Malo to byť rutinné hlasovanie s vopred jasným výsledkom. Ale nečakane sa zmenilo na zrkadlo, ktoré ukázalo nielen temné vnútro koalície, ale aj neuveriteľnú poddanskosť, s akou tu takmer všetci vnímame Európu.
Všeličo užitočné bolo v posledných dňoch počuť z Vodného vrchu. Tak napríklad predseda parlamentu. Postrašil mládež, že vinou postoja opozície bude musieť znovu používať pasy pri ceste do európskych krajín. Len pre istotu – každý normálny človek vie, že hlasovanie o Lisabonskej zmluve nie je hlasovaním o vystúpení z EÚ. Pavol Paška, jeden z troch najvyšších činiteľov štátu, sa tváril, že to nevie. Zato vie, že rozhnevaná mládež sa strane zíde. Takúto formu, formu lži, mal bájny koaličný dôraz na vlastenectvo.
Ale čarovný bol aj náš hlavný pretekár, čo myslí až tak národne a cíti až tak sociálne, že mu už neostáva čas na nijakú inú aktivitu. Ani teraz čas nezvýšil – preriekol len čosi o Libanonskej zmluve. Nič viac si fakt nepamätám, tak prepáčte, milá naša hlava.
Mimoriadne rozhnevaný bol predseda vlády, ktorý prvýkrát od volieb potreboval aj hlasy opozície. Ten pokorujúci pocit doteraz nepoznal, a zjavne ho prekvapil. Najskôr sa kasal, že dosiahne 90 hlasov 85 poslancami, a keď si to trochu lepšie spočítal, začal byť hysterický.
Hovoril o zdesení a šoku v Bruseli, celú opozíciu obvinil, že zabrzdila celý proces európskej integrácie a dodal, že má chorú myseľ. Oceňme aspoň tento pozitívny posun – opozícia už podľa premiéra nepatrí do väzenia, máme tu mäkší variant, už stačí blázinec.
Alebo taký Mečiar. Muž, ktorý vždy ohrozoval európsku budúcnosť Slovenska, zrazu burácal, aký je on Európan. Len raz sa zbytočne preriekol, keď potrebu okamžite hlasovať za zmluvu odôvodnil miliardami eurodotácií. Skoro to vyzeralo, že Mečiar je Európan, lebo sú za to prachy. Aj za samostatné Slovensko bol otec-zakladateľ iba preto?
A Slota, ten na tankoch, ktorého tu nepochopiteľne nazývajú národniar, to bola tiež paráda. Vraj má malé výhrady k Európe, ale inak je za, úplne za, nech z Bruselu predložia, čo len chcú, čo tam po hrdosti a kompetenciách. Celkom dojemné, táto slota v európskych salónoch. Eurofondy robia fakt divy.
Opozícia, naopak, obstála. Dzurindov nápad využiť 90 hlasov, teda jedinú možnosť, keď je opozícia pre Fica potrebná, bol zatiaľ najlepší od volieb. Veľmi dobré, takto sa robí sebavedomá opozičná politika. Navyše, spojenie tlačového zákona s hlasovaním o Lisabonskej zmluve znieslo význam tej čudnej zmluvy rozumne z nebies na zem. Naozaj tlieskame.
Ale toto všetko – koaličná nadutosť, úspešný diktát eurofondov ani opozičné prebudenie – nebolo to najdôležitejšie, čo na mňa z diania okolo Lisabonskej zmluvy dýchlo. To všetko je premenlivé, časné, pena dní. Fico raz odíde, fondy vyschnú, keď príde Ukrajina či Turecko, a aj pravica raz získa dôveryhodnejšiu tvár. Dôležitejšie bolo pozadie. To ono sa nemení, ono s nami celú históriu pretrváva, ono dáva pečať celým našim dejinám – naša poddanská povaha.
Veď čo iné ako našu poddanskosť predstavovali všetky tie plačlivé reči našich médií, elít, ale aj politikov o silnom tlaku z Bruselu, aby sme Lisabonskú zmluvu rýchlo prijali? Prečo sa nikto neopýtal, akým právom nás k čomukoľvek nabádajú európski socialisti, ľudovci či liberáli len preto, že zmluva nebude tak rýchlo, ako by chceli oni? Myslia si, že si našu poslušnosť kúpili eurofondmi?
Za čo nás vlastne majú? Kto je Pottering, kto je Swoboda, aby nás takto viedli za ručičky? Holanďania a Francúzi slobodne odmietli ústavnú zmluvu, my nemôžeme ani len váhať? Čo je to za ponižujúce garde?
Toto, pokiaľ viem, je ešte stále parlamentná demokracia, nie bruselská provincia. Od roku 1989 sme slobodná krajina, odvtedy je len na nás, kedy a či vôbec prijme náš parlament akýkoľvek návrh. Aj ten posledný z Bruselu.
Lenže posledné dni ukázali, že ani my sami na svojej slobode veľmi netrváme. Ako vždy.
Starí Slováci.
Všeličo užitočné bolo v posledných dňoch počuť z Vodného vrchu. Tak napríklad predseda parlamentu. Postrašil mládež, že vinou postoja opozície bude musieť znovu používať pasy pri ceste do európskych krajín. Len pre istotu – každý normálny človek vie, že hlasovanie o Lisabonskej zmluve nie je hlasovaním o vystúpení z EÚ. Pavol Paška, jeden z troch najvyšších činiteľov štátu, sa tváril, že to nevie. Zato vie, že rozhnevaná mládež sa strane zíde. Takúto formu, formu lži, mal bájny koaličný dôraz na vlastenectvo.
Ale čarovný bol aj náš hlavný pretekár, čo myslí až tak národne a cíti až tak sociálne, že mu už neostáva čas na nijakú inú aktivitu. Ani teraz čas nezvýšil – preriekol len čosi o Libanonskej zmluve. Nič viac si fakt nepamätám, tak prepáčte, milá naša hlava.
Mimoriadne rozhnevaný bol predseda vlády, ktorý prvýkrát od volieb potreboval aj hlasy opozície. Ten pokorujúci pocit doteraz nepoznal, a zjavne ho prekvapil. Najskôr sa kasal, že dosiahne 90 hlasov 85 poslancami, a keď si to trochu lepšie spočítal, začal byť hysterický.
Hovoril o zdesení a šoku v Bruseli, celú opozíciu obvinil, že zabrzdila celý proces európskej integrácie a dodal, že má chorú myseľ. Oceňme aspoň tento pozitívny posun – opozícia už podľa premiéra nepatrí do väzenia, máme tu mäkší variant, už stačí blázinec.
Alebo taký Mečiar. Muž, ktorý vždy ohrozoval európsku budúcnosť Slovenska, zrazu burácal, aký je on Európan. Len raz sa zbytočne preriekol, keď potrebu okamžite hlasovať za zmluvu odôvodnil miliardami eurodotácií. Skoro to vyzeralo, že Mečiar je Európan, lebo sú za to prachy. Aj za samostatné Slovensko bol otec-zakladateľ iba preto?
A Slota, ten na tankoch, ktorého tu nepochopiteľne nazývajú národniar, to bola tiež paráda. Vraj má malé výhrady k Európe, ale inak je za, úplne za, nech z Bruselu predložia, čo len chcú, čo tam po hrdosti a kompetenciách. Celkom dojemné, táto slota v európskych salónoch. Eurofondy robia fakt divy.
Opozícia, naopak, obstála. Dzurindov nápad využiť 90 hlasov, teda jedinú možnosť, keď je opozícia pre Fica potrebná, bol zatiaľ najlepší od volieb. Veľmi dobré, takto sa robí sebavedomá opozičná politika. Navyše, spojenie tlačového zákona s hlasovaním o Lisabonskej zmluve znieslo význam tej čudnej zmluvy rozumne z nebies na zem. Naozaj tlieskame.
Ale toto všetko – koaličná nadutosť, úspešný diktát eurofondov ani opozičné prebudenie – nebolo to najdôležitejšie, čo na mňa z diania okolo Lisabonskej zmluvy dýchlo. To všetko je premenlivé, časné, pena dní. Fico raz odíde, fondy vyschnú, keď príde Ukrajina či Turecko, a aj pravica raz získa dôveryhodnejšiu tvár. Dôležitejšie bolo pozadie. To ono sa nemení, ono s nami celú históriu pretrváva, ono dáva pečať celým našim dejinám – naša poddanská povaha.
Veď čo iné ako našu poddanskosť predstavovali všetky tie plačlivé reči našich médií, elít, ale aj politikov o silnom tlaku z Bruselu, aby sme Lisabonskú zmluvu rýchlo prijali? Prečo sa nikto neopýtal, akým právom nás k čomukoľvek nabádajú európski socialisti, ľudovci či liberáli len preto, že zmluva nebude tak rýchlo, ako by chceli oni? Myslia si, že si našu poslušnosť kúpili eurofondmi?
Za čo nás vlastne majú? Kto je Pottering, kto je Swoboda, aby nás takto viedli za ručičky? Holanďania a Francúzi slobodne odmietli ústavnú zmluvu, my nemôžeme ani len váhať? Čo je to za ponižujúce garde?
Toto, pokiaľ viem, je ešte stále parlamentná demokracia, nie bruselská provincia. Od roku 1989 sme slobodná krajina, odvtedy je len na nás, kedy a či vôbec prijme náš parlament akýkoľvek návrh. Aj ten posledný z Bruselu.
Lenže posledné dni ukázali, že ani my sami na svojej slobode veľmi netrváme. Ako vždy.
Starí Slováci.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.