Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Sviečková po 20 rokoch

.časopis .téma

Sviečková manifestácia bola jediným a

Sviečková manifestácia bola jediným a najvýraznejším otvoreným protestom proti komunistickému režimu na Slovensku po roku 1968. Vďaka nej sa moc zdiskreditovala v očiach celého sveta a aj pred občanmi, ktorí vôbec nepatrili ku katolíckemu spoločenstvu a sviečkovú manifestáciu sprvu vnímali ako čisto náboženskú vec.


.smutné sedemdesiate
Sedemdesiate roky neboli pre ľudí túžiacich po zmene režimu optimistickým obdobím. Mnohí boli stále v šoku z príchodu sovietskych tankov a pocit beznádejnosti umocňovala ponižujúca normalizácia. Politických procesov na Slovensku nebolo veľa, najznámejší bol proti Kalinovcom, ktorí sa v sedemdesiatych rokoch vysťahovali. V tomto období sa na Slovensku dá ťažko hovoriť o významnejšom disente, ktorý by stál v opozícii voči režimu. Nemnohí slovenskí chartisti boli osamelými ľuďmi, ktorých tajná polícia ničila a izolovala.
Viacerí vyhodení či nepreverení podporovatelia obrodného procesu sa zomkli okolo Alexandra Dubčeka, ale iba vyčkávali a pozorovali. Na razantnejšiu aktivitu, ako vydávanie samizdatu, zorganizovanie či podporu nejakej petície, nebola v tomto prostredí odvaha ani chuť. Ich skepsa sa prehlbovala pozorovaním svojich bývalých ideových spolupútnikov, ako jeden za druhým podávajú sebakritiku a verejne sa kajajú za „hriechy“ z rokov šesťdesiatych.
Inú skupinu tvorili disidenti, z ktorých viacerí boli v minulosti členmi komunistickej strany, ale o reforme komunistického systému si už nerobili ilúzie (Kusý, Šimečka, Jablonický). Ideovo sa skôr začali prikláňať k občiansko-liberálnemu prúdu. Udržiavali síce kontakty s českým opozičným prostredím, ale na Slovensku mali ich intelektuálne aktivity skôr symbolický a sebazáchovný charakter, pre režim nepredstavovali žiadne veľké ohrozenie. A práve  v tomto depresívnom období sedemdesiatych rokov sa začali prudko rozvíjať štruktúry tzv. tajnej cirkvi, ktorá sa na Slovensku stala najpočetnejšou a najvýraznejšou silou v zápase s komunizmom.

