Niekoľko hodín pred spočítaním výsledkov sa v dome, ktorý majú Cameronovci v Oxfordshire, zišli členovia toryovského volebného štábu. Posledné predvolebné prieskumy hovorili o miernej prevahe labouristov. Nálada v konzervatívnom tábore klesla.
.ako si Crosby takmer stiahol nohavice
Ale šéf tímu, prostoreký Austrálčan Lynton Crosby, očakával víťazstvo. Len tesné – okolo tristo parlamentných kresiel. Crosby si bol istý, že toryovci v nijakom prípade neprehrajú. Tvrdil, že prieskumy o ničom nevypovedajú, lebo anketári z pohodlnosti neopustili Londýn a jeho bližšie okolie . „Ha, pokojne si vyzlečiem nohavice,“ šprihol do očí zvedavým médiám, „ak sa anketári v posledných dvoch týždňoch vybrali niekam za diaľnicu M 25 a stretli sa s obyčajným mužom alebo ženou, ktorí zarábajú priemernú mzdu.“
Crosby si nohavice vyzliekať nemusel, voľby mu dali za pravdu. „Pracovné miesta, daňové úľavy a podmienky pre vlastníkov domov, to sú témy, ktoré ľavicových intelektuálov nudia, ale pre mužov a ženy na ulici sú práveže veľmi zaujímavé,“ vysvetľoval Cameronov úspech.
Samozrejme, triumf konzervatívcov nie je len Cameronou zásluhou. Niečo prihrali okolnosti, niečo bolo jednoducho šťastie – a smola pre labouristov. A labouristi si hrob vykopali sami nerozhodnosťou a neistotou. Darmo bol Ed Milliband pre tínedžerky odrazu novým idolom, ktorému bulvárni novinári predpovedali žiarivú budúcnosť v hociktorej slávnej chlapčenskej kapele, ktorá by ho chcela. Darmo bola BBC počas týchto volieb ešte väčšmi na strane labouristov ako inokedy. Tínedžerky poväčšine ešte nemajú právo voliť a BBC, hoci má tradičný cveng, sa po týchto voľbách otriasa, akoby sama prehrala.
.ako Cameron maľoval Škóta na stenu
Jeden problém labouristov – a tromf konzervatívcov – zhrnul azda najhlasnejší prívrženec ľavice, šéfodborár Len McCluskey, takto: „Labouristi nemali hlavnú tému, ktorá by definovala, za čím strana stojí. Keby ju mali, mohli by zjednotiť voličov z robotníckej a strednej triedy okolo vízie vývoja spoločnosti.“ McCluskey zdôraznil, že labouristi neprehrali preto, že by boli príliš ľavicoví, ale práve preto, že prijali rétoriku konzervatívcov – prikývli na nutnosť znižovania deficitu a okresávania sociálnych istôt. Podľa neho už kríženie ľavice s pravicou vyčerpalo svoje možnosti a ako dôveryhodná vízia sa použiť nedá.
Pravda, McCluskey je socialista starého rangu, odhodlaný znovu zoštátniť železnice. Nemá dobrého slova pre tretiu cestu, po ktorej sa v deväťdesiatych rokoch do premiérskeho kresla úspešne doviezol Tony Blair. Ale keď povedal, že Milliband namiesto tretej cesty neponúkol nič konkrétne, racionálnemu pozorovateľovi nezostalo nič iné, len mu dať za pravdu.
Druhým veľkým problémom labouristov – a esom v rukáve konzervatívcov – boli Škóti. Svoju rolu tu zohrala hororová vízia, ktorú Britom ukázal Cameron a z ktorej sa už Labour Party počas kampane nedokázala spamätať: Ak sa voliči v prevažnej väčšine nerozhodnú dať hlasy konzervatívcom, hlásal Cameron, vznikne labouristická vláda, ktorú budú držať nad vodou silní škótski nacionalisti. Vplyv získa Škótska národná strana pod vedením Nicoly Sturgeonovej, a za Sturgeonovou je vždy pripravená sivá eminencia Alex Salmond. Nevoľte labouristov, vyzýval Cameron, aby ste nepripustili vplyv škótskych nacionalistov priamo v srdci Británie, vo Westminsteri, vo vláde!
Škótska karta sa ukázala účinná, lebo hoci Cameron to s maľovaním škótskeho čerta na stenu kampaňovo preháňal, vychádzala z reality. To, že Sturgeonovej nacionalisti sú silní, sa vedelo už dávno. A že podporia labouristov, odznelo niekoľkokrát v ich vlastnej kampani (aj keď Nicole Sturgeon tieto výroky vždy miernila, aby zvýšila cenu svojej strany na vyjednávacom trhu). Najmä juh Anglicka potom vzal Škótov ako hrozbu veľmi osobne a hlasoval za konzervatívcov, akoby ho mali ochrániť pred barbarmi v kiltoch z Vysočiny.
.ako pomohli aj horšie čísla
Tretím veľkým problémom labouristov bola ekonomika. Nie jej choroby, ale paradoxne jej rekonvalescencia. Briti sa tešia, hospodárstvo rastie, nezamestnanosť klesá, inflácia je na nule. Hoci prvý štvrťrok číslami rastu trochu sklamal, v občanoch väčšinovo prevládal pocit, že sú z najhoršieho vonku a vyhrabali sa z toho práve za vlády konzervatívcov (s liberálnymi demokratmi).
Cameronovi však treba uznať, že aj po spomalení rastu, mimochodom, prvom za posledné štyri roky, vedel, ako to využiť vo svoj prospech: „Čísla nám práve včas pripomínajú, že ekonomický rast nemôžeme brať ako samozrejmosť. Ak stratíte zo zreteľa cieľ znižovať deficit, uškodí to rastu, ak stratíte zo zreteľa cieľ uľahčovať podnikanie, uškodíte rastu,“ vysvetľoval. Posolstvo bola jasné: ak dáte hlas labouristom, pre ktorých tieto ciele nie sú srdcovkou, na rast môžete zabudnúť.
Samozrejme, neslobodno zabudnúť na volebný faktor Európskej únie. Dá sa povedať, že každý, kto hlasoval za Davida Camerona a jeho toryovcov, vedel, čo z toho vyplynie: že Británia bude o dva roky v referende rozhodovať, či zostane v EÚ, alebo príde Brexit. Cameron si teraz môže byť istý, že má mandát hovoriť v Bruseli o britských požiadavkách a žiadať vypočutie. Pred voľbami sa vyjadril, že ak sa na júnovom summite EÚ objaví ako premiér Ed Milliband, Brusel si vydýchne, pretože líder labouristov žiadne reformy od Únie požadovať nebude.
Nuž, Briti dali najavo, že na summitoch EÚ chcú Camerona, nie Millibanda, pretože v súčasnej rozkolísanej EÚ sa necítia dostatočne rešpektovaní.
.a ako sa Cameron naučil kliať
David Cameron vyhral. Vedel zaujať, reagovať, oduševniť. Občas do prejavu vsunul ostrejší výraz, kde-tu zvýšil hlas a podarilo sa mu niečo, čo od absolventa súkromných škôl málokto čakal: zreteľne osloviť hlasujúci ľud. Naozaj ľud – a nie dobre platených hovorcov a analytikov ľudu. Preto je víťazstvo jeho, nech si prieskumy pred voľbami hovorili, čo chceli.
David William Donald Cameron/
Narodený v roku 1966 v Londýne, od roku 2005 je lídrom Konzervatívnej strany a od roku 2010 premiérom Veľkej Británie. Od začiatku politickej kariéry patrí k euroskeptickému krídlu konzervatívcov. Vyštudoval filozofiu, politológiu a ekonómiu v Oxforde. Poslancom je od roku 2001 a v roku 2010 sa prvý raz po víťazstve strany v parlamentných voľbách stal premiérom koaličnej vlády, v ktorej boli aj liberálni demokrati pod vedením Nicka Clegga. David Cameron má s manželkou Samanthou tri žijúce deti, ich prvý syn prišiel na svet postihnutý a ako šesťročný zomrel.
