Znalci anglickej literatúry Kublajchána dobre poznajú, pretože ho vo svojej básni spomína slávny poet Samuel Taylor Coleridge. Obraznosť, podporená ópiom, ktorá sa v Coleridgeových veršoch odráža, sa nám azda vidí až príliš čudesná, aby bola pravdivá. Lenže bájne mesto Xanadu (Šang-tu), ktoré Coleridge ospieval, skutočne existuje. Stačí sa vybrať niekoľko hodín autom na sever od Pekingu. A len pre poriadok, Kublajchán vstúpil do dejín pre podstatne významnejšie zásluhy, ako je jeho výskyt v anglickej poézii. Bol vnukom Džingischána, vodcu Mongolov, ktorý dobyl Peking na ceste k impériu, ktoré sa stalo najväčšou suchozemskou ríšou v ľudských dejinách.
V roku 1227, keď Džingischán zomrel, sa jeho ríša tiahla od severnej Číny až po územie dnešného Iraku. Za Kublajchána sa jej plocha ešte zdvojnásobila – až napokon jedna rodina, jedna dynastia držala v rukách aspoň formálne veľkú časť Eurázie – asi tak jednu pätinu celej vtedajšej populácie Zeme.
Nedávno sa ma pri jednej prednáške ktosi opýtal: „Prečo nás toto neučili v škole?“ Nuž, mali by, pretože je to jedna z najprekvapivejších právd, ktoré sa z dejín môžeme dozvedieť, a tiež preto, že to vysvetľuje mnohé o Ázii, najmä o súčasnej Číne.
.jedinou platnou menou bola korisť
Začalo sa to, keď bol Džingischán ešte len Džingis – ako dospievajúci chlapec utekal pred sokmi zo severu Mongolska. Bolo to koncom 12. storočia, keď ešte znešvárené mongolské klany mimo svojho domáceho územia takmer nik nepoznal. Džingis prežil a zvíťazil, pretože bol geniálny stratég. Trvalo mu 20 rokov, kým zjednotil svoje klany, pripojil k nim ostatné turkické skupiny a založil národ.
To sa stalo v roku 1206, keď sa už jeho genialita začala naplno prejavovať. Vládnuť národu je totiž niečo iné ako vládnuť klanom. Potreboval vládu, byrokratov, zákony, dane – všetko možné, čo si nutne vyžaduje písomný styk. Ako to vyriešil? Prikázal zajatému pisárovi, aby vytvoril písmo. A toto „ujgurské písmo“ sa v centrálnom Mongolsku, ktoré dnes patrí k Číne, stále používa.
Kočovať s dobytkom je náročné – platí to aj dnes. V zime teploty klesajú až na mínus štyridsať stupňov, ľadovcové búrky zabíjajú zvieratá a človek má k dispozícii len málo príjemných vecí. Za Džingisových čias bola jedinou platnou menou korisť a Džingis ju svojim ľuďom dával – dal im možnosť dobývať a lúpiť stále ďalej. Jeho prvým cieľom bola Čína, vtedy rozdelená na štyri hlavné ríše: tangutská Si Sia, Ťin, Sung a Tibet, a okrem nich obsiahla ešte mnoho menších území, z ktorých jedným bolo Jün nan. Džingis viedol svoju novú armádu cez púšť Gobi a podarilo sa mu dosiahnuť niečo dovtedy nevídané: dobyť veľké mestá. Čínske mestá boli obklopené hradbami, chránili ich bojové stroje a mohutné armády. Mongolom však stačilo prekonať prvú prekážku, dobyť prvé mesto, ktorým bolo dnešné Jin-čchuan na Žltej rieke. Urobili to v roku 1209. Džingis sa rýchlo poučil, čo bol ďalší dôkaz jeho vodcovského génia, a dôvod, prečo dodnes fascinuje historikov, v poslednom čase najmä Franka McLynna, ktorého monografia Džingischán: Muž, ktorý dobyl svet, vychádza na budúci mesiac vo vydavateľstve Bodley Head. Po dobytí prvého mesta získali Mongoli desaťtisíce nových vojakov, dosť koristi, aby ich mohli vyplatiť, a tiež techniku – obrovské luky a katapulty – použiteľnú pri obliehaní. Keď Džingisove voje dobyli aj Peking, hlavné mesto Ťinu, stal sa z jeho armády hotový leviatan – nevídaná multidisciplinárna sila zložená z hrozivej mongolskej jazdy a čínskych zbraní.
Čírou náhodou boli podmienky a historický okamih ako stvorené pre dobyvateľské ťaženie. O nejaký čas neskôr by už bol Mongolov zastavil pušný prach. A jazdectvo bolo ideálne, pretože na rozdiel od pešej armády nepotrebovalo zásobovanie. Pohonné látky mali v podobe trávy. Každý vojak mal niekoľko koní a pre ne nekonečné zásoby krmiva, ázijských trávnatých plošín, ktoré ich doslova volali na západ, až do Sýrie a ruských stepí.
.pod klenbou božstva Tengri
Mongoli si cestou osvojili aj vlastnú ideológiu. Boli animisti a verili v nespočetné množstvo prírodných duchov – uctievali duchov hôr, potokov, riek a stromov. Na čele týchto duchov bol podľa nich Tengri – božstvo modrej oblohy. Nebol len bohom Mongolov, ale aj mnohých iných stredoázijských etnických skupín. Pozostatok tejto viery dnes vidíme v hromadách skál a okruhliakov známych ako ovoos, ktoré sú na takmer každom vrchu či vŕšku. Vyzerajú ako hromady odpadkov, pretože sú zahádzané obetami – nájdeme tam prázdne fľaše od vodky, staré bankovky, kúsky modrého hodvábu. Ak k nejakej takejto hromade prídete, treba ju trikrát obísť v smere hodinových ručičiek a uctiť si Tengriho ďalším podarúnkom. Tengri pritom označuje aj počasie.
Tradične bolo toto božstvo ľuďom vzdialené a jeho moc mohli vysvetľovať, tlmočiť len šamani. No Džingischánov úspech spočíval v tom, že sa označil za vyvoleného – a táto myšlienka s rastom jeho ríše ešte silnela. Džingischánov dedič, jeho tretí syn Ogedej, z nej vytvoril dôvod a ospravedlnenie ďalších dobyvateľských výprav. Tvrdil, že celý svet (o ktorého rozsahu nemal potuchy) dostali od Tengriho všetci Mongoli, a že je ich údelom oznámiť ostatným ľuďom tento prostý a úžasný fakt. Ogedej poslal mongolské armády ešte ďalej, do Bagdadu, na pobrežie Stredozemného mora, do južného Ruska, do Poľska a na vábivé trávnaté pusty dnešného Maďarska.
Prečo by sa tam vlastne mali zastaviť? Hlavy západoeurópskych krajín sa triasli od hrôzy, hovorili o jednote kresťanov a v zásade znehybneli ako jeleň oslnený reflektormi auta. Mali šťastie, že v roku 1241 Ogedej v Mongolsku zomrel a mongolské vlády sa stiahli späť, aby sa zúčastnili na bojoch o následníctvo – za sebou zanechali pustatinu vyhorených miest a hnijúcich mŕtvol. Už nikdy sa nevrátili – možno zistili, že maďarské pusty nie sú dosť veľké, aby koňom takej obrovitánskej armády poskytli dosť paše.
