„Ak nás chcú veritelia ponížiť, tak budú musieť zniesť rozloženie Európy,“ vyhlásil minulý pondelok na Kréte grécky minister financií Janis Varoufakis. Podľa neho požiadavky na ďalšie úsporné opatrenia, na ktorých trvajú medzinárodní partneri, k vyriešeniu gréckej dlhovej krízy neprispejú. Opatrenia ako ďalší pokles dôchodkov či zvýšenie dane z pridanej hodnoty na potraviny a energie, dokonca označil za „sadistické“, keďže penzie už v rokoch 2010 až 2014 poklesli o polovicu. Podľa Varoufakisa návrhy veriteľskej Trojky (Európskej komisie, Medzinárodného menového fondu a Európskej centrálnej banky) ďalej zaťažujú ľudí, na ktorých hospodárske problémy krajiny beztak značne doliehajú. Nevylúčil ani roztržku so zvyškom Európy a odchod z eura.
.zlyhanie dôvery
Nejde o rétorické pózy. K podobnému uvažovaniu už otvorene dochádza aj na opačnej strane politickej barikády. Poslanci Kresťanskodemokratickej únie (CDU) Angely Merkelovej čoraz viac nastoľujú vystúpenie Grécka z eurozóny ako želateľnú možnosť, hoci nemecká kancelárka sústavne opakuje, že chce menovú úniu udržať pohromade. Trpezlivosť s Aténami strácajú aj sociálni demokrati (SPD). Denník Die Welt uverejnil vyjadrenie šéfa ich poslaneckého klubu v Spolkovom sneme, Thomasa Oppermanna: „Preddavok v podobe dôvery voči premiérovi Alexisovi Tsiprasovi a jeho kabinetu bol vo veľkej miere spotrebovaný.“ Podľa prieskumu agentúry YouGov by s „grexitom“ súhlasilo 58 percent Nemcov, kým len 28 percent chce stredomorskú krajinu držať v eurozóne za každú cenu. Takmer polovica ľudí v Spolkovej republike si myslí, že Grécko naozaj vystúpi.
Naproti tomu podľa prieskumu agentúry GPO si až 70 percent Grékov chce euro ako oficiálnu menu ponechať a 68 percent verí, že Atény napokon veriteľom ustúpia. V rovnakom duchu na premiéra Alexisa Tsiprasa apelovali minulý týždeň aj grécki zamestnávatelia. Syriza naďalej z prieskumov verejnej mienky vychádza ako najsilnejšia strana, čo nasvedčuje, že aj keď Gréci nechcú z menovej únie odísť, zároveň si neželajú ani pokračovanie politiky úsporných opatrení. V každom prípade, v prostredí Európskej centrálnej banky či Európskej komisie sa už tiež šepká o príprave núdzových plánov na „grexit“. Objavujú sa otvorené prejavy nedôvery. Šéf EK Jean-Claude Juncker obvinil Alexisa Tsiprasa, že o požiadavkách Trojky voči Aténam grécky premiér nehovorí vlastným občanom pravdu. Ak už vstupujú do rozhovorov takéto momenty, je zjavné, že porozumenie medzi gréckou vládou a vedením európskych inštitúcií je vážne naštrbené.
Luxemburské stretnutie takzvanej euroskupiny (ministrov financií štátov eurozóny) minulý týždeň vo štvrtok bolo pred jeho konaním považované vlastne za poslednú možnosť na prielom v rokovaniach. Malo totiž ísť o poslednú euroskupinu pred 30. júnom. V tento deň by Atény mali zaplatiť Medzinárodnému menovému fondu splátku vo výške 1,6 miliardy eur. S koncom júna navyše vyprší 7,2-miliardový záchranný balíček a krajine hrozí platobná neschopnosť. Veritelia v podobe Trojky podmieňujú ďalšiu pomoc ťažko skúšanej krajine reformami, ktoré Tsiprasova vláda považuje za neprijateľné.
Všetci čakali, s čím grécky minister financií na štvrtkové rokovanie príde. Medzi Varoufakisovými „radikálnymi“ návrhmi, ktorými chcel preukázať ústretovosť svojej krajiny, svietila napríklad pripravenosť Atén zaviesť dlhovú brzdu a nezávislú rozpočtovú radu, dozerajúcu na rovnováhu medzi príjmami a výdavkami štátu. Natíska sa otázka, čo je na tomto návrhu radikálne. Dlhová brzda a nezávislá rozpočtová rada sú dnes absolútne minimálnou podmienkou pre štát, ktorý chce zodpovedne hospodáriť. Aj ďalšie návrhy Grékov sa niesli skôr vo všeobecnej rovine. A tak sa tento týždeň čaká na ďalšie rokovania, tentoraz európskych lídrov. Čo môžu priniesť?
.plány na grexit
Gréci sa s lídrami eurozóny môžu dohodnúť na predĺžení splatnosti dlhov alebo iných technických spôsoboch, ako tlačiť celý uzlík problémov dopredu bez jasného rozuzlenia. No išlo by len o predlžovanie momentálneho marazmu. Zaujímavejšie je pozrieť sa, ako by mohol vyzerať grécky odchod z eurozóny a či je vôbec žiaduci. Niektorí pred týmto krokom varujú pre možné nedozerné ekonomické následky. Naposledy sa v tomto duchu vyjadrila šéfka americkej centrálnej banky (Fed) Janet Yellenová: „V prípade, že nedôjde k dohode, vidím potenciál pre trhliny, ktoré by mohli ovplyvniť európske hospodárske vyhliadky i globálne finančné trhy.“
No zaznievajú aj hlasy tých, ktorí tvrdia, že finančné trhy už straty z prípadného grexitu zakalkulovali a vystúpenie z menovej únie bude to najlepšie pre zotavenie krajiny. Medzi najznámejších zástancov tohto názoru patrí nemecký ekonóm Hans-Werner Sinn. Ním vedený inštitút Ifo pre výskum hospodárstva sa už aj zaoberal konkrétnymi scenármi. „V našom inštitúte sme preskúmali prípady sedemdesiatich krajín, ktoré po vojne skrachovali a potom devalvovali,“ vyhlásil v rozhovore pre nemeckú spravodajskú televíziu N-24. „Ukázalo sa, že devalvácia na nich pôsobila ako elixír života. Po jednom či dvoch rokoch nastalo hospodárske zotavenie.“
Na tomto mieste dodajme, že grécka kríza sa už tiahne od roku 2009 a pokusy riešiť ju doterajšími prostriedkami viedli hlavne k strádaniu gréckeho národa bez toho, aby bolo vidieť svetlo na konci tunela. Celkovo je v tejto juhoeurópskej krajine bez práce 25 percent ľudí. No v kategórii mladých ľudí je bez práce takmer polovica. Toto je hospodárska tragédia celej krajiny. Sinn pripúšťa, že prvý rok bude pre Grékov ťažký, no keby k bankrotu a návratu k drachme pristúpili už skôr, mohli sa dnes nachádzať z najhoršieho vonku. Ako by návrat k drachme, navyše znehodnotenej, pomohol gréckemu hospodárstvu?
.opäť konkurencieschopnosť
Keby sa Atény vrátili k drachme, všetky ceny by zo začiatku zostali rovnaké, akurát by pri nich už nesvietil symbol eura, ale staronovej gréckej meny. Jej ďalší kurz by sa vyvíjal od reakcií trhu. Ten by v krátkom čase zrejme spôsobil znehodnotenie drachmy oproti euru možno aj o polovicu na úroveň, ktorá zodpovedá sile gréckej ekonomiky. Toto prehltnúť by pre Grékov bolo veľmi ťažké. Znamenalo by to totiž ďalšie drastické zníženie ich životnej úrovne. No práve v tom by spočíval dlhodobý ozdravný účinok. Tovary a služby, produkované gréckou ekonomikou, by razom zlacneli, čím by sa stali konkurencieschopnejšími v zahraničí. Zlacneli by napríklad dovolenky v Grécku, ktoré by získali cenovú výhodu napríklad oproti susednému Turecku, či dokonca voči Bulharsku.
