Bol človekom, ktorý písal prejavy dnešného amerického prezidenta. Každý deň sa s ním stretával, pozná ho veľmi osobne. A tvrdí, že kľúčovým presvedčením Georgea W. Busha je hodnota a dôstojnosť každého človeka.
.zo Slovenska sa zdá, že doba konzervativizmu v Amerike sa končí. Je to tak?
V Amerika prebieha veľká debata o zmysle konzervativizmu. Existuje tu významná reakcia voči prezidentovej agende a jeho vízii konzervativizmu. Debata v republikánskej strane sa tiež otočila výrazne proti vláde. Znepokojivo rastie aj určitý negativizmus, ktorý hrozí mnohým konzervatívnym stranám. Keď sa George W. Bush uchádzal o úrad prezidenta, v obidvoch prípadoch svoju kampaň staval na domácich záležitostiach a sociálnej spravodlivosti. Išlo mu napríklad o podporu na viere založených organizácií, ktoré pomáhajú chudobným a drogovo závislým, alebo o to, aby Medicare (systém zdravotného poistenia – pozn. red.) pokrýval viac liekov na predpis, alebo o lepšiu imigračnú politiku. Z viacerých dôvodov – medzi nimi je najdôležitejšia vojna v Iraku – dochádza teraz k spätnému úderu voči takejto vízii, ktorá je známa ako „súcitný konzervativizmus“. Sme práve uprostred debaty o tom, že ak konzervativizmus prestane byť súcitný, aký bude.
.od koho prichádza spätný úder?
Prakticky od všetkých politikov zaznievajú obavy o príliš vysoké štátne výdavky.
.sú tie výdavky vyššie než predtým?
Áno. Prezident zvýšil výdavky na vzdelávanie a samozrejme na záležitosti domácej bezpečnosti, keďže prebieha vojna s terorizmom. Ale najmä zväčšenie pokrytia liekov na predpis pre starších ľudí predstavovalo výrazné zvýšenie verejných výdavkov. Mnoho konzervatívcov to nahnevalo. Konzervatívci vždy mali sklon veriť, že vláda ako taká je problém. Vyznával to aj Reagan, hoci podľa toho celkom nekonal – ani on počas studenej vojny neznížil vládne výdavky. Ale je to súčasťou konzervatívnej tradície.
.keď ste sa stali Bushovým speechwriterom, teda človekom, ktorý mu píše prejavy, stotožňovali ste sa s jeho predstavami?
Preto som išiel k nemu pracovať.
.kedy ste s ním začali spolupracovať?
To bolo ešte v Austine, keď bol guvernérom Texasu. Potom som s ním išiel do Bieleho domu. Spolupracovali sme asi sedem rokov.
.zmenil sa za ten čas váš pohľad na neho?
Celé tie roky sa vyznačovali obrovskou kontinuitou. Prezident sa nestal namysleným človekom, za celý ten čas bol ku mne a k mojej rodine veľmi dobrý. Je to láskavý človek, ktorý sa správa k ľuďom veľmi slušne. V americkej histórii sme mali aj prezidentov, akým bol napríklad Lyndon Johnson, ktorí boli verbálne urážliví. Súčasný prezident taký nie je. Je ľahké byť voči nemu lojálny, lebo on je lojálny voči vám. Je preto veľa ľudí, ktorí s ním spolupracujú dlhodobo. Ale zmenilo sa toho, samozrejme, dosť. Hlavne po 9/11. Musel sa začať venovať problémom a veciam, s ktorými nezačal a kvôli ktorým nebol zvolený do úradu. Musel reagovať na udalosti. To ho viedlo k veľmi ambicióznemu prístupu k zahraničnej politike. Situácia na Strednom východe nebola ani spravodlivá, ani stabilná. Naopak: produkovala hnutia a v nich ľudí, ktorí môžu zabíjať našich občanov. Z toho bolo zjavné, že sú potrebné zmeny, ktoré by sa s touto hrozbou konfrontovali. Žiadalo si to vytvorenie nádejnejšej alternatívy. Takže tu máme prezidenta, ktorý napríklad viac ako zdvojnásobil americkú pomoc Afrike a inicioval najväčší program boja s konkrétnou nemocou (AIDS) v celej histórii. Snažil sa vytvoriť reálnu demokratickú alternatívu k radikálnemu islamizmu, ale to všetko bolo spochybnené vývojom situácie v Iraku.
.je niečo, v čom s prezidentom Bushom zásadne nesúhlasíte?
Je nám spoločná základná orientácia. Pravdupovediac, mnohí ľudia z Bieleho domu majú otázky súvisiace s vedením prvej fázy vojny v Iraku. Prezident dal svoj postoj k tejto otázke jasne najavo, keď odvolal ministra obrany Rumsfelda a hlavného veliteľa operácie. Ďalšou otázkou je reakcia na hurikán Katrina, ktorá prezidentovi príliš nepomohla, pretože spochybnila kompetentnosť jeho administratívy. Samozrejme, že keď sa človek pozerá naspäť, napadajú mu mnohé otázky. Ale čo sa týka základných otázok jeho vlády a zahraničnej politiky, vo väčšine vecí sa stále zhodneme.
.v ktorých?
Podporujem jeho agendu šírenia demokracie, súhlasím aj s pohľadom na súcitný konzervativizmus, napríklad s aktívnou podporou pre inštitúcie založené na viere. Určite neprežívam dezilúziu.
.bush je v súčasnosti dosť nepopulárny. Dokonca aj v Amerike medzi republikánmi. Čo je hlavným dôvodom?
Hlavným dôvodom je priebeh vojny v Iraku, určite však nie dôvod tejto vojny. Ten bol široko rovnako chápaný obidvoma politickými stranami a podporený poprednými hlasmi demokratov aj republikánov. Ale sektárske násilie, otázky únikových stratégií, otázky vedenia prvej fázy vojny naozaj zasiahli prezidentovu popularitu.
