Štyria poslanci KDH sa rozhodli túto stranu opustiť. Táto správa je závažná nielen pre menoslov odídencov, ale najmä pre otázniky, ktoré z nej vyplývajú pre budúcnosť konzervatívnej politiky na Slovensku.
Bolo to dobrých 20 rokov – povzdychol si Vladimír Palko v útrobách bratislavského hradného vrchu chvíľu po tlačovke, na ktorej oznámil svoj odchod z Kresťanskodemokratického hnutia. Práve z tejto strany napriek všetkým doterajším deleniam vzišli obaja neľavicoví demokratickí slovenskí premiéri, práve táto strana bola baštou súboja slobodymilovnej časti Slovenska s mečiarizmom, boli to politici tejto strany, ktorí dali krajine nádej, že mafiáni a podvodníci nemusia mať vždy navrch. Táto éra konzervatívnej politiky sa skončila minulý týždeň vo štvrtok, minútu po pol jedenástej predpoludním, v poslaneckej budove v areáli Bratislavského hradu.
.neobnoviteľné?
Vladimíra Palka pri minulotýždňovom oznámení rozchodu s KDH sprevádzali aj jeho traja parlamentní kolegovia, s ktorými už dlhší čas tvoril čosi ako „Palkovo krídlo“ strany – bývalý predseda slovenského parlamentu František Mikloško, niekdajší predseda košického samosprávneho kraja Rudolf Bauer a bývalý viceprimátor Bratislavy Pavol Minárik.
„Všetci štyria sme dospeli k rozhodnutiu, že KDH je neobnoviteľné. Dnes sa stal doktrínou KDH politický pragmatizmus a oportunizmus. Nechceme byť už v hnutí, kde sú ideológovia Brocka, Fronc a Sabolová, a kde sa predseda Pavol Hrušovký nie je schopný k ničomu vyjadriť, lebo obhajuje len svoju pozíciu,“ povedal František Mikloško na spomínanej tlačovej konferencii za všetkých prítomných.
Toto rozhodnutie sa podľa dotknutých poslancov nerodilo rýchlo a ani ľahko. „Už toho bolo dosť,“ vysvetľoval Vladimír Palko, podľa ktorého „je dnes v KDH atmosféra klamstva a oportunizmu“. Ako dodal, „neodchádzame preto, že by sme sa spreneverili ideálom, na ktorých KDH stálo. Práve naopak. Odchádzame, lebo my na nich skalopevne zotrvávame, ale KDH sa ich vzdalo“.
.ponuka pre Fica
Vladimír Palko hovorí predovšetkým o sklamaní z vývoja vo vlastnej strane po parlamentných voľbách v začínajúcom sa lete roku 2006.
Víťazný Smer vtedy dlhé dva týždne predstieral „vyjednávania“ so všetkými politickými stranami o zostavení novej vlády, čo mu výrazne uľahčila nerozhodnosť KDH. Práve postoj KDH, ktoré už rok pred voľbami rozhodlo, že nevstúpi do vlády s Mečiarovým HZDS, ale po voľbách sa nevedelo rozhodnúť, či by prijalo ponuku Smeru na spoločné vládnutie, vytváralo Ficovi dobrý manévrovací priestor pri rokovaniach. Aj vďaka tomu mohol potom tak ponížiť KDH a SMK ich arogantným odmietnutím, a aj vďaka tomu vyjednal s SNS a HZDS také podmienky, že dnes to na Slovensku niekedy vyzerá na jednofarebnú vládu Smeru.
Už v priebehu volebnej noci to bolo jasné – viacerí predstavitelia vtedajšieho vedenia strany, vlastne celá odchádzajúca štvorka plus podpredseda KDH Daniel Lipšic, boli razantne proti vstupu KDH do vlády so Smerom a dávali to zreteľne najavo. Smer bol pre nich stranou mečiarovských privatizérov a ľavicového populizmu a KDH vyšlo z volieb také slabé, že by sa podľa nich stalo len nedôstojným príveskom a nie relevantným partnerom. Väčšina však po dlhom váhaní – a najdlhšie zostal nerozhodný sám predseda KDH Pavol Hrušovský – rozhodla o tom, že KDH chce o zostavení vlády so Smerom rokovať. Vzápätí dovtedy vyčkávajúci Smer odpovedal ohlásením koalície so SNS a HZDS, ktorá bola podľa predsedu Smeru Roberta Fica v jeho hlave „od prvej minúty“.