Kritici grexitu by na tomto mieste mohli namietnuť, že grécka ekonomika toho až tak veľa nevyrába. No to je dané aj okolnosťami, vyplývajúcimi z dnešného členstva v eurozóne. Grécko si vďaka euru mohlo požičiavať za veľmi nízke úroky. V dôsledku toho si financovalo na dlh vyšší životný štandard, než produktivita jeho hospodárstva dovoľovala a stalo sa nekonkurencieschopným. Návrat k drachme má slúžiť práve na obnovu gréckej konkurencieschopnosti. Tým, že by návrat k drachme a jej následné znehodnotenie oproti euru predražil pre Grékov výrobky a služby z dovozu, vznikol by impulz, aby aspoň niektoré z nich začali poskytovať domáci podnikatelia. Iste, Gréci asi nezačnú vyrábať smartfóny. No podľa Sinna by sa to na začiatku týkalo asi najmä poľnohospodárov a textilného priemyslu. V každom prípade by vznikol po rokoch podnet na rast zamestnanosti. Grécki občania by tiež začali sťahovať naspäť do vlasti odhadom vyše 100 miliárd eur, ktoré počas dlhovej krízy odtiekli z krajiny na bankové účty v zahraničí. Tieto peniaze by konverziou na drachmy nestratili svoju hodnotu, keďže v zahraničných bankách by boli stále denominované v eurách. No po opätovnom naštartovaní hospodárstva by mohli zapôsobiť ako injekcia kapitálu – vlastne podobne ako pôsobia zahraničné investície.
Ďalšie eurá majú Gréci zašité priamo fyzicky doma v matracoch. Len minulý týždeň počas prvých troch dní, ktoré predchádzali štvrtkovému rokovaniu ministrov euroskupiny, vytiahli ľudia z bánk vklady vo výške dvoch miliárd eur. Tieto peniaze by sa opäť začali točiť po naštartovaní gréckej ekonomiky.
.na oltár eura
Slabinou Sinnovej vízie grexitu sú finančné straty, ktoré by utrpeli veritelia. No skutočný dôvod pravdepodobného pokračovania súčasného marazmu vo vzťahu ku Grécku je skôr politický. Kancelárka Merkelová vyhlásila, že „euro je idea“. Skôr sa však zdá, že euro je ideológia. Pre ideológie je totiž typické nadraďovanie myšlienky nad biedenie miliónov ľudí.
Ak by európske krajiny prepustili Grécko z menovej únie, priznali by, že euro nie je jednosmerná cesta. Inak povedané, spoločná mena by sa prestala dať považovať za nezvratnú. Pre európsku integráciu, ktorá už dnes stoná pod náporom utečencov, ukrajinskej krízy, vzostupom euroskeptických strán a hrozbou britského vystúpenia, by to bola ďalšia rana. Na tomto mieste by čitateľ mohol povedať, že dezintegrácii Európskej únie treba za každú cenu zabrániť. Takýmto spôsobom rozmýšľali nemecký a francúzsky minister hospodárstva Gabriel a Macron, keď pred pár týždňami predstavili plán na vytvorenie „sociálnej únie“ s harmonizovanými daňami a konvergujúcou minimálnou mzdou. Inak povedané, dvaja socialistickí ministri chcú odstredivé tendencie, vyvolané prílišnou centralizáciou, riešiť ešte väčšou centralizáciou.
No Európa skôr potrebuje akúsi „perestrojku“. Toto slovo sme si nevybrali náhodou. Niektoré prvky európskej integrácie začínajú totiž pripomínať niekdajší sovietsky systém. Nie nutne len neslobodou, ako často kričia euroskeptici, ale hlavne ich chronickou nefunkčnosťou. Perestrojka by znamenala oddeliť od seba veci, ktoré fungujú (ako napríklad štyri základné európske slobody) od vecí, ktoré nefungujú a vyvolávajú napätia. A tie druhé potom reformovať alebo zrušiť. Ani myšlienka, že v niektorých oblastiach sa kompetencie vrátia na národnú úroveň, by pri „európskej perestrojke“ nemala byť tabu. A začať by sa táto diskusia mala otázkou, či nehľadať alternatívy voči dnešnému fungovaniu eura.
.zlyhanie dôvery
Nejde o rétorické pózy. K podobnému uvažovaniu už otvorene dochádza aj na opačnej strane politickej barikády. Poslanci Kresťanskodemokratickej únie (CDU) Angely Merkelovej čoraz viac nastoľujú vystúpenie Grécka z eurozóny ako želateľnú možnosť, hoci nemecká kancelárka sústavne opakuje, že chce menovú úniu udržať pohromade. Trpezlivosť s Aténami strácajú aj sociálni demokrati (SPD). Denník Die Welt uverejnil vyjadrenie šéfa ich poslaneckého klubu v Spolkovom sneme, Thomasa Oppermanna: „Preddavok v podobe dôvery voči premiérovi Alexisovi Tsiprasovi a jeho kabinetu bol vo veľkej miere spotrebovaný.“ Podľa prieskumu agentúry YouGov by s „grexitom“ súhlasilo 58 percent Nemcov, kým len 28 percent chce stredomorskú krajinu držať v eurozóne za každú cenu. Takmer polovica ľudí v Spolkovej republike si myslí, že Grécko naozaj vystúpi.
Naproti tomu podľa prieskumu agentúry GPO si až 70 percent Grékov chce euro ako oficiálnu menu ponechať a 68 percent verí, že Atény napokon veriteľom ustúpia. V rovnakom duchu na premiéra Alexisa Tsiprasa apelovali minulý týždeň aj grécki zamestnávatelia. Syriza naďalej z prieskumov verejnej mienky vychádza ako najsilnejšia strana, čo nasvedčuje, že aj keď Gréci nechcú z menovej únie odísť, zároveň si neželajú ani pokračovanie politiky úsporných opatrení. V každom prípade, v prostredí Európskej centrálnej banky či Európskej komisie sa už tiež šepká o príprave núdzových plánov na „grexit“. Objavujú sa otvorené prejavy nedôvery. Šéf EK Jean-Claude Juncker obvinil Alexisa Tsiprasa, že o požiadavkách Trojky voči Aténam grécky premiér nehovorí vlastným občanom pravdu. Ak už vstupujú do rozhovorov takéto momenty, je zjavné, že porozumenie medzi gréckou vládou a vedením európskych inštitúcií je vážne naštrbené.
Luxemburské stretnutie takzvanej euroskupiny (ministrov financií štátov eurozóny) minulý týždeň vo štvrtok bolo pred jeho konaním považované vlastne za poslednú možnosť na prielom v rokovaniach. Malo totiž ísť o poslednú euroskupinu pred 30. júnom. V tento deň by Atény mali zaplatiť Medzinárodnému menovému fondu splátku vo výške 1,6 miliardy eur. S koncom júna navyše vyprší 7,2-miliardový záchranný balíček a krajine hrozí platobná neschopnosť. Veritelia v podobe Trojky podmieňujú ďalšiu pomoc ťažko skúšanej krajine reformami, ktoré Tsiprasova vláda považuje za neprijateľné.
Všetci čakali, s čím grécky minister financií na štvrtkové rokovanie príde. Medzi Varoufakisovými „radikálnymi“ návrhmi, ktorými chcel preukázať ústretovosť svojej krajiny, svietila napríklad pripravenosť Atén zaviesť dlhovú brzdu a nezávislú rozpočtovú radu, dozerajúcu na rovnováhu medzi príjmami a výdavkami štátu. Natíska sa otázka, čo je na tomto návrhu radikálne. Dlhová brzda a nezávislá rozpočtová rada sú dnes absolútne minimálnou podmienkou pre štát, ktorý chce zodpovedne hospodáriť. Aj ďalšie návrhy Grékov sa niesli skôr vo všeobecnej rovine. A tak sa tento týždeň čaká na ďalšie rokovania, tentoraz európskych lídrov. Čo môžu priniesť?
.plány na grexit
Gréci sa s lídrami eurozóny môžu dohodnúť na predĺžení splatnosti dlhov alebo iných technických spôsoboch, ako tlačiť celý uzlík problémov dopredu bez jasného rozuzlenia. No išlo by len o predlžovanie momentálneho marazmu. Zaujímavejšie je pozrieť sa, ako by mohol vyzerať grécky odchod z eurozóny a či je vôbec žiaduci. Niektorí pred týmto krokom varujú pre možné nedozerné ekonomické následky. Naposledy sa v tomto duchu vyjadrila šéfka americkej centrálnej banky (Fed) Janet Yellenová: „V prípade, že nedôjde k dohode, vidím potenciál pre trhliny, ktoré by mohli ovplyvniť európske hospodárske vyhliadky i globálne finančné trhy.“
No zaznievajú aj hlasy tých, ktorí tvrdia, že finančné trhy už straty z prípadného grexitu zakalkulovali a vystúpenie z menovej únie bude to najlepšie pre zotavenie krajiny. Medzi najznámejších zástancov tohto názoru patrí nemecký ekonóm Hans-Werner Sinn. Ním vedený inštitút Ifo pre výskum hospodárstva sa už aj zaoberal konkrétnymi scenármi. „V našom inštitúte sme preskúmali prípady sedemdesiatich krajín, ktoré po vojne skrachovali a potom devalvovali,“ vyhlásil v rozhovore pre nemeckú spravodajskú televíziu N-24. „Ukázalo sa, že devalvácia na nich pôsobila ako elixír života. Po jednom či dvoch rokoch nastalo hospodárske zotavenie.“
Na tomto mieste dodajme, že grécka kríza sa už tiahne od roku 2009 a pokusy riešiť ju doterajšími prostriedkami viedli hlavne k strádaniu gréckeho národa bez toho, aby bolo vidieť svetlo na konci tunela. Celkovo je v tejto juhoeurópskej krajine bez práce 25 percent ľudí. No v kategórii mladých ľudí je bez práce takmer polovica. Toto je hospodárska tragédia celej krajiny. Sinn pripúšťa, že prvý rok bude pre Grékov ťažký, no keby k bankrotu a návratu k drachme pristúpili už skôr, mohli sa dnes nachádzať z najhoršieho vonku. Ako by návrat k drachme, navyše znehodnotenej, pomohol gréckemu hospodárstvu?
.opäť konkurencieschopnosť
Keby sa Atény vrátili k drachme, všetky ceny by zo začiatku zostali rovnaké, akurát by pri nich už nesvietil symbol eura, ale staronovej gréckej meny. Jej ďalší kurz by sa vyvíjal od reakcií trhu. Ten by v krátkom čase zrejme spôsobil znehodnotenie drachmy oproti euru možno aj o polovicu na úroveň, ktorá zodpovedá sile gréckej ekonomiky. Toto prehltnúť by pre Grékov bolo veľmi ťažké. Znamenalo by to totiž ďalšie drastické zníženie ich životnej úrovne. No práve v tom by spočíval dlhodobý ozdravný účinok. Tovary a služby, produkované gréckou ekonomikou, by razom zlacneli, čím by sa stali konkurencieschopnejšími v zahraničí. Zlacneli by napríklad dovolenky v Grécku, ktoré by získali cenovú výhodu napríklad oproti susednému Turecku, či dokonca voči Bulharsku.
Kritici grexitu by na tomto mieste mohli namietnuť, že grécka ekonomika toho až tak veľa nevyrába. No to je dané aj okolnosťami, vyplývajúcimi z dnešného členstva v eurozóne. Grécko si vďaka euru mohlo požičiavať za veľmi nízke úroky. V dôsledku toho si financovalo na dlh vyšší životný štandard, než produktivita jeho hospodárstva dovoľovala a stalo sa nekonkurencieschopným. Návrat k drachme má slúžiť práve na obnovu gréckej konkurencieschopnosti. Tým, že by návrat k drachme a jej následné znehodnotenie oproti euru predražil pre Grékov výrobky a služby z dovozu, vznikol by impulz, aby aspoň niektoré z nich začali poskytovať domáci podnikatelia. Iste, Gréci asi nezačnú vyrábať smartfóny. No podľa Sinna by sa to na začiatku týkalo asi najmä poľnohospodárov a textilného priemyslu. V každom prípade by vznikol po rokoch podnet na rast zamestnanosti. Grécki občania by tiež začali sťahovať naspäť do vlasti odhadom vyše 100 miliárd eur, ktoré počas dlhovej krízy odtiekli z krajiny na bankové účty v zahraničí. Tieto peniaze by konverziou na drachmy nestratili svoju hodnotu, keďže v zahraničných bankách by boli stále denominované v eurách. No po opätovnom naštartovaní hospodárstva by mohli zapôsobiť ako injekcia kapitálu – vlastne podobne ako pôsobia zahraničné investície.
Ďalšie eurá majú Gréci zašité priamo fyzicky doma v matracoch. Len minulý týždeň počas prvých troch dní, ktoré predchádzali štvrtkovému rokovaniu ministrov euroskupiny, vytiahli ľudia z bánk vklady vo výške dvoch miliárd eur. Tieto peniaze by sa opäť začali točiť po naštartovaní gréckej ekonomiky.
.na oltár eura
Slabinou Sinnovej vízie grexitu sú finančné straty, ktoré by utrpeli veritelia. No skutočný dôvod pravdepodobného pokračovania súčasného marazmu vo vzťahu ku Grécku je skôr politický. Kancelárka Merkelová vyhlásila, že „euro je idea“. Skôr sa však zdá, že euro je ideológia. Pre ideológie je totiž typické nadraďovanie myšlienky nad biedenie miliónov ľudí.
Ak by európske krajiny prepustili Grécko z menovej únie, priznali by, že euro nie je jednosmerná cesta. Inak povedané, spoločná mena by sa prestala dať považovať za nezvratnú. Pre európsku integráciu, ktorá už dnes stoná pod náporom utečencov, ukrajinskej krízy, vzostupom euroskeptických strán a hrozbou britského vystúpenia, by to bola ďalšia rana. Na tomto mieste by čitateľ mohol povedať, že dezintegrácii Európskej únie treba za každú cenu zabrániť. Takýmto spôsobom rozmýšľali nemecký a francúzsky minister hospodárstva Gabriel a Macron, keď pred pár týždňami predstavili plán na vytvorenie „sociálnej únie“ s harmonizovanými daňami a konvergujúcou minimálnou mzdou. Inak povedané, dvaja socialistickí ministri chcú odstredivé tendencie, vyvolané prílišnou centralizáciou, riešiť ešte väčšou centralizáciou.
No Európa skôr potrebuje akúsi „perestrojku“. Toto slovo sme si nevybrali náhodou. Niektoré prvky európskej integrácie začínajú totiž pripomínať niekdajší sovietsky systém. Nie nutne len neslobodou, ako často kričia euroskeptici, ale hlavne ich chronickou nefunkčnosťou. Perestrojka by znamenala oddeliť od seba veci, ktoré fungujú (ako napríklad štyri základné európske slobody) od vecí, ktoré nefungujú a vyvolávajú napätia. A tie druhé potom reformovať alebo zrušiť. Ani myšlienka, že v niektorých oblastiach sa kompetencie vrátia na národnú úroveň, by pri „európskej perestrojke“ nemala byť tabu. A začať by sa táto diskusia mala otázkou, či nehľadať alternatívy voči dnešnému fungovaniu eura.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.