Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Kto udrží pohromade Španielsko?

.časopis .týždeň vo svete

Parlamentné voľby v Španielsku priniesli jasný výsledok: socialisti premiéra José Zapateru zostávajú pri moci na ďalšie volebné obdobie. Médiá si pochvaľujú, že v Španielsku sa končí éra malých strán a nastupuje systém dvoch strán.

Parlamentné voľby v Španielsku priniesli jasný výsledok: socialisti premiéra José Zapateru zostávajú pri moci na ďalšie volebné obdobie. Médiá si pochvaľujú, že v Španielsku sa končí éra malých strán a nastupuje systém dvoch strán.
Spoza idylky však vytŕča rožky neodbytná otázka: nie je toto náhodou začiatok konca jednotného Španielska?

Výsledok ľudového hlasovania tentoraz málokoho prekvapil. Zdá sa, že Španieli si volebné šoky absolvovali aj do zásoby pred štyrmi rokmi. Vtedy mohli socialisti ďakovať za svoje víťazstvo v podstate len jednej veľkej tragédii.

.nástup španielskeho Blaira
José Luis Rodríguez Zapatero sa v roku 2004 na úrad premiéra ani veľmi nepripravoval. Dve volebné obdobia, počas ktorých vládli konzervatívci, sa vyznačovali prosperitou a voliči neboli takí nespokojní, aby odovzdali opraty opozícii. Ale po vlakovom bombovom útoku v Madride, ktorý si vyžiadal 191 obetí na životoch, sa verejná mienka premenila na vlnu cunami a zmietla vládnucu pravicu akoby nič. Pravica, zodpovedná za vyslanie španielskeho kontingentu do Iraku, zostala po útoku s biľagom vinníka. „Nebyť Iraku, nebolo by ani Madridu!“ volali rozhorčení Španieli v obavách o vlastné životy, ale aj o ekonomiku, ktorej by odliv turistov, odstrašených rizikom atentátov, mohol ublížiť. Konzervatívna Ľudová strana, ktorá bola pri moci, si nepomohla ani tým, že jej premiér José María Aznar ešte niekoľko dní opakoval, že za atentátom v Madride sú domáci separatisti. Robil to tak trochu v zúfalej snahe o obranu – aj jemu bolo jasné, že ak v Madride zabíjali islamisti, politicky to preňho a jeho stranu bude zlé. Keď sa definitívne potvrdilo, že sa mýlil, na šikovné politické vykľučkovanie už bolo neskoro.

A tak vo všeobecných voľbách roku 2004 získali Zapaterovi socialisti 164 kresiel v parlamente. Pravici ich zostalo len 148. Predsedom španielskej vlády sa stal muž, ktorý pôsobil trochu ako španielska verzia Tonyho Blaira – len mladšia, neskúsenejšia a neohrabanejšia. Mal 43 rokov a navykol si pri politickom manévrovaní poslúchať svoju impulzívnu povahu. Po predchádzajúcej vláde zdedil štátny rozpočet v prebytku, slušne fungujúcu ekonomiku, ale aj občanov naladených proti pôsobeniu Španielska v Iraku. Všetko to využil vo svoj prospech – zo štátnych financií rozbehol sociálne projekty, ktoré mu zabezpečili priaznivcov medzi mladými, ale aj dôchodcami. Z úspešných rokov španielskej ekonomiky žil veľmi dlho. A z ľudovej nespokojnosti vyťažil kapitál podpory, keď sa – impulzívne a radikálne – rozhodol aj napriek neľúbosti amerických spojencov stiahnuť vojakov z nasadenia v Iraku. Tento istý Zapatero, stále radikál, no už poučený vládnutím, dostal od voličov šancu aj druhý raz.

.prisťahovalci a stavbári
A predsa boli tieto voľby iné. Líšili sa témami aj očakávaniami. Socialisti majú za sebou štyri roky vládnutia, ktoré mnohí komentátori označujú za rozšírenie občianskych slobôd. V skutočnosti šlo o revolúciu v spoločnosti. Zapaterova revolúcia priniesla novoty ako štátom uznávané sobáše gejov. Španielsko, kedysi jedna z najkonzervatívnejších krajín Európy, sa postavila do prvej línie boja za politicky korektnú a multikultúrnu spoločnosť. Najmä mladá generácia to víta. Vynárajú sa však aj otázky, či sa krajina nevydáva do utópií, ktorých výsledok je ťažké predvídať. Alebo až príliš ľahké a hrozivé – ako napríklad v prípade prisťahovalectva.
Prisťahovalcov považuje Zapaterova vláda za pozitívum. Sám premiér pred voľbami často opakoval, že tí ľudia prišli do Španielska pracovať a zarábať, nie žiť na úkor ostatných. Už dnes je však medzi prisťahovalcami zhruba 400-tisíc nezamestnaných. Španieli sa obávajú, že takýto nápor môže byť pre spoločnú kasu neúnosný. Okrem toho ich straší príklad Francúzska, kde sú nezamestnaní prisťahovalci a ich početní dorastajúci potomkovia nielen finančnou príťažou, ale najmä spoločenskou hrozbou, keďže z ich neperspektívnej a kultúrne nejednoznačnej existencie klíčia problémy ako kriminalita, extrémizmus, nenávisť k väčšine a pohŕdanie zákonmi krajiny, v ktorej sa ocitli.
Ani španielska ekonomika už nie je, čo bývala. Nedáva veľa dôvodov na radosť a istotu prisťahovalcom ani domácim. Nezamestnanosť stúpa, končí sa boom nehnuteľností a ľahko získaných pôžičiek. Za viac ako desaťročie sa v Španielsku strojnásobili ceny nehnuteľností. Hospodárstvo sa stalo závislým od stavebného priemyslu. Na „stavebnej bubline“ sa do značnej miery podieľali aj fondy od Európskej únie. Španielsko má za sebou bohaté časy, keď slúžilo ako príklad krajiny, ktorej členstvo v EÚ pomohlo dosiahnuť hviezdnu prosperitu. Teraz sa väčšina Španielov obáva recesie, poklesu ceny nehnuteľností a nezamestnanosti. Zapatero pritom recepty na skutočnú ekonomickú obnovu nemá, jeho strana je skôr zvyknutá rozdávať a míňať zo spoločného. A spoločná kôpka peňazí sa nebezpečne zmenšuje.

.párajú sa švy spoločnosti?
Vo svetle problémov, ktoré ešte len prichádzajú, nevyzerá Zapaterovo víťazstvo tak ružovo. Vládu totiž čaká ekonomicky ťažké obdobie. Navyše sa zdá, že súdržnosť spoločnosti je ohrozená. To, čo mnohí vidia ako Zapaterov úspech, teda jeho „sociálne reformy“, sa môže stať zárodkom spoločenského napätia. A to napriek tomu, ako sa pre .týždeň vyjadrila politická analytička Cristina Palomares z think-tanku Stockholm Network, že „Španielsko je stredo-ľavo orientované“. Práve Cristina Palomares upozorňuje, že Zapaterova legislatíva vytvorila niekoľko ložísk, z ktorých môžu vzísť ťažkosti. Jedným z nich sú vzťahy medzi regiónmi. „Zapatero sa musel na vytvorenie vlády spojiť so stranami, ako je napríklad Ezquerra Republicana de Cataluna, ktorá je za odtrhnutie od Španielska,“ hovorí Cristina Palomares. Z dôvodu ústupkov proti regiónom požadujúcim nezávislosť vznikol aj hlboký vnútorný rozkol v samotnej Socialistickej strane. „Kým funkcionári socialistov z éry prechodu k demokracii obhajovali v súlade s ústavou Španielsko tvorené autonómnymi regiónmi spojenými princípom medziregionálnej solidarity, noví funkcionári majú predstavu Španielska, ktorá je menej jednoznačná, a teda nebezpečnejšia... Len uspokojujú konkrétne požiadavky regiónov a nehľadia na to, ako to poznačí celok národa. Počas Zapaterovej vlády tak vzniklo vážne napätie medzi regiónmi.“
Ďalším ohniskom napätia je to, že Zapatero používa argumentáciu odkazujúcu na obdobie občianskej vojny. Je pravda, že španielska história má temné obdobia a hrubá čiara za minulosťou jej neprospieva. Zapatero však málokedy odolá, aby minulosť nepoužíval ako súčasť kampane. Socialisti napríklad s obľubou porovnávajú španielsku pravicu s frankistami. Podľa Cristiny Palomares je to už dávno zastarané obvinenie: „Dnes tvoria Ľudovú stranu konzervatívci, kresťanskí demokrati aj liberáli a niektorí z nich sami trpeli za Francovho režimu, boli za opozíciu voči diktatúre väznení. Navyše, od smrti Franca prešlo vyše tridsať rokov a veľkú časť Ľudovej strany, ktorá v Španielsku predstavuje stredovú pravicu, tvorí generácia narodená v demokracii. Títo ľudia už iný systém ako demokraciu ani nepoznajú, ani neobhajujú.“

.obchvatom k centralizácii?
Je teda možné, že Španielsko, poznačené spomínanými ohniskami napätia, sa po Zapaterovej „revolúcii“ rozsype ako štátny, sociálny a národný celok? Stalo by sa to, keby sa regióny domohli takého stupňa samostatnosti, že by sa odtrhli od Madridu. A keby sociálne zmeny priniesli nezvládnuteľné problémy a rozložili spoločnosť zvnútra. Tohto sa obávali ešte pred voľbami tradicionalisti, a preto do predvolebnej kampane tentoraz hlasno vstupovali aj rímskokatolícki biskupi Španielska.
Či sa však splní celkom katastrofický scenár, je otázne. Predovšetkým, španielska „spoločenská revolúcia“ nie je v Európe ojedinelá. A či sa národný štát rozsype pod náporom separatizmu? Nie je to nemožné. No v tejto súvislosti je zaujímavý jeden fakt: práve v regiónoch dostala Zapaterova Socialistická strana dosť hlasov, aby tam výrazne obmedzila silu miestnych strán. Zdá sa, že minimálne tu sa Zapaterovi podarilo zdanlivo nemožné – decentralizáciou sa obchvatom dostal k väčšej centralizácii, keď posunul regióny k tomu, aby za svoje prijali celonárodnú politickú stranu.
To, že španielska vláda sa prízraku separatizmu obáva, však poprieť nemožno. Vidieť to aj z jej odmietnutia uznať nezávislosť Kosova. Možno nie je ďaleko deň, keď sa idea zjednoteného Španielska ocitne v slepej uličke. Ak sa tak stane, Zapatero vojde do dejín ako politik, ktorý k tomu významne prispel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite