Sedel som na prezentácii Súhrnnej správy Slovensko 2007, obecenstvo sa bavilo, lebo intelektuál si dá za bonmot vŕtať aj koleno.
Na plátne svietila zväčšená obálka publikácie s fotografiou valca na kraji diaľnice. Mal pripomínať Mečiarov valec zo Zlatej Idky, ale bol akýsi menší, stál osamelo za krajnicou diaľnice a názov HAMM pripomínal pahltné rozprávkové dieťa. Nešiel z neho strach ako z toho zlatoidčianskeho dvojčaťa, skôr sa na ňom dalo pobaviť.
S obrazmi je problém. Niečo na tej metafore nesedelo. Ficov režim je nebezpečnejší ako Mečiarov, lebo sa odohráva pod veľkým tieňom európskeho dáždnika.
Nie je rozprávkovým papajom kŕmiacim sa na kraji cesty, ale žrútskym kombajnom, mašírujúcim uprostred diaľnice. A tá fotografia ukazovala hotovú cestu za nami, ale nie tú zubatú pred nami, do ktorej nás Fico vedie. Tá metafora sa mi zdala prislabá.
Pre Fica však bola prisilná. Ľuďom z IVO odkázal, že „nemôžu vydávať nejaké knižočky, kde na prvú stranu dajú nejaký valec a na zadnú dajú diaľnice a povedia, že rok 2007 bol rokom tyranie väčšiny.“ Ten výrok ma pobúril. Nikto, ani Róbert Fico nemá právo rozhodovať o tom, aké má kto vydávať knihy. Bol síce zvolený demokraticky, ale ak sa správa ako autokrat, jeho vláda je len tyraniou väčšiny. Potom som sa však zasekol. Spomenul som si, ako zúfalo sme dúfali, že aspoň jeden z kamarátov sa bude s nami čo len slovkom solidarizovať v spore o existenciu Demokratickej strany. Nesolidarizoval. Ten, čo bránil v disente dvadsať rokov ľudské práva, dal Kaníkovi radu, aby na nás poslal prokurátora (a veru aj poslal). Ten, čo sa inak rád odvoláva na etiku, si balil kufre ku Kaníkovi a nehanebne mi rovno do očí tvrdil, že sme sa nabalili viac ako on. Tá trauma žije vo mne roky, rovnako ako trauma z mimovládok, ktoré nechceli ani počuť, že „nebezpečené známosti“ s politickou mocou sú pre ne zhubné.
Žije však vo mne aj niečo iné, čo ma pred desiatkami rokov ovplyvnilo na celý život. Sú to verše barokového básnika Johna Donna: „A preto sa nikdy nepýtaj,/ komu zvonia do hrobu./ Zvonia tebe.“
Róbert Fico je nepriateľ demokracie. Keď zbijú dievča, tvrdí, že šlo o maďarské sprisahanie. Keď Pezinčania odmietnu skládku, vidí za tým vydieranie. Keď ľudia z IVO vyslovia svoj názor, vidí za tým komplot. Preto sa v tejto chvíli nepýtam, či dnes zvoní Fico do hrobu len IVO. Zvoní nám.
Na plátne svietila zväčšená obálka publikácie s fotografiou valca na kraji diaľnice. Mal pripomínať Mečiarov valec zo Zlatej Idky, ale bol akýsi menší, stál osamelo za krajnicou diaľnice a názov HAMM pripomínal pahltné rozprávkové dieťa. Nešiel z neho strach ako z toho zlatoidčianskeho dvojčaťa, skôr sa na ňom dalo pobaviť.
S obrazmi je problém. Niečo na tej metafore nesedelo. Ficov režim je nebezpečnejší ako Mečiarov, lebo sa odohráva pod veľkým tieňom európskeho dáždnika.
Nie je rozprávkovým papajom kŕmiacim sa na kraji cesty, ale žrútskym kombajnom, mašírujúcim uprostred diaľnice. A tá fotografia ukazovala hotovú cestu za nami, ale nie tú zubatú pred nami, do ktorej nás Fico vedie. Tá metafora sa mi zdala prislabá.
Pre Fica však bola prisilná. Ľuďom z IVO odkázal, že „nemôžu vydávať nejaké knižočky, kde na prvú stranu dajú nejaký valec a na zadnú dajú diaľnice a povedia, že rok 2007 bol rokom tyranie väčšiny.“ Ten výrok ma pobúril. Nikto, ani Róbert Fico nemá právo rozhodovať o tom, aké má kto vydávať knihy. Bol síce zvolený demokraticky, ale ak sa správa ako autokrat, jeho vláda je len tyraniou väčšiny. Potom som sa však zasekol. Spomenul som si, ako zúfalo sme dúfali, že aspoň jeden z kamarátov sa bude s nami čo len slovkom solidarizovať v spore o existenciu Demokratickej strany. Nesolidarizoval. Ten, čo bránil v disente dvadsať rokov ľudské práva, dal Kaníkovi radu, aby na nás poslal prokurátora (a veru aj poslal). Ten, čo sa inak rád odvoláva na etiku, si balil kufre ku Kaníkovi a nehanebne mi rovno do očí tvrdil, že sme sa nabalili viac ako on. Tá trauma žije vo mne roky, rovnako ako trauma z mimovládok, ktoré nechceli ani počuť, že „nebezpečené známosti“ s politickou mocou sú pre ne zhubné.
Žije však vo mne aj niečo iné, čo ma pred desiatkami rokov ovplyvnilo na celý život. Sú to verše barokového básnika Johna Donna: „A preto sa nikdy nepýtaj,/ komu zvonia do hrobu./ Zvonia tebe.“
Róbert Fico je nepriateľ demokracie. Keď zbijú dievča, tvrdí, že šlo o maďarské sprisahanie. Keď Pezinčania odmietnu skládku, vidí za tým vydieranie. Keď ľudia z IVO vyslovia svoj názor, vidí za tým komplot. Preto sa v tejto chvíli nepýtam, či dnes zvoní Fico do hrobu len IVO. Zvoní nám.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.