Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Tito kontra tato

.zuzana Mojžišová .časopis .literatúra

Detstvo

Detstvo rozprávača knihy Staviteľ  poznačili dva mýty: Odyseove dobrodružstvá a víťazstvá Josifa Brosa.

V koncentračných spomienkach chlapcovho otca boli len utrpenie, hlad a údery. Žihľavová polievka a nôž, ktorý pri oslobodení zabodol poľský zajatec odzbrojenému esesákovi do pŕs.
Tato nevedel povedať nič veľké ani nadľudsky hrdinské. Na rozdiel od Tita.
Draga Jančara (1948) dnes mnohí považujú za najvýznamnejšieho slovinského spisovateľa. Ocenenia tomu nasvedčujú: Prešernova cena, cena za európsku krátku prózu, Herderova cena... A mnohé ďalšie. Aj pohľad na jeho život čosi naznačuje. Už ako študent práva v rodnom Maribore a šéfredaktor študentského časopisu sa nepohodol s komunistickou mocou. Musel opustiť školu, zamestnal sa ako asistent v redakcii miestnych novín a z Rakúska si priviezol a požičiaval knižku o masakri v Kočevskom Rogu z mája roku 1945, ktorý mal na svedomí Titov režim. Za to ho – ešte stále ten istý režim uväznil. Nasledoval údel vojenčinou napravovaného „kriminálnika“, úradnícke zamestnanie. Až presťahovanie do hlavného mesta a imperátorova smrť priniesli, nielen Jančarovi, čoraz lepšie časy. Postupne sa zrodil veľký literát so širokým záberom. Nečudo, že vo svojich románoch, esejách, publicistických textoch, divadelných hrách a filmových či televíznych scenároch zaujíma kritický postoj k morálke, spoločnosti i politike. Nečudo, že napísal román Staviteľ (s podtitulom Mýtus o Daidalovi). Niektoré minulosti niektorých ľudí predurčia na to, aby boli angažovanými umelcami v tom najlepšom zmysle slova. A Jančar pri tom zvláda byť aj literárne navýsosť moderný, ironický, tragikomický.

Jančarov príbeh sa pohybuje v niekoľkých časových rovinách, čím získava veľmi rajcovnú dejinnú plastickosť, všeličo si pri jej vnímaní možno uvedomiť (ak ste mladší) či zopakovať  (ak ste starší). Rozprávač v časoch demokratických spomína na stretnutie s Pavlom Arehom – vtedy padal v Slovinsku komunizmus, vtedy mu Pavel hovoril o svojom živote spred Tita, za Tita a po Titovi. A najmä o veľkej stavbe na strmom úbočí, ktorú väzni stavali podľa Arehových smelých architektonických plánov.  O strachu, čo sa zakrádal všade okolo; o ľuďoch ochotných špicľovať aj bez odmeny; o nedovolených láskach; o vratkosti ľudských charakterov; o kolese histórie, ktoré sa nedá zastaviť, a preto po kapitalizme nasledoval socializmus – našťastie nie nafurt.
Človek si povie, že je dobré, že sú autori ako Drago Jančar, ktorí nám nedovolia z pohodlnosti si vymazávať minulosť z hláv. Mal by si to človek povedať, donemoty opakovať. Najmä keď žije tu a teraz, keď démon kýs´ škaredý totalitaristický nie a nie skapať a stále sa k nám pokúša priplaziť a za sebou vlečie svoj verný chvost. Lebo pravdu nemá Tito, ale tato: „Rokmi mi vôbec začalo byť celkom jasné, že najbližšie k pravde bol môj – o týchto záležitostiach mlčiaci – otec: tam, kde sa dostanú na zem polobohovia a bohovia, býva okrem nadšenia vždy aj strach, žihľavová polievka, nôž v hrudi. A pre každého jedna tehla vo väzení.“

Drago Jančar: Staviteľ (Mýtus o Daidalovi). Slovart 2007. Preklad: Svetlana Kmecová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite