Sú ľudia, ktorým nestačí zájsť raz za rok na spoveď a každú nedeľu do kostola. Možno práve v kostole sa často cítia akísi nesvoji: chýba im tam užšie spoločenstvo ľudí, ktorí svoju vieru prežívajú intenzívnejšie a intímnejšie, skrátka, akosi inak.
Mnohí z nich sa preto pridali či pridávajú k menším duchovným spoločenstvám, ktoré síce pôsobia v rámci nejakej cirkvi, ale zároveň ju čímsi (nie je to silné slovo?) presahujú. Niektorí naznačujú, že len vypĺňajú medzeru na trhu spirituality, iní hovoria, že práve oni sú tými autentickými veriacimi, ktorí sa dostali tam, kam zvyšná masa ešte nedosiahla.
.aby všetci jedno boli
Dnes asi päťmiliónové celosvetové hnutie fokoláre vzniklo v roku 1943 v severotalianskom Tridente. V meste, v ktorom sa takmer 400 rokov predtým konal „protireformačný“ koncil, sa mladá učiteľka Chiara Lubichová spolu so svojimi priateľkami inšpirovala evanjeliom, v ktorom ju oslovila hodnota jednoty a vzájomnej lásky. Láska sa pre ne stala základom, na ktorom treba budovať vzťahy so všetkými ľuďmi. Charizma Chiary Lubichovej našla v čase vojny, ktorá vytvárala z ľudí nepriateľov, veľký ohlas. Ich cieľom bolo napĺňať Kristove slová z Jánovho evanjelia „Aby všetci jedno boli.“
Hnutie sa stalo prirodzenou súčasťou Katolíckej cirkvi, jeho pravidlá sú schválené pápežom a jednotlivé národné hnutia musia byť vždy akceptované aj príslušnou konferenciou biskupov. Fokoláre podporoval najmä pápež Ján Pavol II., ktorému bola táto spiritualita veľmi blízka.
Na Slovensku sa fokoláre objavilo v uvoľnených šesťdesiatych rokoch. „Prvé kontakty s hnutím nadviazal medzi inými aj Košičan Peter Trenkler. V Tatrách spoznal jedného katolíckeho kňaza z Nemecka, ktorý k nám prišiel ako horolezec,“ pripomína históriu docent Prírodovedeckej fakulty Jozef Klembara.
V rokoch 1965 – 1968 u nás vznikala prvá komunita, ku ktorej sa pripojili aj kňazi. Prvé Mariapoli, teda stretnutie všetkých členov a sympatizantov, sa konalo v lete 1968 vo Vysokých Tatrách. Prišla naň dokonca aj blízka spolupracovníčka Chiary Lubichovej Natalia Dallapiccola, ktorá v tej dobe žila v NDR.
Rozmáhajúce sa nové hnutie nezničili ani normalizačné roky. „Komunisti o nás ani veľmi nevedeli,“ hovorí Klembara. „Stretávali sme sa napríklad na chatách ako bežní turisti. Keď tam aj policajti prišli, mohli iba skontrolovať naše občianske preukazy, nič nepovolené sme nerobili. Láska nebola protištátna.“ Spoločenstvo sa schádzalo aj v bytoch alebo v reštauráciách, ktoré sa objednávali so zámienkou oslavy narodenín.
Jozef Klembara sa s hnutím prvýkrát stretol v roku 1970. „Chcel som byť vedcom a bol som pripravený za vedu položiť aj život,“ hovorí dnes s úsmevom Klembara. „Spoznanie tejto spirituality principiálne zmenilo môj život. Hoci som aj dovtedy chodil do kostola a poznal som evanjelium, nikdy predtým mi nenapadlo, že milovať druhého znamená milovať aj toho, kto mi je nesympatický, ubližuje mi alebo ma nenávidí. Málokedy sa žiada naozaj položiť za druhého život, ako to urobil Kristus, v bežnom živote ide skôr o ubodanie špendlíkmi – ale hoci dostávame rany, milujeme.“
Pre Klembaru sa tak zmyslom života stalo povolanie – milovať Boha v prítomnosti a milovať ho v ľuďoch, s ktorými sa stretáva.
.nadprirodzená rodina
Členstvo v hnutí má viacero foriem – sú v ňom ľudia, ktorí sa úplne zasvätili Bohu a žijú spolu v komunite fokoláre. Patria k nej však aj vydaté ženy či ženatí muži.
Na Slovensku sú už dve mužské a tri ženské fokoláre. Títo členovia sa nazývajú fokolaríni. K hnutiu patria aj dobrovoľníci, takzvaní volontári a samostatné vetvy majú aj deti a mládež. Okolo hnutia je tiež veľa sympatizantov, ktorých oslovuje špecifická spiritualita či niečo z nej.
Fokoláre dnes vedie vo svete štyri základné dialógy: v rámci Katolíckej cirkvi, ekumenický dialóg s kresťanskými cirkvami, náročný dialóg s veľkými náboženstvami (islam, budhizmus) a štvrtý dialóg sa vedie s neveriacimi. Tomu sa najviac venuje aj Jozef Klembara. „Hnutie by nebolo úplné, keby v ňom neboli neveriaci. Mne stretnutia s nimi dali veľmi veľa a dnes ich vidím ako svojich priateľov. V normálnom živote akoby medzi nami ani nebol rozdiel. Aj cez nich sa realizuje nadprirodzený prvok, ktorý je v každom človeku,“ hovorí Jozef Klembara a odmieta, že by išlo o akúsi misijnú prácu. „Nie je potrebné, aby sa neveriaci ľudia, ktorí prišli k nám, lebo im je sympatický náš život, ktorý žijeme, stali veriacimi. Dôležité je, aby sme sa všetci snažili byť jedno.“
Aký je vlastne motív, aby človek, ktorý pravidelne chodí do kostola, vedie kresťanský život, zúčastňuje sa na farskom živote, hľadal ešte inú komunitu? Alebo aby takúto duchovnú komunitu vyhľadal človek, ktorý je neveriaci?
Klembara priznáva, že je to aj túžba po istom druhu blízkosti, ktorú poskytuje rodina, v ktorej vládne nadprirodzená láska. Skutočná rodina je v súčasnosti často malá alebo vôbec nefunguje. Ľudia v nej nemajú pocit spriaznenosti, blízkosti, ani oporu v kritických chvíľach.
„Do nášho spoločenstva prichádzajú rozliční ľudia, aj celkom neznámi, ktorých si pozvú rodiny z hnutia, a sú medzi nami šťastní, lebo nič také predtým nezažili. Komunita si navzájom pomáha rozličných spôsobom, aj celkom konkrétne,“ tvrdí Jozef Klembara, ktorý s hnutím prežil už vyše tridsať rokov. „Jednoznačne je to pocit rodiny, je to vlastne ,nadprirodzená‘ rodina.“
.volanie k svätosti
Angel Miquel Aymar sa narodil v Mexiku, hoci jeho rodina pochádza z Katalánska. Teraz žije na Slovensku, študuje marketingovú komunikáciu a pred niekoľkými rokmi vstúpil do Opus Dei. Ako hovorí, bola to vec povolania: „To je ako by ste sa ma opýtali, prečo milujem mamu. V Mexiku som chodil do klubu, ktorý viedli ľudia z Opus Dei a videl som, že je to cesta pre mňa.“
Opus Dei (božie dielo) vzniklo v roku 1928. Mladý španielsky kňaz Josemaría Escrivá, ktorého pápež Ján Pavol II. pred piatimi rokmi vyhlásil za svätého, dostal vnuknutie od Boha a vybudoval organizáciu, ktorá má dnes okolo 85-tisíc členov a často sa považuje za veľmi kontroverznú súčasť Katolíckej cirkvi. Escrivá pripomenul, že každý kresťan, nielen kňazi a biskupi, sa môže stať svätým. Od roku 1982 je Opus dei osobnou prelatúrou pápeža so špecifickou pastoračnou úlohou šíriť posolstvo univerzálneho volania k svätosti v každodennom živote.
Na Slovensku funguje Opus Dei od roku 1996. V Bratislave fungujú, ktoré poskytujú rôzne aktivity: duchovnú formáciu, rôzne krúžky, jazykové kurzy, besedy či kurz bioetiky. Opus Dei sa stará o duchovné vedenie aktivít, ktoré centrá poskytujú.
