Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Aprílové tézy Roberta Fica

.martin Kamenský .časopis .kritická príloha

Kritický vzťah médií k

Kritický vzťah médií k vláde pociťuje premiér Fico tak emotívne, že ho neváhal označiť za najväčší problém slovenskej politiky (TA3). Úprimne priznajme, že ak by to mal byť  najväčší problém Slovenska, mohli by sme byť so sebou spokojní.


Bohužiaľ (pre premiéra), autor týchto riadkov nie je Sir Humphrey Appleby. Pripúšťam, že koalícia môže a zrejme aj vníma svoj mediálny obraz ako problém. Dokonca taký závažný, že 25. apríla 2007 Úrad vlády vydal Vyhlásenie vlády SR vo vzťahu k tlači a médiám, podľa ktorého ,,...sloboda tlače nie je absolútnym právom“ a ďalej ,,...narastajúci počet nepravdivých, neobjektívnych a pravdu skresľujúcich údajov uverejňovaných vo viacerých slovenských médiách na adresu vlády Slovenskej republiky, jej predstaviteľov, ako aj politických strán tvoriacich vládnu koalíciu“. Skutočným problémom slovenskej politiky je spôsob výkonu politickej moci a jej arogancia.
Návrh tlačového zákona sa drží presne línie aprílového vládneho vyhlásenia. Nie je to vôbec prekvapujúce, keď si uvedomíme, kto je jedným z jeho hlavných tvorcov. Štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Sečík, absolvent žurnalistiky v Leningrade, pracoval v osemdesiatych rokoch v Slovenskom úrade pre tlač a informácie. Išlo o inštitúciu, ktorá počas normalizácie nahradila štátny tlačový dozor zaoberajúci sa cenzúrou tlače. Dodám len, že, minister kultúry Marek Maďarič svojho štátneho tajomníka verejne označil za  rešpektovaného a uznávaného odborníka. Nuž, proti tomu sa nedá namietať. V kontexte množstva výhrad, ktoré sa proti tlačovému zákonu objavili, sa Sečíkova predtucha, že ,,...hoci okolo neho iste vznikne polemika, ide o poctivý pokus vytvoriť právny rámec, ktorý bude vyváženejší a spravodlivejší“ javí ako poctivý pokus o vcelku vydarený, vtipný bonmot.

.o práve na informácie
V štandardných pluralitných demokraciách je bežnou praxou a zároveň povinnosťou médií monitorovať politiku vlády a informovať verejnosť o činnosti štátnych orgánov. Nikto sa pritom nepozastavuje nad nepríjemnými otázkami ani nad tým, že by odhalenie krokov vlády privodilo jej eventuálny pád. V demokratickom systéme je to súčasť kontrolnej funkcie médií. Aby médiá mohli toto svoje poslanie napĺňať, musia byť slobodné. Paradoxne to boli v minulosti práve liberáli a ľavičiari, kto na Západe tento výdobytok bránil pred autoritárskymi chúťkami pravice. Ak si to neuvedomuje slovenská vláda, ktorá je ľavicová len verbálne, je to pochopiteľné. Oveľa prekvapujúcejšie je zistenie, že aj „guru“ ľavicových publicistov Eduard Chmelár nadraďuje efemérne právo na informácie nad slobodu médií. Pozíciu novinárov ako strážnych psov demokracie dokonca označil za falošnú pózu a zrútený osvietenský koncept. V skutočnosti môžeme za osvietenskú konštrukciu považovať snahu štátu zavádzať cenzúru – teda inštitucionálne rozhodovanie o tom, čo sa smie povedať, publikovať, respektíve čo je správne, pretože, kto ak nie štát pozná najlepšie potreby svojich občanov? Škoda, že si Eduard Chmelár nevšimol aj tento typ ,,osvietenského“ konania. Zrejme sa aj on identifikuje so všadeprítomnou snahou centralizovať a s plazivým prienikom štátnej moci do všetkých sfér verejných politík. Právom na informácie predsa disponuje napríklad aj obyvateľstvo komunistickej Kuby. Otázkou zostáva, aký je vzťah medzi týmto právom a objektivitou dostupných informácií. Právo na informácie totiž formálne spĺňa aj propaganda (čiže štátom selektované informácie) a dokonca v miere vrchovatej. Predpokladom objektívnych, alebo aspoň objektívnejších informácii je okrem iného práve oná sloboda (v témach, v metodike práce a v konaní) ktorú Eduard Chmelár považuje za sekundárnu. 

Na slobodu tlače, samozrejme, vplývajú aj podmienky, za ktorých majú žurnalisti vykonávať svoju prácu. Inými slovami, vedomé sťažovanie ich práce a robenie inštitucionalizovaných schválností nie je tým správnym liekom na zvyšovanie objektívnosti médií. Štát koná v tomto prípade nadprácu a dôvodom je fakt, že sa mu to veľmi hodí. Tlačový zákon nespadá pod smernice Európskej únie, takže je výsostne vecou Slovenskej republiky, ako a či vôbec upraví túto oblasť. Zapracúvanie medzirezortných pripomienok trvalo ministerstvu kultúry pol roka. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon obsahuje len 13 paragrafov, išlo o dostatočne dlhý čas na dôkladnú prípravu zákona. Podrobili sme návrh tlačového zákona právnej analýze a výsledky sú z hľadiska perspektívnej praxe naozaj zaujímavé. Samozrejme, som si vedomý toho, že ide o návrh zákona, ale veď chvála pánubohu. O čo teda ide?

.o práve na odpoveď
V práve na odpoveď ide o jeho širokospektrálnosť. Ak vydavateľ uvedie informáciu, že niekto spáchal trestný čin vraždy a bol právoplatne odsúdený, tak napriek tomu, že to bude pravda, môže dotyčný uvedené zverejnenie považovať za zásah do súkromia a bude žiadať o uverejnenie odpovede. Podľa súčasného stavu návrhu zákona mu bude vyhovené a oprava bude musieť byť uverejnená. Podotýkam, že presne tak, ako bola napísaná... Či naozaj došlo k zásahu do súkromia, nebude nikto skúmať. Právo na odpoveď nemá usporiadaný ani vzťah k problému, že sa informácia dotkne viacerých osôb. Má vydavateľ uverejniť spoločnú odpoveď, alebo pôjde o násobok všetkých odpovedí na uvedenú informáciu? Nie je to jasné. Takže konkrétny príklad. Keď vydavateľ uvedie informáciu, že predseda Slovenského pozemkového fondu a členovia správnej rady fondu sú zodpovední za podozrivý predaj pôdy reštituentom (a pôjde len o konštatovanie), môže sa stať, že právo na odpoveď budú uplatňovať nielen predseda fondu a členovia jeho správnej rady, ale aj reštituenti, čím sa noviny zahltia množstvom odpovedí k rovnakej predmetnej podstate. Je to, samozrejme, nezmyselné, ale možné.

.o práve na dodatočné oznámenie
Právo na dodatočné oznámenie zasa nemá určený rozsah. Toto právo umožňuje osobe, o ktorej tlač informovala, že sa voči nej koná súdne konanie, žiadať zverejnenie oznámenia, ako sa toto konanie skončilo. Na tom by nič nebolo, lenže v paragrafe neexistuje žiadna zmienka o rozsahu a primeranosti uverejnenia. Zato je tam zmienka, že sa musí zverejniť v podobe, v akej bolo navrhnuté. Túto možnosť (ak v tejto podobe prejde) dávam do pozornosti predovšetkým oslobodeným delikventom, ako vhodnú formu verejnej satisfakcie. Zvlášť ak ich pustia pre nedostatok dôkazov či procesné chyby (...) Len nech veselo žiadajú zverejnenie nielen konečného verdiktu, ale aj jeho zdôvodnenie a nech má aj hoc aj päťdesiat strán. Veď noviny sú tu pre všetkých. V kombinácii s právom na odpoveď môžete týmto právom noviny hravo zosmiešniť a znefunkčniť. Je to absurdné? Áno. Ale aj o tom je návrh tlačového zákona. V praxi sa môže stať, že počet strán s kompletným znením rozsudku bude väčší ako počet novinových strán. Riziko hrozí predovšetkým v závažných a komplikovaných kauzách, ktoré sú primárne objektom záujmu médií a verejnosti.

.o zákaze
Zákaz publikovania istých informácií považujem za otvorenú cenzúru a porušenie práva na informácie. Už pri novelizácii zákona v roku 2000 bolo chybou, že vôbec došlo k včleneniu obmedzujúcich ustanovení. Namiesto ich zrušenia dnes vláda  paragraf rozširuje o kontroverzný zákaz informácií podnecujúcich nenávisť na základe politického zmýšľania. Ak teraz napíšem, že Fico koná a myslí ako boľševik, môže to byť klasifikované ako podnecovanie na nenávisť na základe politického zmýšľania. Všetci máme po štyridsaťročnej skúsenosti dôvod boľševikov nenávidieť, navyše Fica nemám rád, ale považovať to za podnecovanie? Absurdné. Pritom môžem v komentári aj ironizovať. Nikoho to zaujímať nebude. Podľa návrhu zákona hrozí médiu pokuta. Bodka. Áno, budú operovať zhovievavosťou pri posudzovaní, ide však o to, že majú tú moc – tú možnosť. Navyše, podnecovanie nenávisti na základe čohokoľvek spadá pod Trestný zákonník, takže ide o dobýjanie sa do otvorených dverí. Na druhej strane, ak zákon v tomto znení prejde, vznikne nebezpečný precedens. Prvýkrát od roku 1989 bude slovenský právny systém považovať odlišnosť politického zmýšľania za dôvod na sankcie. Zatiaľ finančné. Namiesto posilnenia záruk súdneho preskúmania sa v návrhu zákona rozširujú právomoci ministerstva kultúry posudzovať dodržiavanie zákona. Chýbajú ustanovenia o súdnom riešení sporov, spojených s uplatnením práva na opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie. Chráni sa tak nie právo jednotlivca, ale možnosť vládnych úradov zasahovať do posudzovania povinností a zodpovednosti vydavateľa  periodickej tlače, čo je v slobodnej spoločnosti absolútne neprípustné. Na porovnanie, podobný zákon v Českej republike žiadne podobné obmedzenia ani finančné sankcie pre vydavateľov za obsah uverejnených informácií neobsahuje a samozrejme nikto sa neodváži tvrdiť, že by česká tlač propagovala vojnu, násilie, alebo nenávisť.

.o oznámení
Okrem údajov o vydavateľovi návrh zákona vyžaduje aj oznámenie o jeho vlastníckych vzťahoch. Zrejme v duchu snahy evidovať, zapisovať a rozhodovať. Vydavateľ, ktorý je právnickou osobou v režime obchodného práva, predsa nemá žiadne oprávnenia na získanie informácií od spoločníkov alebo akcionárov o ich majetkových účastiach. Navyše sa v súvislosti s takýmto uverejnením stáva minimálne otáznym prípadné porušenie práva týchto osôb v súvislosti s ochranou osobných údajov. Nielenže je to nezmyselné, ale aj nevykonateľné. Našťastie.
Na odhalenie skutočných zámerov právnej normy je často dôležitejšie pozadie jej tvorby, než argumenty uvedené v jej dôvodovej správe. Forma a spôsob, ktoré premiér Robert Fico v tomto prípade zvolil, jasne dokumentujú jeho výsostne subjektívnu motiváciu. Sľúbil, že zákon upraví. Neupravil. Koaliční poslanci návrh zákona aj so spornými paragrafmi posunuli do druhého čítania. Víťazoslávny úsmev a gesto poslanca spravodajcu Jána Podmanického, ktorým  zmietol zo stola požiadavku opozície stiahnuť zákon na prepracovanie, hovorí jasnou rečou.
 
Autor je prezident Public policy institute
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite