V internetovej diskusii okolo kandidatúry pani Radičovej na prezidentku istý diskutér posplietal kadejaké výhrady voči nej, hrušky s jablkami, vytiahol Merkelovú aj Thatcherovú, protinárodné skupinky v pozadí a absenciu ideí ako dôvody, prečo ju nebude voliť. Celé to zakončil slovami:
„V neposlednom rade bude prekážať aj ten jej čudný vzťah k tomu Riapošovi. Je to síce pekné, humánne, ale to pri oficiálnej návšteve bude behať s invalidným vozíkom koho? Svojho druha alebo manžela? To by bolo dehonestujúce a strápňujúce Slovensko. Prezident musí mať sexuálne vzťahy aspoň formálne upravené.“
Ani netušil, akého džina vypustil z fľaše. Darmo dodatočne vysvetľoval, že narážal na neusporiadaný partnerský vzťah možnej prezidentky, a nie na invaliditu jej partnera, čím viac vysvetľoval, tým viac sa zamotával, tým viac ľudí ho odsudzovalo pre necitlivosť voči vozíčkarom a nadávalo mu do nechutných idiotov. A naopak, niektorí začali vážne riešiť, do akej miery je ešte prijateľný hendikep prezidentského partnera.
Samozrejme, sme slušní ľudia, humanisti, a niečo také v dnešnej dobe by už hádam nikto inteligentný nemal ani vypustiť z úst. Ale z toho, ako napriek množstvu iných sporných otázok okolo Ivety Radičovej práve toto tak silno zarezonovalo takmer u všetkých diskutujúcich, súdim, že je pre nás predsa ešte len ťažké prijať hendikepovaných ľudí normálne, bez prehnanej obozretnosti na jednej strane a bez prehnanej ústretovosti na strane druhej. Nevieme, čo s nimi, nechceme sa ich dotknúť, najradšej by sme sa im nejako vyhli, nech nám nejdú na oči. Darmo, je to ešte len dvadsať rokov, čo sme postihnutých ľudí vypustili zo zadných izieb a ústavov na ulice. Máme ešte čo robiť, naučiť sa s nimi dôstojne koexistovať.
Internet niekedy vyvrhne všelijaké svinstvo z tých najspodnejších vôd tých najskrytejších animozít, ale možno je to niekedy očistnejšie, uvažovať o citlivých veciach nahlas, ako celá tá naša ustráchaná politická korektnosť.
www.t-station.sk
„V neposlednom rade bude prekážať aj ten jej čudný vzťah k tomu Riapošovi. Je to síce pekné, humánne, ale to pri oficiálnej návšteve bude behať s invalidným vozíkom koho? Svojho druha alebo manžela? To by bolo dehonestujúce a strápňujúce Slovensko. Prezident musí mať sexuálne vzťahy aspoň formálne upravené.“
Ani netušil, akého džina vypustil z fľaše. Darmo dodatočne vysvetľoval, že narážal na neusporiadaný partnerský vzťah možnej prezidentky, a nie na invaliditu jej partnera, čím viac vysvetľoval, tým viac sa zamotával, tým viac ľudí ho odsudzovalo pre necitlivosť voči vozíčkarom a nadávalo mu do nechutných idiotov. A naopak, niektorí začali vážne riešiť, do akej miery je ešte prijateľný hendikep prezidentského partnera.
Samozrejme, sme slušní ľudia, humanisti, a niečo také v dnešnej dobe by už hádam nikto inteligentný nemal ani vypustiť z úst. Ale z toho, ako napriek množstvu iných sporných otázok okolo Ivety Radičovej práve toto tak silno zarezonovalo takmer u všetkých diskutujúcich, súdim, že je pre nás predsa ešte len ťažké prijať hendikepovaných ľudí normálne, bez prehnanej obozretnosti na jednej strane a bez prehnanej ústretovosti na strane druhej. Nevieme, čo s nimi, nechceme sa ich dotknúť, najradšej by sme sa im nejako vyhli, nech nám nejdú na oči. Darmo, je to ešte len dvadsať rokov, čo sme postihnutých ľudí vypustili zo zadných izieb a ústavov na ulice. Máme ešte čo robiť, naučiť sa s nimi dôstojne koexistovať.
Internet niekedy vyvrhne všelijaké svinstvo z tých najspodnejších vôd tých najskrytejších animozít, ale možno je to niekedy očistnejšie, uvažovať o citlivých veciach nahlas, ako celá tá naša ustráchaná politická korektnosť.
www.t-station.sk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.