.keď sa plánovala invázia do Iraku, očakávali ste v Bielom dome, že to pôjde ľahšie?
Určite to očakávala armáda. Vedenie armády bolo vtedy presvedčené, že Irak oslobodia a počet amerických vojakov v krajine sa bude môcť znížiť na 30 či 40-tisíc v priebehu niekoľkých mesiacov. Taký bol plán, no ukázalo sa, že bol nesprávny.
.ale Bush s tým plánom súhlasil?
Áno. Prezident a vojenská rada – ktorej som nebol súčasťou – boli presvedčení, že ten plán je reálny. Očakávali, že naša prítomnosť v Iraku bude nízka za veľmi krátky čas. Bol to cieľ armádnych plánovačov.
.do akej miery o týchto veciach rozhoduje sám prezident?
Prezident je ten, kto robí rozhodnutia. Členovia kabinetu ich realizujú. Prezident sa spolieha na ich skúsenosti, profesionalitu a porozumenie rezortom. Biely dom ani Rada národnej bezpečnosti nie sú organizované tak, aby mohli plánovať vojenské operácie. To robí minister obrany spolu s vedením Pentagónu. Podobne to bolo s hurikánom Katrina. Prezident rozhodol o základnom nasmerovaní, zvolal poradu kabinetu, kde sa urobili zásadné rozhodnutia, no samotnú implementáciu týchto rozhodnutí mali na starosti ďalšie organizácie.
.v Európe kritizujú Busha za to, že jeho predstavy o zmene Iraku na demokratický, prosperujúci štát boli naivné, pretože na Strednom východe nemajú demokracie tradíciu ani korene. Nebolo to precenením americkej roly vo svete?
Vedie sa o tom zaujímavá debata. Išlo len o problémy s implementáciou stratégie alebo bol celý projekt odsúdený na neúspech od samého začiatku preto, lebo v arabskom svete neexistujú kultúrne podmienky pre demokraciu? Rád by som vašim čitateľom pripomenul, že na jar roku 2005 sa diali dosť významné zmeny v krajinách ako je Libanon, Egypt, Líbya, predtým v Gruzínsku či na Ukrajine. Bola to pre takúto agendu úžasná príležitosť. Ale potom došlo k dvom zásadným veciam: prvou bol začiatok sektárskeho násilia v Iraku, druhou víťazstvo Hamasu v palestínskych voľbách. Dá sa povedať, že šiíti v Iraku boli dva roky pozoruhodne trpezliví, keď čakali, kým koalícia vytvorí základný poriadok. Myslím, že úspešné voľby a nový politický systém v Iraku by mohol celkom dobre fungovať, ale je tu hrozný vplyv al-Káidy, ktorá rozdúchava sektársky konflikt.
.čo tým myslíte konkrétne?
Po útoku na mešitu v Samare si šiíti povedali, že ich nikto neochráni. Preto zobrali veci do vlastných rúk a obrátili sa na vlastné milície. To situáciu v Iraku výrazne skomplikovalo. Bolo by však veľmi kruté tvrdiť, že Iračania či Arabi sú navždy odsúdení na život pod ľuďmi ako bol Saddám Husajn. Hraničí to s rasizmom. Je tam veľa problémov s implementáciou, ale nemôžeme sa vzdať ľudskej slobody. Krajiny ako Turecko dokazujú, že ľudia s moslimským náboženstvom či arabskou kultúrou nemusia byť odsúdené na tyraniu. To neznamená, že zmena spoločnosti je jednoduchá. Ale myslím, že vidieť pozitívne zmeny. Za posledných päť rokov sme videli v tejto oblasti väčší pokrok, než za predchádzajúcich šesťdesiat rokov. Aj napriek problémom v Iraku. Mimochodom, iracký režim páchal genocídu, takže na inváziu stačili aj humanitárne dôvody.
.mysleli ste si v čase invázie do Iraku, že v krajine sú zbrane hromadného ničenia?
Každý si to myslel.
.ako je možné, že sa nenašli?
Nemyslím si, že by za tým bolo nejaké tajomstvo. Husajn si uvedomil, že pri americkom a európskom tlaku by nebolo rozumné skladovať príliš veľa takýchto zbraní, no dobré by bolo udržať si schopnosť ich vývoja a výroby, ktorá by sa mohla spustiť po uvoľnení sankcií. Mal podľa mňa zámer spustiť výrobu týchto zbraní, mal na to technické možnosti. Ale urobil strategické rozhodnutie neskladovať tieto zbrane vo veľkých množstvách. Jeho tragickým omylom bolo rozhodnutie vodiť svet a kontrolórov OSN za nos. Bolo to podobné ako kríza s kubánskymi raketami. John a Robert Kennedy boli pripravení použiť vojenskú silu, keby Castro a Chruščov neustúpili a rakety nestiahli. Castro tlaku ustúpil, a tak sa zachránil. Husajn to neurobil a dôsledkom bola invázia.
.ak by sa teraz americké vojská z Iraku stiahli – čo vzhľadom na klesajúcu podporu verejnosti nie je vylúčené – Irak by sa zrejme rozdelil. Je to dobrý výsledok invázie do Iraku?
Nie je. V Iraku bolo premárnených veľa príležitostí. Ale ústup z Iraku by bol odsúdením tamojších ľudí na smrť. Vytvorili by sa podmienky pre genocídu a pre vývoz nestability do celého regiónu.
.je možné, že nový americký prezident stiahne vojská z Iraku?
Je taká možnosť, hoci si myslím, že každý zodpovedný prezident z ktorejkoľvek strany bude musieť riešiť tú istú dilemu.