Južná Čína však zostávala nedobytá. Po nepríjemnom rodinnom spore napokon následníctvo pripadlo línii najmladšieho Džingischánovho syna Toluja, ktorý bol ženatý so ženou, akých bolo v tom čase len málo. Volala sa Sorkaktani a tak ako celá ríša, aj ona si zaslúži, aby sme sa o nej dozvedeli viac. Toluj síce zomrel, ale ona šikovne spojila cnosť trpezlivosti s obrovským vplyvom a zariadila to tak, aby sa z jej štyroch synov stali páni celého mongolského sveta i vesmíru. Jeden (Hulegu) ovládol Perziu, druhý (Mönge) dostal Mongolsko, tretí (Arik) zostal čiernou ovcou rodiny a svoje vlastné impérium si vytrhol priamo zo srdca Ázie, a štvrtým bol Kublaj – z toho spravil jeho brat Mönge čínskeho vicekráľa. Títo dvaja podnikli inváziu do Číny. Prvým krokom bolo dobytie mesta Jün nan, vtedy nezávislého. V roku 1259 Mönge počas výpravy zomrel a Kublaj sa stal Kublajchánom – hlavou celej ríše.
Aby mohol vládnuť, vyhlásil sa za čínskeho cisára a zakladateľa novej dynastie – dynastie Jüan. To mu Mongoli nikdy neodpustili. Svoju základňu presunul zo Šang-tu do Pekingu, ten prebudoval a jeho centrom urobil svoj palác a záhrady rozkoší, ktoré tak detailne opísal Marco Polo. V týchto častiach mesta neskôr vznikol dnešný park Pej-chaj a Zakázané mesto, ktoré je obrátené na juh – tak ako mongolské stany.
.bojové stroje od moslimov
Kublajchán prijal víziu svetovlády, ktorú zdedil od svojho starého otca Džingischána. Oprel ju o buddhizmus, ktorý mal k dispozícii, pretože Mongoli si už podmanili územie Tibetu. Buddhistické legendy hovoria o ideálnom vládcovi, čo je pre každého cisára, čo túži vládnuť svetu, predstavuje veľmi príjemný ideový základ. Kublajchánovi ho predstavil mladý budhistický kňaz známy ako tzv. vznešený guru, a stal sa jeho hlavným duchovným radcom.
Kublajchán mal tak na svojej strane nielen božstvo nebies Tengri, ale aj bojachtivú buddhistickú entitu Mahakala. S týmito mocnými spojencami vtrhol do ríše Song na juhu Číny. Vojenská kampaň trvala jedenásť rokov a jej hnacím prostriedkom bola riečna flotila zložená z tisícok lodí, ktoré prevážali armádu po rieke až k Jang-ce, v ktorého ústí ležala metropola ríše Sung, Chang-čou. Lenže rieku blokovalo vynikajúco opevnené mesto Siang-jang. Obliehanie tohto mesta bolo takou miestnou verziou trójskej vojny. Po piatich rokoch poradili generáli Kublajchánovi, že potrebuje lepšiu a väčšiu artilériu. Kublaj vedel, kde ju vezme – v islamskom svete, kde križiaci aj moslimovia používali obrovské katapulty. Nič iné nemohlo tak zvýšiť prevahu jeho ríše. Naprieč Áziou odišla správa, ktorú mongolský „konský expres“, najrýchlejšia kuriérska služba pred vynálezom železníc, a do niekoľkých týždňov doputovali aj dvaja moslimskí konštruktéri s podrobnými plánmi. Ich bojové stroje rozbili obliehané mesto Siang-jang ako orechovú škrupinu a otvorili cestu k Jang-ce, Chang-čou a k víťazstvu. Poslední dvorania ríše Sung spolu so šesťročným dedičom trónu ušli na lodi na juh. Koniec prišiel v roku 1279, keď mongolská flotila dobyla územie Songu aj na juh od Kuang-čou. Zahynuli desiatky tisícov tamojších obyvateľov, medzi nimi aj hlavný radca, ktorý skočil do mora s malým princom Bingom na chrbte.