Na stretnutia, organizované Opus Dei, chodí na Slovensku okolo 700 ľudí. Členov Prelatúry je však menej. Čo odlišuje členov a sympatizantov Opus Dei od ľudí, ktorých by sme mohli nazvať „bežnými“ katolíkmi? Angel Aymar odpovedá: „Neodlišuje ich nič, pretože ľudia v Opus Dei sú bežnými katolíkmi. Ako každý kresťan majú povolanie, ktoré sa v ich prípade konkretizuje v Opus Dei.“
Podľa Miquela Aymara sa členovia Opus Dei snažia premeniť svoju každodennú prácu, rodinný život, spoločenské vzťahy, jednoducho, celý svoj život službe Bohu, Cirkvi a druhým ľuďom a zároveň šíriť radostnú zvesť, že Boh nás všetkých volá k tomu, aby sme boli svätými. Členmi Opus Dei sa preto stávajú tí muži a ženy, ktorí sú presvedčení, že Boh od nich žiada túto špecifickú odpoveď na univerzálne volanie k svätosti.
.exit
Každý pondelok sa v prenajatej sále bratislavského Istropolisu stretávajú dve až tri stovky mladých ľudí. Spievajú, vzdávajú chválu, počúvajú kázne... Stretnutia organizuje eXitklub, spoločenstvo mladých kresťanov. Na jeho stránke je pod hlavičkou „hodnoty“ niekoľko viet:
Prijatie: Patríš predtým, než veríš.
Proces: Nechceme Ti hovoriť, čo si máš myslieť. Chceme Ti dať príležitosť spoznávať alternatívu života s Bohom, ktorý každého z nás mení osobne a osobitne.
Relevantnosť: Veríme, že učenie a princípy Biblie majú čo povedať mladému človeku aj dnes.
Úvodná tretina poldruhahodinového stretnutia patrí rockovej kapele, pri ktorej vystúpení, zloženom z niekoľkých chválospevov, prerývaných spevákovými zvolaniami ako „Ježiš, ty si jediný“, niektorí z mladých spontánne zdvíhajú ruky k nebesiam. Nasleduje vystúpenie dvoch študentov. Medik rozpráva, ako ho niekoľko priateľov nasmerovalo na správnu cestu k Bohu a ako sa snaží odovzdávať svoju skúsenosť ďalej. Študentka VŠMU vyjadruje svoj vzťah k Bohu tancom. Stretnutie sa končí kázňou.
Hlavným organizátorovm je Vlado Žák, ktorý hovorí, že stretnutia sú určené pre ľudí z rôznych cirkví či denominácií: „Na začiatku bolo niekoľko mladých ľudí, členov Apoštolskej cirkvi. Dnes tam však nájdete aj ľudí z Katolíckej či evanjelickej cirkvi, od baptistov, metodistov, myslím, že aj od adventistov, ale aj z Cirkvi bratskej. Ale nedelíme sa tak.“ EXitklub navštevujú zväčša študenti (veľa ekonómov, medikov, právnikov, ale tiež študentov špeciálnej pedagogiky) a mladí pracujúci.
Podľa Žáka ich priťahuje najmä prítomnosť rovesníkov a neformálna atmosféra stretnutí. Mohlo by sa zdať, že sčasti môže ísť o vzdor voči vlastným farnostiam či zborom. Podľa Žáka to tak však nie je: „Pokiaľ viem, tak väčšina z nich má niekde svoj duchovný domov. Sú to síce stretnutia mladých, ale uvedomujeme si, že je potrebný aj kontakt so staršími generáciami. Nemôžeme fungovať ako ich jediný domov. My povzbudzujeme ľudí, aby si našli vlastný domov, aby mali svoje miesto. Nemyslím, že je to protest, skôr je to o osobnom kontakte a zrozumiteľnejšej forme, akou sa autentická viera podáva.“ Mnohí účastníci pondelkových stretnutí dokonca sami vedú krúžky mladých vo svojich farnostiach a spoločenstvách.
.nadradenosť?
Pri stretnutiach s členmi malých duchovných spoločenstiev môže človek nadobudnúť pocit, že títo ľudia nielenže potrebujú niečo viac, ale že si niektorí niečo viac o sebe aj myslia. Pôsobí to dojmom, ako keby stáli v nejakej tichej opozícii voči stále neprebudenej väčšine.
„To je práve hrozba, že sa členovia týchto spoločenstiev niekedy pokladajú za výlučných a lepších, ako sú tí druhí, čo môže svedčiť o istom náznaku kolektívnej pýchy, ktorá sa nemusí vyznačovať klasickými prejavmi pýchy, ale je v tom istá posvätná nadradenosť,“ hovorí cirkevný historik Jozef Haľko, ktorý je zároveň členom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Zároveň dodáva, že je veľmi nebezpečné sa v takýchto veciach porovnávať: „Aj Ježiš pranieruje, keď sa porovnáva farizej s mýtnikom a hovorí, že našťastie nie je ako on. Nemáme sa porovnávať, pretože každý má svoje východisko.“
Druhým nebezpečenstvom je podľa Haľka istá izolácia od farského spoločenstva. „Treba však dodať, že vždy, keď vznikne nejaké spoločenstvo, potrebuje pravidelne prežiť tú svoju rodinnú, intímnejšiu a celkom prirodzene izolovanejšiu atmosféru. Do určitej hranice je to normálne – takto žijú rehole, takto žijú modlitebné skupiny, krúžky...“
Ak to spoločenstvo neprekročí spomínanú hranicu, je to pozitívne. Človek podľa Haľka potrebuje spoločenstvo viery. V nejakom disperznom, neohraničenom a nedefinovanom spoločenstve sa niektoré veci zažiť nedajú.
Haľko v tejto súvislosti neváha použiť príklad výskumu, o príčinách odchodu ľudí do siekt: „Prečo do nich ľudia odchádzajú? Je to preto, že v sektách našli to, čo, žiaľ, nie vždy našli v cirkvi – zážitok pomenovateľných bratov a sestier, ktorí sa o mňa zaujímajú, o ktorých sa ja môžem zaujímať a s ktorými spoločne nejakým intenzívnejším spôsobom prežívame vieru.“ Kňaz tieto skupiny nezavrhuje. Tvrdí, že je pozitívne, ak sú tieto spoločenstvá otvorené, ak svoju spiritualitu prežívajú zdravým spôsobom a ak sú v spojení s farnosťou, ktorá môže spomínané nebezpečenstvo pýchy a izolácie eliminovať.
Je možné, že nárast menších duchovných spoločenstiev na širšej platforme cirkví súvisí s úbytkom väčších rodín, čo boli miesta, kde sa intenzívne a osobne prežívala viera v minulosti. Dnes sa práve v nich stretávajú ľudia, ktorí sa nechcú stratiť v kostolnej mase.
Nečudo, že práve v týchto spoločenstvách vidí viedenský arcibiskup Christoph Schönborn nádej rakúskej cirkvi. Tam, kde sa intenzívne, komunitárne a osobne prežíva viera, môžu byť zárodkom duchovnej obnovy.
Mnohí z nich sa preto pridali či pridávajú k menším duchovným spoločenstvám, ktoré síce pôsobia v rámci nejakej cirkvi, ale zároveň ju čímsi (nie je to silné slovo?) presahujú. Niektorí naznačujú, že len vypĺňajú medzeru na trhu spirituality, iní hovoria, že práve oni sú tými autentickými veriacimi, ktorí sa dostali tam, kam zvyšná masa ešte nedosiahla.
.aby všetci jedno boli
Dnes asi päťmiliónové celosvetové hnutie fokoláre vzniklo v roku 1943 v severotalianskom Tridente. V meste, v ktorom sa takmer 400 rokov predtým konal „protireformačný“ koncil, sa mladá učiteľka Chiara Lubichová spolu so svojimi priateľkami inšpirovala evanjeliom, v ktorom ju oslovila hodnota jednoty a vzájomnej lásky. Láska sa pre ne stala základom, na ktorom treba budovať vzťahy so všetkými ľuďmi. Charizma Chiary Lubichovej našla v čase vojny, ktorá vytvárala z ľudí nepriateľov, veľký ohlas. Ich cieľom bolo napĺňať Kristove slová z Jánovho evanjelia „Aby všetci jedno boli.“
Hnutie sa stalo prirodzenou súčasťou Katolíckej cirkvi, jeho pravidlá sú schválené pápežom a jednotlivé národné hnutia musia byť vždy akceptované aj príslušnou konferenciou biskupov. Fokoláre podporoval najmä pápež Ján Pavol II., ktorému bola táto spiritualita veľmi blízka.
Na Slovensku sa fokoláre objavilo v uvoľnených šesťdesiatych rokoch. „Prvé kontakty s hnutím nadviazal medzi inými aj Košičan Peter Trenkler. V Tatrách spoznal jedného katolíckeho kňaza z Nemecka, ktorý k nám prišiel ako horolezec,“ pripomína históriu docent Prírodovedeckej fakulty Jozef Klembara.
V rokoch 1965 – 1968 u nás vznikala prvá komunita, ku ktorej sa pripojili aj kňazi. Prvé Mariapoli, teda stretnutie všetkých členov a sympatizantov, sa konalo v lete 1968 vo Vysokých Tatrách. Prišla naň dokonca aj blízka spolupracovníčka Chiary Lubichovej Natalia Dallapiccola, ktorá v tej dobe žila v NDR.
Rozmáhajúce sa nové hnutie nezničili ani normalizačné roky. „Komunisti o nás ani veľmi nevedeli,“ hovorí Klembara. „Stretávali sme sa napríklad na chatách ako bežní turisti. Keď tam aj policajti prišli, mohli iba skontrolovať naše občianske preukazy, nič nepovolené sme nerobili. Láska nebola protištátna.“ Spoločenstvo sa schádzalo aj v bytoch alebo v reštauráciách, ktoré sa objednávali so zámienkou oslavy narodenín.
Jozef Klembara sa s hnutím prvýkrát stretol v roku 1970. „Chcel som byť vedcom a bol som pripravený za vedu položiť aj život,“ hovorí dnes s úsmevom Klembara. „Spoznanie tejto spirituality principiálne zmenilo môj život. Hoci som aj dovtedy chodil do kostola a poznal som evanjelium, nikdy predtým mi nenapadlo, že milovať druhého znamená milovať aj toho, kto mi je nesympatický, ubližuje mi alebo ma nenávidí. Málokedy sa žiada naozaj položiť za druhého život, ako to urobil Kristus, v bežnom živote ide skôr o ubodanie špendlíkmi – ale hoci dostávame rany, milujeme.“
Pre Klembaru sa tak zmyslom života stalo povolanie – milovať Boha v prítomnosti a milovať ho v ľuďoch, s ktorými sa stretáva.
.nadprirodzená rodina
Členstvo v hnutí má viacero foriem – sú v ňom ľudia, ktorí sa úplne zasvätili Bohu a žijú spolu v komunite fokoláre. Patria k nej však aj vydaté ženy či ženatí muži.
Na Slovensku sú už dve mužské a tri ženské fokoláre. Títo členovia sa nazývajú fokolaríni. K hnutiu patria aj dobrovoľníci, takzvaní volontári a samostatné vetvy majú aj deti a mládež. Okolo hnutia je tiež veľa sympatizantov, ktorých oslovuje špecifická spiritualita či niečo z nej.
Fokoláre dnes vedie vo svete štyri základné dialógy: v rámci Katolíckej cirkvi, ekumenický dialóg s kresťanskými cirkvami, náročný dialóg s veľkými náboženstvami (islam, budhizmus) a štvrtý dialóg sa vedie s neveriacimi. Tomu sa najviac venuje aj Jozef Klembara. „Hnutie by nebolo úplné, keby v ňom neboli neveriaci. Mne stretnutia s nimi dali veľmi veľa a dnes ich vidím ako svojich priateľov. V normálnom živote akoby medzi nami ani nebol rozdiel. Aj cez nich sa realizuje nadprirodzený prvok, ktorý je v každom človeku,“ hovorí Jozef Klembara a odmieta, že by išlo o akúsi misijnú prácu. „Nie je potrebné, aby sa neveriaci ľudia, ktorí prišli k nám, lebo im je sympatický náš život, ktorý žijeme, stali veriacimi. Dôležité je, aby sme sa všetci snažili byť jedno.“
Aký je vlastne motív, aby človek, ktorý pravidelne chodí do kostola, vedie kresťanský život, zúčastňuje sa na farskom živote, hľadal ešte inú komunitu? Alebo aby takúto duchovnú komunitu vyhľadal človek, ktorý je neveriaci?
Klembara priznáva, že je to aj túžba po istom druhu blízkosti, ktorú poskytuje rodina, v ktorej vládne nadprirodzená láska. Skutočná rodina je v súčasnosti často malá alebo vôbec nefunguje. Ľudia v nej nemajú pocit spriaznenosti, blízkosti, ani oporu v kritických chvíľach.
„Do nášho spoločenstva prichádzajú rozliční ľudia, aj celkom neznámi, ktorých si pozvú rodiny z hnutia, a sú medzi nami šťastní, lebo nič také predtým nezažili. Komunita si navzájom pomáha rozličných spôsobom, aj celkom konkrétne,“ tvrdí Jozef Klembara, ktorý s hnutím prežil už vyše tridsať rokov. „Jednoznačne je to pocit rodiny, je to vlastne ,nadprirodzená‘ rodina.“
.volanie k svätosti
Angel Miquel Aymar sa narodil v Mexiku, hoci jeho rodina pochádza z Katalánska. Teraz žije na Slovensku, študuje marketingovú komunikáciu a pred niekoľkými rokmi vstúpil do Opus Dei. Ako hovorí, bola to vec povolania: „To je ako by ste sa ma opýtali, prečo milujem mamu. V Mexiku som chodil do klubu, ktorý viedli ľudia z Opus Dei a videl som, že je to cesta pre mňa.“
Opus Dei (božie dielo) vzniklo v roku 1928. Mladý španielsky kňaz Josemaría Escrivá, ktorého pápež Ján Pavol II. pred piatimi rokmi vyhlásil za svätého, dostal vnuknutie od Boha a vybudoval organizáciu, ktorá má dnes okolo 85-tisíc členov a často sa považuje za veľmi kontroverznú súčasť Katolíckej cirkvi. Escrivá pripomenul, že každý kresťan, nielen kňazi a biskupi, sa môže stať svätým. Od roku 1982 je Opus dei osobnou prelatúrou pápeža so špecifickou pastoračnou úlohou šíriť posolstvo univerzálneho volania k svätosti v každodennom živote.
Na Slovensku funguje Opus Dei od roku 1996. V Bratislave fungujú, ktoré poskytujú rôzne aktivity: duchovnú formáciu, rôzne krúžky, jazykové kurzy, besedy či kurz bioetiky. Opus Dei sa stará o duchovné vedenie aktivít, ktoré centrá poskytujú.
Na stretnutia, organizované Opus Dei, chodí na Slovensku okolo 700 ľudí. Členov Prelatúry je však menej. Čo odlišuje členov a sympatizantov Opus Dei od ľudí, ktorých by sme mohli nazvať „bežnými“ katolíkmi? Angel Aymar odpovedá: „Neodlišuje ich nič, pretože ľudia v Opus Dei sú bežnými katolíkmi. Ako každý kresťan majú povolanie, ktoré sa v ich prípade konkretizuje v Opus Dei.“
Podľa Miquela Aymara sa členovia Opus Dei snažia premeniť svoju každodennú prácu, rodinný život, spoločenské vzťahy, jednoducho, celý svoj život službe Bohu, Cirkvi a druhým ľuďom a zároveň šíriť radostnú zvesť, že Boh nás všetkých volá k tomu, aby sme boli svätými. Členmi Opus Dei sa preto stávajú tí muži a ženy, ktorí sú presvedčení, že Boh od nich žiada túto špecifickú odpoveď na univerzálne volanie k svätosti.
.exit
Každý pondelok sa v prenajatej sále bratislavského Istropolisu stretávajú dve až tri stovky mladých ľudí. Spievajú, vzdávajú chválu, počúvajú kázne... Stretnutia organizuje eXitklub, spoločenstvo mladých kresťanov. Na jeho stránke je pod hlavičkou „hodnoty“ niekoľko viet:
Prijatie: Patríš predtým, než veríš.
Proces: Nechceme Ti hovoriť, čo si máš myslieť. Chceme Ti dať príležitosť spoznávať alternatívu života s Bohom, ktorý každého z nás mení osobne a osobitne.
Relevantnosť: Veríme, že učenie a princípy Biblie majú čo povedať mladému človeku aj dnes.
Úvodná tretina poldruhahodinového stretnutia patrí rockovej kapele, pri ktorej vystúpení, zloženom z niekoľkých chválospevov, prerývaných spevákovými zvolaniami ako „Ježiš, ty si jediný“, niektorí z mladých spontánne zdvíhajú ruky k nebesiam. Nasleduje vystúpenie dvoch študentov. Medik rozpráva, ako ho niekoľko priateľov nasmerovalo na správnu cestu k Bohu a ako sa snaží odovzdávať svoju skúsenosť ďalej. Študentka VŠMU vyjadruje svoj vzťah k Bohu tancom. Stretnutie sa končí kázňou.
Hlavným organizátorovm je Vlado Žák, ktorý hovorí, že stretnutia sú určené pre ľudí z rôznych cirkví či denominácií: „Na začiatku bolo niekoľko mladých ľudí, členov Apoštolskej cirkvi. Dnes tam však nájdete aj ľudí z Katolíckej či evanjelickej cirkvi, od baptistov, metodistov, myslím, že aj od adventistov, ale aj z Cirkvi bratskej. Ale nedelíme sa tak.“ EXitklub navštevujú zväčša študenti (veľa ekonómov, medikov, právnikov, ale tiež študentov špeciálnej pedagogiky) a mladí pracujúci.
Podľa Žáka ich priťahuje najmä prítomnosť rovesníkov a neformálna atmosféra stretnutí. Mohlo by sa zdať, že sčasti môže ísť o vzdor voči vlastným farnostiam či zborom. Podľa Žáka to tak však nie je: „Pokiaľ viem, tak väčšina z nich má niekde svoj duchovný domov. Sú to síce stretnutia mladých, ale uvedomujeme si, že je potrebný aj kontakt so staršími generáciami. Nemôžeme fungovať ako ich jediný domov. My povzbudzujeme ľudí, aby si našli vlastný domov, aby mali svoje miesto. Nemyslím, že je to protest, skôr je to o osobnom kontakte a zrozumiteľnejšej forme, akou sa autentická viera podáva.“ Mnohí účastníci pondelkových stretnutí dokonca sami vedú krúžky mladých vo svojich farnostiach a spoločenstvách.
.nadradenosť?
Pri stretnutiach s členmi malých duchovných spoločenstiev môže človek nadobudnúť pocit, že títo ľudia nielenže potrebujú niečo viac, ale že si niektorí niečo viac o sebe aj myslia. Pôsobí to dojmom, ako keby stáli v nejakej tichej opozícii voči stále neprebudenej väčšine.
„To je práve hrozba, že sa členovia týchto spoločenstiev niekedy pokladajú za výlučných a lepších, ako sú tí druhí, čo môže svedčiť o istom náznaku kolektívnej pýchy, ktorá sa nemusí vyznačovať klasickými prejavmi pýchy, ale je v tom istá posvätná nadradenosť,“ hovorí cirkevný historik Jozef Haľko, ktorý je zároveň členom Spoločenstva pri Dóme sv. Martina. Zároveň dodáva, že je veľmi nebezpečné sa v takýchto veciach porovnávať: „Aj Ježiš pranieruje, keď sa porovnáva farizej s mýtnikom a hovorí, že našťastie nie je ako on. Nemáme sa porovnávať, pretože každý má svoje východisko.“
Druhým nebezpečenstvom je podľa Haľka istá izolácia od farského spoločenstva. „Treba však dodať, že vždy, keď vznikne nejaké spoločenstvo, potrebuje pravidelne prežiť tú svoju rodinnú, intímnejšiu a celkom prirodzene izolovanejšiu atmosféru. Do určitej hranice je to normálne – takto žijú rehole, takto žijú modlitebné skupiny, krúžky...“
Ak to spoločenstvo neprekročí spomínanú hranicu, je to pozitívne. Človek podľa Haľka potrebuje spoločenstvo viery. V nejakom disperznom, neohraničenom a nedefinovanom spoločenstve sa niektoré veci zažiť nedajú.
Haľko v tejto súvislosti neváha použiť príklad výskumu, o príčinách odchodu ľudí do siekt: „Prečo do nich ľudia odchádzajú? Je to preto, že v sektách našli to, čo, žiaľ, nie vždy našli v cirkvi – zážitok pomenovateľných bratov a sestier, ktorí sa o mňa zaujímajú, o ktorých sa ja môžem zaujímať a s ktorými spoločne nejakým intenzívnejším spôsobom prežívame vieru.“ Kňaz tieto skupiny nezavrhuje. Tvrdí, že je pozitívne, ak sú tieto spoločenstvá otvorené, ak svoju spiritualitu prežívajú zdravým spôsobom a ak sú v spojení s farnosťou, ktorá môže spomínané nebezpečenstvo pýchy a izolácie eliminovať.
Je možné, že nárast menších duchovných spoločenstiev na širšej platforme cirkví súvisí s úbytkom väčších rodín, čo boli miesta, kde sa intenzívne a osobne prežívala viera v minulosti. Dnes sa práve v nich stretávajú ľudia, ktorí sa nechcú stratiť v kostolnej mase.
Nečudo, že práve v týchto spoločenstvách vidí viedenský arcibiskup Christoph Schönborn nádej rakúskej cirkvi. Tam, kde sa intenzívne, komunitárne a osobne prežíva viera, môžu byť zárodkom duchovnej obnovy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.