.je možnosť stiahnutia sa z Iraku reálna?
Je možnosť, že kongres obmedzí financovanie operácií v Iraku. Je na to historický precedens: v prípade vojny vo Vietname to kongres urobil. Niektorí demokrati o tom v súčasnosti rozprávajú. V prípade Vietnamu však boli výsledky tiež kruté, viedli až ku genocíde v Kambodži.
.george W. Bush je prezidentom sedem rokov. Dá sa toto obdobie nejako charakterizovať?
Pozrite sa na prezidenta Harryho Trumana. Počas svojho úradu musel riešiť mnoho nepríjemných vecí vrátane jednej dlhej krvavej vojny. Keď odchádzal, bol veľmi nepopulárny. Podobne ako George W. Bush. Studená vojna bola neskôr uznaná za nevyhnutnú a Trumanove kroky – akokoľvek nepopulárne – viedli nakoniec k víťazstvu v studenej vojne. Otázkou je, či rozhodnutia prezidenta Busha vrátane intervencie v Afganistane a v Iraku a jeho snahy o podporu demokracie budú nakoniec považované za správne. Môj pocit je, že akékoľvek ťažké boli rozhodnutia, ktoré Bush urobil, boli nevyhnutné.
.je pravda, že ste autorom výrazu „os zla“?
(Smiech.) Pracoval som na tej prezidentovej reči, ale autorstvo jednotlivých fráz si neprivlastňujem.
.ste na ten výraz hrdý?
Myslím, že je stále presný. Neopisuje totiž alianciu medzi Severnou Kóreou Iránom a Irakom, ale najviac nezodpovedné štáty. Myslím, že tieto štáty predstavujú najväčšiu existenciálnu hrozbu pre amerických občanov a minimálne v priebehu najbližších 20 rokov sa to nezmení. Je to teda výraz opisujúci realitu.
.diskutovali ste s prezidentom o tom, či tie štáty treba vymenovať?
Bola diskusia o tom, koho by sme mali uviesť ako príklady nezodpovedných režimov. Máme spomenúť len Irak alebo aj nejakú inú krajinu? Toto rozhodnutie urobil prezident s poradcom národnej bezpečnosti. Viem, že v Európe sa veľa diskutuje o tom, či to bolo treba pomenovať tak ostro. Ale vezmime si situáciu v Severnej Kórei alebo genocídu, ktorú spáchal Husajn na Araboch žijúcich na juhu Iraku – ak toto nie je zlo, tak potom slovo zlo nemá žiadny zmysel. Myslím si stále, že aj v politike je dôležité nazývať veci pravými menami.
.boli ste vzhľadom na svoju funkciu v častom kontakte s prezidentom?
Áno. Stretávali sme sa prakticky každý deň. Mal dve až tri verejné vystúpenia denne.
.v Európe je George W. Bush vnímaný ako nie príliš inteligentný človek. Prečo?
Neviem. Moja osobná skúsenosť je iná. Prezident Bush je premýšľajúci, veľa číta, má schopnosť zvládať množstvo detailov – bez toho predsa človek nemôže byť americkým prezidentom. Má však zároveň „texaské spôsoby“.
.to sú aké?
Je priamy, vidí niektoré veci čierno-bielo. Je veľa ľudí aj v USA, ktorým to nevyhovuje. Interpretujú to ako nedostatok vzdelania, čo je v prípade absolventa Yale University trochu prehnané. (Smiech.)
.bush mal vyššie vzdelanie ako Clinton, no napriek tomu bol Clinton považovaný za intelektuála. Prečo?
Je to takmer výlučne otázka štýlu a správania.
.aký človek je G. W. Bush?
Hlboko zbožný.
.ako sa to prejavuje?
Pochádza z evanjelikálneho hnutia, ktoré je založené na stretávaní sa v malých skupinách ľudí. Ešte keď žil v Texase, pravidelne sa stretával so skupinou priateľov, rozprávali o svojich problémoch, čítali Bibliu, modlili sa spolu, a tak sa navzájom podporovali. To nie je žiadny rigidný fundamentalizmus. Je to len oveľa autentickejšia, osobnejšia viera než sme asi zvyknutí. Viem, že aj ako prezident si každé ráno číta Bibliu a modlieva sa.
.aj s kolegami v Bielom dome?
Nie. Robil to vždy sám. Myslím, že Bush získaval silu práve zo svojej viery, tá formovala jeho pohľad na množstvo vecí. Je napríklad absolútne presvedčený o hodnote a dôstojnosti každého človeka. Verí, že každý človek na svete bol stvorený na obraz Boha a zaslúži si preto úplný rešpekt a úctu. Hlboko ho uráža tyrania, pohŕdanie či kruté zaobchádzanie s ľuďmi, nespravodlivosť. Nikdy mu pritom nebol vlastný chladný moralizmus. Naopak, tieto veci sa ho osobne dotýkali.
.existuje názor, že ako hlboko veriaci človek mohol mať pocit, že Boh je na jeho strane a preto veci – napríklad v Iraku – pôjdu ľahšie...
Takto nikdy nerozmýšľal. Ak by som mal vyjadriť prezidentov názor, musím povedať, že nikdy by nepovedal ani nepomyslel, že Boh je na strane Ameriky. Ale je presvedčený o tom, že Boh je na strane spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. Verí, že história má svoj smer, ktorý je určovaný Bohom a že nakoniec dobro zvíťazí. Martin Luther King povedal, že „oblúk ľudskej histórie je dlhý, ale nakláňa sa smerom k slobode“. Bush s tým súhlasí.
.verí teda, že história vedie od zlého k dobrému?
Verí, že túžby po slobode, pravde, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti budú naplnené.
.to znamená, že na zemi bude jedného dňa raj?