„Dnes už každý vidí, že my sme mali pravdu, napriek tomu si KDH odmieta chybu uznať. Ako máme žiť v takomto oportunistickom a cynickom prostredí?“ vysvetľoval minulý týždeň Palko, podľa ktorého on a jeho rovnako zmýšľajúci kolegovia ešte aj po voľbách „rok a pol zápasili s ilúziami funkcionárov KDH, že so Smerom by to mohlo fungovať“. Najhoršie podľa neho je, že „teraz sa už tvária, že so Smerom vlastne do vlády ísť nechceli, že chceli len rokovať. A nás, ktorí sme pre nich nepríjemnými svedkami ich zlyhania a ešte máme tú drzosť žiadať ich, aby si to priznali, sa v strane snažia likvidovať všelijakými fámami a klamstvami, ktoré sa v strane šíria s vedomím vedenia KDH. Už toho bolo dosť,“ snažil sa Palko vysvetliť svoje motívy.
.palkov „posledný boj“
Vladimír Palko sa po prehre, týkajúcej sa rozhodnutia KDH ponúknuť sa po voľbách Smeru, na nejaký čas stiahol – spolu s kolegami sa vzdali straníckych funkcií. Po dlhom váhaní sa napokon rozhodol, že „skúsi vybojovať ešte jeden boj“, ako vravievajú jeho blízki spolupracovníci. Ohlásil teda kandidatúru na post predsedu KDH a pokúšal sa zmeniť vnútorné pomery v strane.
Aj napriek pomerne intenzívnej kampani a nádejnému rozširovaniu podpory sa mu však napokon do snemu, ktorý sa konal v júni 2007, nepriaznivý pomer jeho podporovateľov proti podporovateľom druhej strany získať nepodarilo. Súboj s predsedom KDH Pavlom Hrušovským prehral a on ani nikto z jeho tímu (s významnou výnimkou Daniela Lipšica) už nekandidoval ani do nijakých iných funkcií v strane.
Odvtedy sa „jeho skupina“ viackrát zviditeľnila a vždy to bolo predmetom sporov s veľkou časťou vedenia KDH, podľa ktorého išlo o „partizánske“ akcie, ktoré údajne neboli konzultované a vymykali sa oficiálnej línii KDH – obe výhrady „palkovci“ rezolútne odmietali. „Vyčítali nám, že niečo hovoríme, že vôbec niečo hovoríme. Ale primárny problém je, že oni často nehovorili vôbec nič, že boli pasívni a neprinášali žiadne témy,“ dodal Palko.
.lipšicova vízia
Krátko po tom, čo štyria poslanci KDH ohlásili, že z hnutia odchádzajú, sedel podpredseda strany a ešte pár mesiacov predtým ich spolubojovník za premenu KDH Daniel Lipšic zamyslene vo svojej poslaneckej kancelárii. „Som smutný a trochu aj nahnevaný,“ povedal, no ešte predtým to prezradil výraz jeho tváre. On sám v KDH zostáva. „Keď sme s Vladom Palkom robili kampaň pred posledným snemom, okres po okrese, vždy sme ľuďom hovorili, aby sa nebáli, že štiepenie nehrozí. Že ak vyhráme, nikoho nebudeme vyháňať, a že ak prehráme, nikam nebudeme odchádzať,“ vysvetľoval Lipšic s tým, že „nič také dramatické sa odvtedy nestalo a ak dnes odchádzajú, väčšina tých, ktorí v strane za nimi stáli, to len ťažko pochopí“.
Hoci Vladimír Palko pre médiá povedal, že Daniel Lipšic „vie, že by sme si želali ísť s ním po spoločnej ceste,“ sám Lipšic mal v onen hektický deň vo veciach jasno. „Zostávam v KDH. Pokúsim sa o zmenu jeho vedenia, predsedom počnúc. Ak to nevyjde, nebudem už kandidovať a odídem z politiky.“
Lipšicova práve sa rodiaca vízia pre opozíciu a jej voličov je však širšia. Uvažuje o vytvorení akejsi „siete“ mladších ľudí hoci aj rôznych názorov, novej generácie verejne činných osôb, ktorá by reagovala na rastúci dopyt po „generačnej obmene opozičných strán“ medzi ľuďmi, unavenými z bezradných a rokmi vyhorených opozičných lídrov. Títo ľudia by potom mohli postupne obmeniť súčasných opozičných top-politikov vo všetkých opozičných stranách a dať tak krajine novú nádej na vládu bez strán dnešnej koalície. „Budem na tom pracovať,“ dodal Lipšic.
Daniel Lipšic nie je jediný z Palkových spojencov, kto si myslí, že odchod onej štvorice nebol dobrý nápad – to isté si myslí napríklad aj europoslankyňa Anna Záborská. Podľa nej totiž „tvrdenie, že strana je neobnoviteľná, je nepravdivé. V strane je veľa ľudí, ktorí to myslia vážne, obnovu treba skúsiť s nimi.“
.nová strana?
Zdá sa, že štyria poslanci, ktorí ohlásili odchod z KDH, budú mať svojim spojencom v strane ešte čo vysvetľovať. A na to vysvetľovanie budú mať aj dobrý dôvod.
Ich slová o tom, že o prípadnej novej strane zatiaľ príliš nepremýšľali a potrebujú získať nejaký odstup, aby sa rozhodli, ako ďalej, zneli dôveryhodne a presvedčivo. Záleží od situácie, musí to dozrieť – hovorili všetci vyrovnane. Nedalo sa však prehliadnuť, že myšlienka vytvorenia novej konzervatívnej strany im neprekáža a nijako sa jej nebránia.
Pre politických konzervatívcov a zároveň ekonomických liberálov by tak mohlo vniknúť niečo, čo by vyriešilo ich dnešný problém – koho voliť? Je tiež pravdepodobné, že pri pokračujúcom ideovom a programovom vyprázdnení súčasného KDH by nová strana prebrala významnú časť jeho doterajších voličov. Je tu však otázka, ako sa bude správať KDH a jeho voliči, keď v ňom zostáva výrazný Daniel Lipšic, naplnený ambíciou priniesť oživujúcu zmenu, a niektorí ďalší spojenci „odídencov“ – a odpoveď nepríde tak skoro. Alternatíva novej strany je zároveň tak trochu hrozbou v tom, že ak by vytvorenie novej strany viedlo k rozdeleniu hlasov medzi dva subjekty pod hranicou zvoliteľnosti, pri dnešných preferenciách by to mohlo znamenať ústavnú väčšinu pre vládu Smeru a SNS, čo by bolo pre krajinu katastrofou.
Na druhej strane – ak by Vladimír Palko a jeho kolegovia stranu nezaložili (a ak by sa nestal zázrak a Lipšic by sa nestal predsedom KDH), znamenalo by to prinajmenšom na nejaký čas koniec aspoň trochu dôveryhodnej konzervatívnej politiky na Slovensku.
.zaskočení?
Pavol Hrušovský má svoje prednosti, rozhodnosť však medzi ne nepatrí. Na to, aby sa k odchodu kľúčových predstaviteľov svojej strany vôbec vyjadril, potreboval viac ako 30 hodín. Nechtiac tak potvrdil jednu z veľkých výhrad odídencov: strana upadá a predseda nie je schopný k ničomu sa vyjadriť.
Odchod Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Rudolfa Bauera a Pavla Minárika, do svojho vlastného posledného boja vyrážajúci Daniel Lipšic, bezradný Pavol Hrušovský a bezstarostné štruktúry hnutia, ktoré vidia problém najmä v tom, že nie sú pri moci a všetko ostatné je menej podstatné – to všetko naznačuje, že KDH v podobe, v akej sme ho doposiaľ poznali, končí. Slušní, pevní a premýšľaví ľudia sa ocitli v prílišnej menšine.
