Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Masaker

.tomáš Gális .časopis .fenomén

Dňa 13. apríla 1943 oznámil ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels, že v lese neďaleko bieloruskej obce Katyň boli objavené masové hroby, v ktorých našlo smrť „niekoľko tisícov dôstojníkov bývalej Poľskej armády, ktorí boli v roku 1939 internovaní na území ZSSR a ktorých beštiálne zavraždili boľševici.“

Dňa 13. apríla 1943 oznámil ríšsky minister propagandy Joseph Goebbels, že v lese neďaleko bieloruskej obce Katyň boli objavené masové hroby, v ktorých našlo smrť „niekoľko tisícov dôstojníkov bývalej Poľskej armády, ktorí boli v roku 1939 internovaní na území ZSSR a ktorých beštiálne zavraždili boľševici.“


Túto ohromujúcu správu vysielal berlínsky rozhlas i všetky Nemcami kontrolované stanice po celej Európe. Nemecké informácie boli vo všeobecnosti presné, ale aj napriek tomu obsahovali niekoľko nejasností, ktoré spôsobili, že sa správy prijímali s nedôverou.
New York Times či londýnske Times ako aj vlády západných krajín mali spočiatku dôvodné podozrenie, že správy o masakre Goebbels účelovo vytvoril. Vyzeralo to tak, že Nemci sa protisovietskou propagandou snažia zakryť začínajúce povstanie vo Varšavskom gete, ako aj prvú veľkú porážku Wehrmachtu pri Stalingrade.
Na rozdiel od západu Sovietsky zväz zareagoval už 15. apríla. Skoro ráno vydala sovietska tlačová kancelária TASS správu, v ktorej sa okrem iného písalo: „Nemecké nacistické správy ohľadne tejto záležitosti nás nenechávajú na pochybách, čo sa týka tragického osudu bývalých poľských vojnových zajatcov, ktorí sa v roku 1941 nachádzali na území západne od Smolenska na stavebných prácach a ktorí spoločne s mnohými sovietskymi ľuďmi, obyvateľmi smolenského obvodu, padli v lete 1941 do nacistického zajatia po tom, čo zo Smolenska odišli sovietske vojská. Je nad všetku pochybnosť, že goebbelsovskí podvodníci sa teraz pomocou lží a podvodov snažia zakryť krvavé zločiny napáchané fašistickými hordami.“
Podľa Allena Paula, autora knihy Katyň: Stalinský masaker a triumf pravdy, z ktorej tento článok čerpá, to však neboli len samotní Sovieti, kto sa snažil svoju vinu skryť: „Churchill i Roosevelt v tejto veci Stalinovi dosť pomáhali.“ Obaja vraj disponovali presvedčivými dôkazmi, vedeli, že na východných územiach Poľska prebehli masové deportácie, ktorých cieľom bola sovietizácia tejto oblasti. Ale obaja sa, zvlášť v roku 1943, obávali, že by Stalin mohol uzavrieť separátny mier s Hitlerom. A tak boli radšej ticho.


