Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Literatúra.sk

.daniel Hevier .časopis .literatúra

Archaická. Banálna. Citobôľna. Domácka. Efemérna. Fádna. Glorifikovaná. Hendikepovaná. Chudobná. Ideologická. Jednofarebná. Krotká. Lajdácka. Malátna. Nečítaná. Odvrhovaná. Provinčná. Rozporuplná. Sentimentálna. Ťažkopádna. Umelá. Vágna. Zabudnutá. Slovenská literatúra.

Archaická. Banálna. Citobôľna. Domácka. Efemérna. Fádna. Glorifikovaná. Hendikepovaná. Chudobná. Ideologická. Jednofarebná. Krotká. Lajdácka. Malátna. Nečítaná. Odvrhovaná. Provinčná. Rozporuplná. Sentimentálna. Ťažkopádna. Umelá. Vágna. Zabudnutá. Slovenská literatúra.


Pojem slovenská literatúra je rovnako žuvačkovitý ako termín francúzska či islandská literatúra. Ak však vyslovíme prvé spojenie, predstavíme si mohutnú riavu balzakovskej epiky, výboje nového románu, prekliatych básnikov či odťažité diela parížskych postmodernistov. Islandskú literatúru až tak nepoznáme, ale aj tak dokáže v nás vyvolať predstavu exotiky, bizarnosti, temnej melanchólie, prírodnosti... Čo sa nám však vybaví pri spojení slovenská literatúra? Možno niekoľko kníh z detstva, Maroško, Danka a Janka, Osmijanko, Budkáčik a Dubkáčik... Neskôr Jarunkovej Jediná či Zbojnícka mladosť. Nejaká tá lektúra zo školy, štúrovci, Rysavá jalovica, Živý bič... A potom možno Šikulova Rozarka, nejaký ten Sloboda, Mitanova poviedka o sexuálnom akte v električke, Rúfusove rapsódie... A ak sme mimoriadne otvorení, zaregistrovali sme možno nástup akéhosi Hvoreckého a matne si spomenieme na Pišťanka... Slovenská literatúra.

.slovník malých slovenských spisovateľov
Slovenská literatúra má rozmery 11 cm na šírku a necelých 15 centi na výšku. A hrubá je tri  centimetre. Presne také rozmery má Malý slovník slovenských spisovateľov. Keby sme chceli byť veľmi samoironickí, nazvali by sme ho Slovník malých slovenských spisovateľov. Je ich v tejto encyklopédii dvetisíc! A medzi nimi nijaký nositeľ Nobelovej ceny, nijaký autor, čo by prenikol do svetového, alebo hoci iba európskeho priestoru. Aj spisovateľov, ktorí by boli známi čo len v jazykovo najbližších Čechách, by sa dalo porátať na prstoch jednej dlane. Ale čo je horšie, je tu iba niekoľko autorov, ktorí majú autoritu medzi domácimi čitateľmi. A takých bardov, ktorých by vlastný národ uctieval nie inštitucionalizovane, ale spontánne, je už naozaj iba pár. Je to primerané na takú malú literatúru? Je to málo na akokoľvek „veľkú“ literatúru? A má vôbec opodstatnenie deliť literatúry na veľké a malé?
Veď literatúra vlastne neexistuje. Je to hmlisté abstraktno, ktoré znamená všetko a nič. Jednotlivé zážitky v nás vyvolávajú konkrétni autori, konkrétne diela a z tých diel možno iba niekoľko viet či veršov.


.iritácie
Slovenskú literatúru čítam, vnímam, mám rád, reflektujem a tvorím tak dlho a intenzívne, že si osobujem nárok na to, aby ma aj iritovala. Dráždi ma na nej jej neprofesionalita, lajdáckosť, amaterizmus... Slovenský spisovateľ alebo ten, kto sa zaňho vydáva, často nevie napísať ani dobrú vetu, dobrý verš, o vyšších kompozičných celkoch ani nehovorím. Koľko amorfných textov sa potuluje krajinou slovenskej prózy, vydávajúc sa za poviedku, a pritom by neobstáli ani v prvom ročníku štylistickej akadémie! Koľko básní renomovaných básnikov nespĺňa základné kritériá na tento lyrický útvar! Vrchol kompozičného majstrovstva, román, ktorý má svoje zákonitosti, štruktúru, ale aj jazyk, polyfónnosť, viacvrstevnatosť sa slovenskej próze podaril za niekoľko storočí jeho existencie iba párkrát. Román na svetovej, alebo európskej úrovni tu hádam ešte ani nebol.
Slovenská literatúra
by mohla byť:


.ambiciózna
.brilantná
.čítavá
.dôveryhodná
.experimentujúca
.fajnová
.grandiózna
.hlboká
.chápaná
.inšpiratívna
.jedinečná
.kultivovaná
.lákavá
.mnohorozmerná
.novátorská
.obohacujúca
.poučená
.rafinovaná
.svetová
.tajuplná
.určujúca
.vypracovaná
.zaujímavá

Už počujem ten podráždený osí krik, však nám to ukáž, ako sa to robí, a ty si čo dosiahol, há? To je ďalšia strana malosti slovenských literárnych po(lo)merov. Všetci sa poznáme, nik si to nechce rozhádzať so susedom, všetci sa chceme utľapkať do zimného spánku stability a stagnácie. Niet individualít, niet farieb, odtieňov, príchutí, posunov... Niet medzi nami, slovenskými spisovateľmi, osobností. Charizmatických, charakteristických, charakterových.  Na jednej strane estétov a na druhej askétov. Profesionálov a vizionárov. Ľudí, čo majú čo povedať a vedia to povedať. Komunikátorov, ktorí nepodľahnú pokušeniu manipulovať inými. Vytrvalcov na dlhé trate. Outsiderov, ktorí určujú trendy. Rozhľadencov, ktorí nekopírujú bezobsažne cudzie módy. Alebo jednoducho iba kvalitných literátov, ktorí  ovládajú svoje remeslo a ešte to za ním, čo robí z písania literatúru. Niet nás medzi nami takých.
Ale okrem mizérie individualít je tu aj mizéria spoločenstva. Štát odjakživa u nás prostituoval i vydieral umelcov, prečo by práve spisovatelia mali byť výnimkou! Ale poznáte menšie spoločenstvá, miestne komunity, obce, sídliská, univerzitnú pôdu, knižničné zázemie, ktoré by narábalo so spisovateľom ako s rodinným striebrom? Ktoré by sa kultivovalo poznávaním domácej spisby? Edičná prax, systém miestnej či štátnej podpory, alebo skôr štátnej odpory, to všetko hovorí o našej biede. Keby mávnutím prútika zmizli z pultov našich kníhkupectiev cudzie knihy (aj mne sa prieči hovoriť o českej kultúre ako o kultúre cudzieho národa), tak by tam toho veľa neostalo.
Kto zo Slovákov si pokladá za intímnu i vlasteneckú povinnosť dozvedieť sa, ako hovoria jeho deti či výrastkovia prostredníctvom svojej literatúry, ako vyzerá súčasný folklór, ako sa europanizujeme aj v písomníctve, čo prežili jeho múdri starci a aká je kvintesencia ich etiky a poetiky?
A napokon – kto si z nás s gustom nezanadáva na nízku úroveň slovenského slova? Pozri celú predchádzajúcu lamentáciu! A preto prechádzam k tomu, čo nazývam

.imponácie.
Netajím sa tým, nehanbím sa za to, že slovenskú literatúru milujem aj pre jej chyby a nedostatky. Možno je v tom sentiment, možno relikty patriarchalizmu. Som presvedčený, že naša literatúra je svetová, aj keď svet o tom netuší. A poznajúc našu mľandravosť a ťapákovskosť, najbližšie desaťročia sa to ani nedozvie. A tak budú naši najlepší autori živoriť v kolotoči medzi reklamou a inštitúciami, budú sa rozmieňať na drobné a za drobné, budú látať, improvizovať, robiť kompromisy, márnotratniť sily, upadať do priemeru... Za niekoľko storočí však z nej vyrástlo niekoľko kvetov, ktoré by boli ozdobou hocakej väčšej  a staršej literatúry!
Urobil som si inventúru slovenských básnikov od tých najstarších až po súčasný dorast a podľa súkromných, individuálnych, neprenosných a nespravodlivo subjektívnych kritérií som narátal najmenej dvesto pozoruhodných básnikov, z ktorých je zaiste aspoň dvadsiatka geniálnych. Sú medzi nimi okrem čítankových mien aj tie menej frekventované Andraščík František, Banšell Koloman, Belák Blažej, Hodža Michal Miloslav, Jurolek Rudolf, Kalinka Joachim, Oliva Pavol Ušák, Suržin Pavol, Tablic Bohuslav, Valent Pavel...
Zistil som, že niektoré romány, ktoré zapadli aj v našom prostredí¸ by zasvietili v prekladoch aj v zahraničí. Jeden z najprecíznejšie vystavaných románov sú Železné ruky od Júliusa Barča-Ivana. Doteraz som očarený zo svetla, ktorým na mňa zasvietila Lampa Dušana Kužela, román,  ktorý azda najviac hovorí o našej preživšej a pretrpivšej skúsenosti so socializmom.
Knižka pre deti Hlava od Ľubomíra Feldeka by bola ozdobou lyrického básnictva každej veľkej poézie. Ale, aby som nezapadal do minulosti, v ktorej môže hrať úlohu spomienkový sentimentalizmus. Myslím si, že formálne a výpovedné experimenty a výboje takého Petra Macsovszkého, ktoré sa naplno rozvinuli v jeho poslednej próze Hromozvonár, sú sebavedomým, postmoderným a predeurópskym textom.
Nemôžem nevzdať úctu našim seniorom, cizelujúcemu Jánovi Johanidesovi, ktorého iba naša netaktickosť nedokázala presadiť v zahraničných vydavateľských domoch. Dielo Ivana Laučíka sa zaokrúhlilo do definitívneho tvaru, v ktorom bude vyzrievať, ale „permanentná báseň“ jeho osamelobežeckého spolupútnika Ivana Štrpku odmieta zastať a stagnovať, neustále sa vyvíja, metamorfuje a naberá na dokonalosti bez toho, že by kamenela do oficióznej ulity.
Isteže, nemáme v našej literatúre Hrabala, ale je tu Rudolf Sloboda, ktorého provincionalizmus môže byť aj pre svet zaujímavý nielen ako kuriozita, ale aj ako hodnota.  Nemáme Henryho Michauxa, ale máme Jána Ondruša. Nemáme Puškina, ale máme Záborského. Nemáme Austera, ale máme Pankovčína. Nemáme mnohých, ale nevieme ani o tých, ktorých máme. A v tom nám cudzina nepomôže. Pre zahraničie sme často nepoznaní a nezrozumiteľní, ale žiaľ, nie do takej miery, aby to bolo exotikum. Preto keď nebudeme oceňovať a čítať svojich autorov my doma, kto to za nás kde vo svete urobí? A slovo do vlastných radov: Kolega slovenský spisovateľ, ak ti nebude záležať na tom, aby si bol zaujímavý, príťažlivý, múdry, vtipný pre svojho čitateľa tu, doma, prečo si myslíš, že kdesi inde, v cudzom jazyku a prostredí, sa ťa už niekto nevie dočkať?!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite