Je jar roku 1999. Utíchli zbrane, opadla hmla. Vyčerpávajúci predchádzajúci rok, v ktorom išlo o všetko, sa skončil. Víťazne.
Parlament je teraz plný zaujímavých osobností, ale aj zložitých vzťahov v širokorozchodnej koalícii SDK-SMK-SDĽ-SOP. Dezorientované HZDS príliš nezavadzia, Migaš sa usmieva spoza predsedníckeho pultu, zmysel SOP sa práve završuje zvolením Rudolfa Schustera za prezidenta a SDK má pred sebou pár posledných mesiacov života. V najbližších dvoch rokoch sa napriek všetkému podarí inštitucionálne dokončiť November. Nedokonale, ale nevratne. Novelizácia ústavy, reforma verejnej správy a zákon o slobode informácií.
.zákon, ktorý nebol
Právo na informácie malo nájsť podobu zákona hneď po revolúcii. Už v roku 1990 sa nanovo zagarantovalo zhromažďovacie právo, združovacie, petičné, volebné, obnovila sa územná a vysokoškolská samospráva. Na informačné právo sa však akosi zabudlo. Potom bolo roky ticho. V roku 1999 sa začínajú ozývať nespokojní občianski aktivisti. Početní environmentalisti musia čakať na základné informácie o životnom prostredí dlhé mesiace, Transparency International nevie získať údaje o práve prebiehajúcich tendroch, viaceré deformácie minulého obdobia maria prácu médiám. Dôležitým impulzom je aj májové prijatie infozákona v susednom Česku.
Súbežne tak odrazu vznikajú tri iniciatívy: 120 mimovládnych organizácií sformuje „Občiansku iniciatívu za dobrý zákon o slobode informácií“, svoju predstavu dajú na stôl poslanci Šimko a Budaj a v neposlednom rade prichádza s vlastným návrhom Ján Langoš. Ten chce v zákone riešiť aj prístup k dokumentom ŠtB. Pokus Občianskej iniciatívy spojiť všetky tri aktivity sa končí konfliktom so šimkovcami a naopak, dohodou s Langošom. Langoš pre nepriechodnosť v koalícii vypúšťa časť venovanú ŠtB (nakoniec ju symbolicky presadí v rámci posledného zákona prvej Dzurindovej vlády, zákona o pamäti národa...), a návrh zákona postavený na princípe „čo nie je tajné, je verejné“ je na svete.
Prvé schladenie prichádza od Pittnerovho ministerstva vnútra, následne od Fogašovej Legislatívnej rady vlády a nakoniec zákon neodporučí prijať ani samotná vláda. Napriek tomu langošovci zákon vyvzdorovali aj v náročnej parlamentnej bitke. Konečné konsenzuálne hlasovanie – 86 prítomných, 80 za – by nemalo zastierať podstatu: rozhodujúce inštitúty zákona (prístup k neukončeným správnym konaniam, zúženie povinnosti mlčanlivosti, zrušenie nefunkčnej legislatívy upravujúcej prístup k informáciám o životnom prostredí) prechádzali rozdielom pár hlasov. Odpor regionálnych „silovikov“, najmä zo SDĽ, sa bezprostredne po schválení presunul na prezidenta. Ten sa blysol požiadavkou, aby infozákon obsahoval aj povinnosť médií detailne informovať o hlave štátu, no nakoniec ho predsa len podpísal.
.ľavý hák, pravý hák, k.o.?
Infozákon nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Už o pár mesiacov, v auguste 2001, predložil do vlády správu o uplatňovaní zákona minister školstva Ftáčnik. V rámci nej navrhol aj zásadnejšie zmeny: predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti z 10 dní na jeden mesiac, zrušiť možnosť žiadať o informácie e-mailom, faxom, telefonicky a ústne, utajenie neukončených správnych konaní a tiež platov najvyšších funkcionárov. Z analýzy správy pritom vyplýva, že ju podporovali aj rezorty pravicových ministrov (hospodárstvo, spravodlivosť, kultúra). Následne, v marci 2002, Ftáčnik spísal výhrady do podoby rozsiahlej novely. Zastavil ju len masívny odpor zmobilizovaných občianskych organizácií a najmä blížiace sa parlamentné voľby.
Za druhej Dzurindovej vlády bol pokoj. Relatívny. Koncom roka 2004 bol totiž prijatý zákon o dohľade nad finančným trhom. V čl. XIII. tohto, s infozákonom nesúvisiaceho právneho predpisu, prišlo aj k zmene infozákona, najmä k obmedzeniu prístupu k správnym konaniam. Dodnes sa nevie, či išlo o náhodu, respektíve diletantstvo vtedajšieho Úradu pre finančný trh (ÚFT) alebo o cielený hák na solar zákona. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie malo nadobudnúť účinnosť až o rok neskôr, 1. januára 2006, nestihlo spôsobiť väčšie škody.
Objektívna zmena legislatívy od roku 2000, zásah ÚFT, no najmä viaceré reštrikčné stanoviská Úradu na ochranu osobných údajov („Nemôžem propagovať transparentnosť, keď mám na starosti ochranu osobných údajov,“ Gyula Veszelei, predseda úradu) vyústili koncom roka 2005 zatiaľ do posledného otvorenia zákona. Tentoraz ho zaštítil minister spravodlivosti Lipšic. Rokovania medzi úradmi a občianskym sektorom sa skončili „dobrou“ kompromisnou novelou posilňujúcou právo na informácie. Lipšicova novela začala platiť 2. januára 2006, takže nadpráca ÚFT bola účinná iba jeden deň...
.zjavne nerozumní...
Národnosocialistický triumvirát sa zatiaľ predviedol iba raz. Presne pred rokom, začiatkom februára 2007, poslankyňa Smeru Angyalová oprášila starú úradnícku mantru a poza bučky, prostredníctvom zákona o reklame, navrhla rozšíriť dvanásť kategórií tajných informácií (obchodné, daňové, bankové tajomstvo, ...) o trinásty dôvod – informácia sa neposkytne, ak je „zjavne nerozumná“. Čo rozumné je a čo nie mal pritom, samozrejme, rozhodnúť úradník... Opozícia sa spojila do jedného muža, Angyalová sa o pár týždňov dokonca vzdala aj poslaneckého mandátu a ďalší rok je pokoj. Na Harabinovu novelu sa už však v parlamente zubia onakvejší koaliční chlapci...
Autor je advokát, bol členom Občianskej iniciatívy za dobrý zákon o slobode informácií
Parlament je teraz plný zaujímavých osobností, ale aj zložitých vzťahov v širokorozchodnej koalícii SDK-SMK-SDĽ-SOP. Dezorientované HZDS príliš nezavadzia, Migaš sa usmieva spoza predsedníckeho pultu, zmysel SOP sa práve završuje zvolením Rudolfa Schustera za prezidenta a SDK má pred sebou pár posledných mesiacov života. V najbližších dvoch rokoch sa napriek všetkému podarí inštitucionálne dokončiť November. Nedokonale, ale nevratne. Novelizácia ústavy, reforma verejnej správy a zákon o slobode informácií.
.zákon, ktorý nebol
Právo na informácie malo nájsť podobu zákona hneď po revolúcii. Už v roku 1990 sa nanovo zagarantovalo zhromažďovacie právo, združovacie, petičné, volebné, obnovila sa územná a vysokoškolská samospráva. Na informačné právo sa však akosi zabudlo. Potom bolo roky ticho. V roku 1999 sa začínajú ozývať nespokojní občianski aktivisti. Početní environmentalisti musia čakať na základné informácie o životnom prostredí dlhé mesiace, Transparency International nevie získať údaje o práve prebiehajúcich tendroch, viaceré deformácie minulého obdobia maria prácu médiám. Dôležitým impulzom je aj májové prijatie infozákona v susednom Česku.
Súbežne tak odrazu vznikajú tri iniciatívy: 120 mimovládnych organizácií sformuje „Občiansku iniciatívu za dobrý zákon o slobode informácií“, svoju predstavu dajú na stôl poslanci Šimko a Budaj a v neposlednom rade prichádza s vlastným návrhom Ján Langoš. Ten chce v zákone riešiť aj prístup k dokumentom ŠtB. Pokus Občianskej iniciatívy spojiť všetky tri aktivity sa končí konfliktom so šimkovcami a naopak, dohodou s Langošom. Langoš pre nepriechodnosť v koalícii vypúšťa časť venovanú ŠtB (nakoniec ju symbolicky presadí v rámci posledného zákona prvej Dzurindovej vlády, zákona o pamäti národa...), a návrh zákona postavený na princípe „čo nie je tajné, je verejné“ je na svete.
Prvé schladenie prichádza od Pittnerovho ministerstva vnútra, následne od Fogašovej Legislatívnej rady vlády a nakoniec zákon neodporučí prijať ani samotná vláda. Napriek tomu langošovci zákon vyvzdorovali aj v náročnej parlamentnej bitke. Konečné konsenzuálne hlasovanie – 86 prítomných, 80 za – by nemalo zastierať podstatu: rozhodujúce inštitúty zákona (prístup k neukončeným správnym konaniam, zúženie povinnosti mlčanlivosti, zrušenie nefunkčnej legislatívy upravujúcej prístup k informáciám o životnom prostredí) prechádzali rozdielom pár hlasov. Odpor regionálnych „silovikov“, najmä zo SDĽ, sa bezprostredne po schválení presunul na prezidenta. Ten sa blysol požiadavkou, aby infozákon obsahoval aj povinnosť médií detailne informovať o hlave štátu, no nakoniec ho predsa len podpísal.
.ľavý hák, pravý hák, k.o.?
Infozákon nadobudol účinnosť 1. januára 2001. Už o pár mesiacov, v auguste 2001, predložil do vlády správu o uplatňovaní zákona minister školstva Ftáčnik. V rámci nej navrhol aj zásadnejšie zmeny: predĺžiť lehotu na vybavenie žiadosti z 10 dní na jeden mesiac, zrušiť možnosť žiadať o informácie e-mailom, faxom, telefonicky a ústne, utajenie neukončených správnych konaní a tiež platov najvyšších funkcionárov. Z analýzy správy pritom vyplýva, že ju podporovali aj rezorty pravicových ministrov (hospodárstvo, spravodlivosť, kultúra). Následne, v marci 2002, Ftáčnik spísal výhrady do podoby rozsiahlej novely. Zastavil ju len masívny odpor zmobilizovaných občianskych organizácií a najmä blížiace sa parlamentné voľby.
Za druhej Dzurindovej vlády bol pokoj. Relatívny. Koncom roka 2004 bol totiž prijatý zákon o dohľade nad finančným trhom. V čl. XIII. tohto, s infozákonom nesúvisiaceho právneho predpisu, prišlo aj k zmene infozákona, najmä k obmedzeniu prístupu k správnym konaniam. Dodnes sa nevie, či išlo o náhodu, respektíve diletantstvo vtedajšieho Úradu pre finančný trh (ÚFT) alebo o cielený hák na solar zákona. Vzhľadom na to, že toto ustanovenie malo nadobudnúť účinnosť až o rok neskôr, 1. januára 2006, nestihlo spôsobiť väčšie škody.
Objektívna zmena legislatívy od roku 2000, zásah ÚFT, no najmä viaceré reštrikčné stanoviská Úradu na ochranu osobných údajov („Nemôžem propagovať transparentnosť, keď mám na starosti ochranu osobných údajov,“ Gyula Veszelei, predseda úradu) vyústili koncom roka 2005 zatiaľ do posledného otvorenia zákona. Tentoraz ho zaštítil minister spravodlivosti Lipšic. Rokovania medzi úradmi a občianskym sektorom sa skončili „dobrou“ kompromisnou novelou posilňujúcou právo na informácie. Lipšicova novela začala platiť 2. januára 2006, takže nadpráca ÚFT bola účinná iba jeden deň...
.zjavne nerozumní...
Národnosocialistický triumvirát sa zatiaľ predviedol iba raz. Presne pred rokom, začiatkom februára 2007, poslankyňa Smeru Angyalová oprášila starú úradnícku mantru a poza bučky, prostredníctvom zákona o reklame, navrhla rozšíriť dvanásť kategórií tajných informácií (obchodné, daňové, bankové tajomstvo, ...) o trinásty dôvod – informácia sa neposkytne, ak je „zjavne nerozumná“. Čo rozumné je a čo nie mal pritom, samozrejme, rozhodnúť úradník... Opozícia sa spojila do jedného muža, Angyalová sa o pár týždňov dokonca vzdala aj poslaneckého mandátu a ďalší rok je pokoj. Na Harabinovu novelu sa už však v parlamente zubia onakvejší koaliční chlapci...
Autor je advokát, bol členom Občianskej iniciatívy za dobrý zákon o slobode informácií
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.