Vraj niekde v ďalekej cudzine zriadili ihriská pre dôchodcov. Dali im tam kolotoč, strelnicu a rôzne iné zábavky. Nevedno prečo im tam nedali šmykľavky. Možno si mysleli, že pre dôchodcov sú šmykľavky nedôstojné, že by sa azda hanbili šmýkať, alebo by sa báli, že si zoderú nohavice.
Dôchodkyne by som chápal v prípade, že by šli na šmykľavku v sukni. Sukňa by sa mohla počas šmýkania vyhrnúť a dôchodkyňa by sa mohla cítiť nesvoja. Ale keď už ide dôchodkyňa na šmykľavku, nech si oblečie nohavice a je po probléme. Ja sa rozhodne za šmykľavky prihováram. Viem, koľko radosti môže taká šmykľavka dôchodcovi spôsobiť a ak si nechce zodrať nohavice, môže to vyriešiť vankúšikom, alebo igelitom pod zadkom. Pamätám sa, že ako dvanásťročný som sa raz v lete na Kúpalisku na Tehelnom poli spustil na šmykľavke deväťdesiatsedemkrát. Pravda je, že som si prederavil plavky, a preto som nedosiahol vytúženú stovku. Ale pravda je aj to, že vtedy som nebol dôchodca. Dvanásťročný chlapec s prederavenými plavkami, to nie je nijaký trapas. Dôchodca by bol na tom horšie. Ale, ruku na srdce, veríte, že by sa nejaký dôchodca zviezol na šmykľavke deväťdesiatsedemkrát? Kdeže. Po takých tridsiatich – štyridsiatich šmykoch by ho to prestalo baviť a plavky či nohavice by zostali celé.
Predsa len, dôchodcovia už nemajú ambíciu lámať rekordy, stačí im párkrát sa šmyknúť, a potom zájsť na pivo. Mal by som aj iné vylepšenia týkajúce sa nás, dôchodcov. Je moderná doba a netreba si zastierať, že mladé rodiny trávia víkendy v obchodných strediskách. Chodia ta so svojimi malými deťmi a kým nakupujú, alebo obzerajú tovar, deti odložia do špeciálnych herní. Také herne by bolo treba zriadiť aj pre nás, dôchodcov. Asi by nebolo dobré, keby nás deti odložili do herní spolu s našimi vnukmi, predsa len by tam bol veľký stisk a mohlo by dôjsť aj k väčším či menším kolíziám. Mám na mysli konkrétne boje o šmykľavku, pri ktorých by sa mohli vážne narušiť medzigeneračné vzťahy. Takže dôchodcovia by mali byť odkladaní do herní, pre nich určených, kde by si ich deti po absolvovaní nákupu mohli vyzdvihnúť. Treba trvať na tom, aby mali dôchodcovia pri sebe občiansky preukaz, môže sa totiž stať, že deti v návale nákupnej horúčky a pod vplyvom nečakaných, niekedy až 70-percentných zliav zabudnú na rodičov a rodičia zase zabudnú, kde bývajú, takže by zostávali v herni aj po záverečnej. Pravdaže, táto otázka by sa dala riešiť aj súťažou. Ak by došlo k takýmto prípadom, obchodné centrum by vypísalo súťaž pod názvom Nájdite svojho rodiča s cenami s výraznou zľavou. Bol by to iste úspešný marketingový ťah. A koniec koncov, aj deti by si prišli na svoje a aj rodičia by zostali celí. Napokon, rozšíril by sa aj počet pracovných miest, pretože na dôchodcov musí dávať pozor väčší počet dozorcov, ako na malé deti. Posielam tento návrh na Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, kde ho iste odobria a podniknú patričné kroky.
Dôchodkyne by som chápal v prípade, že by šli na šmykľavku v sukni. Sukňa by sa mohla počas šmýkania vyhrnúť a dôchodkyňa by sa mohla cítiť nesvoja. Ale keď už ide dôchodkyňa na šmykľavku, nech si oblečie nohavice a je po probléme. Ja sa rozhodne za šmykľavky prihováram. Viem, koľko radosti môže taká šmykľavka dôchodcovi spôsobiť a ak si nechce zodrať nohavice, môže to vyriešiť vankúšikom, alebo igelitom pod zadkom. Pamätám sa, že ako dvanásťročný som sa raz v lete na Kúpalisku na Tehelnom poli spustil na šmykľavke deväťdesiatsedemkrát. Pravda je, že som si prederavil plavky, a preto som nedosiahol vytúženú stovku. Ale pravda je aj to, že vtedy som nebol dôchodca. Dvanásťročný chlapec s prederavenými plavkami, to nie je nijaký trapas. Dôchodca by bol na tom horšie. Ale, ruku na srdce, veríte, že by sa nejaký dôchodca zviezol na šmykľavke deväťdesiatsedemkrát? Kdeže. Po takých tridsiatich – štyridsiatich šmykoch by ho to prestalo baviť a plavky či nohavice by zostali celé.
Predsa len, dôchodcovia už nemajú ambíciu lámať rekordy, stačí im párkrát sa šmyknúť, a potom zájsť na pivo. Mal by som aj iné vylepšenia týkajúce sa nás, dôchodcov. Je moderná doba a netreba si zastierať, že mladé rodiny trávia víkendy v obchodných strediskách. Chodia ta so svojimi malými deťmi a kým nakupujú, alebo obzerajú tovar, deti odložia do špeciálnych herní. Také herne by bolo treba zriadiť aj pre nás, dôchodcov. Asi by nebolo dobré, keby nás deti odložili do herní spolu s našimi vnukmi, predsa len by tam bol veľký stisk a mohlo by dôjsť aj k väčším či menším kolíziám. Mám na mysli konkrétne boje o šmykľavku, pri ktorých by sa mohli vážne narušiť medzigeneračné vzťahy. Takže dôchodcovia by mali byť odkladaní do herní, pre nich určených, kde by si ich deti po absolvovaní nákupu mohli vyzdvihnúť. Treba trvať na tom, aby mali dôchodcovia pri sebe občiansky preukaz, môže sa totiž stať, že deti v návale nákupnej horúčky a pod vplyvom nečakaných, niekedy až 70-percentných zliav zabudnú na rodičov a rodičia zase zabudnú, kde bývajú, takže by zostávali v herni aj po záverečnej. Pravdaže, táto otázka by sa dala riešiť aj súťažou. Ak by došlo k takýmto prípadom, obchodné centrum by vypísalo súťaž pod názvom Nájdite svojho rodiča s cenami s výraznou zľavou. Bol by to iste úspešný marketingový ťah. A koniec koncov, aj deti by si prišli na svoje a aj rodičia by zostali celí. Napokon, rozšíril by sa aj počet pracovných miest, pretože na dôchodcov musí dávať pozor väčší počet dozorcov, ako na malé deti. Posielam tento návrh na Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny, kde ho iste odobria a podniknú patričné kroky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.