Nie. Len spolu s Rooseveltom a Kennedym verí, že sloboda nakoniec zvíťazí, pretože to súvisí s niečím hlbokým v človeku.
.ale aj zlo súvisí s niečím hlbokým v človeku...
Roosevelt v jednom prejave povedal, že „človek stvorený na obraz Boha nebude navždy trpieť pod mečom tyranie“. Je americkým presvedčením, odvodeným od otcov zakladateľov, že to nie je len dobrá myšlienka, ale že je veľmi nákazlivá.
.fukuyama predpovedal príchod konca histórie a konečného víťazstva demokracie. Huntington hovoril skôr o konflikte civilizácií. História dáva za pravdu Huntingtonovi, nie?
Ako môžete niečo také povedať! Samozrejme nie! Za posledné dekády sme videli obrovské šírenie demokracie. Španielsko, Latinská Amerika, Ázia, východná Európa... Otázkou nie je to, či sa demokracia šíri, ale to, či je arabský moslimský svet voči tomuto trendu imúnny. Netreba však zabúdať na to, že Iračania volili v slobodných voľbách a považovali to za veľké víťazstvo. Naša doba bude raz označená za Vek demokracie, o tom niet pochýb. Demokracia a slobodný trh sú dnes jediné systémy považované za legitímne. Kedysi sa hovorilo, že katolicizmus je nekompatibilný s demokraciou, no dnes vieme, že to nie je pravda. Alebo Japonsko – to nemalo nikde v histórii nejaké demokratické, individualistické korene, takže pred sto rokmi by nikto nepredpokladal, že z neho bude slobodná, demokratická a prosperujúca krajina. Podobne je to podľa mňa aj s islamom. Ľudia chcú byť slobodní, chcú si vybrať svoju vládu, svoje náboženstvo. Táto túžba nie je závislá od kultúry. Je omnoho hlbšia, je vlastná človeku ako takému.
.ako pracuje speechwriter?
Viacerí ľudia a organizácie nám pomáhajú. Napríklad pri príprave prezidentovho prejavu na bratislavskom námestí v roku 2006 mi pomáhal Dan Freed, ktorý dnes pracuje na ministerstve zahraničných vecí, konzultovali sme ho aj s prezidentovým poradcom národnej bezpečnosti. Tak vznikajú tzv. „building blocks“, teda veci, ktoré by v prejave mali byť spomenuté. Potom som si získaval ďalšie informácie a konzultoval som to s prezidentom. Väčšina prejavov je napokon doťahovaná až počas cesty. Tak to bolo aj pri našej ceste na Slovensko.
.čo je silnou a čo je slabou stránkou G. W. Busha?
Jeho silnou aj slabou stránkou je tá istá vec: je hlboko lojálnym a slušným človekom. Správa s k svojim spolupracovníkom s úctou a stará sa o nich. V dôsledku lojálnosti voči nim však k niektorým zmenám v jeho tíme došlo príliš neskoro. Skoršia zmena na kľúčovom poste by priniesla čerstvý pohľad na veci a mohli sme sa tak vyhnúť viacerým problémom.
.niekoľko rokov ste boli v úplnom strede svetovej politiky, vaša práca mohla ovplyvniť milióny ľudí na celom svete. Zmenilo vás to?
Je to presne tak. A bolo to jedným z dôvodov, prečo som po niekoľkých rokoch odišiel. Stal som sa netrpezlivým. V Bielom dome všetko bezchybne funguje, očakávate okamžité výsledky, ste obklopený najlepšími profesionálmi. V normálnom živote to však tak nie je. No a potom je tu pokušenie uveriť vlastnej dôležitosti, ktoré je veľmi silné.
.malo na vás pôsobenie v Bielom dome aj pozitívny vplyv?
Sedel som v Oválnej pracovni v roku 2002, keď prezident so svojím tímom diskutovali o projekte pomoci obetiam AIDS v Afrike. Išlo o 15 miliárd dolárov, za ktoré malo niekoľko miliónov ľudí podstúpiť liečbu. Keď som sedel na tomto stretnutí, uvedomil som si, že veľa ľudí sedelo za posledných sto rokov na podobných stretnutiach v Berlíne, Moskve či Pekingu a ich rozhodnutia viedli k smrti miliónov ľudí. Na našom stretnutí sa prezident USA rozhodol uvoľniť 15 miliárd dolárov pre ľudí, ktorí nie sú občanmi našej krajiny. Len preto, že to bola správna vec. O poldruha roka neskôr som bol v Namíbii a stretol som otca, matku a ich dieťa, každý z nich bol HIV pozitívny. Svoju dcéru pomenovali „Vo svete niet ničoho dobrého“, lebo vedeli, že bude trpieť a skoro zomrie. Ale vďaka tomu rozhodnutiu vo vzdialenom hlavnom meste mohli stále normálne žiť. Vďaka tomu som sa stal idealistickejší. Dnes ešte viac verím, že vlády môžu urobiť niečo dobré. Len musia byť správne vedené. V druhom Bushovom volebnom období som sa stal politickým poradcom, venovali sme sa Sudánu, zdravotnej starostlivosti, veľa som cestoval po Afrike. To bola veľmi pozitívna skúsenosť. Uvedomil som si, že to, čo robíme má zmysel.
.po odchode z Bieleho domu ste sa stali „normálnym človekom“. Bolo to ťažké?
Ťažké, ale nevyhnutné. Najprv z vás spadne obrovská ťarcha. Nemusíte totiž stále čítať noviny a reagovať na správy. No potom si uvedomíte, že už na správy ani nemôžete reagovať. Že už nebudete mať vplyv.
.sedí tu vedľa nás vaša manželka a vaše deti. Keď ste odišli z Bieleho domu, boli šťastní alebo smutní?
Boli veľmi šťastní.
.štefan Hríb, .juraj Kušnierik
.zo Slovenska sa zdá, že doba konzervativizmu v Amerike sa končí. Je to tak?
V Amerika prebieha veľká debata o zmysle konzervativizmu. Existuje tu významná reakcia voči prezidentovej agende a jeho vízii konzervativizmu. Debata v republikánskej strane sa tiež otočila výrazne proti vláde. Znepokojivo rastie aj určitý negativizmus, ktorý hrozí mnohým konzervatívnym stranám. Keď sa George W. Bush uchádzal o úrad prezidenta, v obidvoch prípadoch svoju kampaň staval na domácich záležitostiach a sociálnej spravodlivosti. Išlo mu napríklad o podporu na viere založených organizácií, ktoré pomáhajú chudobným a drogovo závislým, alebo o to, aby Medicare (systém zdravotného poistenia – pozn. red.) pokrýval viac liekov na predpis, alebo o lepšiu imigračnú politiku. Z viacerých dôvodov – medzi nimi je najdôležitejšia vojna v Iraku – dochádza teraz k spätnému úderu voči takejto vízii, ktorá je známa ako „súcitný konzervativizmus“. Sme práve uprostred debaty o tom, že ak konzervativizmus prestane byť súcitný, aký bude.
.od koho prichádza spätný úder?
Prakticky od všetkých politikov zaznievajú obavy o príliš vysoké štátne výdavky.
.sú tie výdavky vyššie než predtým?
Áno. Prezident zvýšil výdavky na vzdelávanie a samozrejme na záležitosti domácej bezpečnosti, keďže prebieha vojna s terorizmom. Ale najmä zväčšenie pokrytia liekov na predpis pre starších ľudí predstavovalo výrazné zvýšenie verejných výdavkov. Mnoho konzervatívcov to nahnevalo. Konzervatívci vždy mali sklon veriť, že vláda ako taká je problém. Vyznával to aj Reagan, hoci podľa toho celkom nekonal – ani on počas studenej vojny neznížil vládne výdavky. Ale je to súčasťou konzervatívnej tradície.
.keď ste sa stali Bushovým speechwriterom, teda človekom, ktorý mu píše prejavy, stotožňovali ste sa s jeho predstavami?
Preto som išiel k nemu pracovať.
.kedy ste s ním začali spolupracovať?
To bolo ešte v Austine, keď bol guvernérom Texasu. Potom som s ním išiel do Bieleho domu. Spolupracovali sme asi sedem rokov.
.zmenil sa za ten čas váš pohľad na neho?
Celé tie roky sa vyznačovali obrovskou kontinuitou. Prezident sa nestal namysleným človekom, za celý ten čas bol ku mne a k mojej rodine veľmi dobrý. Je to láskavý človek, ktorý sa správa k ľuďom veľmi slušne. V americkej histórii sme mali aj prezidentov, akým bol napríklad Lyndon Johnson, ktorí boli verbálne urážliví. Súčasný prezident taký nie je. Je ľahké byť voči nemu lojálny, lebo on je lojálny voči vám. Je preto veľa ľudí, ktorí s ním spolupracujú dlhodobo. Ale zmenilo sa toho, samozrejme, dosť. Hlavne po 9/11. Musel sa začať venovať problémom a veciam, s ktorými nezačal a kvôli ktorým nebol zvolený do úradu. Musel reagovať na udalosti. To ho viedlo k veľmi ambicióznemu prístupu k zahraničnej politike. Situácia na Strednom východe nebola ani spravodlivá, ani stabilná. Naopak: produkovala hnutia a v nich ľudí, ktorí môžu zabíjať našich občanov. Z toho bolo zjavné, že sú potrebné zmeny, ktoré by sa s touto hrozbou konfrontovali. Žiadalo si to vytvorenie nádejnejšej alternatívy. Takže tu máme prezidenta, ktorý napríklad viac ako zdvojnásobil americkú pomoc Afrike a inicioval najväčší program boja s konkrétnou nemocou (AIDS) v celej histórii. Snažil sa vytvoriť reálnu demokratickú alternatívu k radikálnemu islamizmu, ale to všetko bolo spochybnené vývojom situácie v Iraku.
.je niečo, v čom s prezidentom Bushom zásadne nesúhlasíte?
Je nám spoločná základná orientácia. Pravdupovediac, mnohí ľudia z Bieleho domu majú otázky súvisiace s vedením prvej fázy vojny v Iraku. Prezident dal svoj postoj k tejto otázke jasne najavo, keď odvolal ministra obrany Rumsfelda a hlavného veliteľa operácie. Ďalšou otázkou je reakcia na hurikán Katrina, ktorá prezidentovi príliš nepomohla, pretože spochybnila kompetentnosť jeho administratívy. Samozrejme, že keď sa človek pozerá naspäť, napadajú mu mnohé otázky. Ale čo sa týka základných otázok jeho vlády a zahraničnej politiky, vo väčšine vecí sa stále zhodneme.
.v ktorých?
Podporujem jeho agendu šírenia demokracie, súhlasím aj s pohľadom na súcitný konzervativizmus, napríklad s aktívnou podporou pre inštitúcie založené na viere. Určite neprežívam dezilúziu.
.bush je v súčasnosti dosť nepopulárny. Dokonca aj v Amerike medzi republikánmi. Čo je hlavným dôvodom?
Hlavným dôvodom je priebeh vojny v Iraku, určite však nie dôvod tejto vojny. Ten bol široko rovnako chápaný obidvoma politickými stranami a podporený poprednými hlasmi demokratov aj republikánov. Ale sektárske násilie, otázky únikových stratégií, otázky vedenia prvej fázy vojny naozaj zasiahli prezidentovu popularitu.
.keď sa plánovala invázia do Iraku, očakávali ste v Bielom dome, že to pôjde ľahšie?
Určite to očakávala armáda. Vedenie armády bolo vtedy presvedčené, že Irak oslobodia a počet amerických vojakov v krajine sa bude môcť znížiť na 30 či 40-tisíc v priebehu niekoľkých mesiacov. Taký bol plán, no ukázalo sa, že bol nesprávny.
.ale Bush s tým plánom súhlasil?
Áno. Prezident a vojenská rada – ktorej som nebol súčasťou – boli presvedčení, že ten plán je reálny. Očakávali, že naša prítomnosť v Iraku bude nízka za veľmi krátky čas. Bol to cieľ armádnych plánovačov.
.do akej miery o týchto veciach rozhoduje sám prezident?
Prezident je ten, kto robí rozhodnutia. Členovia kabinetu ich realizujú. Prezident sa spolieha na ich skúsenosti, profesionalitu a porozumenie rezortom. Biely dom ani Rada národnej bezpečnosti nie sú organizované tak, aby mohli plánovať vojenské operácie. To robí minister obrany spolu s vedením Pentagónu. Podobne to bolo s hurikánom Katrina. Prezident rozhodol o základnom nasmerovaní, zvolal poradu kabinetu, kde sa urobili zásadné rozhodnutia, no samotnú implementáciu týchto rozhodnutí mali na starosti ďalšie organizácie.
.v Európe kritizujú Busha za to, že jeho predstavy o zmene Iraku na demokratický, prosperujúci štát boli naivné, pretože na Strednom východe nemajú demokracie tradíciu ani korene. Nebolo to precenením americkej roly vo svete?
Vedie sa o tom zaujímavá debata. Išlo len o problémy s implementáciou stratégie alebo bol celý projekt odsúdený na neúspech od samého začiatku preto, lebo v arabskom svete neexistujú kultúrne podmienky pre demokraciu? Rád by som vašim čitateľom pripomenul, že na jar roku 2005 sa diali dosť významné zmeny v krajinách ako je Libanon, Egypt, Líbya, predtým v Gruzínsku či na Ukrajine. Bola to pre takúto agendu úžasná príležitosť. Ale potom došlo k dvom zásadným veciam: prvou bol začiatok sektárskeho násilia v Iraku, druhou víťazstvo Hamasu v palestínskych voľbách. Dá sa povedať, že šiíti v Iraku boli dva roky pozoruhodne trpezliví, keď čakali, kým koalícia vytvorí základný poriadok. Myslím, že úspešné voľby a nový politický systém v Iraku by mohol celkom dobre fungovať, ale je tu hrozný vplyv al-Káidy, ktorá rozdúchava sektársky konflikt.
.čo tým myslíte konkrétne?
Po útoku na mešitu v Samare si šiíti povedali, že ich nikto neochráni. Preto zobrali veci do vlastných rúk a obrátili sa na vlastné milície. To situáciu v Iraku výrazne skomplikovalo. Bolo by však veľmi kruté tvrdiť, že Iračania či Arabi sú navždy odsúdení na život pod ľuďmi ako bol Saddám Husajn. Hraničí to s rasizmom. Je tam veľa problémov s implementáciou, ale nemôžeme sa vzdať ľudskej slobody. Krajiny ako Turecko dokazujú, že ľudia s moslimským náboženstvom či arabskou kultúrou nemusia byť odsúdené na tyraniu. To neznamená, že zmena spoločnosti je jednoduchá. Ale myslím, že vidieť pozitívne zmeny. Za posledných päť rokov sme videli v tejto oblasti väčší pokrok, než za predchádzajúcich šesťdesiat rokov. Aj napriek problémom v Iraku. Mimochodom, iracký režim páchal genocídu, takže na inváziu stačili aj humanitárne dôvody.
.mysleli ste si v čase invázie do Iraku, že v krajine sú zbrane hromadného ničenia?
Každý si to myslel.
.ako je možné, že sa nenašli?
Nemyslím si, že by za tým bolo nejaké tajomstvo. Husajn si uvedomil, že pri americkom a európskom tlaku by nebolo rozumné skladovať príliš veľa takýchto zbraní, no dobré by bolo udržať si schopnosť ich vývoja a výroby, ktorá by sa mohla spustiť po uvoľnení sankcií. Mal podľa mňa zámer spustiť výrobu týchto zbraní, mal na to technické možnosti. Ale urobil strategické rozhodnutie neskladovať tieto zbrane vo veľkých množstvách. Jeho tragickým omylom bolo rozhodnutie vodiť svet a kontrolórov OSN za nos. Bolo to podobné ako kríza s kubánskymi raketami. John a Robert Kennedy boli pripravení použiť vojenskú silu, keby Castro a Chruščov neustúpili a rakety nestiahli. Castro tlaku ustúpil, a tak sa zachránil. Husajn to neurobil a dôsledkom bola invázia.
.ak by sa teraz americké vojská z Iraku stiahli – čo vzhľadom na klesajúcu podporu verejnosti nie je vylúčené – Irak by sa zrejme rozdelil. Je to dobrý výsledok invázie do Iraku?
Nie je. V Iraku bolo premárnených veľa príležitostí. Ale ústup z Iraku by bol odsúdením tamojších ľudí na smrť. Vytvorili by sa podmienky pre genocídu a pre vývoz nestability do celého regiónu.
.je možné, že nový americký prezident stiahne vojská z Iraku?
Je taká možnosť, hoci si myslím, že každý zodpovedný prezident z ktorejkoľvek strany bude musieť riešiť tú istú dilemu.
.je možnosť stiahnutia sa z Iraku reálna?
Je možnosť, že kongres obmedzí financovanie operácií v Iraku. Je na to historický precedens: v prípade vojny vo Vietname to kongres urobil. Niektorí demokrati o tom v súčasnosti rozprávajú. V prípade Vietnamu však boli výsledky tiež kruté, viedli až ku genocíde v Kambodži.
.george W. Bush je prezidentom sedem rokov. Dá sa toto obdobie nejako charakterizovať?
Pozrite sa na prezidenta Harryho Trumana. Počas svojho úradu musel riešiť mnoho nepríjemných vecí vrátane jednej dlhej krvavej vojny. Keď odchádzal, bol veľmi nepopulárny. Podobne ako George W. Bush. Studená vojna bola neskôr uznaná za nevyhnutnú a Trumanove kroky – akokoľvek nepopulárne – viedli nakoniec k víťazstvu v studenej vojne. Otázkou je, či rozhodnutia prezidenta Busha vrátane intervencie v Afganistane a v Iraku a jeho snahy o podporu demokracie budú nakoniec považované za správne. Môj pocit je, že akékoľvek ťažké boli rozhodnutia, ktoré Bush urobil, boli nevyhnutné.
.je pravda, že ste autorom výrazu „os zla“?
(Smiech.) Pracoval som na tej prezidentovej reči, ale autorstvo jednotlivých fráz si neprivlastňujem.
.ste na ten výraz hrdý?
Myslím, že je stále presný. Neopisuje totiž alianciu medzi Severnou Kóreou Iránom a Irakom, ale najviac nezodpovedné štáty. Myslím, že tieto štáty predstavujú najväčšiu existenciálnu hrozbu pre amerických občanov a minimálne v priebehu najbližších 20 rokov sa to nezmení. Je to teda výraz opisujúci realitu.
.diskutovali ste s prezidentom o tom, či tie štáty treba vymenovať?
Bola diskusia o tom, koho by sme mali uviesť ako príklady nezodpovedných režimov. Máme spomenúť len Irak alebo aj nejakú inú krajinu? Toto rozhodnutie urobil prezident s poradcom národnej bezpečnosti. Viem, že v Európe sa veľa diskutuje o tom, či to bolo treba pomenovať tak ostro. Ale vezmime si situáciu v Severnej Kórei alebo genocídu, ktorú spáchal Husajn na Araboch žijúcich na juhu Iraku – ak toto nie je zlo, tak potom slovo zlo nemá žiadny zmysel. Myslím si stále, že aj v politike je dôležité nazývať veci pravými menami.
.boli ste vzhľadom na svoju funkciu v častom kontakte s prezidentom?
Áno. Stretávali sme sa prakticky každý deň. Mal dve až tri verejné vystúpenia denne.
.v Európe je George W. Bush vnímaný ako nie príliš inteligentný človek. Prečo?
Neviem. Moja osobná skúsenosť je iná. Prezident Bush je premýšľajúci, veľa číta, má schopnosť zvládať množstvo detailov – bez toho predsa človek nemôže byť americkým prezidentom. Má však zároveň „texaské spôsoby“.
.to sú aké?
Je priamy, vidí niektoré veci čierno-bielo. Je veľa ľudí aj v USA, ktorým to nevyhovuje. Interpretujú to ako nedostatok vzdelania, čo je v prípade absolventa Yale University trochu prehnané. (Smiech.)
.bush mal vyššie vzdelanie ako Clinton, no napriek tomu bol Clinton považovaný za intelektuála. Prečo?
Je to takmer výlučne otázka štýlu a správania.
.aký človek je G. W. Bush?
Hlboko zbožný.
.ako sa to prejavuje?
Pochádza z evanjelikálneho hnutia, ktoré je založené na stretávaní sa v malých skupinách ľudí. Ešte keď žil v Texase, pravidelne sa stretával so skupinou priateľov, rozprávali o svojich problémoch, čítali Bibliu, modlili sa spolu, a tak sa navzájom podporovali. To nie je žiadny rigidný fundamentalizmus. Je to len oveľa autentickejšia, osobnejšia viera než sme asi zvyknutí. Viem, že aj ako prezident si každé ráno číta Bibliu a modlieva sa.
.aj s kolegami v Bielom dome?
Nie. Robil to vždy sám. Myslím, že Bush získaval silu práve zo svojej viery, tá formovala jeho pohľad na množstvo vecí. Je napríklad absolútne presvedčený o hodnote a dôstojnosti každého človeka. Verí, že každý človek na svete bol stvorený na obraz Boha a zaslúži si preto úplný rešpekt a úctu. Hlboko ho uráža tyrania, pohŕdanie či kruté zaobchádzanie s ľuďmi, nespravodlivosť. Nikdy mu pritom nebol vlastný chladný moralizmus. Naopak, tieto veci sa ho osobne dotýkali.
.existuje názor, že ako hlboko veriaci človek mohol mať pocit, že Boh je na jeho strane a preto veci – napríklad v Iraku – pôjdu ľahšie...
Takto nikdy nerozmýšľal. Ak by som mal vyjadriť prezidentov názor, musím povedať, že nikdy by nepovedal ani nepomyslel, že Boh je na strane Ameriky. Ale je presvedčený o tom, že Boh je na strane spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti. Verí, že história má svoj smer, ktorý je určovaný Bohom a že nakoniec dobro zvíťazí. Martin Luther King povedal, že „oblúk ľudskej histórie je dlhý, ale nakláňa sa smerom k slobode“. Bush s tým súhlasí.
.verí teda, že história vedie od zlého k dobrému?
Verí, že túžby po slobode, pravde, spravodlivosti a ľudskej dôstojnosti budú naplnené.
.to znamená, že na zemi bude jedného dňa raj?
Nie. Len spolu s Rooseveltom a Kennedym verí, že sloboda nakoniec zvíťazí, pretože to súvisí s niečím hlbokým v človeku.
.ale aj zlo súvisí s niečím hlbokým v človeku...
Roosevelt v jednom prejave povedal, že „človek stvorený na obraz Boha nebude navždy trpieť pod mečom tyranie“. Je americkým presvedčením, odvodeným od otcov zakladateľov, že to nie je len dobrá myšlienka, ale že je veľmi nákazlivá.
.fukuyama predpovedal príchod konca histórie a konečného víťazstva demokracie. Huntington hovoril skôr o konflikte civilizácií. História dáva za pravdu Huntingtonovi, nie?
Ako môžete niečo také povedať! Samozrejme nie! Za posledné dekády sme videli obrovské šírenie demokracie. Španielsko, Latinská Amerika, Ázia, východná Európa... Otázkou nie je to, či sa demokracia šíri, ale to, či je arabský moslimský svet voči tomuto trendu imúnny. Netreba však zabúdať na to, že Iračania volili v slobodných voľbách a považovali to za veľké víťazstvo. Naša doba bude raz označená za Vek demokracie, o tom niet pochýb. Demokracia a slobodný trh sú dnes jediné systémy považované za legitímne. Kedysi sa hovorilo, že katolicizmus je nekompatibilný s demokraciou, no dnes vieme, že to nie je pravda. Alebo Japonsko – to nemalo nikde v histórii nejaké demokratické, individualistické korene, takže pred sto rokmi by nikto nepredpokladal, že z neho bude slobodná, demokratická a prosperujúca krajina. Podobne je to podľa mňa aj s islamom. Ľudia chcú byť slobodní, chcú si vybrať svoju vládu, svoje náboženstvo. Táto túžba nie je závislá od kultúry. Je omnoho hlbšia, je vlastná človeku ako takému.
.ako pracuje speechwriter?
Viacerí ľudia a organizácie nám pomáhajú. Napríklad pri príprave prezidentovho prejavu na bratislavskom námestí v roku 2006 mi pomáhal Dan Freed, ktorý dnes pracuje na ministerstve zahraničných vecí, konzultovali sme ho aj s prezidentovým poradcom národnej bezpečnosti. Tak vznikajú tzv. „building blocks“, teda veci, ktoré by v prejave mali byť spomenuté. Potom som si získaval ďalšie informácie a konzultoval som to s prezidentom. Väčšina prejavov je napokon doťahovaná až počas cesty. Tak to bolo aj pri našej ceste na Slovensko.
.čo je silnou a čo je slabou stránkou G. W. Busha?
Jeho silnou aj slabou stránkou je tá istá vec: je hlboko lojálnym a slušným človekom. Správa s k svojim spolupracovníkom s úctou a stará sa o nich. V dôsledku lojálnosti voči nim však k niektorým zmenám v jeho tíme došlo príliš neskoro. Skoršia zmena na kľúčovom poste by priniesla čerstvý pohľad na veci a mohli sme sa tak vyhnúť viacerým problémom.
.niekoľko rokov ste boli v úplnom strede svetovej politiky, vaša práca mohla ovplyvniť milióny ľudí na celom svete. Zmenilo vás to?
Je to presne tak. A bolo to jedným z dôvodov, prečo som po niekoľkých rokoch odišiel. Stal som sa netrpezlivým. V Bielom dome všetko bezchybne funguje, očakávate okamžité výsledky, ste obklopený najlepšími profesionálmi. V normálnom živote to však tak nie je. No a potom je tu pokušenie uveriť vlastnej dôležitosti, ktoré je veľmi silné.
.malo na vás pôsobenie v Bielom dome aj pozitívny vplyv?
Sedel som v Oválnej pracovni v roku 2002, keď prezident so svojím tímom diskutovali o projekte pomoci obetiam AIDS v Afrike. Išlo o 15 miliárd dolárov, za ktoré malo niekoľko miliónov ľudí podstúpiť liečbu. Keď som sedel na tomto stretnutí, uvedomil som si, že veľa ľudí sedelo za posledných sto rokov na podobných stretnutiach v Berlíne, Moskve či Pekingu a ich rozhodnutia viedli k smrti miliónov ľudí. Na našom stretnutí sa prezident USA rozhodol uvoľniť 15 miliárd dolárov pre ľudí, ktorí nie sú občanmi našej krajiny. Len preto, že to bola správna vec. O poldruha roka neskôr som bol v Namíbii a stretol som otca, matku a ich dieťa, každý z nich bol HIV pozitívny. Svoju dcéru pomenovali „Vo svete niet ničoho dobrého“, lebo vedeli, že bude trpieť a skoro zomrie. Ale vďaka tomu rozhodnutiu vo vzdialenom hlavnom meste mohli stále normálne žiť. Vďaka tomu som sa stal idealistickejší. Dnes ešte viac verím, že vlády môžu urobiť niečo dobré. Len musia byť správne vedené. V druhom Bushovom volebnom období som sa stal politickým poradcom, venovali sme sa Sudánu, zdravotnej starostlivosti, veľa som cestoval po Afrike. To bola veľmi pozitívna skúsenosť. Uvedomil som si, že to, čo robíme má zmysel.
.po odchode z Bieleho domu ste sa stali „normálnym človekom“. Bolo to ťažké?
Ťažké, ale nevyhnutné. Najprv z vás spadne obrovská ťarcha. Nemusíte totiž stále čítať noviny a reagovať na správy. No potom si uvedomíte, že už na správy ani nemôžete reagovať. Že už nebudete mať vplyv.
.sedí tu vedľa nás vaša manželka a vaše deti. Keď ste odišli z Bieleho domu, boli šťastní alebo smutní?
Boli veľmi šťastní.
.štefan Hríb, .juraj Kušnierik
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.