž politici SDKÚ a KDH brali bojkot Lisabonskej zmluvy ako jedinečnú príležitosť zatlačiť Roberta Fica k múru, medzi mnohými poslancami SMK panovali celkom iné názory. Nepáčilo sa im, že strana by mala byť len pasívnym prijímateľom iniciatív šéfa SDKÚ. Najmä nie vtedy, ak sa týkajú takej dôležitej veci, akou je pre mnohých Maďarov na Slovensku prehlbovanie európskej integrácie. Objavili sa však aj oveľa prozaickejšie argumenty. „Viacerí kolegovia mali pocit, že ak chceme byť úspešní v menšinovej agende, nemôžeme byť až takí opoziční ako SDKÚ. Samozrejme, že boli aj úvahy o tom, že takýmito krokmi si strana zhoršuje koaličný potenciál vo vzťahu k Smeru,“ povedal pre .týždeň poslanec za SMK, ktorý si neželal byť menovaný. Ak aj poslanci SMK nakoniec s blokovaním zmluvy súhlasili, tak s vedomím toho, že sa to bude týkať len jednej parlamentnej schôdze. Nakoniec, v tomto duchu sa pre Hospodárske noviny ešte začiatkom februára vyjadril šéf poslancov SMK Gyula Bárdos. Csáky sa pritom údajne na rokovaniach klubu netváril, že je voči týmto názorom v opozícii alebo že chce svojich kolegov presviedčať o tom, že blokovať je treba dovtedy, kým bude šanca presadiť v tlačovom zákone zmeny. Hoci aj cestou noviel po je jeho schválení.
.csákyho virtuálna realita
Oveľa väčším problémom však bolo, že nálady svojho poslaneckého klubu Csáky nedostatočne ozrejmil svojim partnerom v opozícii. Ak sa k Dzurindovi s Hrušovským aj nejaké „šumy“ o rozdielnych názoroch v klube SMK doniesli, z Csákyho vystupovania v médiách a na opozičných tlačových konferenciách nadobudli dojem, že ich hrdinský spolubojovník to má v strane „ošetrené“. Alebo na tom minimálne usilovne pracuje. Predsedovi SMK sa jednoducho podarilo vytvoriť virtuálnu realitu, že má všetko pod kontrolou a rozdával garancie, o ktorých vedel, že ich bude mať problém dodržať. Za niekoľko týždňov opozičného napínania svalov tak názorne predviedol, v čom sa najviac líši od predchodcu Bélu Bugára. So svojimi politickými spojencami nekonal na rovinu a zachoval sa ako nespoľahlivý partner. Ak teda Mikuláš Dzurinda ako hlavný ponížený v celej kauze hľadá vinníka, mal by ho skôr vidieť v predsedovi SMK a v jeho politickom štýle, ako v niekoľkých, údajne „vydierateľných“ poslancoch tejto strany.
Rozhodol sa Csáky v situácii, keď v strane aj tak prevažovali nálady proti blokovaniu Lisabonskej zmluvy, ústretovosť SMK aspoň politicky zobchodovať? O tejto otázke sa zatiaľ dá len špekulovať. Hoci v politických kuloároch sa šíria informácie, že Csáky sa s Ficom stretol a dohodol už niekoľko dní pred rozhodovaním o tlačovom zákone (a umožnil tak premiérovi nechať o ňom s ľahkým srdcom hlasovať), obidvaja predsedovia to rezolútne odmietajú. Na otázku .týždňa, či sa takéto stretnutie uskutočnilo, odpovedali záporne. Vraj spolu rokovali iba v prítomnosti predsedov ostatných politických strán. Či k nejakým politickým obchodom skutočne došlo, sa ukáže možno už na najbližšej parlamentnej schôdzi – napríklad pri hlasovaní o školskom zákone.
.osudová prehra?
Ak bolo Csákyho správanie počas kauzy o tlačovom zákone podivné, reakcie jeho opozičných partnerov zase možno smelo označiť za zbytočne teatrálne. SDKÚ a KDH sa síce môžu cítiť správaním SMK podvedené, ich vyhlásenia o karanténe či nepozývaní na opozičné rady sú však tak trochu divadlom. Najmä preto, že kresťanskí demokrati aj Dzurindova strana si z marketingových dôvodov nechcú držať Csákyho SMK veľmi pri tele. Do volieb, potom sa uvidí. Razancia ich vyjadrení svedčí len o tom, že hlasovanie o tlačovom zákone je pre nich vítanou zámienkou.
Podobne nezmyselné sú aj vyjadrenia niektorých politikov a komentátorov o osudovej prehre pravice. Oveľa osudovejšie ako zlyhanie pri blokovaní Lisabonskej zmluvy v mene lepšieho tlačového zákona sa môže v budúcnosti prejaviť to, ak slovenskú pravicu začnú dobiehať kauzy z minulosti.
Dianie okolo tlačového zákona, nech bolo akokoľvek dramatické, prinieslo len tri nové informácie. Mikuláš Dzurinda si už nemôže hovoriť líder pravice, viacerí poslanci SMK stále žijú v naivnej predstave, ako ich Robert Fico s otvorenou náručou pozýva do svojej novej vlády a Pál Csáky v prvom vážnom teste politickej vypočítateľnosti a dôveryhodnosti prepadol. Otázne je len to, kto má väčšiu šancu urobiť reparát.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.