Doma však majú Švajčiari švajčiarske ceny. Jedna televízna reportáž z francúzskeho Švajčiarska ma priviedla na migračné prúdy nového druhu: Odkedy sa pri Ženevskom jazere usídľuje čoraz viac centrál multinárodných koncernov, hľadajú si ich vysoko platení zamestnanci primerané obytné priestory.
A tak medzičasom tiahnu smerom nahor aj do odľahlých dedín na južnom svahu pohoria Jura. Domorodci však už nájmy nevládzu platiť a musia preč. Niektorí dokonca unikajú do zahraničia, v pohraničných obciach do Francúzska. V reportáži som videl sedliakov z jurskej dediny Bassins: „Už tu nie sme viac doma.“ Starosta povedal: „Sociálne tkanivo bolo zničené.“ A jedna kvetinárka, ktorá zarába na švajčiarske pomery biednych 3-tisíc frankov, konštatovala: „Cítim sa odtiaľto vyhnaná.“ To majú zo svojho výhľadu na Ženevské jazero, ktoré leží 400 metrov pod nimi, a na prekliaty Montblanc.
Vyrážam hore do Jury. Bassins, kantón Waadt, 1 300 obyvateľov. Polia, dobytok, mlieko, lesy. Sivohnedé kamenné domy s okenicami, niekoľko hospodárskych hál, jednoduchý reformovaný kostol. Pred radnicou bežia na digitálnej tabuli obecné noviny. Napriek nárastu obyvateľstva je jediná reštaurácia, Hotel de la Couronne, existujúci už od roku 1703, zatvorená.
Jediným východiskom je malá pekáreň. Predali mi tu kávovú kapsulu na kávovar. Mladá šéfka s kočíkom, za pultom jej svokra. Keď sa s formuláciou prebratou od švajčiarskej televízie pýtam na „nových kolonistov“, nerozumejú mi. Potom zrazu: „Á, Angličania!“ Áno, niekoľko priateľov sa už odsťahovalo. Obce smerom na Ženevu sú však „ešte viac poangličtené.“
V Bassinse má pre to nejeden prenajímateľ pochopenie: „Jeden známy býva v dvojdome vedľa anglického bankára. Švajčiar platí 2 500 frankov, Angličan za tú istú plochu 8 000. Väčšinou sa však prenajímatelia rýchlo prispôsobia trhu.“ Angličania prichádzajú do pekárne ojedinele, cez víkend. „Väčšina sa snaží hovoriť po francúzsky. Samozrejme, nie perfektne.“
Prechádzam novými kolónami nad dedinou. Obrovské SUV-čka z televíznej reportáže sa scvrkávajú na dva-tri stredne ťažké modely. Inak len samé miniautá, kompaktné modely prémiových značiek, dva karavany s vyloženými bicyklami. Niektoré rodinné domy nosia mená ako „Dream“, „Le Green“. Prevažne anglosaské priezviská, ale aj ruské a nemecké. Nijaké národné symboly, len samostatná schránka Missesa McCauleyho vystavuje švajčiarsky kríž. Niekto zapichol do trávnika veselý štítok: „Forget the dog! Beware of the kids!“
Vily ležia zväčša na súkromných cestách, ktoré ústia do slepých uličiek. Na jednom z hladkých trávnikov vidím prechádzať kosačku, čierneho robota v Knight-Rider-Design. Trávnik je už perfektne pokosený, kosačka však vykonáva ďalšie bludné kruhy, takmer nehlučné.
Domy samy osebe nie sú ničím zvláštne. Vysoký je len výhľad: Už beztak ste v tejto hlavnej štvrti veľké číslo, a to vám ešte leží pod nohami finančné more, za tým priamo vo výške očí najvyšší vrch Európy.
Bassins už nemá žiadne kaviarne, zato má nové kryté kúpalisko. Pokladňa je automatická ako v poschodovej garáži, presne na úrovni vodnej plochy sa začína sklenená fasáda s panorámou. Vnútri počujem len francúzštinu. Idem plávať.
Bazén je v zadnej časti hlboký 2,30 metra, ale pri fasáde s panorámou len 80 centimetrov. To ma núti pri každej otočke pokľaknúť pred Montblancom.
Ten žiari nepoškvrnenou belobou.
Nato sa zhováram s dôstojným monsieurom, ktorý tu robí plavčíka. „Vidíte oblak na vrchole Montblancu?“ pýta sa ma. Obláčik, svetlosivý a neškodný, som si ani nevšimol. „Znamená, že zajtra bude zlé počasie. Zomelie sa to veľmi rýchlo. Ak je teraz dáky alpinista na vrchu, je vybavený.“ Opúšťam Bassins, šiniem si to nadol serpentínami do „Multinárodného parku“. Bez toho aby sa aspoň náznakom schyľovalo k večeru, svieti Montblanc na oranžovo.
A tak medzičasom tiahnu smerom nahor aj do odľahlých dedín na južnom svahu pohoria Jura. Domorodci však už nájmy nevládzu platiť a musia preč. Niektorí dokonca unikajú do zahraničia, v pohraničných obciach do Francúzska. V reportáži som videl sedliakov z jurskej dediny Bassins: „Už tu nie sme viac doma.“ Starosta povedal: „Sociálne tkanivo bolo zničené.“ A jedna kvetinárka, ktorá zarába na švajčiarske pomery biednych 3-tisíc frankov, konštatovala: „Cítim sa odtiaľto vyhnaná.“ To majú zo svojho výhľadu na Ženevské jazero, ktoré leží 400 metrov pod nimi, a na prekliaty Montblanc.
Vyrážam hore do Jury. Bassins, kantón Waadt, 1 300 obyvateľov. Polia, dobytok, mlieko, lesy. Sivohnedé kamenné domy s okenicami, niekoľko hospodárskych hál, jednoduchý reformovaný kostol. Pred radnicou bežia na digitálnej tabuli obecné noviny. Napriek nárastu obyvateľstva je jediná reštaurácia, Hotel de la Couronne, existujúci už od roku 1703, zatvorená.
Jediným východiskom je malá pekáreň. Predali mi tu kávovú kapsulu na kávovar. Mladá šéfka s kočíkom, za pultom jej svokra. Keď sa s formuláciou prebratou od švajčiarskej televízie pýtam na „nových kolonistov“, nerozumejú mi. Potom zrazu: „Á, Angličania!“ Áno, niekoľko priateľov sa už odsťahovalo. Obce smerom na Ženevu sú však „ešte viac poangličtené.“
V Bassinse má pre to nejeden prenajímateľ pochopenie: „Jeden známy býva v dvojdome vedľa anglického bankára. Švajčiar platí 2 500 frankov, Angličan za tú istú plochu 8 000. Väčšinou sa však prenajímatelia rýchlo prispôsobia trhu.“ Angličania prichádzajú do pekárne ojedinele, cez víkend. „Väčšina sa snaží hovoriť po francúzsky. Samozrejme, nie perfektne.“
Prechádzam novými kolónami nad dedinou. Obrovské SUV-čka z televíznej reportáže sa scvrkávajú na dva-tri stredne ťažké modely. Inak len samé miniautá, kompaktné modely prémiových značiek, dva karavany s vyloženými bicyklami. Niektoré rodinné domy nosia mená ako „Dream“, „Le Green“. Prevažne anglosaské priezviská, ale aj ruské a nemecké. Nijaké národné symboly, len samostatná schránka Missesa McCauleyho vystavuje švajčiarsky kríž. Niekto zapichol do trávnika veselý štítok: „Forget the dog! Beware of the kids!“
Vily ležia zväčša na súkromných cestách, ktoré ústia do slepých uličiek. Na jednom z hladkých trávnikov vidím prechádzať kosačku, čierneho robota v Knight-Rider-Design. Trávnik je už perfektne pokosený, kosačka však vykonáva ďalšie bludné kruhy, takmer nehlučné.
Domy samy osebe nie sú ničím zvláštne. Vysoký je len výhľad: Už beztak ste v tejto hlavnej štvrti veľké číslo, a to vám ešte leží pod nohami finančné more, za tým priamo vo výške očí najvyšší vrch Európy.
Bassins už nemá žiadne kaviarne, zato má nové kryté kúpalisko. Pokladňa je automatická ako v poschodovej garáži, presne na úrovni vodnej plochy sa začína sklenená fasáda s panorámou. Vnútri počujem len francúzštinu. Idem plávať.
Bazén je v zadnej časti hlboký 2,30 metra, ale pri fasáde s panorámou len 80 centimetrov. To ma núti pri každej otočke pokľaknúť pred Montblancom.
Ten žiari nepoškvrnenou belobou.
Nato sa zhováram s dôstojným monsieurom, ktorý tu robí plavčíka. „Vidíte oblak na vrchole Montblancu?“ pýta sa ma. Obláčik, svetlosivý a neškodný, som si ani nevšimol. „Znamená, že zajtra bude zlé počasie. Zomelie sa to veľmi rýchlo. Ak je teraz dáky alpinista na vrchu, je vybavený.“ Opúšťam Bassins, šiniem si to nadol serpentínami do „Multinárodného parku“. Bez toho aby sa aspoň náznakom schyľovalo k večeru, svieti Montblanc na oranžovo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.