Olympijské hry priťahujú obrovskú pozornosť. Usporiadateľské mesto či krajina sa takmer na mesiac ocitne v nepretržitom prenose tisícok televíznych staníc a miliárd televíznych prijímačov po celej planéte. Stoja však vynaložené zdroje za to?
Na miesto olympiády prídu tisíce športovcov, desaťtisíce členov ich tímov, a možno aj státisíce fanúšikov. Celé predstavenie zamestná desaťitisíce dobrovoľných i platených organizátorov. Stovky politikov si dosýta užijú recepcií, odovzdávania medailí a večierkov so športovcami. Možno padne i pár svetových rekordov: niekto hodí oštepom o pol metra ďalej alebo prepláva bazén o tri stotiny sekundy rýchlejšie ako sa to dovtedy komu podarilo.
Vyplatí sa však financovanie takejto extravagancie? A vyplatí sa aj v meste takom malom, a na veľké akcie neprispôsobenom, akým je Praha? Na takúto otázku nedá odpoveď žiadna štúdia, nech by ju robili akokoľvek dobre zaplatení konzultanti. Skúsenosti mnohých miest naznačujú, že organizovanie olympiády nie je žart a nikdy nejde podľa plánu. Už v roku 1924 hrozil krach parížskych hier, keď organizátori zistili, že im nebude stačiť prisľúbených 10 miliónov frankov od vlády, ale potrebujú 15 miliónov. Samozrejme, že ich dostali.
Prekročenie rozpočtu o 50 percent však nie je pri olympijských hrách ničím mimoriadnym. Náklady na olympiádu v Aténach sa takmer zdvojnásobili a dosiahli viac ako desať miliárd dolárov – takmer 5 percent gréckeho HDP. Olympiáda v Londýne mala stáť 2,5 miliardy libier, dnes sa jej náklady odhadujú na 9 miliárd libier, z ktorých 6 miliárd zaplatí britská vláda.
.praha olympijská?
V súčasnosti to vyzerá tak, že Praha sa nezadržateľne chystá na kandidatúru na olympijské hry v roku 2016. Olympiáda je obrovským lákadlom pre politikov (kto asi tak bude môcť vyhlásiť hry za otvorené v priamom prenose do 190 krajín sveta?), aj pre biznis (toho železa a betónu a počítačov...).
Dnes, keď sa celá mašinéria dala do pohybu, už zrejme kandidatúru mesta nie je možné zastaviť. O olympiáde v Prahe nakoniec rozhodne medzinárodný olympijský výbor, ale je vysoko pravdepodobné, že Prahu (či celú Českú republiku) neminú veľké výdavky, aj keby napokon kandidatúra nebola úspešná. Všetky odhady výnosov či nákladov olympiády sú pochopiteľne postavené na vode a ľahko sa dajú upraviť akýmkoľvek smerom.
Vzhľadom na skúsenosti s predchádzajúcimi olympiádami i s nákladmi na stavbu čohokoľvek v Českej republike sa dá očakávať, že rozpočet bude výrazne prekročený. To znamená, že hovoríme o celkových výdavkoch nie 130 miliárd, ale skôr nejakých 200 miliárd českých korún, a to ak všetko pôjde dobre.
Kľúčová otázka je, koľko z týchto investícií bude užitočných aj po olympiáde.
Skúsenosti rôznych krajín sa líšia. Dôležité je najmä to, aký bude podiel výdavkov na športoviská a ďalšie nevyhnutné športové zázemie a koľko by sa vydalo na infraštruktúru mesta (Nové metro? Nové cesty? Električková trať do Kladna? Nová čistička vody? Kompletné „prezbrojenie“ hasičov?). Čím viac stoja športoviská, tým menší je úžitok olympiády pre mesto, pretože, úprimne povedané, olympijské štadióny už nikto nikdy nezaplní.
.prečo nie radšej kampus?
Ekonóm sa pri diskusii o týchto desiatkach miliárd nemôže ubrániť otázke, či naozaj ide o efektívne vynakladanie peňazí štátu. Nebolo by lepšie tie miliardy dať tam, kde sa dá očakávať ich lepšie zhodnotenie? Nechcel by magistrát namiesto olympijského štadiónu radšej postaviť poriadny kampus pre univerzitu, ktorú by vybral v konkurze? Slušný kampus môžeme mať za 4 – 5 miliárd korún za tri roky hotový a úžitok z neho bude trvať ďalšie desiatky rokov. Alebo, nechcel by magistrát zaplatiť každej základnej škole rodeného, po anglicky hovoriaceho učiteľa, aby sa deti poriadne naučili po anglicky? Alebo dať každému študentovi strednej školy s priemerom známok lepším než nejaká hranica poukaz na ročný pobyt na zahraničnej strednej škole?
Je až neuveriteľné, že keď sa vedie seriózna debata o tom, ako a kde sa nájdu stovky miliárd na olympiádu, odvážnejšie nápady na zlepšenie úrovne vzdelanosti sú rutinne odmietané s odkazom na nedostatok peňazí. Tak čo teda chceme? Byť veľmocou medzi oštepármi (so všetkým rešpektom a úctou k všetkým našim majstrom sveta a olympijským víťazom), alebo byť vzdelanou krajinou?
Autor je docent ekonómie na Inštitúte ekonomických štúdií FSV Univerzity Karlovy v Prahe a „Residential Scholar“ amerického think-tanku CEPA vo Washingtone DC.
Na miesto olympiády prídu tisíce športovcov, desaťtisíce členov ich tímov, a možno aj státisíce fanúšikov. Celé predstavenie zamestná desaťitisíce dobrovoľných i platených organizátorov. Stovky politikov si dosýta užijú recepcií, odovzdávania medailí a večierkov so športovcami. Možno padne i pár svetových rekordov: niekto hodí oštepom o pol metra ďalej alebo prepláva bazén o tri stotiny sekundy rýchlejšie ako sa to dovtedy komu podarilo.
Vyplatí sa však financovanie takejto extravagancie? A vyplatí sa aj v meste takom malom, a na veľké akcie neprispôsobenom, akým je Praha? Na takúto otázku nedá odpoveď žiadna štúdia, nech by ju robili akokoľvek dobre zaplatení konzultanti. Skúsenosti mnohých miest naznačujú, že organizovanie olympiády nie je žart a nikdy nejde podľa plánu. Už v roku 1924 hrozil krach parížskych hier, keď organizátori zistili, že im nebude stačiť prisľúbených 10 miliónov frankov od vlády, ale potrebujú 15 miliónov. Samozrejme, že ich dostali.
Prekročenie rozpočtu o 50 percent však nie je pri olympijských hrách ničím mimoriadnym. Náklady na olympiádu v Aténach sa takmer zdvojnásobili a dosiahli viac ako desať miliárd dolárov – takmer 5 percent gréckeho HDP. Olympiáda v Londýne mala stáť 2,5 miliardy libier, dnes sa jej náklady odhadujú na 9 miliárd libier, z ktorých 6 miliárd zaplatí britská vláda.
.praha olympijská?
V súčasnosti to vyzerá tak, že Praha sa nezadržateľne chystá na kandidatúru na olympijské hry v roku 2016. Olympiáda je obrovským lákadlom pre politikov (kto asi tak bude môcť vyhlásiť hry za otvorené v priamom prenose do 190 krajín sveta?), aj pre biznis (toho železa a betónu a počítačov...).
Dnes, keď sa celá mašinéria dala do pohybu, už zrejme kandidatúru mesta nie je možné zastaviť. O olympiáde v Prahe nakoniec rozhodne medzinárodný olympijský výbor, ale je vysoko pravdepodobné, že Prahu (či celú Českú republiku) neminú veľké výdavky, aj keby napokon kandidatúra nebola úspešná. Všetky odhady výnosov či nákladov olympiády sú pochopiteľne postavené na vode a ľahko sa dajú upraviť akýmkoľvek smerom.
Vzhľadom na skúsenosti s predchádzajúcimi olympiádami i s nákladmi na stavbu čohokoľvek v Českej republike sa dá očakávať, že rozpočet bude výrazne prekročený. To znamená, že hovoríme o celkových výdavkoch nie 130 miliárd, ale skôr nejakých 200 miliárd českých korún, a to ak všetko pôjde dobre.
Kľúčová otázka je, koľko z týchto investícií bude užitočných aj po olympiáde.
Skúsenosti rôznych krajín sa líšia. Dôležité je najmä to, aký bude podiel výdavkov na športoviská a ďalšie nevyhnutné športové zázemie a koľko by sa vydalo na infraštruktúru mesta (Nové metro? Nové cesty? Električková trať do Kladna? Nová čistička vody? Kompletné „prezbrojenie“ hasičov?). Čím viac stoja športoviská, tým menší je úžitok olympiády pre mesto, pretože, úprimne povedané, olympijské štadióny už nikto nikdy nezaplní.
.prečo nie radšej kampus?
Ekonóm sa pri diskusii o týchto desiatkach miliárd nemôže ubrániť otázke, či naozaj ide o efektívne vynakladanie peňazí štátu. Nebolo by lepšie tie miliardy dať tam, kde sa dá očakávať ich lepšie zhodnotenie? Nechcel by magistrát namiesto olympijského štadiónu radšej postaviť poriadny kampus pre univerzitu, ktorú by vybral v konkurze? Slušný kampus môžeme mať za 4 – 5 miliárd korún za tri roky hotový a úžitok z neho bude trvať ďalšie desiatky rokov. Alebo, nechcel by magistrát zaplatiť každej základnej škole rodeného, po anglicky hovoriaceho učiteľa, aby sa deti poriadne naučili po anglicky? Alebo dať každému študentovi strednej školy s priemerom známok lepším než nejaká hranica poukaz na ročný pobyt na zahraničnej strednej škole?
Je až neuveriteľné, že keď sa vedie seriózna debata o tom, ako a kde sa nájdu stovky miliárd na olympiádu, odvážnejšie nápady na zlepšenie úrovne vzdelanosti sú rutinne odmietané s odkazom na nedostatok peňazí. Tak čo teda chceme? Byť veľmocou medzi oštepármi (so všetkým rešpektom a úctou k všetkým našim majstrom sveta a olympijským víťazom), alebo byť vzdelanou krajinou?
Autor je docent ekonómie na Inštitúte ekonomických štúdií FSV Univerzity Karlovy v Prahe a „Residential Scholar“ amerického think-tanku CEPA vo Washingtone DC.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.