Varoufakis trúsil drobné žarty na účet liberálnych velikánov, ako sú Robert Nozick či Ludwig von Mises, jeho hlavný odkaz však bol myslený vážne. Povedal, že doterajšie snahy o konsolidáciu gréckych financií, nanútené krajine zvonka, zlyhali. Bez uznania tohto zlyhania vraj nie je možné očakávať ďalší pokrok v riešení gréckej krízy či debatovať o reformách.
S Varoufakisom sa pritom dá v čomsi súhlasiť. Vysoká miera cenovej deflácie, vyvolaná Európskou centrálnou bankou, gréckym reformátorom život naozaj neuľahčovala. Ale štylizácia Grécka do polohy obete je škodlivá – a to predovšetkým pre Grékov. Ak totiž niečo môže vytiahnuť krajinu zo súčasnej šlamastiky, sú to iba domáce reformy.
Akokoľvek môžeme byť kritickí voči ECB či Angele Merkelovej, nič nenasvedčuje tomu, že by samotní grécki politici mali veľký záujem zmeniť ich krajinu k lepšiemu. Vládnuca Syriza sa napríklad k moci dostala na základe volebného programu, ktorý explicitne sľuboval odstránenie reforiem a faktický návrat pred rok 2010. Nedávnym výdobytkom Syrizy bolo tiež zrušenie bolestne presadenej reformy verejnej služby, čo povedie k tomu, že tisíce prebytočných štátnych zamestnancov dostanú naspať svoje miesta.
Udržať status quo je však nemožné. Jadrom gréckeho nešťastia je slabá hospodárska výkonnosť, bez ktorej rôzne sociálne výdobytky krajinu spoľahlivo zruinujú. Miranda Xafa, známa grécka ekonómka, na konferencii povedala, že problémom nie je deficit verejných financií ako taký (ten sa podarilo dostať v ostatných rokoch pod akú-takú kontrolu). Problémom je, že vinou neflexibilných podmienok pre podnikanie a investovanie „nechce nikto kupovať grécke výrobky“. Výsledkom je masívna nezamestnanosť (vyše 50 percent medzi mladými ľuďmi) a postupne sa zmenšujúca pracovná sila.
Dizajn gréckeho sociálneho štátu tiež nepomáha. Iný grécky ekonóm Aristides Hatzis tvrdí, že 20 percent najbohatších Grékov dostáva v absolútnom meradle viac než trikrát toľko sociálnej pomoci než 20 percent najchudobnejších. Kultúra korupcie a neplatenia daní, bez ohľadu na to či sú nízke, alebo vysoké, je tiež hlboko zakorenená v gréckej realite.
Očakávať riešenie zvonku je preto pre Grékov stávkou na zlého koňa. Zmena musí prísť zvnútra. Lenže hlavnou bariérou, ktorú aj v Aténach zdôrazňovali mnohí grécki priatelia, je nedostatok politickej odvahy. Kyriakos Mitsotakis, poslanec a syn bývalého premiéra, hovorí, že najdôležitejšou povinnosťou politických lídrov je hovoriť ľuďom pravdu. A v tom grécke elity zlyhali, tvrdí, pretože namiesto toho, aby občanom vysvetlili, že krajina je zbankrotovaná, vytvorili umelú polarizáciu medzi podporovateľmi a odporcami stabilizačného programu.
Podobného názoru bol v Aténach aj Ivan Mikloš. Grécko podľa neho nemá nádej bez doma „vlastnených“ reforiem, za ktoré sa budú grécki politici ochotní naozaj biť – tak ako sa za dôležité zmeny kedysi bili naši reformátori.
Ministrovi Varoufakisovi sa naozaj nedajú uprieť mnohé kvality, máločo však nasvedčuje tomu, že by on alebo jeho vládni kolegovia mali na čokoľvek podobné guráž.
.autor je výskumník v American Enterprise Institute.
S Varoufakisom sa pritom dá v čomsi súhlasiť. Vysoká miera cenovej deflácie, vyvolaná Európskou centrálnou bankou, gréckym reformátorom život naozaj neuľahčovala. Ale štylizácia Grécka do polohy obete je škodlivá – a to predovšetkým pre Grékov. Ak totiž niečo môže vytiahnuť krajinu zo súčasnej šlamastiky, sú to iba domáce reformy.
Akokoľvek môžeme byť kritickí voči ECB či Angele Merkelovej, nič nenasvedčuje tomu, že by samotní grécki politici mali veľký záujem zmeniť ich krajinu k lepšiemu. Vládnuca Syriza sa napríklad k moci dostala na základe volebného programu, ktorý explicitne sľuboval odstránenie reforiem a faktický návrat pred rok 2010. Nedávnym výdobytkom Syrizy bolo tiež zrušenie bolestne presadenej reformy verejnej služby, čo povedie k tomu, že tisíce prebytočných štátnych zamestnancov dostanú naspať svoje miesta.
Udržať status quo je však nemožné. Jadrom gréckeho nešťastia je slabá hospodárska výkonnosť, bez ktorej rôzne sociálne výdobytky krajinu spoľahlivo zruinujú. Miranda Xafa, známa grécka ekonómka, na konferencii povedala, že problémom nie je deficit verejných financií ako taký (ten sa podarilo dostať v ostatných rokoch pod akú-takú kontrolu). Problémom je, že vinou neflexibilných podmienok pre podnikanie a investovanie „nechce nikto kupovať grécke výrobky“. Výsledkom je masívna nezamestnanosť (vyše 50 percent medzi mladými ľuďmi) a postupne sa zmenšujúca pracovná sila.
Dizajn gréckeho sociálneho štátu tiež nepomáha. Iný grécky ekonóm Aristides Hatzis tvrdí, že 20 percent najbohatších Grékov dostáva v absolútnom meradle viac než trikrát toľko sociálnej pomoci než 20 percent najchudobnejších. Kultúra korupcie a neplatenia daní, bez ohľadu na to či sú nízke, alebo vysoké, je tiež hlboko zakorenená v gréckej realite.
Očakávať riešenie zvonku je preto pre Grékov stávkou na zlého koňa. Zmena musí prísť zvnútra. Lenže hlavnou bariérou, ktorú aj v Aténach zdôrazňovali mnohí grécki priatelia, je nedostatok politickej odvahy. Kyriakos Mitsotakis, poslanec a syn bývalého premiéra, hovorí, že najdôležitejšou povinnosťou politických lídrov je hovoriť ľuďom pravdu. A v tom grécke elity zlyhali, tvrdí, pretože namiesto toho, aby občanom vysvetlili, že krajina je zbankrotovaná, vytvorili umelú polarizáciu medzi podporovateľmi a odporcami stabilizačného programu.
Podobného názoru bol v Aténach aj Ivan Mikloš. Grécko podľa neho nemá nádej bez doma „vlastnených“ reforiem, za ktoré sa budú grécki politici ochotní naozaj biť – tak ako sa za dôležité zmeny kedysi bili naši reformátori.
Ministrovi Varoufakisovi sa naozaj nedajú uprieť mnohé kvality, máločo však nasvedčuje tomu, že by on alebo jeho vládni kolegovia mali na čokoľvek podobné guráž.
.autor je výskumník v American Enterprise Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.