.tichá sila
Tradícia kresťanského odporu proti komunizmu siahala do štyridsiatych a päťdesiatych rokov a nadväzovala na také iniciatívy, ako bola Biela légia či Rodina, ktorú v Bratislave založil chorvátsky katolícky kňaz Tomislav Kolakovič. Práve ľudia, ktorí mali za sebou krst ohňom v týchto, režimom brutálne potlačených štruktúrach, budovali základy podzemnej (tajnej) cirkvi. Tvorili ju najmä kňazi, ktorým štát odobral súhlas na vykonávanie povolania, tajne vysvätení kňazi a aj tisícky veriacich laikov. Zameriavali sa najmä na mládež, organizovali krúžky na stredných a vysokých školách a prostredníctvom samizdatov rozširovali náboženskú literatúru. Ako hovorí František Mikloško, ktorý bol súčasťou podzemnej cirkvi, sústredili sa v tom čase na „malú tichú robotu“, aby ich bolo čo najviac.
Potenciál a jedinečnú silu tajnej cirkvi ako „paralelnej polis“ si uvedomovali v osemdesiatych rokoch už aj „nekatolícki“ disidenti. Bývalý komunista Miroslav Kusý vo svojej eseji Slovenský fenomén z roku 1985 píše: „Ak je v Čechách tajná cirkev iba jednou zo súčastí českej paralelnej kultúry, ktorá má vo svojom celku podstatne širšie (než čisto náboženské) horizonty, na Slovensku táto tvorí nepochybne ešte vždy dominantu slovenskej paralelnej kultúry – pokiaľ ju posudzujeme z celonárodného hľadiska.“
Výsledky drobnej, systematickej práce tajnej cirkvi sa už v osemdesiatych rokoch začali prejavovať. Zvyšoval sa počet účastníkov náboženských pútí – v polovici osemdesiatych rokov sa napríklad na púťach v Levoči zúčastňovalo viac ako 100-tisíc veriacich.
Sila slovenskej tajnej cirkvi sa prejavila aj v roku 1987, keď vznikla výzva 31 požiadaviek moravských katolíkov. Bolo to volanie po náboženskej slobode v Československu. Výzvu odsúhlasil kardinál František Tomášek. V celej federácii bolo vyzbieraných viac ako pol milióna podpisov, z toho na Slovensku takmer tristotisíc.
Tajná cirkev mala vybudovanú celú štruktúru na vydávanie a rozširovanie samizdatovej tlače. Kým nekatolícky disent svoje periodiká prepisoval až do pádu komunizmu na písacom stroji, katolíci mali ofsetovú tlač. „Mali sme výbornú mašinu, ktorú nám doniesli holandskí protestanti,“ spomína Mikloško. „A na nej chrlili tisícky samizdatov. Nie som si istý, či český disent mal také tlačiarenské mašiny, ako sme mali my.“
Dôvodov, prečo mal katolícky disent lepšie vybudované zázemie, bolo viacero. Mať doma – ukrytú v špeciálnom bunkri pod zemou – ofsetovú tlačiareň, bolo obrovské riziko, za ktoré hrozilo po odhalení niekoľkoročné väzenie. Katolícky disent však mal dostatok ľudí ochotných riskovať. „Často to boli ľudia zasvätení Bohu, aj tú ofsetovú mašinu mal doma človek, ktorý bol tajne vysvätený za kňaza,“ pripomína Mikloško.
Náklady kresťanských samizdatov sa pohybovali od 200 do 2 000 kusov, zatiaľ čo občiansky orientované samizdaty sa rozmnožovali na písacích strojoch a vychádzali v počte 20 – 30 kusov. „Ak porovnáme počet titulov a priemerný náklad jedného čísla, potom pomer kresťansky orientovanej samizdatovej tlače k občiansko-liberálnej, predstavoval približne sto ku jednej,“ napísal v Impulze Ján Čarnogurský.


.z ilegality do ulíc
Hoci tajná cirkev predstavovala v osemdesiatych rokoch už početnú a dobre organizovanú opozičnú silu, jej predstavitelia sa obávali vystupovať z ilegality a verejne formulovať svoje požiadavky. Prelomom sa stala Kvetná nedeľa v roku 1983, keď polícia v rámci akcie Vír prepadla františkánske kláštory v celom Československu a pozatýkala mnohých príslušníkov rádu.
Komunisti so znepokojením vnímali nárast počtu praktikujúcich katolíkov a tiež čoraz tvrdšie postoje cirkvi vo veciach náboženskej slobody. Najmä český katolícky disent už verejne hovoril aj o občianskej zodpovednosti katolíkov. „Štátna moc je týmito javmi hlboko znepokojená a pochopiteľne prideľuje katolíkom značne vyšší podiel z príslušného ‚koláča represií´,“ skonštatoval predstaviteľ českého katolíckeho disentu Václav Benda. O to viac sa českí katolíci angažovali v Charte 77 a vo Výbore na ochranu nespravodlivo súdených. Charta napokon vydala v roku 1984 aj oficiálny dokument o situácii rehoľných spoločenstiev v Československu.
Na novú situáciu musela zareagovať aj slovenská podzemná cirkev. „Charta sa zastávala každého – veriacich aj neveriacich. My sme sa zastávali veľmi dlho len svojich,“ tvrdí Mikloško. S ľútosťou konštatuje, že sa v roku 1981 nezastali uväzneného Milana Šimečku, hoci on nikdy nepatril ku katolíckemu disentu a bol pôvodne marxistom. Začiatkom osemdesiatych rokov katolícky disent nebol ešte vnútorne pripravený na verejné akcie, a už vôbec nie na také, ktoré by sa netýkali náboženských záležitostí. Bol v tom aj historický dôvod. „Nad slovenským katolicizmom visela jedna absolútna trauma – trauma slovenského štátu,“ pripomína Mikloško. „Biskup Korec, ktorý bol nepísanou hlavou podzemia, nám vždy kládol na srdce, aby sme sa nedali dohnať k tomu, že nás obvinia z politického katolicizmu a obnovovania klérofašizmu.“
Po zásahu proti františkánskemu rádu sa však  slovenská podzemná cirkev rozhodla vyjsť z podzemia. „Verejne sme sa zastali františkánov. Bola to historická udalosť,“ pripomína Mikloško.
V roku 1987 sa však ukázalo, že obavy biskupa Korca neboli celkom neopodstatnené. V tom roku skupina slovenských disidentov zverejnila historické vyhlásenie odsudzujúce holokaust na Slovensku a vyjadrila ľútosť nad tragédiou slovenských židov. Popri občianskych disidentoch podpísali toto vyhlásenie aj predstavitelia tajnej cirkvi, ako biskup Korec, František Mikloško, Ján Čarnogurský a Vladimír Jukl. Komunistická propaganda preto vyhlásenie ihneď označila za „prejav klérofašizmu“. Hoci jedna signatárka bola židovského pôvodu a signatár Dominik Tatarka bol známy ako autor Farskej republiky, románu kritického k slovenskému štátu a jeho režimu.  

.tri požiadavky
Príprava sviečkovej manifestácie bola teda akýmsi vnútorným súbojom tajnej cirkvi o svoju novú podobu. Nebolo pochýb o tom, že medzi požiadavkami, s ktorými manifestujúci prídu na Hviezdoslavovo námestie, bude slobodné vymenovanie biskupov bez zasahovania štátu a požiadavka na úplnú náboženskú slobodu. O tretej „nenáboženskej“ požiadavke sa viedla diskusia.
Tretia požiadavka na úplné dodržiavanie občianskych práv v ČSSR bola pre režim najnebezpečnejšia, pretože jasne naznačovala ďalšie ambície a sebavedomie silnejúceho katolíckeho podzemia. Lenže s touto požiadavkou mali niektorí organizátori problém, báli sa  spolitizovania celej akcie. Ako pripomína Ján Šimulčík, autor knižky Čas svitania (pozri rozhovor), mnohí katolíci boli pripravení priniesť pre náboženskú slobodu a vieru veľké osobné obete, ale chceli mať vo svojom svedomí jasno, že sa neobetovali pre politiku. Navyše stále účinkovala trauma slovenského štátu a silného slovenského katolicizmu, ktorý v tom období zlyhal. František Mikloško a Ján Čarnogurský, ktorí boli hlavnými organizátormi manifestácie, však považovali požiadavku dodržiavania ľudských práv za nevyhnutnú. František Mikloško sa v osemdesiatych rokoch stal akýmsi mostom medzi tajnou cirkvou a nekatolíckymi disidentmi, umeleckou obcou a aj tzv. sivou zónou. Videl ich spoločný príbeh aj ich dobroprajnosť voči náboženským otázkam, cítil na oboch stranách vzájomné sympatie, ale o spoločnej akcii ešte neuvažovali. Napriek tomu Mikloško považoval za nevyhnutné prekonať úzko náboženský cieľ katolíckeho protestu. Za tretiu požiadavku spolu s Jánom Čarnogurským zvádzali v podzemí „jemný“ boj. „Bol to taký existenciálny prerod. Ale Vladimír Jukl, ktorý bol takým ‚generálom´ podzemnej cirkvi, bol v tomto smere veľmi veľkorysý,“ dodáva Mikloško. Súhlas Vladimíra Jukla bol rozhodujúci. Ten neskôr spomínal: „V spoločnosti boli aj ďalší ľudia, ktorí, aj keď neboli kresťanmi, trpeli podobne a možno aj viac ako my. My sme chceli byť s týmito ľuďmi solidárni, teda aj pre nich žiadať práva, rešpektovanie demokratických ľudských práv. Nechceli sme chápať slobodu ako niečo, čo sa týka iba nás... V našej aktivite to bol nový verejný prvok.“ Dôležité bolo aj to, že proti takejto manifestácii nebol biskup Korec.
Jeden kompromis však katolícke podzemie urobilo – človekom, ktorý prišiel s nápadom zorganizovať sviečkovú manifestáciu, bol Ján Čarnogurský (jeho oslovil emigrant Marián Šťastný s podobnou myšlienkou). On však bol vnímaný viac ako človek politický než náboženský. Navyše bol viac ako ktokoľvek iný – pre svojho otca, poslanca Slovenského snemu – spájaný so slovenským štátom. Preto zvolávateľom manifestácie a hlavným organizátorom bol politicky menej vyhranený či menej ambiciózny František Mikloško.

.tí ostatní
Otázkou je, či slovenská verejnosť, ktorá mala k režimu kritický postoj, dostatočne vnímala nový občiansko-politický rozmer sviečkovej demonštrácie. Ján Šimulčík, ktorý videl záznamy z vypočúvania zadržaných osôb, tvrdí, že na Hviezdoslavovo námestie prišli aj neveriaci ľudia, najmä robotníci, ktorí čakali na príležitosť verejne demonštrovať proti režimu. Je pravda, že organizátori čakali oveľa menšiu účasť (viac v rozhovore s J. Šimulčíkom).
K protestu sa nepridal občiansko-liberálny disent ani sivá zóna. Až spätne niektorí ocenili silu katolíckeho protestu. Milan Šimečka pár dní po manifestácii napísal (vyšlo v knižke Konec nehybnosti): „Bratislavská pátková manifestace věřících ve prospěch náboženské svobody a lidských práv bude mít v dějinách Slovenska jisté zvláštní postavení. Motivace odvážlivců, kteří se přišli vystavit ranám a vodnímu proudu, byla ryze duchovní.“
Šimečka ocenil najmä to, čo manifestácia znamenala pre samotných jej účastníkov: „Mnozí z těch, kteří přišli, zažili a viděli, už nejsou stejní, jak byli předtím. Pocit vzpřímeného postoje v nich zůstane a zůstane v nich též nebojácnost, a to vše jsou nebezpečné vklady do budoucnosti.“
Celkom úprimne o nedocenení sviečkovej manifestácie v čase jej konania hovorí dnes Fedor Gál, ktorý v tom čase patril do sivej zóny. „Vedel som, že sa stalo čosi dôležité, ale vzhľadom na to, že som bol sekulárny občan a nepatril som do katolíckeho disentu, nemal som pocit, že je to bytostne dôležité. Mýlil som sa, samozrejme.“
Zaujímavý je v tomto smere film Miloslava Luthera Skús ma objať z roku 1991, kde sú dokumentárne zábery zo sviečkovej manifestácie súčasťou príbehu. Dvaja sekulárni predstavitelia bratislavskej vzdelanej vrstvy (jeden z nich  je sociológ), ktorí udalosť náhodne sledujú, ju vnímajú pomerne ľahostajne. Autorom námetu je Martin Bútora. „Chceli sme tým príbehom povedať, že bolo veľmi ťažké prekonať ľahostajnosť. Ľudia si zvykli, že keď budeš ticho, tak môžeš profitovať... Vo filme išlo aj o generačný pocit frustrácie.“ Bútora si nemyslí, že bratislavská intelektuálna elita podcenila sviečkovú manifestáciu. „Vtedy už jednotlivé prúdy opozície nešli proti sebe, bola skôr snaha dostať sa k sebe bližšie. Panovala už medzi nimi skôr vzájomná úcta a porozumenie.“
Bútoru osobne prekvapilo, že na manifestáciu prišlo veľa mladých ľudí a dodáva, že moc svojím neprimerane brutálnym zásahom celú udalosť veľmi zvýznamnila.
Asi najpresnejšie situáciu vystihol František Mikloško, keď o postoji ľudí z nekatolíckej opozície k sviečkovej manifestácii hovorí: „Vyjadrovali sa o tomto proteste s obrovským rešpektom a úctou, ale necítili potrebu doň nejako presahovať.“ 

.nezdieľanie
Po sviečkovej manifestácii zosilneli vzájomné osobné sympatie medzi katolíckym disentom a občianskou opozíciou, ale istá nedôvera stále ostala. Tú podporoval aj režim, keď sa usiloval rozdeliť tzv. Bratislavskú päťku (Kusý, Čarnogurský, Maňák, Selecký, Ponická) na tých prijateľnejších (Kusý) a menej prijateľných (Čarnogurský). Jej príbeh sa však už nestihol dokončiť,  keďže ho prerušil november 1989.
O dôvodoch nedôvery medzi katolíckym a občianskym disentom otvorene hovorí až teraz František Mikloško: „Oni mali vždy trochu strach zo slovenského katolicizmu a my sme zas mali nedôveru voči exkomunistom zo šesťdesiateho ôsmeho. Áno, v normalizácii sme sa objavili na jednej lodi, ale v kruhoch katolíckeho disentu vždy bola spomienka na to, že títo ľudia boli aktívni v päťdesiatych i šesťdesiatych rokoch, v čase, keď naši ľudia boli vo väzení. Bola tam nedôvera voči ľuďom, ktorí boli v strane a iba núdza ich pritlačila, že potom boli  v disente. Nepoznali sme jediného človeka, ktorý by dobrovoľne vystúpil z komunistickej strany, všetkých napokon vylúčili a až potom prešli do disentu.“
Mikloško však zároveň pripúšťa, že opozičná intelektuálna elita nie vždy nachádzala adekvátnych partnerov v katolíckom prostredí. „Ladislav Hanus žil utiahnuto na Spiši, neskôr v Ružomberku, Janko Silan vo Važci... Bratislavská liberálna elita nemala v slovenskom katolicizme partnera, to uznám. Na druhej strane, oni obdivovali obyčajnú ľudskú statočnosť veriacich. Zrejme cítili, že v tomto smere sú ich rezervy.“
Fedor Gál hovorí o celkom iných svetoch, ktoré sa nepodarilo spojiť: „Chodil som do iných krčiem, čítal som iné knihy, mal som iný ‚ostrovček´, na ktorom som prežíval. Nebolo to o nedôvere, iba o nezdieľaní.“
Prekonávať odlišné svety slovenskej opozície a spájať „ostrovy pozitívnej deviácie“ sa darilo len niekoľkým jednotlivcom, najmä z mladej generácie, ktorá sa už neobávala katolicizmu a nikdy nepatrila ku komunistom. Neoddeľovali ju spomienky na slovenský štát ani na päťdesiate roky, naopak, spájali ich rovnaké zážitky z normalizácie. Takými ľuďmi boli Ján Budaj, Ivan Hoffman, Ján Langoš či Milan Šimečka.
Prepojenie všetkých týchto svetov sa udialo napokon až vo Verejnosti proti násiliu. Na to si spomína aj Fedor Gál: „Len čo sa vo Verejnosti proti násiliu prepojil katolícky disent s ochranármi, kultúrnym a vedeckým undregroundom a sivou zónou, bolo jasné, koľko toho máme spoločného.“
Ľudia z disentu sa však opäť veľmi rýchlo rozdelili – po náraste vplyvu Čarnogurského KDH. Ale to už bol celkom iný príbeh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite