Putna je osobitý autor, vyhľadáva témy, kde nezakrýva nedostatok odstupu, naopak, odhaľuje svoju vášeň pre tému: či už je to česká katolícka spisba, homosexualita, Karel VI. Schwarzenberg, Václav Havel, a naposledy Rusko. V niektorých prípadoch vedie táto metóda, pre akademika riskantne „intímna“, autora k pozoruhodným výsledkom (kniha Václav Havel. Duchovní portrét v rámu české kultury 20. století), inokedy je výsledok viac či menej rozporuplný. Nebudem zakrývať, že knihu o Rusku som bral do rúk s istou dávkou skepsy, ktorá vznikla po Putnovom vystúpení v televíznej Lampe, kde vyzval, aby sme kvôli Putinovi a dejinám ruského imperializmu ruským turistom na Západe na otázky položené v ruštine odpovedali zásadne po anglicky. Tento intelektuálne nepochopiteľný postoj síce Putnovi spoludiskutujúci v štúdiu odmietli, ale istá „pachuť“ zostala. A čiastočne sa premietla aj do jeho poslednej knihy, aj keď nie natoľko, ako by sa kritický čitateľ obával.
Putnovu novú knihu nepochybne ocenia čitatelia, ktorí sa chcú na kratšom priestore v dostupnej forme dočítať o ruskej literatúre a kultúre. Autor v dvadsiatich kapitolách predstaví dvadsať „obrazov“ z ruských dejín, ukáže encyklopedický prehľad a ponúkne svoje interpretácie základných tém a zlomov ruskej kultúry. Nikto nemôže pri čítaní zapochybovať, že autor má hlbšie znalosti, ako ponúka jeho kniha, ale ak niekto hľadá hlbší rozbor Dostojevského, Tolstého či Putina, na trhu sú dostupné vhodnejšie tituly. Putnova kritická analýza Dostojevského neprekoná práce Alaina Besancona (napríklad posledne Svatá Rus, CDK, 2015), ale ani pôvodnú českú domácu kritiku Václava Černého (napríklad jeho úvod k slovenskému prekladu Bratov Karamazovcov).
Poďme však k Putnovi. V prehľadnom úvode popíše vývoj a podoby českého (a čiastočne československého) rusofilstva, resp. kritického pohľadu na tému. Sám sa prihlási k druhej tradícii. Cieľom knihy, ako prizná, je ukázať nejednoznačnosť Ruska vo viacerých pohľadoch, napríklad že v dejinách neexistovalo Rusko s nemennou identitou či etnickou jednotou, resp. že Rusko nemožno jednoducho stotožniť s pravoslávnym kresťanstvom. Zatiaľ čo prvé dva rysy sú pomerne banálne konštatovania, tretí pohľad ponúka na viacerých obrazoch viacero zaujímavých a menej známych príkladov. Ak niečo pôsobí rušivo, je to predsa len trochu „definitívny“ spôsob písania. Nárast antisemitizmu v Rusku po páde komunizmu je nepochybne fakt, ale chýba poznámka, ktorá by doplnila celý obraz vrátane výsadného postavenia viacerých ruských Židov po páde komunizmu, nielen medzi intelektuálmi, ale aj v podnikaní a politike (za všetkých spomeňme spisovateľku Ľudmilu Ulickú či bývalých oligarchov Chodorkovského a Berezovského).
Najväčším problémom knihy je, že autor bez dostatočného vyargumentovania označí Sovietsky zväz za jednu z historických podôb Ruska. Keďže boľševická revolúcia v roku 1917 bola otvorene protiruská, sovietsky komunizmus neskrývane internacionalistický a základné inštitúcie ruskej spoločnosti čelili tvrdému útoku, téme mal Putna venovať väčšiu pozornosť. Už kvôli tomu, že Sovietsky zväz prechádzal istým vývojom a „národný“ étos komunistického režimu spočiatku a „národný“ étos režimu po smrti Stalina (či skôr Chruščova) bol do veľkej miery odlišný.
Ďalším problémom knihy je niekoľko zjednodušení, za všetky spomeniem dve. Prvým je prehnane kritické čítanie Solženicyna. Rozlíšenie na Solženicyna I a Solženicyna II je pochopiteľné, ale podozrievať Solženicyna z podporovania „autoritárskych systémov“ už v čase jeho Harvardskej prednášky v roku 1978 je unáhlené, rovnako ako tvrdenie, že jeho kritika západnej spoločnosti sa tešila podpore najmä ultrakonzervatívnej pravice. Okruh autorov okolo vplyvného konzervatívneho časopisu First Things, vedeného otcom Neuhausom, by celkom určite nesúhlasil.
Podobne možno podpísať kritickú výhradu historika Jiřího Hanuša v aktuálnom vydaní revue Kontexty, ktorý odmietol Putnovo porovnanie fenoménu Pussy Riot s niektorými stredovekými prejavmi, najmä s prejavmi tzv. Jurodivých, ktorí sa úmyslne správali ako „blázniví“ svätci. Žiaľ, o skupine Pussy Riot niečo podobné nemožno predpokladať, na čo by stačilo uviesť pár iných príkladov ich „punkových“ protestov, čo však autor neurobí. Tézu by potom nebolo možné udržať.
Putnovu knihu však možno čítať aj inak, nie ako akademický text, ktorý volá po polemike, ale práve ako vášnivé pojednanie a vyjadrenie sa k Rusku. Takéto čítanie si medzi čitateľmi nájde nepochybne viac fanúšikov. Je to však trochu škoda, pretože Martin C. Putna má určite na viac.
Putnovu novú knihu nepochybne ocenia čitatelia, ktorí sa chcú na kratšom priestore v dostupnej forme dočítať o ruskej literatúre a kultúre. Autor v dvadsiatich kapitolách predstaví dvadsať „obrazov“ z ruských dejín, ukáže encyklopedický prehľad a ponúkne svoje interpretácie základných tém a zlomov ruskej kultúry. Nikto nemôže pri čítaní zapochybovať, že autor má hlbšie znalosti, ako ponúka jeho kniha, ale ak niekto hľadá hlbší rozbor Dostojevského, Tolstého či Putina, na trhu sú dostupné vhodnejšie tituly. Putnova kritická analýza Dostojevského neprekoná práce Alaina Besancona (napríklad posledne Svatá Rus, CDK, 2015), ale ani pôvodnú českú domácu kritiku Václava Černého (napríklad jeho úvod k slovenskému prekladu Bratov Karamazovcov).
Poďme však k Putnovi. V prehľadnom úvode popíše vývoj a podoby českého (a čiastočne československého) rusofilstva, resp. kritického pohľadu na tému. Sám sa prihlási k druhej tradícii. Cieľom knihy, ako prizná, je ukázať nejednoznačnosť Ruska vo viacerých pohľadoch, napríklad že v dejinách neexistovalo Rusko s nemennou identitou či etnickou jednotou, resp. že Rusko nemožno jednoducho stotožniť s pravoslávnym kresťanstvom. Zatiaľ čo prvé dva rysy sú pomerne banálne konštatovania, tretí pohľad ponúka na viacerých obrazoch viacero zaujímavých a menej známych príkladov. Ak niečo pôsobí rušivo, je to predsa len trochu „definitívny“ spôsob písania. Nárast antisemitizmu v Rusku po páde komunizmu je nepochybne fakt, ale chýba poznámka, ktorá by doplnila celý obraz vrátane výsadného postavenia viacerých ruských Židov po páde komunizmu, nielen medzi intelektuálmi, ale aj v podnikaní a politike (za všetkých spomeňme spisovateľku Ľudmilu Ulickú či bývalých oligarchov Chodorkovského a Berezovského).
Najväčším problémom knihy je, že autor bez dostatočného vyargumentovania označí Sovietsky zväz za jednu z historických podôb Ruska. Keďže boľševická revolúcia v roku 1917 bola otvorene protiruská, sovietsky komunizmus neskrývane internacionalistický a základné inštitúcie ruskej spoločnosti čelili tvrdému útoku, téme mal Putna venovať väčšiu pozornosť. Už kvôli tomu, že Sovietsky zväz prechádzal istým vývojom a „národný“ étos komunistického režimu spočiatku a „národný“ étos režimu po smrti Stalina (či skôr Chruščova) bol do veľkej miery odlišný.
Ďalším problémom knihy je niekoľko zjednodušení, za všetky spomeniem dve. Prvým je prehnane kritické čítanie Solženicyna. Rozlíšenie na Solženicyna I a Solženicyna II je pochopiteľné, ale podozrievať Solženicyna z podporovania „autoritárskych systémov“ už v čase jeho Harvardskej prednášky v roku 1978 je unáhlené, rovnako ako tvrdenie, že jeho kritika západnej spoločnosti sa tešila podpore najmä ultrakonzervatívnej pravice. Okruh autorov okolo vplyvného konzervatívneho časopisu First Things, vedeného otcom Neuhausom, by celkom určite nesúhlasil.
Podobne možno podpísať kritickú výhradu historika Jiřího Hanuša v aktuálnom vydaní revue Kontexty, ktorý odmietol Putnovo porovnanie fenoménu Pussy Riot s niektorými stredovekými prejavmi, najmä s prejavmi tzv. Jurodivých, ktorí sa úmyslne správali ako „blázniví“ svätci. Žiaľ, o skupine Pussy Riot niečo podobné nemožno predpokladať, na čo by stačilo uviesť pár iných príkladov ich „punkových“ protestov, čo však autor neurobí. Tézu by potom nebolo možné udržať.
Putnovu knihu však možno čítať aj inak, nie ako akademický text, ktorý volá po polemike, ale práve ako vášnivé pojednanie a vyjadrenie sa k Rusku. Takéto čítanie si medzi čitateľmi nájde nepochybne viac fanúšikov. Je to však trochu škoda, pretože Martin C. Putna má určite na viac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.