Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Osamelí bežci

.daniel Hevier .časopis .literatúra

V

V literatúre bývajú zoskupenia ľudí, ktorých spriaznenosť prekračuje hranice obyčajnej kolegiality či podobného názoru na písanie. Fascinujúcim je básnické priateľstvo troch básnikov, ktorí vošli do povedomia tých, ktorí vedia, o čo ide, pod názvom Osamelí bežci.


Ivan Laučík, Ivan Štrpka a Peter Repka sa narodili v rovnaký rok: 1944. Ale to nie je podstatné. Dôležitejšie je, že sa našli. Sami v sebe, jeden v druhom a všetci v každom. A že prekročili strany tohto trojuholníka a rozrastali sa smerom k iným. „Nie sme však ,riešením´
niekoho štvrtého,“ hovorí Laučík a dodáva: „Nebyť aj teba, kamarát, neboli by sme tu.“ Štrpka to vidí takto: „Keď som ja potreboval, vymyslel som si Repku a Laučíka, Repka si vymyslel Štrpku a Laučíka, Laučík zasa nás dvoch.“

.manifesty
Ich osamelobežecké manifesty publikované i nepublikované, šrotované a obnovované v Mladej tvorbe i inde, netreba brať vážne, ale ani ľahkovážne. Bolo to formulovanie básnickej po-etiky s dôrazom na obe súčiastky tohto slova. „Prichádzame z čistých krajín detstva...“ vyhlasujú a hneď dodávajú, že ich strhuje „čestný boj mužov“. Ivan Kupec ich zato vo svojom denníku nazve „prísnymi chlapcami“, Ginsberg o nich vo svojom zápisníku hovorí  ako o „mladých karpatských vlkoch“. Ivan Štrpka načrtáva koncepciu básne – siete ešte pred vynájdením internetu. Priateľstvo je utužované spoločným prežívaním, rituálmi, výletmi, iniciačnými cestami (prvý autostop do Poľska si potom zopakujú Ivanovia cestou do Portugalska za Pessoom). Inak žijú najmä listovne na trase Liptovský Mikuláš – Bratislava – Offenbach/ Frankfurt. Prežili spolu chvíľkové oslnenie v blízkosti Ginsberga, keď im „hrozilo“ vydanie ich poézie u Ferlinghettiho, výsluchy na eštebárňach, niekoľkoročné publikačné pauzy. Ale aj udeľovanie cien a nešikovné pokusy o okiadzanie zo strany štátu. Laučík, ktorého listy sú poéziou, píše: „Plne sa spolieham na pochopenie nevypovedaného medzi nami, na jednoduchosť signálov.“ Do osobností, ktoré svietili aj na ich ceste, zahrnuli bežca Herba Eliota rovnako ako T. S. Eliota.

.knihy
Ich prvé knihy boli zjavením. Laučíkov debut Pohyblivý v pohyblivom rozsvietil obraznosť novým vyžarovaním. Krátke detstvo kopijníkov Ivana Štrpku vytvorilo novú mytológiu básnického gesta. Repkova Sliepka v katedrále opäť zakomunikovala s čitateľom, ktorý bol už na akúkoľvek rétoriku alergický. Zobrané básne Ivana Laučíka už vyšli, listy čakajú na vydanie. Sčasti sa kompletizuje aj dielo Petra Repku, vyšli aspoň doteraz nevydané zbierky. Dielo Ivana Štrpku sa zatiaľ, chvalabohu, nedá uchopiť a zinventarizovať. Nejde však o počet básnických zbierok, ale o intenzitu výpovede. Laučík o tom hovorí lapidárne: „Čestne som písal.“ To slovo, vonkoncom nie z estetického arzenálu, už raz zaznelo. A hoci sa dušovali, že pre nich nie je poézia tá najdôležitejšia vec na svete, išlo predovšetkým o slovo. A to doslova. „Text básne žije iba zo svojich vlastných kontextov, teda živého usúvzťažňovania,“  teoreticky to podchytil Štrpka. A menej teoreticky, o to však presnejšie, to pomenoval takto: „Mali sme radi plný, kompletný kontemplatívny zážitok nazývaný jednoducho TO.“
O angažovanosti hovorili dávno predtým, než sa to slovo sprofanovalo v rokoch nenormalizácie. Osamelobežecká angažovanosť bolo krytie svojich textov životom. „Žiť a stelesňovať svoju báseň znamená to isté, ako tvoriť svoj život a byť pevne v ňom.“ (Štrpka). Ako Exupéry, ako Amundsen. Alebo ako povedal Ivan Laučík: „Žiť v mierke 1:1.“  Žiť autenticky vylučovalo byť lajdácky v používaní slov. A preto sa rovnaká pozornosť venovala formulovaniu svojich názorov a pocitov v súkromnom liste určenom jednej osobe ako rukopisu básnickej zbierky ponúknutému na publikovanie. Po čase sa v slovenskej poézii opäť zjavili básnici, ktorí žili z ruky do úst (z ruky života do úst imaginácie). Peter Repka napísal: „Keby ma niekto sponzoroval, čo všetko by som napísal! hovorí mi večer. Keby ma niekto sponzoroval, nenapísal by som nič, hovorí ráno.“ Tušili vediac a vedeli tušiac, že básnik nemôže mať sponzora svojho života a písania, pretože žiť a písať v poézii a pre poéziu sa dá iba „z ruky do úst“. Aj keď deklarujeme, že báseň nie je to najdôležitejšie na svete.

Z knihy Pohybliví v pohyblivom

Málo sa chodí teraz na výlety, nie? P. R.
Moje deti pohryzené psami a hadmi zabíjajú zmiju na dvore. I. L.
Krutý hlad sa dá ukojiť iba krutým spôsobom. I.  L.
A prišla ku mne poézia a bola krásna v zriasnenej syntaxi. I. Š.
Omša sa nezmení, keď vypukne vojna. P. R.
Deti sa boja vetra, muži noci. P. R.
Mám iba linkovaný papier, tak píšem aspoň naprieč. I. L.
Víťazstvo bežca je bežať. I.L.
Báseň sa zúčastňuje aj na živote sovy, aj na živote toho, čo prežije lokomotíva. I.L.
Orientujme sa! I.Š.
Žijem mimo hradu. Na dostrel. I.Š.
Podvoľ sa, srdce... I.L.
Ľahko sa mi teraz dýcha, ale niet čo. I.L.
Vzdal som sa, ale ako Slovák verím v zázrak. I.L.
Stačí mi tušenie, že pošta doručuje listy. Nepotrebujem ich posielať. I.L.
Chcem prijať meno Smieško. I.L.
Existujú jednotliví ľudia a ich výkriky. I.Š.
Dni prežité v budovách považujem za stratené. I.L.
Dni sú už dlhé a roky krátke. I.L.
Toto sa deje, a čo sa deje, si stále ty. I.L.
Trváme na slove. I.Š.
Písal som štyri až päť básničiek ročne. I.L.
Chagallove modré sklá katedrál stoja za to. P.R.
.svedectvo

Tento týždeň vychádza vo vydavateľstve F.R.&G., ktoré aj tak každý pozná ako Fragment Olega Pastiera obsiahla, štyristostranová kniha, príjemná na dotyk a úžasná na hĺbku, s názvom Pohybliví v pohyblivom. Pohyblivý v pohyblivom (mobilis in mobili) bolo heslo kapitána Nema, ktoré mal vyrazené na svojich strieborných príboroch vo virtuálnom živote, ktorý mu určil Jules Verne. Aj táto kniha má pohyblivé stránky. Dá sa čítať odpredu aj odzadu, ako nepatetická óda (bez jediného ó!) na statočnosť životov troch básnikov, ako svedectvo o dobe,  ako zbierka dokumentov (vyhlásenia, manifesty, korešpondencia), ako neukončené pamäti, ako pocta nežijúcemu Ivanovi Laučíkovi, ako „učebnica“ poetiky, estetiky a etiky, dobrovoľne predpísaná mladým autorom, ako zbierka básní, hoci mnohé z nich majú tvar eseje, rozhovoru či prózy. Oleg Pastier, ktorý prejavil veľkú citlivosť a zároveň neľútostnosť dokumentaristu, zhromaždil a usporiadal materiál, ktorý fascinuje aj dnes. Najmä dnes. Dozvedáme sa napríklad také zabudnuté detaily, že človek, ktorý zaviezol po okupácii vojsk Ladislava Mňačku na aute pomedzi tanky do emigrácie do Viedne, bol Miroslav Válek. Dozvedáme sa o dobe, keď sa báseň bez interpunkcie pokladala za protištátny čin. Ale viac ako paravány minulosti, ktorá je vždy passé, z tejto knihy vyžaruje svetlo naozajstnej imaginácie, stvoriteľskej aktivity, ktorá je spoločná behu i písaniu básní. Igor Nusko, akýsi štvrtý člen Osamelých bežcov, ktorý však poéziu viac žil ako písal, poznamenal: „Púšť je vlasť spisovateľov.“ Traja básnici si aj v púšti nenormalizácie, ale aj v hypermarketovej slobode po Novembri našli spôsob, ako byť slobodnými, voľnými, a pritom zodpovednými a angažovanými. Laučík síce píše v liste: „Nemám najmenšie alibi, že som tu žil,“ ale Pastierova knižka vydáva svedectvo. Nie ako alibi, to nik zo zúčastnených nepotrebuje. Veď to boli ľudia, ktorým nešlo o „nové, ale o večné“, ako napísal vo svojich poznámkach Ivan Laučík. V liste priateľom oznamuje: „stal som sa vedúcim Mladých bádateľov nekonečna“. Nedá sa takto chápať aj misia poézie?
Osamelí bežci neboli ani v životoch, ani v literatúre osamotení. Mali svoje publikum, ktoré bolo citlivé nielen na ich slová, ale aj na pauzy v ich artikulácii. Oleg Pastier bol jedným  z nich, a preto sa mu podarilo zostaviť a vydať knihu, aká v našich končinách široko-ďaleko prečnieva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite