Na otázku, či sa uvažuje o založení novej politickej strany, odpovedal na minulotýždňovej tlačovej konferencii František Mikloško takto: „Ak by som sa mal vyjadriť trochu mysticky, tak by som povedal, že treba vyčkať na znaky času.“ Len málo mystických formulácií je takých konkrétnych a jasných, ako táto.
Za posledné dva roky na Slovensku výrazne ubudlo strán, ktoré by bolo možné voliť bez škrípania zubov a pribudlo ľudí, ktorí už nie sú ochotní takto si ničiť chrup. Väčšina z týchto ľudí by zrejme privítala vznik novej strany okolo Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera. Veľké šance na úspech by jej však nedávali a volili by ju len v prípade silnej záruky, že ich hlas neprepadne.
Na to, aby hlas týchto ľudí neprepadol, je potrebné splniť tri podmienky. Po prvé, musí ich byť dosť veľa. Ak ich nebude dosť na prekonanie päťpercentnej hranice, tak títo ľudia nemajú nárok na svoje zastúpenie v parlamente. Po druhé, musia vedieť, že ich je dosť veľa. Ak to vedieť nebudú, budú všetci húfne voliť niekoho iného, niekoho, koho vlastne voliť nechcú. A po tretie, musia mať koho voliť.
Ak tu totiž bude od začiatku vládnuť porazenecká atmosféra, ak bude vo všetkých vetách s „ale“ dôraz kladený na to, čo je za týmto „ale“ a nie pred ním, potom budú znaky času hovoriť jednoznačne – vykašlite sa na to, chlapci, nemá to význam.
Ak tu bude, naopak, vládnuť atmosféra nádeje, odhodlania, dôvery a chuti, potom budú znaky času hovoriť rovnako jednoznačne niečo celkom iné. Dopyt má v tomto prípade potenciál vytvoriť ponuku.
Znaky času sú v skutočnosti znakmi ľudí. A sú prípustné aj celkom nemystické znaky, ako telefonát, sms-ka či e-mail (zoznam nie je vyčerpávajúci). Iným, veľmi výrazným znakom je absencia znaku. Ticho hovorí v takýchto prípadoch mimoriadne hlasno a zreteľne.
Ak teda máme pocit, že nejaký ten znak by sa zišiel, ale nič pre to neurobíme, vysielame tým, paradoxne, znak presne opačný. Ach, ten Mikloško – nedá nám pokoj. Ale na druhej strane – dáva nám možnosť.
Za posledné dva roky na Slovensku výrazne ubudlo strán, ktoré by bolo možné voliť bez škrípania zubov a pribudlo ľudí, ktorí už nie sú ochotní takto si ničiť chrup. Väčšina z týchto ľudí by zrejme privítala vznik novej strany okolo Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera. Veľké šance na úspech by jej však nedávali a volili by ju len v prípade silnej záruky, že ich hlas neprepadne.
Na to, aby hlas týchto ľudí neprepadol, je potrebné splniť tri podmienky. Po prvé, musí ich byť dosť veľa. Ak ich nebude dosť na prekonanie päťpercentnej hranice, tak títo ľudia nemajú nárok na svoje zastúpenie v parlamente. Po druhé, musia vedieť, že ich je dosť veľa. Ak to vedieť nebudú, budú všetci húfne voliť niekoho iného, niekoho, koho vlastne voliť nechcú. A po tretie, musia mať koho voliť.
Ak tu totiž bude od začiatku vládnuť porazenecká atmosféra, ak bude vo všetkých vetách s „ale“ dôraz kladený na to, čo je za týmto „ale“ a nie pred ním, potom budú znaky času hovoriť jednoznačne – vykašlite sa na to, chlapci, nemá to význam.
Ak tu bude, naopak, vládnuť atmosféra nádeje, odhodlania, dôvery a chuti, potom budú znaky času hovoriť rovnako jednoznačne niečo celkom iné. Dopyt má v tomto prípade potenciál vytvoriť ponuku.
Znaky času sú v skutočnosti znakmi ľudí. A sú prípustné aj celkom nemystické znaky, ako telefonát, sms-ka či e-mail (zoznam nie je vyčerpávajúci). Iným, veľmi výrazným znakom je absencia znaku. Ticho hovorí v takýchto prípadoch mimoriadne hlasno a zreteľne.
Ak teda máme pocit, že nejaký ten znak by sa zišiel, ale nič pre to neurobíme, vysielame tým, paradoxne, znak presne opačný. Ach, ten Mikloško – nedá nám pokoj. Ale na druhej strane – dáva nám možnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.