Kublajchán vzápätí na vlastnú smolu zistil, že svetovláda je neuskutočniteľný sen. Robil, čo mohol. Vysielal vojská na územia, ktoré dnes poznáme ako Jávu, Vietnam, Barmu a Japonsko. Lenže všetko bolo márne. Dve výpravy do Japonska (v rokoch 1274 a 1281) dopadli katastrofálne. Na tú druhú si Kublajchán dal vystrojiť flotilu zloženú z viac ako štyritisíc plavidiel – bola to najväčšia námorná armáda, akej sa nevyrovnalo nič až do spojeneckého vylodenia v Európe v roku 1944. Nič nebolo hotové načas. Bol august. Udrel prvý tajfún obdobia dažďov a flotilu doslova rozsekal na triesky. Japonci nazvali ten vietor kamikadze – božský vietor. Preto niesli ich samovražední stíhači v druhej svetovej vojne takéto meno, lebo mali rovnako zahnať na útek Američanov.
To už bol, pravda, Kublajchán starý, obézny a chorý. Zomrel v roku 1294 a tak ako jeho starého otca, aj jeho odviezli do severného Mongolska a pochovali ho na tajnom mieste, ktoré pravdepodobne zostane utajené naveky.
.patrí Mongolom, alebo Číňanom?
Čo bolo po ňom? Množstvo nižších vládcov jeho gargantuovskej ríše sa navzájom sporilo, mlátilo a ich ľudia splývali s pôvodným obyvateľstvom – až napokon prišiel kolaps. Koncom štrnásteho storočia bolo po všetkom. Teda takmer po všetkom. Džingischán vo folklóre kultúr, ktoré mu padli za obeť, prežil ako stelesnenie hrôzovládcu, pre Mongolov je naďalej hrdinom, pre Číňanov uctievaným zakladateľom dynastie, ba aj svätcom (v takzvanom mauzóleu v stredomongolskom regióne Ordos ho uctieva mnoho ľudí). Miestni cháni na Kryme ešte stále hlásali, že vládnu v Džingischánovom mene, keď tam v roku 1793 prišli Rusi.
Celý obrovský projekt, ktorý začal Džingischán a takmer úplne ho uskutočnil Kublajchán, však vôbec nie je relikviou z dejín. Stále žije. Kublajchán, inšpirovaný svojím starým otcom a jeho víziou svetovlády, sa stal prvým „barbarom“, ktorý dobyl rozličné regióny, ktoré dnes dohromady nazývame Čínou. Patrí k veľkým paradoxom dejín, že dnešná Čína vďačí za väčšinu svojich štátnych hraníc nie čínskemu vládcovi, ale Mongolovi, ktorý sa vyhlásil za čínskeho cisára.
Niežeby bola podoba Kublajchánovej Číny na mape presne taká istá ako podoba tej dnešnej, lebo Mongolsko sa začiatkom dvadsiateho storočia osamostatnilo – teda skôr padlo do sovietskej sféry vplyvu. V skutočnosti to bola druhá krajina, ktorá sa stala komunistickou a aj ňou zostala – dosť zvláštny vývoj pre národ kočovných pastierov, ktorý mal jediné mesto, takmer nijaký priemysel a nijaké cesty. Mongolsko si nezávislosť aj uchovalo, teda aspoň jeho severná časť, lebo jeho južná časť, dnešné Stredné Mongolsko, pripadla Číne. Hranica medzi nimi sa tiahne cez púšť Gobi a až donedávna ju tvorila úplná divočina.
V súčasnosti jej strednej časti dominuje obrovská medená baňa Oju Tolgoj, ktorá zrejme transformuje ekonomiku celého Mongolska, pretože vytvára asi tretinu jeho HDP. Takmer celá ťažba sa vyváža po novej železnici do Číny. Čínsky vplyv v Mongolsku len stúpne a bude to mať dramatické dôsledky, ktorých sa Mongoli obávajú a Číňania sa na ne tešia. Jeden i druhý národ vzýva Džingischánovho ducha. A ak Číňania niekedy ovládnu Mongolsko, urobia to v mene Džingischána, zakladateľa čínskej dynastie Jüan. Ak Mongoli odolajú, urobia to takisto v mene Džingischána, zakladateľa ich národa.
