Body and Oil

.časopis .ostatné

V týchto dňoch prebieha v Dome umenia v Bratislave modifikovaná verzia výstavy Bodyandoil, pôvodne vytvorená pre priestory Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici. Do konca februára ju možno vidieť v nadštandardných výstavných priestoroch s vysokými stropmi a dostatkom svetla, ktoré po prezentácii súčasného výtvarného umenia priam volajú.

V týchto dňoch prebieha v Dome umenia v Bratislave modifikovaná verzia výstavy Bodyandoil, pôvodne vytvorená pre priestory Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici. Do konca februára ju možno vidieť v nadštandardných výstavných priestoroch s vysokými stropmi a dostatkom svetla, ktoré po prezentácii súčasného výtvarného umenia priam volajú.


Výtvarní umelci a kunsthistorici však toto miesto už niekoľko rokov s nedôverou obchádzajú. Očakávanie zriadenia inštitúcie nezbierkového typu, tzv. Kunsthalle, s vlastnou právnou subjektivitou, ich pomaly prestáva baviť. A to je škoda.
V posledných dňoch tam totiž cítiť vo vzduchu olej a ten výnimočne nepochádza z pripálených hranolčekov zo susediaceho stánku s rýchlym občerstvením, ale z obrazov deviatich mladých výtvarníčok (Alena Adamíková, Mária Čorejová, Jana Farmanová, Klaudia Kosziba, Galina Lišháková, Mária Machatová, Mária Matrková, Michaela Rázusová Nociarová a Emőke Vargová), ktoré spojila kurátorka Zuzana L. Majlingová.
Ich diela tematicky spájajú motívy tváre, postavy, figúry, telesnosti. Za jednotlivými postavami pritom netreba hľadať podobnosť s niekým konkrétnym. Ide len o jedinečný spôsob zachytenia podoby sveta, ktorý autorky stvárňujú na základe fotografickej predlohy. Na kvalite ich diel to však neuberá. Ako povedal Baudrillard: „Je ťažké vedieť, čo je originálne a čo nie. Ale je možné určiť, čo je v nedobrom slova zmysle simulakra, čo je opísané, čo je znovuoživené."

Možno je to tvár ženy, emočne prázdnej a napriek tomu takej jedinečnej, akú nám ponúka v rámci podobizní svojich priateliek Alena Adamíková. A možno tvár dieťaťa v nadrozmernej veľkosti z jej pripravovanej série Malí Obri. Autorka názvom poukazuje na bytosti s mimoriadnymi schopnosťami, ktorými podľa nej deti oplývajú. Neportrétuje ich bezstarostné a nevinné, ale práve naopak – s chladným a prenikavým pohľadom, za ktorým cítiť isté znepokojenie.
Podoby svojich detí predstavuje Jana Farmanová v sérii Zázraky v momente sústredenia, ušľachtilo a nežne. Oválnym tvarom plátien dodáva obrazom istú mystérioznosť a starosvetskosť.  Tá sa objavuje aj v jej novom cykle s názvom Živly, kde zachytáva podobu dievčatka – ženy ako „vládkyne všetkých morí“.
Veľmi príjemným osviežením výstavy je prítomnosť štyroch diel Márie Machatovej, ktorej tvorba je známejšia vo Francúzsku, kde momentálne žije a tvorí. Slnečné francúzske pláže presvecujú miestnosť bronzovoopálenými časťami ženských tiel, ktoré sú vkomponované do panoramatických záberov na krajinu s nízko položeným horizontom. Emočne príjemným maľbám môžeme zazlievať len ich menšie rozmery, ktoré v rámci veľkých priestorov Domu umenia málo vynikajú.
Oproti visia diela Márie Matrkovej, ktorá plochou, naopak, nešetrila, čo v istých momentoch vyvolalo opačný efekt ako u jej menovkyne. Pri stvárňovaní autoportrétov kladie dôraz na zobrazenie figúry, ktorú maľuje useknuto, nedovoliac nám nahliadnuť do jej tváre. Presvedčivo pôsobí jej dielo Spáč, ktoré sa z nepochopiteľných dôvodov ocitlo opustené a vzdialené od ostatných autorkiných obrazov. Návštevníkovi výstavy tento fakt udrie do očí len preto, že diela ostatných maliarok sa mu predstavujú pohromade, tvoriac samostatné ucelené série.
Je otázne, či táto zmena oproti banskobystrickej inštalácii, kde sa diela umelkýň navzájom premiešali,  výstave prospela. V každom prípade tak môžeme ich tvorbu vnímať ucelenejšie a konceptuálnejšie.
Jasný koncept ponúka aj Michaela Rázusová Nociarová, hľadajúca podstatu bytia v kontakte
s vodnou hladinou. V téme vody sa „utápa“ už niekoľko rokov, akoby pozemskosť bola
pre ňu príliš nezaujímavým prostredím na zachytenie ľudskej tváre a telesnosti. Na výstave sa okrem starších prác prezentuje aj novým dielom V Čunove. V ňom zachytáva tvár ženy v momente prechodu z vody nad hladinu. Pri zhliadnutí tohto obrazu má divák potrebu sa nadýchnuť. 
Mária Čorejová tentoraz vystavila diela zo svojej novej série Home edition. Návštevník výstavy sa môže opýtať, kde sa v diele autorky nachádza telo, ktoré je jasne stanovenou podmienkou prítomnosti TERAZ a TU. Obraz prázdneho kresla, umiestneného v rohu plátna, prázdna vaňa, dve kreslá vedľa seba či rozostlaná posteľ vypovedajú o jasnej existencii postáv, ktoré momentálne na obrazoch nefigurujú. Ich existenciu však napriek tomu cítime, vieme, že tam boli. Zanechali po sebe nenápadné stopy. Svoj vkus, tajomstvo, možno isté prázdno...a možno len dali veciam zmysel. Čo len chcete. Ako celá táto zaujímavá výstava.

Autorka je publicistka.

Výstava Bodyandoil bude v bratislavskom Dome umenia do 29. februára 2008.
.časopis
.diskusia
.neprehliadnite