Všetko zlé je však na niečo dobré. KDH a vlastne ani opozícia ako celok už v očakávaniach ľudí nemá príliš kam klesnúť a dnešné otrasy vytvárajú aspoň nejakú šancu na nový začiatok.
Bolo to dobrých 20 rokov – povzdychol si Vladimír Palko v útrobách bratislavského hradného vrchu chvíľu po tlačovke, na ktorej oznámil svoj odchod z Kresťanskodemokratického hnutia. Práve z tejto strany napriek všetkým doterajším deleniam vzišli obaja neľavicoví demokratickí slovenskí premiéri, práve táto strana bola baštou súboja slobodymilovnej časti Slovenska s mečiarizmom, boli to politici tejto strany, ktorí dali krajine nádej, že mafiáni a podvodníci nemusia mať vždy navrch. Táto éra konzervatívnej politiky sa skončila minulý týždeň vo štvrtok, minútu po pol jedenástej predpoludním, v poslaneckej budove v areáli Bratislavského hradu.
.neobnoviteľné?
Vladimíra Palka pri minulotýždňovom oznámení rozchodu s KDH sprevádzali aj jeho traja parlamentní kolegovia, s ktorými už dlhší čas tvoril čosi ako „Palkovo krídlo“ strany – bývalý predseda slovenského parlamentu František Mikloško, niekdajší predseda košického samosprávneho kraja Rudolf Bauer a bývalý viceprimátor Bratislavy Pavol Minárik.
„Všetci štyria sme dospeli k rozhodnutiu, že KDH je neobnoviteľné. Dnes sa stal doktrínou KDH politický pragmatizmus a oportunizmus. Nechceme byť už v hnutí, kde sú ideológovia Brocka, Fronc a Sabolová, a kde sa predseda Pavol Hrušovký nie je schopný k ničomu vyjadriť, lebo obhajuje len svoju pozíciu,“ povedal František Mikloško na spomínanej tlačovej konferencii za všetkých prítomných.
Toto rozhodnutie sa podľa dotknutých poslancov nerodilo rýchlo a ani ľahko. „Už toho bolo dosť,“ vysvetľoval Vladimír Palko, podľa ktorého „je dnes v KDH atmosféra klamstva a oportunizmu“. Ako dodal, „neodchádzame preto, že by sme sa spreneverili ideálom, na ktorých KDH stálo. Práve naopak. Odchádzame, lebo my na nich skalopevne zotrvávame, ale KDH sa ich vzdalo“.
.ponuka pre Fica
Vladimír Palko hovorí predovšetkým o sklamaní z vývoja vo vlastnej strane po parlamentných voľbách v začínajúcom sa lete roku 2006.
Víťazný Smer vtedy dlhé dva týždne predstieral „vyjednávania“ so všetkými politickými stranami o zostavení novej vlády, čo mu výrazne uľahčila nerozhodnosť KDH. Práve postoj KDH, ktoré už rok pred voľbami rozhodlo, že nevstúpi do vlády s Mečiarovým HZDS, ale po voľbách sa nevedelo rozhodnúť, či by prijalo ponuku Smeru na spoločné vládnutie, vytváralo Ficovi dobrý manévrovací priestor pri rokovaniach. Aj vďaka tomu mohol potom tak ponížiť KDH a SMK ich arogantným odmietnutím, a aj vďaka tomu vyjednal s SNS a HZDS také podmienky, že dnes to na Slovensku niekedy vyzerá na jednofarebnú vládu Smeru.
Už v priebehu volebnej noci to bolo jasné – viacerí predstavitelia vtedajšieho vedenia strany, vlastne celá odchádzajúca štvorka plus podpredseda KDH Daniel Lipšic, boli razantne proti vstupu KDH do vlády so Smerom a dávali to zreteľne najavo. Smer bol pre nich stranou mečiarovských privatizérov a ľavicového populizmu a KDH vyšlo z volieb také slabé, že by sa podľa nich stalo len nedôstojným príveskom a nie relevantným partnerom. Väčšina však po dlhom váhaní – a najdlhšie zostal nerozhodný sám predseda KDH Pavol Hrušovský – rozhodla o tom, že KDH chce o zostavení vlády so Smerom rokovať. Vzápätí dovtedy vyčkávajúci Smer odpovedal ohlásením koalície so SNS a HZDS, ktorá bola podľa predsedu Smeru Roberta Fica v jeho hlave „od prvej minúty“.
„Dnes už každý vidí, že my sme mali pravdu, napriek tomu si KDH odmieta chybu uznať. Ako máme žiť v takomto oportunistickom a cynickom prostredí?“ vysvetľoval minulý týždeň Palko, podľa ktorého on a jeho rovnako zmýšľajúci kolegovia ešte aj po voľbách „rok a pol zápasili s ilúziami funkcionárov KDH, že so Smerom by to mohlo fungovať“. Najhoršie podľa neho je, že „teraz sa už tvária, že so Smerom vlastne do vlády ísť nechceli, že chceli len rokovať. A nás, ktorí sme pre nich nepríjemnými svedkami ich zlyhania a ešte máme tú drzosť žiadať ich, aby si to priznali, sa v strane snažia likvidovať všelijakými fámami a klamstvami, ktoré sa v strane šíria s vedomím vedenia KDH. Už toho bolo dosť,“ snažil sa Palko vysvetliť svoje motívy.
.palkov „posledný boj“
Vladimír Palko sa po prehre, týkajúcej sa rozhodnutia KDH ponúknuť sa po voľbách Smeru, na nejaký čas stiahol – spolu s kolegami sa vzdali straníckych funkcií. Po dlhom váhaní sa napokon rozhodol, že „skúsi vybojovať ešte jeden boj“, ako vravievajú jeho blízki spolupracovníci. Ohlásil teda kandidatúru na post predsedu KDH a pokúšal sa zmeniť vnútorné pomery v strane.
Aj napriek pomerne intenzívnej kampani a nádejnému rozširovaniu podpory sa mu však napokon do snemu, ktorý sa konal v júni 2007, nepriaznivý pomer jeho podporovateľov proti podporovateľom druhej strany získať nepodarilo. Súboj s predsedom KDH Pavlom Hrušovským prehral a on ani nikto z jeho tímu (s významnou výnimkou Daniela Lipšica) už nekandidoval ani do nijakých iných funkcií v strane.
Odvtedy sa „jeho skupina“ viackrát zviditeľnila a vždy to bolo predmetom sporov s veľkou časťou vedenia KDH, podľa ktorého išlo o „partizánske“ akcie, ktoré údajne neboli konzultované a vymykali sa oficiálnej línii KDH – obe výhrady „palkovci“ rezolútne odmietali. „Vyčítali nám, že niečo hovoríme, že vôbec niečo hovoríme. Ale primárny problém je, že oni často nehovorili vôbec nič, že boli pasívni a neprinášali žiadne témy,“ dodal Palko.
.lipšicova vízia
Krátko po tom, čo štyria poslanci KDH ohlásili, že z hnutia odchádzajú, sedel podpredseda strany a ešte pár mesiacov predtým ich spolubojovník za premenu KDH Daniel Lipšic zamyslene vo svojej poslaneckej kancelárii. „Som smutný a trochu aj nahnevaný,“ povedal, no ešte predtým to prezradil výraz jeho tváre. On sám v KDH zostáva. „Keď sme s Vladom Palkom robili kampaň pred posledným snemom, okres po okrese, vždy sme ľuďom hovorili, aby sa nebáli, že štiepenie nehrozí. Že ak vyhráme, nikoho nebudeme vyháňať, a že ak prehráme, nikam nebudeme odchádzať,“ vysvetľoval Lipšic s tým, že „nič také dramatické sa odvtedy nestalo a ak dnes odchádzajú, väčšina tých, ktorí v strane za nimi stáli, to len ťažko pochopí“.