John Man/
Narodil sa v roku 1941, na Oxforde študoval nemčinu a na Keble College francúzštinu, neskôr tiež históriu filozofiu vedy. Na University of London potom absolvoval School of Oriental and African Studies. Po štúdiách pracoval ako novinár pre Reuters, neskôr sa stal spisovateľom na voľnej nohe. K jeho záľubám patria dejiny písma, o čom vydal dve knihy, a najmä Mongolsko. Publikovaný text vyšiel pôvodne vmesačníku Standpoint magazine.
V roku 1227, keď Džingischán zomrel, sa jeho ríša tiahla od severnej Číny až po územie dnešného Iraku. Za Kublajchána sa jej plocha ešte zdvojnásobila – až napokon jedna rodina, jedna dynastia držala v rukách aspoň formálne veľkú časť Eurázie – asi tak jednu pätinu celej vtedajšej populácie Zeme.
Nedávno sa ma pri jednej prednáške ktosi opýtal: „Prečo nás toto neučili v škole?“ Nuž, mali by, pretože je to jedna z najprekvapivejších právd, ktoré sa z dejín môžeme dozvedieť, a tiež preto, že to vysvetľuje mnohé o Ázii, najmä o súčasnej Číne.
.jedinou platnou menou bola korisť
Začalo sa to, keď bol Džingischán ešte len Džingis – ako dospievajúci chlapec utekal pred sokmi zo severu Mongolska. Bolo to koncom 12. storočia, keď ešte znešvárené mongolské klany mimo svojho domáceho územia takmer nik nepoznal. Džingis prežil a zvíťazil, pretože bol geniálny stratég. Trvalo mu 20 rokov, kým zjednotil svoje klany, pripojil k nim ostatné turkické skupiny a založil národ.
To sa stalo v roku 1206, keď sa už jeho genialita začala naplno prejavovať. Vládnuť národu je totiž niečo iné ako vládnuť klanom. Potreboval vládu, byrokratov, zákony, dane – všetko možné, čo si nutne vyžaduje písomný styk. Ako to vyriešil? Prikázal zajatému pisárovi, aby vytvoril písmo. A toto „ujgurské písmo“ sa v centrálnom Mongolsku, ktoré dnes patrí k Číne, stále používa.
Kočovať s dobytkom je náročné – platí to aj dnes. V zime teploty klesajú až na mínus štyridsať stupňov, ľadovcové búrky zabíjajú zvieratá a človek má k dispozícii len málo príjemných vecí. Za Džingisových čias bola jedinou platnou menou korisť a Džingis ju svojim ľuďom dával – dal im možnosť dobývať a lúpiť stále ďalej. Jeho prvým cieľom bola Čína, vtedy rozdelená na štyri hlavné ríše: tangutská Si Sia, Ťin, Sung a Tibet, a okrem nich obsiahla ešte mnoho menších území, z ktorých jedným bolo Jün nan. Džingis viedol svoju novú armádu cez púšť Gobi a podarilo sa mu dosiahnuť niečo dovtedy nevídané: dobyť veľké mestá. Čínske mestá boli obklopené hradbami, chránili ich bojové stroje a mohutné armády. Mongolom však stačilo prekonať prvú prekážku, dobyť prvé mesto, ktorým bolo dnešné Jin-čchuan na Žltej rieke. Urobili to v roku 1209. Džingis sa rýchlo poučil, čo bol ďalší dôkaz jeho vodcovského génia, a dôvod, prečo dodnes fascinuje historikov, v poslednom čase najmä Franka McLynna, ktorého monografia Džingischán: Muž, ktorý dobyl svet, vychádza na budúci mesiac vo vydavateľstve Bodley Head. Po dobytí prvého mesta získali Mongoli desaťtisíce nových vojakov, dosť koristi, aby ich mohli vyplatiť, a tiež techniku – obrovské luky a katapulty – použiteľnú pri obliehaní. Keď Džingisove voje dobyli aj Peking, hlavné mesto Ťinu, stal sa z jeho armády hotový leviatan – nevídaná multidisciplinárna sila zložená z hrozivej mongolskej jazdy a čínskych zbraní.
Čírou náhodou boli podmienky a historický okamih ako stvorené pre dobyvateľské ťaženie. O nejaký čas neskôr by už bol Mongolov zastavil pušný prach. A jazdectvo bolo ideálne, pretože na rozdiel od pešej armády nepotrebovalo zásobovanie. Pohonné látky mali v podobe trávy. Každý vojak mal niekoľko koní a pre ne nekonečné zásoby krmiva, ázijských trávnatých plošín, ktoré ich doslova volali na západ, až do Sýrie a ruských stepí.
.pod klenbou božstva Tengri
Mongoli si cestou osvojili aj vlastnú ideológiu. Boli animisti a verili v nespočetné množstvo prírodných duchov – uctievali duchov hôr, potokov, riek a stromov. Na čele týchto duchov bol podľa nich Tengri – božstvo modrej oblohy. Nebol len bohom Mongolov, ale aj mnohých iných stredoázijských etnických skupín. Pozostatok tejto viery dnes vidíme v hromadách skál a okruhliakov známych ako ovoos, ktoré sú na takmer každom vrchu či vŕšku. Vyzerajú ako hromady odpadkov, pretože sú zahádzané obetami – nájdeme tam prázdne fľaše od vodky, staré bankovky, kúsky modrého hodvábu. Ak k nejakej takejto hromade prídete, treba ju trikrát obísť v smere hodinových ručičiek a uctiť si Tengriho ďalším podarúnkom. Tengri pritom označuje aj počasie.
Tradične bolo toto božstvo ľuďom vzdialené a jeho moc mohli vysvetľovať, tlmočiť len šamani. No Džingischánov úspech spočíval v tom, že sa označil za vyvoleného – a táto myšlienka s rastom jeho ríše ešte silnela. Džingischánov dedič, jeho tretí syn Ogedej, z nej vytvoril dôvod a ospravedlnenie ďalších dobyvateľských výprav. Tvrdil, že celý svet (o ktorého rozsahu nemal potuchy) dostali od Tengriho všetci Mongoli, a že je ich údelom oznámiť ostatným ľuďom tento prostý a úžasný fakt. Ogedej poslal mongolské armády ešte ďalej, do Bagdadu, na pobrežie Stredozemného mora, do južného Ruska, do Poľska a na vábivé trávnaté pusty dnešného Maďarska.
Prečo by sa tam vlastne mali zastaviť? Hlavy západoeurópskych krajín sa triasli od hrôzy, hovorili o jednote kresťanov a v zásade znehybneli ako jeleň oslnený reflektormi auta. Mali šťastie, že v roku 1241 Ogedej v Mongolsku zomrel a mongolské vlády sa stiahli späť, aby sa zúčastnili na bojoch o následníctvo – za sebou zanechali pustatinu vyhorených miest a hnijúcich mŕtvol. Už nikdy sa nevrátili – možno zistili, že maďarské pusty nie sú dosť veľké, aby koňom takej obrovitánskej armády poskytli dosť paše.
Južná Čína však zostávala nedobytá. Po nepríjemnom rodinnom spore napokon následníctvo pripadlo línii najmladšieho Džingischánovho syna Toluja, ktorý bol ženatý so ženou, akých bolo v tom čase len málo. Volala sa Sorkaktani a tak ako celá ríša, aj ona si zaslúži, aby sme sa o nej dozvedeli viac. Toluj síce zomrel, ale ona šikovne spojila cnosť trpezlivosti s obrovským vplyvom a zariadila to tak, aby sa z jej štyroch synov stali páni celého mongolského sveta i vesmíru. Jeden (Hulegu) ovládol Perziu, druhý (Mönge) dostal Mongolsko, tretí (Arik) zostal čiernou ovcou rodiny a svoje vlastné impérium si vytrhol priamo zo srdca Ázie, a štvrtým bol Kublaj – z toho spravil jeho brat Mönge čínskeho vicekráľa. Títo dvaja podnikli inváziu do Číny. Prvým krokom bolo dobytie mesta Jün nan, vtedy nezávislého. V roku 1259 Mönge počas výpravy zomrel a Kublaj sa stal Kublajchánom – hlavou celej ríše.
Aby mohol vládnuť, vyhlásil sa za čínskeho cisára a zakladateľa novej dynastie – dynastie Jüan. To mu Mongoli nikdy neodpustili. Svoju základňu presunul zo Šang-tu do Pekingu, ten prebudoval a jeho centrom urobil svoj palác a záhrady rozkoší, ktoré tak detailne opísal Marco Polo. V týchto častiach mesta neskôr vznikol dnešný park Pej-chaj a Zakázané mesto, ktoré je obrátené na juh – tak ako mongolské stany.
.bojové stroje od moslimov
Kublajchán prijal víziu svetovlády, ktorú zdedil od svojho starého otca Džingischána. Oprel ju o buddhizmus, ktorý mal k dispozícii, pretože Mongoli si už podmanili územie Tibetu. Buddhistické legendy hovoria o ideálnom vládcovi, čo je pre každého cisára, čo túži vládnuť svetu, predstavuje veľmi príjemný ideový základ. Kublajchánovi ho predstavil mladý budhistický kňaz známy ako tzv. vznešený guru, a stal sa jeho hlavným duchovným radcom.
Kublajchán mal tak na svojej strane nielen božstvo nebies Tengri, ale aj bojachtivú buddhistickú entitu Mahakala. S týmito mocnými spojencami vtrhol do ríše Song na juhu Číny. Vojenská kampaň trvala jedenásť rokov a jej hnacím prostriedkom bola riečna flotila zložená z tisícok lodí, ktoré prevážali armádu po rieke až k Jang-ce, v ktorého ústí ležala metropola ríše Sung, Chang-čou. Lenže rieku blokovalo vynikajúco opevnené mesto Siang-jang. Obliehanie tohto mesta bolo takou miestnou verziou trójskej vojny. Po piatich rokoch poradili generáli Kublajchánovi, že potrebuje lepšiu a väčšiu artilériu. Kublaj vedel, kde ju vezme – v islamskom svete, kde križiaci aj moslimovia používali obrovské katapulty. Nič iné nemohlo tak zvýšiť prevahu jeho ríše. Naprieč Áziou odišla správa, ktorú mongolský „konský expres“, najrýchlejšia kuriérska služba pred vynálezom železníc, a do niekoľkých týždňov doputovali aj dvaja moslimskí konštruktéri s podrobnými plánmi. Ich bojové stroje rozbili obliehané mesto Siang-jang ako orechovú škrupinu a otvorili cestu k Jang-ce, Chang-čou a k víťazstvu. Poslední dvorania ríše Sung spolu so šesťročným dedičom trónu ušli na lodi na juh. Koniec prišiel v roku 1279, keď mongolská flotila dobyla územie Songu aj na juh od Kuang-čou. Zahynuli desiatky tisícov tamojších obyvateľov, medzi nimi aj hlavný radca, ktorý skočil do mora s malým princom Bingom na chrbte.
Kublajchán vzápätí na vlastnú smolu zistil, že svetovláda je neuskutočniteľný sen. Robil, čo mohol. Vysielal vojská na územia, ktoré dnes poznáme ako Jávu, Vietnam, Barmu a Japonsko. Lenže všetko bolo márne. Dve výpravy do Japonska (v rokoch 1274 a 1281) dopadli katastrofálne. Na tú druhú si Kublajchán dal vystrojiť flotilu zloženú z viac ako štyritisíc plavidiel – bola to najväčšia námorná armáda, akej sa nevyrovnalo nič až do spojeneckého vylodenia v Európe v roku 1944. Nič nebolo hotové načas. Bol august. Udrel prvý tajfún obdobia dažďov a flotilu doslova rozsekal na triesky. Japonci nazvali ten vietor kamikadze – božský vietor. Preto niesli ich samovražední stíhači v druhej svetovej vojne takéto meno, lebo mali rovnako zahnať na útek Američanov.
To už bol, pravda, Kublajchán starý, obézny a chorý. Zomrel v roku 1294 a tak ako jeho starého otca, aj jeho odviezli do severného Mongolska a pochovali ho na tajnom mieste, ktoré pravdepodobne zostane utajené naveky.
.patrí Mongolom, alebo Číňanom?
Čo bolo po ňom? Množstvo nižších vládcov jeho gargantuovskej ríše sa navzájom sporilo, mlátilo a ich ľudia splývali s pôvodným obyvateľstvom – až napokon prišiel kolaps. Koncom štrnásteho storočia bolo po všetkom. Teda takmer po všetkom. Džingischán vo folklóre kultúr, ktoré mu padli za obeť, prežil ako stelesnenie hrôzovládcu, pre Mongolov je naďalej hrdinom, pre Číňanov uctievaným zakladateľom dynastie, ba aj svätcom (v takzvanom mauzóleu v stredomongolskom regióne Ordos ho uctieva mnoho ľudí). Miestni cháni na Kryme ešte stále hlásali, že vládnu v Džingischánovom mene, keď tam v roku 1793 prišli Rusi.
Celý obrovský projekt, ktorý začal Džingischán a takmer úplne ho uskutočnil Kublajchán, však vôbec nie je relikviou z dejín. Stále žije. Kublajchán, inšpirovaný svojím starým otcom a jeho víziou svetovlády, sa stal prvým „barbarom“, ktorý dobyl rozličné regióny, ktoré dnes dohromady nazývame Čínou. Patrí k veľkým paradoxom dejín, že dnešná Čína vďačí za väčšinu svojich štátnych hraníc nie čínskemu vládcovi, ale Mongolovi, ktorý sa vyhlásil za čínskeho cisára.
Niežeby bola podoba Kublajchánovej Číny na mape presne taká istá ako podoba tej dnešnej, lebo Mongolsko sa začiatkom dvadsiateho storočia osamostatnilo – teda skôr padlo do sovietskej sféry vplyvu. V skutočnosti to bola druhá krajina, ktorá sa stala komunistickou a aj ňou zostala – dosť zvláštny vývoj pre národ kočovných pastierov, ktorý mal jediné mesto, takmer nijaký priemysel a nijaké cesty. Mongolsko si nezávislosť aj uchovalo, teda aspoň jeho severná časť, lebo jeho južná časť, dnešné Stredné Mongolsko, pripadla Číne. Hranica medzi nimi sa tiahne cez púšť Gobi a až donedávna ju tvorila úplná divočina.
V súčasnosti jej strednej časti dominuje obrovská medená baňa Oju Tolgoj, ktorá zrejme transformuje ekonomiku celého Mongolska, pretože vytvára asi tretinu jeho HDP. Takmer celá ťažba sa vyváža po novej železnici do Číny. Čínsky vplyv v Mongolsku len stúpne a bude to mať dramatické dôsledky, ktorých sa Mongoli obávajú a Číňania sa na ne tešia. Jeden i druhý národ vzýva Džingischánovho ducha. A ak Číňania niekedy ovládnu Mongolsko, urobia to v mene Džingischána, zakladateľa čínskej dynastie Jüan. Ak Mongoli odolajú, urobia to takisto v mene Džingischána, zakladateľa ich národa.
John Man/
Narodil sa v roku 1941, na Oxforde študoval nemčinu a na Keble College francúzštinu, neskôr tiež históriu filozofiu vedy. Na University of London potom absolvoval School of Oriental and African Studies. Po štúdiách pracoval ako novinár pre Reuters, neskôr sa stal spisovateľom na voľnej nohe. K jeho záľubám patria dejiny písma, o čom vydal dve knihy, a najmä Mongolsko. Publikovaný text vyšiel pôvodne vmesačníku Standpoint magazine.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.