Dva svety

.martin Lobotka .časopis .téma

Prvá žiadosť o článok, ktorý by porovnával kvalitu a priebeh ekonomického vzdelávania na Ekonomickej univerzite v Bratislave a na CERGE v Prahe, mi spočiatku pripadala ako nešťastná. Takže bez márnenia slov – porovnávať CERGE a EU je absolútne nemožné.

Prvá žiadosť o článok, ktorý by porovnával kvalitu a priebeh ekonomického vzdelávania na Ekonomickej univerzite v Bratislave a na CERGE v Prahe, mi spočiatku pripadala ako nešťastná. Takže bez márnenia slov – porovnávať CERGE a EU je absolútne nemožné.
Nie preto, že som na EU študoval inžinierske štúdium a na CERGE doktorandské  – napokon, nahliadnuť do plánu doktorandského štúdia na EU nie je problém. Ale preto, že ide o absolútne odlišné svety. Letmý pohľad na plány štúdia odhalí gigantické rozdiely. Príklad za všetky: pokiaľ študent CERGE musí zvládnuť v prvom ročníku za tri semestre rigorózne podávanú štatistiku a ekonometriu, študent EU k niečomu podobnému s najväčšou pravdepodobnosťou ani nepričuchne (až na jeden semester na Fakulte hospodárskej informatiky).

To všetko sú rozdiely v obsahových náplniach. No existujú aj iné rozdiely. Napríklad v prístupe k učeniu. Pre učiteľov z CERGE je učenie a výskum absolútnou prioritou – i keď pre mnohých zvonku sa môžu títo ľudia zdať „divní“, každý z nich berie ekonómiu ako svoj chlebíček. A tak nie je problém stretnúť ich v budove školy (mimochodom, otvorenej 24 hodín denne, 7 dní v týždni) v nedeľu večer. Rovnako ako nachádzať otvorené dvere na kanceláriách s možnosťou vstupovať bez zaklopania. Tykanie je samozrejmosťou. Oproti tortúram, ktoré som ako študent EU podstupoval pri stretnutiach s niektorými učiteľmi, je ten rozdiel nesmierny. Kým na EU som vo vzťahu učiteľ – študent cítil nepríjemnú analógiu so vzťahom klient – patrón, na CERGE vládol vzťah výsostne partnerský. Pre množstvo učiteľov na EU bolo pôsobenie na škole len rýchlou cestou k vydobytiu si rešpektu, vo vyššom veku potom doplnenom pohodlím titulmi ovenčeného salónneho akademika, bez tlaku na výsledok a na kvalitu. 
Myslím si, že spor by sa vyriešil, keby sme si uvedomili, že EU nie je zlá škola – má „len“ nesprávny názov. Nie je to totiž ani ekonomická ani univerzita. A preto neprodukuje ekonómov v mojom ponímaní (teda kvantitatívne zdatných jedincov schopných mimo iného napríklad rigorózneho overenia hypotézy), ale ekonómov v ponímaní mojej babičky (teda účtovníkov a úradníkov na finančných referátoch okresných úradov). Na prvých dvoch stupňoch je to škola obchodnej administratívy, ktorá – i keď sýti svojich študentov nezáživným obsahom plným memorovania zbytočných, často starých informácií (pozri predmet hospodárska geografia) – dokáže efektívne uspokojiť dopyt servisných centier typu IBM či  dopyt kancelárií daňových poradcov. Na treťom stupni je to však výlučne liaheň „výskumných“ pracovníkov, ktorí nie sú schopní ani sledovať akademickú diskusiu (o zapojení sa do nej ani nehovoriac). Čo by sa však ani premenovaním nevyriešilo, je neschopnosť inštitúcie uskutočniť z vlastného popudu zmenu a stať sa aspoň ekonomickou, ak už nie rovno univerzitou.

Autor je absolvent Ekonomickej univerzity a doktorandského programu CERGE v Prahe.
.martin Lobotka .časopis
.diskusia
.neprehliadnite