Hoci Vladimír Palko pre médiá povedal, že Daniel Lipšic „vie, že by sme si želali ísť s ním po spoločnej ceste,“ sám Lipšic mal v onen hektický deň vo veciach jasno. „Zostávam v KDH. Pokúsim sa o zmenu jeho vedenia, predsedom počnúc. Ak to nevyjde, nebudem už kandidovať a odídem z politiky.“
Lipšicova práve sa rodiaca vízia pre opozíciu a jej voličov je však širšia. Uvažuje o vytvorení akejsi „siete“ mladších ľudí hoci aj rôznych názorov, novej generácie verejne činných osôb, ktorá by reagovala na rastúci dopyt po „generačnej obmene opozičných strán“ medzi ľuďmi, unavenými z bezradných a rokmi vyhorených opozičných lídrov. Títo ľudia by potom mohli postupne obmeniť súčasných opozičných top-politikov vo všetkých opozičných stranách a dať tak krajine novú nádej na vládu bez strán dnešnej koalície. „Budem na tom pracovať,“ dodal Lipšic.
Daniel Lipšic nie je jediný z Palkových spojencov, kto si myslí, že odchod onej štvorice nebol dobrý nápad – to isté si myslí napríklad aj europoslankyňa Anna Záborská. Podľa nej totiž „tvrdenie, že strana je neobnoviteľná, je nepravdivé. V strane je veľa ľudí, ktorí to myslia vážne, obnovu treba skúsiť s nimi.“
.nová strana?
Zdá sa, že štyria poslanci, ktorí ohlásili odchod z KDH, budú mať svojim spojencom v strane ešte čo vysvetľovať. A na to vysvetľovanie budú mať aj dobrý dôvod.
Ich slová o tom, že o prípadnej novej strane zatiaľ príliš nepremýšľali a potrebujú získať nejaký odstup, aby sa rozhodli, ako ďalej, zneli dôveryhodne a presvedčivo. Záleží od situácie, musí to dozrieť – hovorili všetci vyrovnane. Nedalo sa však prehliadnuť, že myšlienka vytvorenia novej konzervatívnej strany im neprekáža a nijako sa jej nebránia.
Pre politických konzervatívcov a zároveň ekonomických liberálov by tak mohlo vniknúť niečo, čo by vyriešilo ich dnešný problém – koho voliť? Je tiež pravdepodobné, že pri pokračujúcom ideovom a programovom vyprázdnení súčasného KDH by nová strana prebrala významnú časť jeho doterajších voličov. Je tu však otázka, ako sa bude správať KDH a jeho voliči, keď v ňom zostáva výrazný Daniel Lipšic, naplnený ambíciou priniesť oživujúcu zmenu, a niektorí ďalší spojenci „odídencov“ – a odpoveď nepríde tak skoro. Alternatíva novej strany je zároveň tak trochu hrozbou v tom, že ak by vytvorenie novej strany viedlo k rozdeleniu hlasov medzi dva subjekty pod hranicou zvoliteľnosti, pri dnešných preferenciách by to mohlo znamenať ústavnú väčšinu pre vládu Smeru a SNS, čo by bolo pre krajinu katastrofou.
Na druhej strane – ak by Vladimír Palko a jeho kolegovia stranu nezaložili (a ak by sa nestal zázrak a Lipšic by sa nestal predsedom KDH), znamenalo by to prinajmenšom na nejaký čas koniec aspoň trochu dôveryhodnej konzervatívnej politiky na Slovensku.
.zaskočení?
Pavol Hrušovský má svoje prednosti, rozhodnosť však medzi ne nepatrí. Na to, aby sa k odchodu kľúčových predstaviteľov svojej strany vôbec vyjadril, potreboval viac ako 30 hodín. Nechtiac tak potvrdil jednu z veľkých výhrad odídencov: strana upadá a predseda nie je schopný k ničomu sa vyjadriť.
Odchod Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Rudolfa Bauera a Pavla Minárika, do svojho vlastného posledného boja vyrážajúci Daniel Lipšic, bezradný Pavol Hrušovský a bezstarostné štruktúry hnutia, ktoré vidia problém najmä v tom, že nie sú pri moci a všetko ostatné je menej podstatné – to všetko naznačuje, že KDH v podobe, v akej sme ho doposiaľ poznali, končí. Slušní, pevní a premýšľaví ľudia sa ocitli v prílišnej menšine.
Všetko zlé je však na niečo dobré. KDH a vlastne ani opozícia ako celok už v očakávaniach ľudí nemá príliš kam klesnúť a dnešné otrasy vytvárajú aspoň nejakú šancu na nový začiatok.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.