Úbohý filmový festival v Cannes. Už zopár rokov musí táto ctihodná inštitúcia znášať neutíchajúce obvinenia zo šovinizmu. Keď už sa konečne zdalo, že táto negatívna pachuť pomaly mizne, doľahol na canneskú promenádu Croisette takzvaný podpätkový škandál. Jeho načasovanie nemohlo byť horšie. O čom je vlastne reč? Viacerým ženským festivalovým hosťom údajne zabránili vo vstupe na červený koberec pre kuriózny dôvod – mali obuté „iba" topánky s nízkym podpätkom. Okamžite boli na svete stovky protestných článkov či petícia volajúca po oslobodení ženského tela, zajatého vo festivalovom dress-code. Inými slovami, nekonečných 36 hodín trvalo, kým sa človek v Cannes mohol pokojne navečerať bez toho, aby musel preberať túto tému. To všetko vo svete, v ktorom takzvané „mimoriadne správy" prichádzajú každých desať minút. Kde sú tie časy, keď sa miestni filmoví nadšenci doťahovali pri sporoch o morálne hodnoty jednotlivých záberov?
Všetky snahy o genderové zrovnoprávnenie, ktoré organizátori pripravili pre 68. ročník festivalu, boli prebité niekoľkými centimetrami podpätkov. Veď hneď prvým krokom bolo pridelenie práva na otvárací film festivalu režisérke Emmanuelle Bercotovej. Naposledy takýto hold ženskej tvorkyni vzdali v roku 1987. Bercotová, ktorá je vo Francúzsku uznávanou herečkou i režisérkou, napokon získala za svoj výkon vo filme Mon Roi cenu určenú pre najlepšiu herečku. Ešte symbolickejším krokom bolo udelenie čestnej Zlatej palmy francúzskej režisérke Agnès Vardovej. Predtým bola táto cena udelená iba velikánom ako Woody Allen, Clint Eastwood a Bernardo Bertolucci. Osemdesiatsedemročná Vardová, výrazná predstaviteľka francúzskej novej vlny, zaslúženosť svojho ocenenia dovŕšila svojím rozkošným prejavom na záverečnom ceremoniáli.
Napriek tomu, keď príde reč na zastúpenie žien v kinematografii, najvýraznejšiu pozitívnu zmenu badať na samotných filmoch. Aj keď stále prevláda tvrdenie, že v Hollywoode je nesmierne náročné dostať zaujímavú rolu, ak ste herečka a máte viac ako 4O rokov, vo väčšine filmov premietaných v Cannes vystupovali práve staršie dámy. Režiséri ich tak konečne prestali považovať za ploché objekty sexuálnej túžby. Marion Cotillard a Charlize Theron, obe oslavujúce štyridsiatku práve tento rok, na červenom koberci reprezentovali skôr mladšiu generáciu. Najobletovanejšou hviezdou bola 62-ročná Isabelle Huppert hrajúca rovno v troch festivalových filmoch. V súčte boli tri najpôsobivejšie filmy tohtoročného festivalu obrazmi žien zápasiacich s krízou stredného veku.
Vo filme Mia Madre taliansky režisér Nanni Moretti rozpráva príbeh rozvedenej rímskej režisérky, ktorá sa musí naraz vyrovnať s náročným natáčaním, ako i starostlivosťou o svoju umierajúcu mamu. Jedným z dôvodov, prečo dokáže byť Morettiho dráma taká pôsobivá, je fakt, že hlavná postava nie je žiadnou dokonalou ženou, ktorá všetko zvláda. Práve naopak, väčšinu filmu je zúfalá a otravne náladová. Inými slovami, ľudská.
Carol režiséra Todda Haynesa je tým typom melodrámy, o ktorej viete všetko ešte predtým, než vojdete do kinosály. Napriek tomu je pútavá od začiatku až do konca. Ide o adaptáciu románu s lesbickým podtónom americkej spisovateľky Patricie Highsmith, v ktorom hrá Cate Blanchett ženu z vyššej triedy, ktorej sa rozpadá manželstvo. V scéne, ktorá sa nepochybne časom stane kultovou, sa na prvý pohľad zamiluje do oveľa mladšej predavačky. „Nie sme zlí ľudia," hovorí Carol svojmu už čoskoro exmanželovi v ďalšej výraznej scéne počas stretnutia u právnika. Réžia aj herecké výkony v tomto snímku hraničia s dokonalosťou.
V melancholickej dráme Mountains May Depart čínsky režisér Zhangke Jia majstrovsky vykresľuje príbeh nedávnej minulosti, ako i blízkej budúcnosti svojej krajiny. Postupne rozpráva o tom, aký kultúrny kolaps a odcudzenie má na svedomí explózia kapitalizmu v Číne. Učiteľka tanca, ktorá sa v jeho príbehu vydá za úspešného podnikateľa, je donútená pomenovať svojho syna Dolár. Po čase zisťuje, že sú so synom odcudzení a ona ho musí nechať ísť. Ako lepšie prerozprávať príbeh krajiny, ktorá sa nedokáže vyhnúť dôsledkom svojej obrovskej túžby po materiálnom bohatstve? A kto iný, než skúsené herečky schopné zničujúceho rozsahu emócií by mal byť schopný také niečo previesť na filmové plátno?
Všetky snahy o genderové zrovnoprávnenie, ktoré organizátori pripravili pre 68. ročník festivalu, boli prebité niekoľkými centimetrami podpätkov. Veď hneď prvým krokom bolo pridelenie práva na otvárací film festivalu režisérke Emmanuelle Bercotovej. Naposledy takýto hold ženskej tvorkyni vzdali v roku 1987. Bercotová, ktorá je vo Francúzsku uznávanou herečkou i režisérkou, napokon získala za svoj výkon vo filme Mon Roi cenu určenú pre najlepšiu herečku. Ešte symbolickejším krokom bolo udelenie čestnej Zlatej palmy francúzskej režisérke Agnès Vardovej. Predtým bola táto cena udelená iba velikánom ako Woody Allen, Clint Eastwood a Bernardo Bertolucci. Osemdesiatsedemročná Vardová, výrazná predstaviteľka francúzskej novej vlny, zaslúženosť svojho ocenenia dovŕšila svojím rozkošným prejavom na záverečnom ceremoniáli.
Napriek tomu, keď príde reč na zastúpenie žien v kinematografii, najvýraznejšiu pozitívnu zmenu badať na samotných filmoch. Aj keď stále prevláda tvrdenie, že v Hollywoode je nesmierne náročné dostať zaujímavú rolu, ak ste herečka a máte viac ako 4O rokov, vo väčšine filmov premietaných v Cannes vystupovali práve staršie dámy. Režiséri ich tak konečne prestali považovať za ploché objekty sexuálnej túžby. Marion Cotillard a Charlize Theron, obe oslavujúce štyridsiatku práve tento rok, na červenom koberci reprezentovali skôr mladšiu generáciu. Najobletovanejšou hviezdou bola 62-ročná Isabelle Huppert hrajúca rovno v troch festivalových filmoch. V súčte boli tri najpôsobivejšie filmy tohtoročného festivalu obrazmi žien zápasiacich s krízou stredného veku.
Vo filme Mia Madre taliansky režisér Nanni Moretti rozpráva príbeh rozvedenej rímskej režisérky, ktorá sa musí naraz vyrovnať s náročným natáčaním, ako i starostlivosťou o svoju umierajúcu mamu. Jedným z dôvodov, prečo dokáže byť Morettiho dráma taká pôsobivá, je fakt, že hlavná postava nie je žiadnou dokonalou ženou, ktorá všetko zvláda. Práve naopak, väčšinu filmu je zúfalá a otravne náladová. Inými slovami, ľudská.
Carol režiséra Todda Haynesa je tým typom melodrámy, o ktorej viete všetko ešte predtým, než vojdete do kinosály. Napriek tomu je pútavá od začiatku až do konca. Ide o adaptáciu románu s lesbickým podtónom americkej spisovateľky Patricie Highsmith, v ktorom hrá Cate Blanchett ženu z vyššej triedy, ktorej sa rozpadá manželstvo. V scéne, ktorá sa nepochybne časom stane kultovou, sa na prvý pohľad zamiluje do oveľa mladšej predavačky. „Nie sme zlí ľudia," hovorí Carol svojmu už čoskoro exmanželovi v ďalšej výraznej scéne počas stretnutia u právnika. Réžia aj herecké výkony v tomto snímku hraničia s dokonalosťou.
V melancholickej dráme Mountains May Depart čínsky režisér Zhangke Jia majstrovsky vykresľuje príbeh nedávnej minulosti, ako i blízkej budúcnosti svojej krajiny. Postupne rozpráva o tom, aký kultúrny kolaps a odcudzenie má na svedomí explózia kapitalizmu v Číne. Učiteľka tanca, ktorá sa v jeho príbehu vydá za úspešného podnikateľa, je donútená pomenovať svojho syna Dolár. Po čase zisťuje, že sú so synom odcudzení a ona ho musí nechať ísť. Ako lepšie prerozprávať príbeh krajiny, ktorá sa nedokáže vyhnúť dôsledkom svojej obrovskej túžby po materiálnom bohatstve? A kto iný, než skúsené herečky schopné zničujúceho rozsahu emócií by mal byť schopný také niečo previesť na filmové plátno?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.