.ako si Crosby takmer stiahol nohavice
Ale šéf tímu, prostoreký Austrálčan Lynton Crosby, očakával víťazstvo. Len tesné – okolo tristo parlamentných kresiel. Crosby si bol istý, že toryovci v nijakom prípade neprehrajú. Tvrdil, že prieskumy o ničom nevypovedajú, lebo anketári z pohodlnosti neopustili Londýn a jeho bližšie okolie . „Ha, pokojne si vyzlečiem nohavice,“ šprihol do očí zvedavým médiám, „ak sa anketári v posledných dvoch týždňoch vybrali niekam za diaľnicu M 25 a stretli sa s obyčajným mužom alebo ženou, ktorí zarábajú priemernú mzdu.“
Crosby si nohavice vyzliekať nemusel, voľby mu dali za pravdu. „Pracovné miesta, daňové úľavy a podmienky pre vlastníkov domov, to sú témy, ktoré ľavicových intelektuálov nudia, ale pre mužov a ženy na ulici sú práveže veľmi zaujímavé,“ vysvetľoval Cameronov úspech.
Samozrejme, triumf konzervatívcov nie je len Cameronou zásluhou. Niečo prihrali okolnosti, niečo bolo jednoducho šťastie – a smola pre labouristov. A labouristi si hrob vykopali sami nerozhodnosťou a neistotou. Darmo bol Ed Milliband pre tínedžerky odrazu novým idolom, ktorému bulvárni novinári predpovedali žiarivú budúcnosť v hociktorej slávnej chlapčenskej kapele, ktorá by ho chcela. Darmo bola BBC počas týchto volieb ešte väčšmi na strane labouristov ako inokedy. Tínedžerky poväčšine ešte nemajú právo voliť a BBC, hoci má tradičný cveng, sa po týchto voľbách otriasa, akoby sama prehrala.
.ako Cameron maľoval Škóta na stenu
Jeden problém labouristov – a tromf konzervatívcov – zhrnul azda najhlasnejší prívrženec ľavice, šéfodborár Len McCluskey, takto: „Labouristi nemali hlavnú tému, ktorá by definovala, za čím strana stojí. Keby ju mali, mohli by zjednotiť voličov z robotníckej a strednej triedy okolo vízie vývoja spoločnosti.“ McCluskey zdôraznil, že labouristi neprehrali preto, že by boli príliš ľavicoví, ale práve preto, že prijali rétoriku konzervatívcov – prikývli na nutnosť znižovania deficitu a okresávania sociálnych istôt. Podľa neho už kríženie ľavice s pravicou vyčerpalo svoje možnosti a ako dôveryhodná vízia sa použiť nedá.
Pravda, McCluskey je socialista starého rangu, odhodlaný znovu zoštátniť železnice. Nemá dobrého slova pre tretiu cestu, po ktorej sa v deväťdesiatych rokoch do premiérskeho kresla úspešne doviezol Tony Blair. Ale keď povedal, že Milliband namiesto tretej cesty neponúkol nič konkrétne, racionálnemu pozorovateľovi nezostalo nič iné, len mu dať za pravdu.
Druhým veľkým problémom labouristov – a esom v rukáve konzervatívcov – boli Škóti. Svoju rolu tu zohrala hororová vízia, ktorú Britom ukázal Cameron a z ktorej sa už Labour Party počas kampane nedokázala spamätať: Ak sa voliči v prevažnej väčšine nerozhodnú dať hlasy konzervatívcom, hlásal Cameron, vznikne labouristická vláda, ktorú budú držať nad vodou silní škótski nacionalisti. Vplyv získa Škótska národná strana pod vedením Nicoly Sturgeonovej, a za Sturgeonovou je vždy pripravená sivá eminencia Alex Salmond. Nevoľte labouristov, vyzýval Cameron, aby ste nepripustili vplyv škótskych nacionalistov priamo v srdci Británie, vo Westminsteri, vo vláde!
Škótska karta sa ukázala účinná, lebo hoci Cameron to s maľovaním škótskeho čerta na stenu kampaňovo preháňal, vychádzala z reality. To, že Sturgeonovej nacionalisti sú silní, sa vedelo už dávno. A že podporia labouristov, odznelo niekoľkokrát v ich vlastnej kampani (aj keď Nicole Sturgeon tieto výroky vždy miernila, aby zvýšila cenu svojej strany na vyjednávacom trhu). Najmä juh Anglicka potom vzal Škótov ako hrozbu veľmi osobne a hlasoval za konzervatívcov, akoby ho mali ochrániť pred barbarmi v kiltoch z Vysočiny.
.ako pomohli aj horšie čísla
Tretím veľkým problémom labouristov bola ekonomika. Nie jej choroby, ale paradoxne jej rekonvalescencia. Briti sa tešia, hospodárstvo rastie, nezamestnanosť klesá, inflácia je na nule. Hoci prvý štvrťrok číslami rastu trochu sklamal, v občanoch väčšinovo prevládal pocit, že sú z najhoršieho vonku a vyhrabali sa z toho práve za vlády konzervatívcov (s liberálnymi demokratmi).
Cameronovi však treba uznať, že aj po spomalení rastu, mimochodom, prvom za posledné štyri roky, vedel, ako to využiť vo svoj prospech: „Čísla nám práve včas pripomínajú, že ekonomický rast nemôžeme brať ako samozrejmosť. Ak stratíte zo zreteľa cieľ znižovať deficit, uškodí to rastu, ak stratíte zo zreteľa cieľ uľahčovať podnikanie, uškodíte rastu,“ vysvetľoval. Posolstvo bola jasné: ak dáte hlas labouristom, pre ktorých tieto ciele nie sú srdcovkou, na rast môžete zabudnúť.
Samozrejme, neslobodno zabudnúť na volebný faktor Európskej únie. Dá sa povedať, že každý, kto hlasoval za Davida Camerona a jeho toryovcov, vedel, čo z toho vyplynie: že Británia bude o dva roky v referende rozhodovať, či zostane v EÚ, alebo príde Brexit. Cameron si teraz môže byť istý, že má mandát hovoriť v Bruseli o britských požiadavkách a žiadať vypočutie. Pred voľbami sa vyjadril, že ak sa na júnovom summite EÚ objaví ako premiér Ed Milliband, Brusel si vydýchne, pretože líder labouristov žiadne reformy od Únie požadovať nebude.
Nuž, Briti dali najavo, že na summitoch EÚ chcú Camerona, nie Millibanda, pretože v súčasnej rozkolísanej EÚ sa necítia dostatočne rešpektovaní.
.a ako sa Cameron naučil kliať
David Cameron vyhral. Vedel zaujať, reagovať, oduševniť. Občas do prejavu vsunul ostrejší výraz, kde-tu zvýšil hlas a podarilo sa mu niečo, čo od absolventa súkromných škôl málokto čakal: zreteľne osloviť hlasujúci ľud. Naozaj ľud – a nie dobre platených hovorcov a analytikov ľudu. Preto je víťazstvo jeho, nech si prieskumy pred voľbami hovorili, čo chceli.
David William Donald Cameron/
Narodený v roku 1966 v Londýne, od roku 2005 je lídrom Konzervatívnej strany a od roku 2010 premiérom Veľkej Británie. Od začiatku politickej kariéry patrí k euroskeptickému krídlu konzervatívcov. Vyštudoval filozofiu, politológiu a ekonómiu v Oxforde. Poslancom je od roku 2001 a v roku 2010 sa prvý raz po víťazstve strany v parlamentných voľbách stal premiérom koaličnej vlády, v ktorej boli aj liberálni demokrati pod vedením Nicka Clegga. David Cameron má s manželkou Samanthou tri žijúce deti, ich prvý syn prišiel na svet postihnutý a ako šesťročný zomrel.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.