.prehistória
Dôvody, ktoré viedli ku katynskej tragédii, treba podľa Paula hľadať v ďalekej minulosti, plnej poľsko-ruských rozporov, v dávnych krivdách, ktoré si tieto dva národy spôsobili.
V roku 1611, keď bolo Poľsko najväčšou európskou krajinou, jeho vojská okupovali Kremeľ a spálili väčšinu Moskvy. Na konci osemnásteho storočia sa situácia otočila: upadajúce Poľsko, ktoré ešte stále považovalo svojich východných bratov za zaostalý národ, postihla obrovská tragédia. V priebehu štvrťstoročia si tento štát rozparcelovali susedné mocnosti Prusko, Rakúsko a Rusko.
Poliakom priniesla nádej až prvá svetová vojna. V roku 1917 vlastne zostávala len otázka, aké bude mať nový štát (najmä východné) hranice: buď budú kopírovať hranice poľského etnika, alebo vznikne federácia mnohých národov s Poliakmi v čele. Tieto úvahy nakoniec ukončila poľsko-boľševická vojna. Dňa 31. augusta 1920 v poslednej veľkej jazdeckej bitke v Európe Poliaci síce odrazili Červenú armádu a komunizmus, ale pripravili si aj ďalší problém: víťazi totiž napriek nesúhlasu mocností presadili hranicu, ktorá prebiehala takmer 250 kilometrov východnejšie ako navrhovaná tzv. Curzonova línia. V novom štáte Poliaci predstavovali len dve tretiny obyvateľstva a fakt, že sa v ňom ocitli aj veľké územia obývané Litovcami, Bielorusmi a Ukrajincami nerozhneval len príslušníkov týchto národov, ale aj jedného krutého Gruzínca.
.sobáš z rozumu
Rozoberať rusko-nemecké vzťahy by si vyžiadalo veľa priestoru, preto len niekoľko viet:
Spomínaná bitka, poeticky nazvaná „Zázrak na Visle“, spôsobila, že sa komunistický štát obrátil s prosbou o pomoc na Nemecko. V dvadsiatych rokoch Nemci pomáhali s modernizáciou Červenej armády, v Sovietskom zväze vybudovali leteckú základňu, robili školenia tankistov či školenia o plynových zbraniach. Predstavitelia nemeckých vojenských kruhov síce neskrývali veľký odpor ku komunizmu, ale to nič nemenilo na tom, že obe krajiny mali jeden spoločnýcieľ: získať späť teritóriá, stratené v prvej svetovej vojne.
Po nástupe Hitlera k moci v roku 1933 tajná vojenská spoluprácu ustala, ale spomínaný cieľ prinútil dvoch najväčších diktátorov uzavrieť 23. augusta 1939 neslávne známy pakt Molotov – Ribbentrop, ktorého tajný protokol urobil z hrdého Poľska nie veľmi ťažkú korisť.
Wehrmacht zaútočil 1. septembra, červenoarmejci prišli oficiálne kvôli ochrane miestnych Ukrajincov a Bielorusov o sedemnásť dní neskôr. (Mimochodom, osobný dohľad nad procesom sovietizácie územia prevzala vtedajšia hlava ukrajinských komunistov Nikita Chruščov.)
.systematické ničenie
V to ráno lietali nad východom „štátu, ktorý prestal existovať“ malé lietadlá, ktoré rozhadzovali letáky s textom, adresovaným prekvapeným poľským vojakom: „Vojaci!... Váš odpor nemá zmysel. Dôstojníci vás posielajú na bitúnok... Bite dôstojníkov a generálov. Neposlúchajte rozkazy vašich veliteľov. Vyžeňte ich zo svojej krajiny.“ 
Vojaci výzvu ignorovali. Niektoré jednotky kládli odpor, iné však dobrovoľne zložili zbrane, pretože uverili sovietskym rečiam o pomoci pred Hitlerom. Výsledkom sovietskej intervencie bolo, že začiatkom októbra ZSSR získal viac ako tretinu územia predvojnového Poľska a stratil pritom len niečo viac ako tisíc vojakov. Naopak, do sovietskeho zajatia sa dostalo štvrť milióna vojakov, z toho asi 15-tisíc dôstojníkov, ktorých oddelili od zvyšku vojska a umiestnili do táborov v Kozelsku, Staškove a Starobielsku.
Títo vojaci však neboli obyčajnými vojnovými zajatcami, s ktorými by sa malo zaobchádzať podľa ženevskej konvencie. Jednak preto, že Sovietsky zväz túto konvenciu vôbec nepodpísal (napriek tomu ju však považovali za všeobecne platnú), ale aj preto, že prakticky všetkých Poliakov z okupovaného územia vyhlásil za svojich občanov. Viedol ho k tomu minimálne jeden zásadný dôvod: obviniť akéhokoľvek Poliaka z účasti na bližšie nešpecifikovanej kontrarevolučnej činnosti bolo takto oveľa jednoduchšie.
Hneď po ľahkom víťazstve nastalo systematické ničenie dobytých území: bol znárodnený obchod i výroba, poľská mena bola stiahnutá z obehu, v zmanipulovanom hlasovaní sa územie „dobrovoľne“ pripojilo k ZSSR. Najnaliehavejšou úlohou však bola eliminácia poľskej inteligencie: boli zatknuté stovky sudcov, prokurátorov, policajtov, štátnych úradníkov, predstaviteľov samospráv, univerzitných profesorov, kňazov i podnikateľov.
Najhoršia rana prišla 8. februára 1940, keď sa začala prvá zo štyroch masových deportácií Poliakov do vnútrozemia ZSSR. Deportácie trvali prakticky až do napadnutia Sovietskeho zväzu Nemeckom v júni 1941. Celkovo bolo takto vyvezených minimálne 1,2 milióna ľudí, z ktorých mnohí boli príbuzní vojakov.

.tábor
Vo februári sa začal napĺňať aj osud zajatých dôstojníkov: veliteľstvo Červenej armády požiadalo Stalina o inštrukcie. Podľa jedného svedectva vraj vzal generalissimus list zo svojho bloku a napísal naň len jedno slovo: „zlikvidovať.“ Vojaci si však neboli istí, či mal Stalin na mysli likvidáciu táborov alebo likvidáciu ľudí. Nikto z nich si ho vraj nechcel rozhnevať, a tak zvolili „najistejší spôsob, ako sa z toho dostať: celú vec odovzdali NKVD.“ Bez ohľadu na to, či je táto verzia pravdivá, je podľa Paula jedna vec celkom istá: likvidácia nebola omylom a v Sovietskom zväze bol len jeden človek, ktorý mohol v takej vážnej a citlivej veci rozhodnúť. 
Pol roka žili zajatci v ilúziách. Čakali, že keď západní spojenci neudreli na Nemecko na začiatku vojny, urobia tak určite na jar. Iná teória hovorila o tom, že sa Sovietsky zväz zľakne rastúcej západnej vojenskej prítomnosti v blízkosti kaspických ropných polí. Optimizmus posilňovali aj povesti (zrejme živené NKVD) o tom, že ich Rusi čo nevidieť pošlú domov. 
Nič z toho však nebola pravda. Naopak, začiatkom apríla sa začala totálna likvidácia všetkých troch táborov.
Transporty z Kozelska, opísané vojakom, ktorý prežil, nevyzerali spočiatku nijako nebezpečne. Každý odchádzajúci dostal najesť, podrobil sa rutinnej osobnej prehliadke a dostal proviant na cestu. V prvej skupine deportovaných boli štyria generáli, ktorým dokonca zostávajúci zajatci urobili špalier a vzdali im česť.
Každý deň okolo desiatej zavolali z Moskovskej NKVD ďalší zoznam niekoľkých desiatok osôb, ktoré majú byť transportované. Ani vtedy však „nebolo najmenšie podozrenie,“ že sa to všetko odohráva „v blízkosti smrti“. Na zajatcov dokonca robilo dojem to, že zoznamy mien prichádzajú priamo z hlavného mesta: kolovali totiž povesti, živené ostrahou tábora, že vznikla spoločná francúzsko-britsko-ruská komisia, ktorá ich vysiela na západ.
To posledné bola pravda – Katyň leží skutočne 250 kilometrov na západ.
Ilúzie o možnej repatriácii sa však rozplývali hneď za bránou tábora, kde ich čakala stráž NKVD so samopalmi, obuškami a psami. Dôstojníkov odviezli nákladnými autami na blízku železničnú stanicu, odkiaľ ich prevážali vlakmi. Cesta trvala dva dni a skončila sa na stanici v Gnezdove, kde ich opäť čakali ozbrojenci, ktorí ich natlačili do autobusov. Tie ich napokon zaviezli na miesto, ktoré miestni nazývali Katynský les.

.smrť
Tú technológiu vyvinula už predchodkyňa NKVD – leninská tajná polícia Čeka: „aby sa vyhli krvavým stopám a zvíjaniu sa nedobitých obetí na podlahe, čekisti doviedli do dokonalosti umenie strieľať priamo do tyla.“
Osvedčila sa aj v Katyni: len čo zajatec vystúpil z autobusu, príslušníci NKVD, čakajúci na oboch stranách východu z vozidla, vzali zajatca pod paže a ťahali ho na okraj vykopaného hrobu. Tam ho silným úderom do nôh zrazili na kolená. Ďalší príslušník namieril hlaveň pištole do tyla obete a zo vzdialenosti niekoľkých desiatok centimetrov stlačil spúšť.
V Katyni takýmto spôsobom skončilo svoj život viac ako 4-tisíc poľských dôstojníkov. Ich telá naskladali či nahádzali do ôsmich spoločných hrobov, hlbokých od dvoch po viac ako tri metre. Najväčší hrob mal tvar písmena L, ktorého dlhšia strana mala rozmery dvadsaťšesť krát osem metrov. Dvetisícosemsto mŕtvych vojakov bolo uložených v dvanástich vrstvách.
Najneskôr 13. mája boli hroby zakryté a nad nimi boli nasadené malé stromčeky.

.epilóg
Dodnes nie je úplne jasné, čo sa presne stalo so zajatcami z ostatných dvoch táborov, jedna veľká skupina bola zrejme povraždená v Charkove, druhá v Kalinine. Rôznia sa aj odhady obetí: od 15- do 22-tisíc. Nejasný je aj osud príslušníkov popravných čiat. Je dosť možné, že sami boli onedlho zlikvidovaní, ale podľa niektorých zdrojov ešte niekoľkí kati žili aj v osemdesiatych rokoch. Veľkou neznámou je aj to, prečo úrady ušetrili 448 zajatcov zo všetkých troch táborov. Isté je len to, že časť z nich sa pri častých výsluchoch priznala k sympatiám k Sovietskemu zväzu a nakoniec dostali návrh vytvoriť poľské ozbrojené sily pod velením Červenej armády.
História nepozná nijaké keby, Allen Paul si však jedno dovolil. Podľa neho Stalin očakával, že Hitlera útok na západnú Európu vyčerpá. Blesková vojna však fungovala, čo Stalina zbavovalo ilúzií o tom, že jeho „spojenec“ si na Sovietsky zväz netrúfne a on nebude potrebovať každého skúseného vojaka: „Táto zjavná zmena stratégie vedie k šokujúcemu záveru, že pätnásťtisíc vojnových zajatcov z Kozelska, Starobelska a Ostaškova, zavraždených na jar roku 1940, sa stalo v istom zmysle slova obeťou času. Keby im boli dali niekoľko mesiacov navyše, do chvíle, keď Wehrmacht dosiahol oslňujúce úspechy na západnom fronte – mohli by ďalej žiť.“    l
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite