Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Pachuť

.jozef Majchrák .časopis .komentáre

Začiatok bol príjemný. Pred kostolíkom Notre Dame na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa večer zhromaždil slušný počet ľudí.

Začiatok bol príjemný. Pred kostolíkom Notre Dame na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí sa večer zhromaždil slušný počet ľudí.
So sviečkami v rukách si prišli uctiť dvadsiate výročie sviečkovej manifestácie a pozrieť sa na odhalenie pamätníka, ktorý má túto udalosť pripomínať. Povzbudivé bolo aj to, že od Dómu svätého Martina, napriek snehu a chladnému vetru, prichádzali stále ďalší ľudia. A nešlo len o pamätníkov. 
Okrem spomínania všetkých spájala aj ďalšia emócia. Radosť, že Bratislava bude mať po dlhých rokoch dôstojnú pripomienku tohto, v období normalizácie najvýznamnejšieho aktu odporu voči československému komunistickému režimu. Nie je to síce žiadny vojvodca na koni, akí symbolizujú významné dejinné udalosti v iných metropolách, ale ako povedal Ján Čarnogurský, pamätník skromný a tichý. Pretože aj Sviečková bola tichá, hoci súčasne úžasne silná.

Potom sa však stalo niečo zvláštne. Na pódiu si hneď na úvod zobral slovo podpredseda vlády Dušan Čaplovič. Niežeby som pána vicepremiéra považoval za nejakého zlosyna, vymykajúceho sa zo slovenskej politickej reality. Naopak, vo Ficovej vláde patrí ešte k tým slušnejším ministrom. Aj jeho prejav bol celkom pokorný a úctivý. Ale predsa. To, že úlohu prvého rečníka na seba zobral prednovembrový člen komunistickej strany, vyznieva v danej chvíli dosť nepatrične. Dušan Čaplovič bol predsa členom tej istej strany, ktorej politika nedodržiavania ľudských a náboženských práv pred dvadsiatimi rokmi ľudí na toto námestie vyhnala. A boli to práve Čaplovičovi súdruhovia, z tej istej strany, ktorí vydali rozkaz, aby príslušníci bezpečnosti proti pokojne protestujúcim veriacim brutálne zasiahli. Mám síce celkom rád historické paradoxy, ale tento sa mi predsa len zdal prisilný. Nehovoriac o tom, že pán vicepremiér pre ľudské práva má s touto časťou pridelenej agendy celkom problém. Netreba pritom hovoriť len o spoločnom vládnutí so Slotom a Mečiarom. Stačí si spomenúť na Čaplovičove výroky o zneužitých demonštrantoch v Tibete či na jeho zamyslenie sa na tému, že aj on sám sa cíti príslušníkom tej generácie mladých ľudí, ktorá vraj bola v šesťdesiatom ôsmom zneužitá. Dušan Čaplovič je aj dlhoročným politickým spojencom a obdivovateľom človeka, ktorý si nevšimol November 1989 a dodnes sa bratríčkuje s kubánskymi diplomatmi.
Cestou z námestia som sa ešte čerstvý pocit sklamania pokúšal zahnať úvahou o tom, či to nakoniec nie je fajn, ak o dôležitosti a dejinnom poslaní sviečkovej manifestácie existuje takýto široký politický konsenzus...
Ale nepodarilo sa, pachuť ostala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite