Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Prozaický život básnikov

.martin Droppa .časopis .fenomén

Dvoch básnikov a dve poetky z Liptova spája to, že vydali niekoľko zbierok, čím sa formálne zaradili medzi „profesionálnych“ autorov. Ich životy sú v mnohom podobné životom tých, ktorí poéziu nielenže nepíšu, ale ani nečítajú. Trápia sa aj s ťažkými ochoreniami a s podlomeným zdravím. Tvorba je možno pre nich terapiou.

Dvoch básnikov a dve poetky z Liptova spája to, že vydali niekoľko zbierok, čím sa formálne zaradili medzi „profesionálnych“ autorov. Ich životy sú v mnohom podobné životom tých, ktorí poéziu nielenže nepíšu, ale ani nečítajú. Trápia sa aj s ťažkými ochoreniami a s podlomeným zdravím. Tvorba je možno pre nich terapiou.

       
Na literárnej mape Liptova je pestrý a členitý terén poézie okótovaný zvučnými menami klasikov: Samo Bohdan Hroboň, Janko Kráľ, Johanna Miloslava Lehotzká, Andrej Plávka, Janko Silan, Margita Dobrovičová, Ivan Laučík, Milan Rúfus. Ostalo dnes, v dobe skôr prozaickej ako poetickej ešte „voľné miesto“ pre nádejných klasikov?  Prišli o ilúzie?

.verš prvý: Juraj Bakoš
Juraj Bakoš (1964) ukončil pedagogické štúdium matematiky, základov techniky, potom anglického jazyka a literatúry a neskôr aj katechizmu. Žije u penzionovaných rodičov v Liptovskom Hrádku. Už deviaty rok hľadá prácu a duševnú rovnováhu.
„A o čom má byť ten článok?“ pýta sa niekoľkokrát to isté a nahlas uvažuje: „Ako by sme to napísali... tak aby to bolo dobré... čo tam spomenúť...“ Potom vezme ceruzku, papier a nahlas opakuje otázku, pomaly si ju zapíše a zamyslí sa nad odpoveďou. Rozmýšľa nahlas, odpoveď pozorne zapisuje, vzápätí preškrtne. Opäť odpovedá, píše, prečiarkuje, medzitým niekoľkokrát vstane, odbieha z miestnosti, nahlas rozmýšľa dokonca aj v kúpeľni. Nekonečný kolobeh bez jasnejšieho výsledku, súboj rastúcej netrpezlivosti na jednej a nervozity na druhej strane. Komplikovaný zrod jednoduchej výpovede o živote básnika.
Napokon sa rozhovorí: „Písať som začal v pätnástich, ale len do pamäte. Ako gymnazista slovenské i anglické texty a pesničky pre školskú rockovú kapelu. Vtedy som začal básne dávať aj na papier. Verše ako spomienky sa mi vynárali z pamäte. Postupne som upustil od písania hudobných textov a začal som tvoriť duchovnú poéziu. Podarilo sa mi publikovať v almanachu Nitra, v Slove, Knižnej revue, Romboide, Slovenských pohľadoch, Tvorbe,“ vraví autor štyroch zbierok, vydaných Vydavateľstvom Spolku slovenských spisovateľov.
V roku 2003 Bakoš debutoval zbierkou Posledné augustové dni. Ďalšie tri zbierky smerujú skôr k filozofickým úvahám. Jeho úsilie presadiť sa v modernej slovenskej poézii je však vytrvalé. Túži – ako inak – získať literárne ceny, byť naplno akceptovaný. Chce byť vďaka tvorbe finančne nezávislý.  A tak básne posiela renomovaným básnikom, kritikom a teoretikom. Vytrvalo telefonuje, píše, žiada posudok, názor.
Desiatky strán odpovedí sú plné protirečení, často ilustrujúcich subjektívnosť literárnej kritiky, ba aj osobnú antipatiu k autorovi.  Napríklad Štefan Moravčík až netaktne na neho zaútočil v Slovenských pohľadoch (11/2006), kde jeho básne nazval „honosnými gebuzinami“, „vrajbásňami“, „táraninami“, „unavujúcimi opismi ničoho“ a autora „márnomyseľným“. Na obranu básnika sa však rázne postavila literárna kritička Mária Bátorová (SP, 1/2007), ktorá o Bakošovej poézii hovorí ako o „v podstate premýšľavej, reflexívnej tvorbe“. Básnik Ján Buzássy našiel v Bakošových básňach „vízie a kazateľstvo, ktoré sú v súčasnom živote hádam aj aktuálne a potrebné. Cenné je v nich morálno-filozofické posolstvo. Nachádzame tu kázeň i spoveď, tento citový podtón je výrazný a preniká aj nad intelektualizovaný povrch básne“. Profesor Andrej Červeňák hovorí o Bakošovi ako o talentovanom autorovi, z ktorého tvorby cítiť „rozhľadenosť vo svetovej literatúre, znalosť remesla, schopnosť vytvárať básnické celky“. 

.cestami vnútornej izolácie
„Písanie je pre mňa práca, ktorá nie je len vyčerpávajúca a prinášajúca únavu. Je to aj istý druh sebarealizácie, rozptýlenia a, ako vravel literárny teoretik Roland Barthes, prináša mi i rozkoš a potešenie z textu samotného. Rúfus mi povedal, že píše poéziu pre jednoduchých ľudí, že zmysel svojich básní vidí v tom, že ich budú čítať prostí ľudia plebejského pôvodu. Barthes však tvrdil, že proletariát je vylúčený z akejkoľvek kultúry. Podľa mňa jednoduchý človek kdekoľvek na svete uprednostňuje umenie pre masy, inklinuje skôr k zábave a hľadá formy kultúry, ktoré tomuto modelu vyhovujú. Moderná poézia nie je pre masy, a ani ja nepíšem pre davy čitateľov, ale pre úzky okruh ľudí,“ hovorí Bakoš.
Introvertný básnik nevyhľadáva spoločnosť. V lete ho nenájdete pri pive na terase, skôr sa objaví ako samotár s batohom na chrbte niekde za mestom alebo blúdi medzi regálmi verejnej knižnice. Prozaicky ide na nákup do samoobsluhy, nepovšimnutý rušným životom naokolo sa vracia k rozčítaným knihám a rozpísaným sprievodným listom k básňam. Zháňa peniaze od sponzorov na vydanie kníh, ktoré sa dajú kúpiť vari len v bratislavskej predajni Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov. Dokonca ich (okrem debutu) nemajú ani v knižnici v Liptovskom Mikuláši...


.verš druhý: Radka Berešíková
Radka Berešíková (1981) žije v Bielom Potoku, mestskej časti Ružomberka. Nášmu stretnutiu predchádzali výmeny e-mailov a četovanie. Mladá poetka od narodenia žije s ťažkým genetickým ochorením kože, ľudovo pomenovaným choroba motýlích krídiel. Obmedzený pohyb a život bez rúk, odkázanosť na rodičov, súrodencov, priateľov. Život s ochorením, ktoré síce nedovolí ani len vyjsť si iba tak na ulicu, do záhrady, prejsť sa, vyvenčiť psíka; nezakáže však vnímať, cítiť, premýšľať a tvoriť.
„Moje básne nie sú o prozaickom trápení sa, ale o mojom neporušenom vnútornom svete. Ten vonkajší svet, ktorý ako keby pre mňa dlho nemal vôbec existovať, sa mi otvoril asi pred siedmimi rokmi vďaka internetu. Už neupadám do depresií, komunikujem, četujem a mejlujem si s desiatkami ľudí. Je to síce len virtuálna, ale predsa realita, na konci ktorej cítim niekoho živého a skutočného. Moju samotu odrazu naplní množstvo ľudí, stačí pohyb myšou a na klávesnici,“ hovorí poetka. Teší sa z objavovania hudby a klipov na internete, obľúbené skladby si pustí aj ako inšpiráciu pri rozhovore a pri fotografovaní: „Nebude tá hudba prekážať?“ pýta sa, pripravená postaviť sa pred objektív, otočiť tvár do svetla, zapózovať v impulzívnej štylizácii.  
„Len čo som sa naučila písať na stroji, ešte na základnej škole, začala som s literárnou tvorbou. Básničky, novely a poviedky  pre školské časopisy, prvé uznania, ocenenia, potom zlom – víťazstvo v celoslovenskej súťaži s poviedkou. Mala som vtedy štrnásť rokov. Úspech ma posilnil, sústredila som sa už len na poéziu, na reflexiu obdobia puberty, platonických lások, objavovania života,“ hovorí poetka a spomína: „V druhej polovici deväťdesiatych rokov a na prelome tisícročí som prežila doslova explóziu písania. Tlak vyjadriť všetko, čo je vo mne, básňami, narastal. Výsledkom boli dve zbierky: Štyri živly a Nočné raňajky, ktoré som si sama vydala v roku 2004. Sú to básne o mne, o Bohu, o hĺbke môjho vnútra, o neopätovanej, už nie platonickej láske ku konkrétnemu mužovi. Vtedy som sa doslova vyžívala v nenaplnenej túžbe byť milovaná, v utrpení, smútku, vylievaní pocitov. Tie básne sú o vykrvácaní z toho všetkého. Čas mnohé zahojil, básne ostali. Potom nastal posun v inšpirácii, filtrácia tvorby a príliv nástojčivejšej výpovede, údernejších vyznaní bez ružových predstáv o svete. Časy snívania nahradilo obdobie rozčarovania z reality. Ako dvadsaťpäťročná som sa vykuklila zo snov, naplno si uvedomujúc bolestnú skutočnosť, obzvlášť krutú pre niekoho, kto je zavretý celé dni doma, odkázaný na snívanie. Zbierka Rezonancie z konca roka 2007 je naplno o tom. O slobodnej duši, uväznenej v tele.“

.otvorený svet v uzavretej izbe
Napísať a vydať zbierku básní je jedna strana mince, druhou je dostať knižku k čitateľom. Platí to aj o 500-kusovom náklade Rezonancií. „Nemám na to fyzické sily, organizačné schopnosti ani žiadnu možnosť vziať pár výtlačkov pod pazuchu a obchádzať s ponukou kníhkupectvá. Kam ísť, za kým, kto poradí? Knihu som vydala čiastočne z príspevkov sponzorov a z vlastných peňazí. Teraz ide o to, ako rozbehnúť jej predaj, aby sa mi vrátila aspoň časť nákladov. Lenže ako to spraviť, keď sa v tom vôbec nevyznám?“ trápi sa poetka Berešíková, ktorá prvé dve zbierky jednoducho porozdávala.
Ako vraví, básne na štvrtú zbierku sa už približujú: „Už to nebude o smútku a nostalgii, ale o šťastí. Som pokojnejšia, pripravenejšia, dozrela som, teraz chcem písať o zotavenom srdci, tele aj duši. O tom, že som šťastná a naplnená životom.“    

.verš tretí: Anna Ondrejková
Anna Ondrejková (1954) žije v Bobrovci neďaleko Liptovského Mikuláša. „Nikdy som svoj život nedelila na básnický a prozaický. Preto je celistvý, nerozlomený a úplný. Jediný. Niet pre mňa žiadneho paralelného básnického jestvovania popri civilnom živote. Moje zlomy sú inde, a tam to krváca, možno aj o život. Ale ak nežijeme ako o život, žijeme vôbec? Ako všetci, aj ja riešim v živote lásku, smrť, samotu, (ne)možnosť  naplnenia. Riešim Boha, ktorý nám dáva žiť to, čo je proti nemu... Tak, ako každá láska,“ hovorí.
Ondrejková je v slovenskej poézii ukotvená už vyše tridsať rokov. Od debutu Kým trvá pieseň (1975) vydala šesť zbierok a vlani, zatiaľ len súkromnou tlačou, siedmu, Izolda: sny, listy Tristanovi. Považuje sa za profesionálnu autorku? „Mám v sebe dosť pokory a prijala som, že som poetka. Píšem z vnútornej potreby, nie natoľko spoločenskej, ako by sa od profesionála vari žiadalo. Píšem s vedomím, že každá báseň, zbierka, môže byť poslednou. A myslím si, že stať sa básnikom je ako stať sa niekým zakázaným, aj keď napriek nárekom nad touto dobou vari nikdy nebolo u nás toľko básnikov ako teraz.“
O svojich básnických začiatkoch rozpráva akoby nielen za seba: „Prvú báseň som napísala ako trinásťročná. Je to možno banálne, veď všetci, alebo temer všetci napíšu vtedy prvú báseň. Dlho som tú báseň, aj ďalšie, ospravedlňovala i vysvetľovala sama sebe extrémnou samotou, ktorú som vtedy prežívala. Až neskôr som zapochybovala. Teraz sa mi skôr zdá, že písať bolo to najdostupnejšie, možno jediné riešenie, spôsob, ako vydať zo seba to, pred čím sa dá aj zutekať. Lebo je to dar, milosť. Ťažko povedať, či krásny a či strašný. Oboje. Veď aký iný spôsob mohlo mať v tých časoch dievča z dediny, veľmi tiché, plaché a nepekné? Alebo som si ešte natoľko neuvedomovala, že mám schopnosť vyjadriť sa aj iným jazykom.“

.čo sa ma spýta Boh?
Tie iné spôsoby vyjadrovania prišli neskôr. Hrá divadlo, adaptuje texty pre divadelné súbory, objavila performance, vytvára koláže, prejaví sa i výtvarne kresbou, grafikou. „Už to nie je len o slovách, akoby odtrhnutých od mojej podoby, ale aj o mojich rukách, tvári, tele, hlase,“ hovorí o ďalšej strane toho istého života. Rozpráva takým tichým a pokojným hlasom, ako keby sa ním bála prehlušiť hoc aj šelest stránok pri listovaní v knihe.   
Život poetky Ondrejkovej je o hľadaní si priestoru. Alebo o jeho vytvorení. Žije s matkou v neveľkej obci, živí sa prácou v knižnici v okresnom meste. Zdanlivo banálny život medzi knihami, cestovanie autobusom tam a späť. „Knihovnícka práca môže byť aj prácou veľmi tvorivou, záleží len na mne, čo z nej urobím a ako ju budem robiť. Myslím si, že som dobrá knihovníčka, ale to podstatné vo mne je mimo mojej profesie. Bojím sa, že keď zomriem, tak sa ma Boh neopýta na to, ako som poctivo urovnávala knihy v regáloch, s akou ochotou a nadšením som obsluhovala čitateľov, ale na to, čo som urobila s talentami, ktoré mi zveril. Napísala som všetko? Zatancovala? Zahrala? Nakreslila? A bojím sa, že budem zatratená, pretože nemám dosť času a hlavne mi nezostane takmer žiadna energia, aby som to všetko urobila,“ dodáva spytujúco.

.verš štvrtý: Ivan Šobáň
Ivan Šobáň (1962) z Liptovského Hrádku je obdivuhodne silný bojovník. Od narodenia postihnutý na tele i na reči detskou mozgovou obrnou zápasí s prefíkanosťou ľudského pohŕdania a posmechu, so závisťou až neprajnosťou. Má však priateľov, ktorí ho posilňujú na duchu, veria mu, spolupracujú s ním. Debutoval knižkou Prichádzam nepoznaný (1995), nasledoval Kolovrátok (2001) a bibliofília Rozpravy z ticha (2003).
„Nejde mi o veľkú slávu, veď nie som génius,“ hovorí o motivácii písať a dodáva: „Píšem, aby som robil niečo, čo má zmysel pre mňa aj pre vnímavých ľudí. Nepíšem síce každý deň, ale neustále  zbieram v sebe pocity a pozorovania, z ktorých sa neskôr vynára poézia. Všetky básne sa najskôr zrodili v hlave ako témy z inšpirácie, ako obyčajné slová, z ktorých skladám verše, k nim hľadám synonymá, metafory. Nepíšem pre slávu ani pre peniaze, ale pre číru radosť z práce pri písaní.“
Básnik žijúci s mamou, dôchodkyňou, sa nikdy nenudí. Aj on miluje internet, s verejnosťou ho spája elektronická pošta, v duchu doby pripravuje vlastnú internetovú stránku, kde chce umiestniť všetky svoje básne.  Keď je priaznivé počasie, vyberie sa do parku alebo sa pustí na niekoľkokilometrové prechádzky. Kráča podopretý barlami, s taškou prevesenou krížom cez plecia. Kedysi nosil na krku aj malý fotoaparát, fotografoval a potom dlhé hodiny vyvolával snímky v kúpeľni, improvizovanej tmavej komore. Dnes považuje experimentovanie s fotografiou za premárnený čas, ktorý mal radšej venovať písaniu.
Tú „nechcenú slávu“ a verejné uznanie zožal Šobáň v roku 2002, keď bol vo verejnej ankete obyvateľov Liptovského Hrádku vyhlásený za Osobnosť roka 2001. „Samozrejme, že ma to potešilo,“ vraví dnes, nezabudne však s trpkosťou v hlase spomenúť aj na tých, ktorí mu ocenenie nedopriali či dokonca závideli: „Vraj, čo by som ešte nechcel, kam všade by som sa ešte chcel dostať, aké ceny získať. Ale ja nepíšem pre ceny a diplomy! Chcem žiť tak, ako sa len dá,  a nie len prežívať dni za dňami. Viem, že už nebudem zdravý, ale chcem sa aspoň cítiť ako zdravý. Stále túžim písať pre radosť svoju aj iných, napísať ešte desiatky básní, vydať ďalšie zbierky, mať na ne pekné recenzie a z nich sa tešiť ako z výborného vysvedčenia.“

.známy, a pritom nepoznaný
V rokoch 2001 až 2005 napísal Šobáň vyše sto básní. Z nich takmer rok pripravoval najnovšiu zbierku Okom duše, ktorá vyšla teraz v polovici februára. „Sám som si autorom i vydavateľom, a tak ma práca na zbierke zamestnala na dlhé mesiace. Zostaviť zbierku bolo jednoduchšie ako oslovovať sponzorov, zháňať peniaze na vydanie, robiť korektúry, dotiahnuť každý detail,“ vysvetľuje básnik, trápiaci sa s vytlačením adries na obálky s pozvánkami na slávnostné uvedenie zbierky. „Tlačiareň mi každú obálku pokrčí, všetko to môžem vyhodiť. Musím niekoho poprosiť, nech mi to vytlačí,“  dodáva s miernym hnevom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite