Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Akcia .týždňa: Presvedč jedného nevoliča

Šperky Madony nie sú lacný fejk

.michaela Mojžišová .časopis .kultúra

Najnovší operný titul v SND si zaslúži pozornosť. Nielen pre raritnú dramaturgiu, ale aj pre skvelé hudobné naštudovanie a plnokrvnú inscenáciu.

Pred svetovou vojnou patril Ermanno Wolf-Ferrari (1876 – 1948) k preferovaným operným autorom. Inak to nebolo ani v SND: svieže buffy Zuzankino tajomstvo, Štyria grobiani a Zvedavé ženy milovali diváci aj interpreti. Po vojne sa skladateľove komické opery kde-tu objavili, drámy z nich však definitívne (?) zmizli. Nebola som zrejme jediná, kto po slovenskej premiére Šperkov Madony dospel k presvedčeniu, že história sa v tomto prípade nezachovala spravodlivo.
Oživovanie a propagácia tvorby nemecko-talianskeho komponistu je životnou misiou hudobného riaditeľa Opery SND Friedricha Haidera. Bolo teda len otázkou času, keď Bratislava uvedie niektorý z opusov obchádzaného autora. Dramaturgické ambície siahli vysoko: SND inscenovalo výpravnú drámu z neapolskej periférie. Tá si popri sýto znejúcom a plasticky hrajúcom zbore, trojici hlasovo aj typovo primeraných sólistov a adekvátnom obsadení do viac než dvadsiatky menších postáv žiada aj technicky a farebne disponovaný orchester. To, že sa presne taký darí Haiderovi v Bratislave budovať, muselo každému v sále dôjsť najneskôr pri prekrásnom intermezze medzi druhým a tretím dejstvom, zahranom s priezračnou jednoduchosťou a muzikantskou bravúrou.
V Šperkoch Madony možno počuť všeličo: od nákazlivých ľudových popevkov cez vášnivé („pucciniovské“) melódie a rafinované („straussovské“) farebné plochy až po úseky, kde harmónia koketuje s atonalitou. Muzikológia má pre túto metódu výrazy epigónstvo, prípadne eklekticizmus. A obvykle ich nepoužíva v lichotivom zmysle. Wolf-Ferrari však nie je žiadny vykrádač ani špekulant s poslucháčskymi emóciami. Každý motív má uňho presné miesto a význam, aj zdanlivý chaos podlieha prísnej vnútornej štruktúre. Friedrich Haider to veľmi dobre vie. A cez detailne štruktúrované, zvukovo diferencované hudobné naštudovanie sprostredkúvajúce partitúru bez sladkastého sentimentu i nabubreného pátosu sa o svoju lásku k Wolfovi-Ferrarimu podelil aj s poslucháčmi.
Hrdinom ostatnej bratislavskej premiéry sa teda stali dirigent a jeho hráči. Dobrá správa znie, že skvelý dojem nepokazili ani tvorcovia javiskovej zložky. Hosťujúci nemecký režisér Manfred Schweigkofler nemal potrebu vykopávať otvorené dvere. S pochopením pre potreby „veristického“ príbehu neexperimentoval so štylizáciou, metaforickým zahmlievaním či symbolickými príveskami. Namiesto toho realistickými prostriedkami vypravil príbeh plný napätia, zreteľných motivácií a rozvíjajúcich sa vzťahov, plynúci v strhujúcom tempe, bez dier a falošných tónov.
V ňom sa prostoduchý mládenec Gennaro, stravovaný zhubnou láskou k nevlastnej sestre, dopustí svätokrádeže, keď odcudzí šperky zo sochy Madony, ktoré Malielle pôvodne sľúbil šéf camorry Rafaele. Opera sa končí tragicky: Gennaro zneužije poblúznenie dievčiny a pripraví ju o panenstvo. Tým však Maliella stráca pre mafiánskeho bosa cenu (padlých žien má okolo seba viac než dosť) a nešťastnicu surovo odvrhne. Ona ukončí biedny život v morských vlnách a prekliaty Gennaro, ktorým mafiáni koriaci sa mariánskemu kultu opovrhujú natoľko, že im nestojí ani za zabitie, so zbožnou nádejou v Madonino odpustenie spácha samovraždu. Dávno som v divadle neprežila také krátke tri hodiny. Najmä v prvý premiérový večer, odohrávajúci sa v obsadení Natalia Ushakova (Maliella), Kyungho Kim (Gennaro) a Daniel Čapkovič (Rafaele).
Hlas hosťujúcej ruskej sopranistky (pamätáme si ju ako Tatianu z Konwitschného inscenácie Eugena Onegina, 2005) už stratil kus sviežosti i kovového lesku, Maliellu však na javisku doslova prežila. Dalo sa jej uveriť všetko: divožienkovská túžba po vyslobodení sa zo života spútaného konzervatívnymi pravidlami, hlúpučké podľahnutie pocitu vlastnej neodolateľnosti, ba aj to, že stotožnená s Madonou a zároveň opojená predstavou charizmatického Rafaela nevnímala, ako sa jej zmocnil iný muž. V druhý večer sme v podaní Adriany Kohútkovej zažili viac pekných tónov (najmä v svietivej vysokej polohe), no menej autentickej typológie. Introvertný Gennaro skvele sadol Kimovmu speváckemu i hereckému typu. Jeho rezervované herectvo a neafektovaný vokálny prejav sa tu stali favorizujúcimi prednosťami: jednoduchý chlapec, ktorému sa láska k matke, žene a Madone zlieva v ujarmujúci cit, našiel v mladom juhokórejskom tenoristovi autentického tlmočníka. Alternujúci Michal Lehotský spieval Gennara dramaticky i šťavnato, no paradoxne práve veľké nasadenie a patetický výraz ubrali jeho výkonu na uveriteľnosti. Z dvoch predstaviteľov Rafaela väčšmi zarezonoval Daniel Čapkovič, ktorý zvládol hrať a príťažlivým koncentrovaným barytónom spievať vývoj od bohorovného suveréna cez tokajúceho zaľúbenca až po zhnuseného chlapa (alternuje výrazovo tvrdší Sergej Tolstov). Početní predstavitelia menších postáv sa spojili v kompaktnom výkone, na skvelom zborovom zvuku sa popri domácom telese podieľali aj deti z Bratislavského chlapčenského zboru a z Pressburg Singers.
Šperky Madony sú titulom pre tých, čo v opere hľadajú napínavý príbeh, vyhrotené vášne, ostro kreslené charaktery a záplavu krásnej muziky. (Takže pre cca tri štvrtiny publika?) Ak sa Slovenskému národnému divadlu podarí prilákať divákov na neznáme dielo, má šancu podchytiť si aj nové ovečky. Zároveň získalo artikel, ktorý ho robí zaujímavým i v medzinárodnom kontexte. Podľa portálu operabase.com je SND  široko-ďaleko jediným divadlom, v ktorom sa Wolfova-Ferrariho dráma hrá. Ermanno Wolf-Ferrari: Šperky Madonny. (Hudobné naštudovanie: Friedrich Haider. Dirigenti: Friedrich Haider, Pavol Tužinský. Réžia: Manfred Schweigkofler. Scéna: Michele Olcese. Kostýmy: Concetta Nappi.)
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite