Tak som sa rozhodol uchýliť do miestneho archívu a napísať krátku knižku o troch vraždách, ku ktorým na ostrove došlo počas troch mesiacov medzi decembrom 1845 a februárom 1846, a medzi nimi aj o prvej a poslednej vražde policajta v dejinách ostrova. Volal sa George Le Cronier a ubodala ho madame Le Gendreová, prevádzkovateľka bordelu známeho ako Mulberry Cottage. Bola to skutočná profesionálka. Špeciálne vybrúsený nôž neťahala zhora dole, ale odspodu smerom nahor a dramaticky pritom vykríkla: „Olé!“ Le Cronier sa doplazil von a nahlásil kolegovi v službe Henrimu Manuelovi Lucemu: „Oh mon garçon, je suis stabbé!“ (Väčšina obyvateľov ostrova v tej dobe ešte hovorila nárečím.) O deň neskôr zomrel. Madame Le Gendreovú transportovali na doživotie do Van Diemenovej zeme (terajšia Tasmánia) a stačila ešte rozzúriť miestnych bohabojných obyvateľov elegantnými šatami, ktoré si obliekla na cestu.
Jedným z prameňov, v ktorých som v knižnici Société Jersiaise listoval, bola básnická zbierka La lyre exilée vydaná v roku 1847 francúzskym exulantom L. D. Hurelom, čo bol pseudonym, pod ktorým sa usadil na ostrove. Podarilo sa mi o ňom zistiť iba to, že na ostrove sa usadil len o niekoľko rokov skôr, ako najslávnejší jerseyský exulant Victor Hugo. Kvôli čomu sem utiekol L. D. Hurel, to známe nie je.
Zbierka La lyre exilée obsahuje pohrebnú ódu na Le Croniera a ódu na zrušenie trestu smrti. Tú prvú pôvodne Hurel publikoval samostatne hneď po vražde, kým boli city ostrovanov ešte rozvírené a mohol sa zviezť na ich vlne. Podľa autora sa vypredali dve vydania po 2 000 kusov, čo znamená, že si ódu kúpil každý dvanásty obyvateľ.
Po odchode z ostrova som nad rozpísanou knihou zistil, že moje výpisky z La lyre exilée sú neúplné a že by som ešte potreboval do tejto knižky nahliadnuť. Lenže ako sa ku knihe dostať? Len ťažko by ste narazili na obskúrnejšie dielko: zistil som, že na celom svete sa zachovalo iba dvanásť katalogizovaných výtlačkov. Tak zriedkavému výskytu hovoria antikvariátnici veľmi vzácny (a medzi sebou za ešte vzácnejších považujú podivínov, ktorí majú o takú knihu záujem).
Návrat na ostrov neprichádzal do úvahy, o to viac, že som s prekvapením (a v tej chvíli aj s radosťou) zistil, že Hurelova kniha existuje aj v digitalizovanej podobe. Mohol som do nej nahliadnuť bez toho, aby som vytiahol päty z pracovne, ba vôbec vstal zo stoličky. Na krátky moment som objavil pocit zmierenia s moderným svetom.
Čoskoro však moju radosť nahradila melanchólia, začal som byť celý nesvoj, dokonca ľahko zatrpknutý. Ak je na internete dostupná taká kuriózna kniha ako La lyre exilée, neznamená to, že hrozí zánik knihy ako takej, neodsudzuje ju to na zbytočnosť podobne, ako stratili svoju užitočnosť husie perá a pijaky?
Ale moment, ak je to tak, prečo by som mal vlastne nariekať? Koniec koncov, nad zánikom písacieho stroja som žiadny osobitný žiaľ nepociťoval. A keď vidím v starom filme halu plnú žien píšucich na stroji, príde mi to nekonečne komické, akoby išlo o robotníčky za pásom alebo dojičky. A predsa sa ma zmocnilo znepokojenie. Ako asi musí byť človeku, ktorý sa celý život zaoberá alchýmiou, a nakoniec, keď už je neskoro pustiť sa do niečoho iného, zistí, že chémia ako vedecký odbor obrátila celé jeho snaženie na ničotu a že teda zasvätil svoju pozemskú existenciu honbe za chimérou a svoj čas vyplytval na detinskú ilúziu.
V mojom živote hrali podobne významnú rolu knihy a symbolom ich zániku sa mi stala digitalizácia La lyre exilée.
Nehodlám predstierať, že si knihy cením iba kvôli obsahu, hoci by racionalista mohol trvdiť, že práve tak to má byť. Cením si ich ako fyzické objekty a nazhromaždil som ich tisíce. Nie som v pravom zmysle slova bibliofil – človek, ktorému prináša vzrušenie, ak nájde na strane 278 tlačovú chybu, ktorá potvrdzuje, že ide vskutku o prvé vydanie. Pritom si danú knihu možno ani neprečítal. Nie som v pravom zmysle slova ani bibliomaniak – človek, ktorého nájdu mŕtveho pod hromadou zrútených zväzkov, ktoré bez rozmyslu zhromažďoval z úchylného pudu niečo hromadiť. Som niečo medzitým. Mám radšej dobré vydania než zlé, myslené fyzicky aj literárne. Kupujem viac kníh, než ich prečítam, ale vždy s poctivým úmyslom prečítať ich. Nie som vášnivý lovec rarít pre rarity samotné, ale pár sa ich u mňa nájde. Až raz moja ovdovená žena pozve nákupcu kníh, zasvietia mu oči...a potom jej ponúkne dva doláre za meter kníh.
Zatiaľ stále čerpám istú útechu z pohľadu na plné police, ktoré ma obklopujú. Sú mojím útočiskom pred svetom, s ktorým mám problém sa vyrovnať, ľahko (a asi aj rád) by som sa premenil na pravého knihomoľa či iný organizmus tráviaci život medzi polozabudnutými a zriedka vyberanými zväzkami. Mohlo by sa o mne hovoriť: keby aspoň čítal, aby žil, ale on žije, aby čítal.
Police s knihami sú starostlivo zostaveným hieroglyfom môjho života. Iba ja ho dokážem prečítať a po mojej smrti bude rozmetaný. Keďže som nikdy v živote nebol odborníkom na niečo konkrétne, je môj život sledom rôznych posadnutostí. Keď vrah zopakuje svoj čin, stáva sa z neho sériový vrah, ja som sériový monomaniak. Každá monománia mi vydrží sotva pár mesiacov, ale za to nechá stopu v mojej knižnici. Kamarát, ktorý ju nedávno preletel pohľadom, mi tvrdí, že podľa mojich kníh by nikto nedokázal určiť, kto som a čo robím – veď čo už len majú spoločné dejiny Srí Lanky s topológiou pavúčích sietí, prípadne myšlienkové prúdy v Rusku 19. storočia s temperovaným ladením či čistením komínov? Na každú z týchto tém nájdete v mojej knižnici zarážajúce množstvo knižiek. Očividne svedčia o snahe definovať pomocou kníh vlastnú identitu podobným spôsobom, ako to robia ľudia, ktorí si nechávajú tetovať telo alebo urobiť piercing.
Knihy sú pre mňa natoľko dôležité, že keď prídem k niekomu na návštevu, ihneď sa začnem nenápadne presúvať ku knižnici (ak nejakú majú). Snažím sa odolať, ale vždy podľahnem. Ak platí, že v potravinovom reťazci pochádza všetko jedlo z trávy, tak všetko myslenie pochádza z kníh, aspoň ja si to rád tak predstavujem, aj keď viem, že to tak nie je. To, čo v knižnici chýba, je samozrejme rovnako podstatné ako mlčanie psa, ktorý v noci nezaštekal.
Moja knižnica, teraz taká nespochybniteľná, sa po mojej smrti rozpadne rovnako neodvratne ako moje telo. Niektorí ľudia hovoria, že útechu pri myšlienkach na smrť im poskytuje vedomie, že molekuly a atómy, z ktorých sú zložení, pretrvajú a vstrebe ich široký vesmír. Ja som v poslednej dobe čerpal útechu z predstavy, že svoje knihy v skutočnosti nevlastním, ale ich len dočasne strážim. Po mne prejdú pod ochranu ďalšieho strážcu. V skoršom veku som uvažoval inak: kúpil som si knihu starú štvrťstoročie, prezeral mená predchádzajúcich majiteľov na obálke a napadlo mi: „Konečne má správneho vlastníka.“ A ako mi len bolo ľúto predchádzajúcich majiteľov, ktorým zostal tento konečný účel zatajený! Ibaže teraz si omnoho jasnejšie uvedomujem, že knihu vlastním len krátkych tridsať rokov, za rovnaký čas ju bude vlastniť niekto ďalší, o jeho totožnosti neviem pre zmenu nič zase ja. (Niežeby mi to bránilo zaobstarávať si ďalšie knihy. Reverend Thomas Dibdin, autor knihy Bibliománia: Príčiny a liečba nebezpečnej choroby píše, ako jeden bibliomaniak, ktorý vlastnil už 50 000 kníh, si z katalógu ešte aj na smrteľnej posteli objednával nové a nové knihy, doslova aj v hodine smrti. Mal šťastnú alebo smutnú smrť? Máme mu závidieť jeho neutíchajúcu vášeň alebo sa nad jeho bláznivosťou pousmiať? Isté je len jedno: jeho knižnica sa následne v aukcii predala za omnoho menej, než koľko ho stála. Mimochodom, obsah Bibliománie zaznamenal medzi prvým a druhým vydaním azda najväčšie rozšírenie počtu strán. V roku 1807 mala kniha 94 strán, dotlač v roku 1809 ich už mala 786. Len na okraj dodám, že téma bibliománie tvorí samostatnú sekciu mojej knižnice. )
Ale útecha, že moja knižnica sa rozpadne na pôvodné súčasti v širokom svete antikvariátnych kníh, nie je taká veľká, ako pred rokmi. Antikvariátnici zatvárajú obchody a presúvajú predaj na internet. Je to jednoduché podnikateľské rozhodnutie: z internetu majú 90 percent obratu a z kamenných predajní 90 percent nákladov.
Podľa kníhkupca, ku ktorému som chodil po knižky 40 rokov a s ktorým som, takpovediac, zostarol, sa charakter zákazníkov počas rokov premenil. Stihol mi to povedať krátko predtým, než zavrel svoj obchod. Skutočných pátračov ako ja, ktorí si tri hodiny dychtivo preberajú knihy pri zaprášených regáloch, pretože možno objavia knihu, o ktorej nemali ani poňatia a ktorá poteší ich vyberaný vkus či rovno uhasí ich plameň vášne, je málo a sú už starí. Mladí, ak vôbec nejakí prídu, sa priamo spýtajú, či má tú a tú knihu, obvykle povinné čítanie pre taký či onaký kurz, a ak ju nemá, hneď odídu bez toho, aby ich zaujímalo, čo iného tam môžu nájsť. Navyše museli tú knihu potrebovať naliehavo, pretože cez internet si ju mohli objednať hneď a dostať ju poštou na druhý deň. Najskôr teda išlo o nejaký školský termín. Ak má byť mládež naša budúcnosť, potom je budúcnosť neveselá, prinajmenšom pre antikvariártnikov v kamenných obchodoch.
Odohrala sa zásadná kultúrna zmena, vzdychol ťažko môj kníhkupec, a nebol to len povzdych človeka, ktorý zostarol a nevšimol si, že čas ide svojím tempom. Keď začínal, prezerali si mladí knihy v kníhkupectve rovnakým spôsobom, ako to dnes robia starí. Aj on padol za obeť zmene, ktorú nemohol ovlyvniť. Podobne ako kedysi drotári alebo kováči. Kto si teda vezme moje knihy, keď zomriem? Aký svet ich absorbuje?
Znepokojivé príbehy nemajú konca kraja. Poznám aj tie o zanedbávaní starostlivosti či priamo ničení vzácnych zväzkov vo verejných inštitúciách (vrátane kníh, ktoré im ľudia v dôvere odkázali). A nejde len o ľahostajnosť, niekedy dokonca aj o nenávisť, mnohí ich nenávidia podobne, ako robotníci v továrni na čokoládu nenávidia čokoládu. Jeden kníhkupec vo Walese mi povedal, že našiel knihy zo sedemnásteho a osemnásteho storočia vyhodené v kontajneri, priamo pred dverami slovutnej inštitúcie. Iný pristihol knihovníka, ako šliape po zväzkoch zo šestnásteho storočia, vyhádzaných z políc a čakajúcich na likvidáciu, aby urobili miesto pre počítačové terminály. Ten proces nazývajú deakvizíciou, čo je orwellovské spojenie ako stvorené. Ako keby sa demolícii alebo bombardovaniu hovorilo odstavba. Deakvizícia konkrétnej knihy je okrem iného zdôvodnená tým, že si ju podľa záznamov už celé roky nikto nepožičial. Knižnica prestala byť úložiskom myslenia a písomníctva a stala sa obchodným domom, kde čitatelia svojimi výpožičkami určujú, čo zostane na sklade. A keďže ich zaujíma viac Dan Brown ako Teologická summa, knižnice im vyhovejú. A zákazník je kráľ.
Ďalším dôvodom deakvizície je nevyhnutnosť uvoľniť miesto nielen počítačom, ale ja novým a novým knihám. Sťažujeme sa síce, že mladí čítajú čoraz menej, ale kníh sa vydáva vo všetkých žánroch a odboroch čoraz viac. Knižnica, ktorá by dokázala poňať všetky zväzky vydané vo Veľkej Británii za jediný rok, by musela byť väčšia, ako najväčšia knižnica sveta pred pár sto rokmi. Prísna, až neľútostná selekcia je očividne nevyhnutná a ušetrené by od nej mali byť len Library of Congress, British Library a Bibliothèque nationale. Ale vyhadzovanie starých zväzkov do kontajnerov to aj tak neospravedlňuje, takisto ako nepríčetnú demolíciu starých domov nemožno ospravedlniť potrebou väčšieho životného priestoru.
Tak či onak, niet sporu, že pol tisícročia trvajúca vláda tlačených stránok v intelektuálnom živote sa chýli ku koncu. Aj náklady novín všade vo vyspelom svete nepretržite klesajú. Noviny prežívajú len preto, že niektorí ľudia radi držia papier v ruke. Nič nie je také slabé, ako sila zvyku, najmä ak sa s generačnou výmenou súčasne mení aj zvyk.
Opakované prieskumy ukazujú, že deti trávia čítaním menej času ako predchádzajúce generácie. Namiesto toho venujú hodiny svojho času elektronickým obrazovkám toho či onoho druhu. Nedávno som na jednej konferencii videl vedeckú prezentáciu, podľa ktorej americké deti v priemere pred obrazovkou trávia sedem hodín denne, či už je to televízor, počítač, alebo mobil. Výskumníci požiadali deti, aby v náhodne generovaných časoch natočili pomocou videokamery v mobile, čo práve robia. Ukázalo sa, že mnoho z nich má okolo seba zapnutých niekoľko obrazoviek naraz. Ak sa zamyslíme nad touto simultánnou elektronickou stimuláciou, môžeme sa spýtať: poznamená to ich schopnosť alebo ochotu sústrediť sa na jednu vec natrvalo a znemožní im to skutočnú intelektuálnu činnosť? Na to však autori štúdie odpovedať nedokázali. Deti, ktoré trávili pred obrazovkou viac času, mali v škole jednoznačne horšie výsledky. Ale štúdia už nedokázala určiť, či je to príčina, alebo následok.
My knihomoli nielenže veríme, že nahradenie stránok obrazovkou zmení ľudskú povahu, sploští ju a zbaví hĺbky, ale v skrytosti aj dúfame, že sa tak naozaj stane. Poškodenie ľudskej povahy spôsobenej smrťou knihy bude pre zarytých čitateľov apologia pro vita sua, ospravedlním života. Strávili sme totiž veľkú časť života s knihami, všeličo sme im obetovali a z toho odvodzujeme našu mravnú nadradenosť. Len si všimnite, akým tónom prednášame naše večné náreky – „mladí vôbec nečítajú“ – nie je to len lamentovanie, je to takmer morálne odsúdenie. Osoba, ktorá nečíta – a pod čítaním rozumieme čítanie papierových kníh – je mentálny barbar, ktorý si obmedzuje svoju vlastnú skúsenosť (vedome či nevedome), tá je zákonite len nekonečne malým zlomkom všetkých mysliteľných skúseností. A takýto barbar je zákonite aj egocentrikom.
Intelektuála možno definovať ako človeka, ktorý vymýšľa prijateľné ospravedlnenie svojich túžob. Napokon, metafyziku ktosi trefne definoval ako hľadanie nepravých zdôvodnení toho, čomu veríme inštinktom. Týmto spôsobom dokáže čitateľ kníh bleskovo zdôvodniť domnelú nadradenosť tlačenej strany nad displejom elektronického zariadenia, nič totiž nestimuluje mozog lepšie, ako nevyhnutnosť racionalizácie. Zistil som, že aj ten najtupší mozog pracuje rýchlosťou svetla, ak potrebuje niečo racionalizovať.
Stránka knihy prináša estetické potešenie, aké obrazovka priniesť nemôže...až na to, pravda, že ani mnoho stránok mnohých kníh nie. V knihe je ľahšie než na obrazovke vracať sa späť...ak teda nie ste technologicky taký zdatný, ako dnešná mládež. Stránky knihy je ľahšie anotovať…čo tiež platí s tou istou výhradou. Na knihu sa dá dlhšie a lepšie sústrediť...až na to, že toto médium v sebe neskrýva žiadny zásadný dôvod, prečo by to tak malo byť. Prinajmenšom o nič väčší, ako to raz povedal Neil Postman, než prečo by televízia musela nevyhnutne prepadnúť vulgarite a primitivizmu. A nám bibliofilom neostáva, než hľadať nepravé dôvody toho, čomu veríme inštinktom.
Spýtal som sa jedného zo svojich vydavateľov (ktorý prevádzkuje malé vydavateľstvo, ako všetci ostatní moji vydavatelia), či si myslí, že kniha prežije. Koniec koncov, práve malých vydavateľov sa táto otázka týka naliehavejšie, ako väčšiny ostatných. Odpovedal mi, že podľa jeho názoru budú určité žánre rýchlo totálne zdigitalizované. Prežijú ale harlekýny a romány písané pre letiskové kníhkupectvá. A naďalej sa budú vydávať aj knihy so závažným či výnimočným obsahom alebo vysokou estetickou hodnotou. Okamžite som pocítil úľavu. Aj keď ma varoval, aby som do jeho slov žiadnu vieru nevkladal. Tlačená kniha možno zahynie, možno nezahynie. Mne osobne však nikto nevyhovorí, že by prežiť mala.
Jedným z prameňov, v ktorých som v knižnici Société Jersiaise listoval, bola básnická zbierka La lyre exilée vydaná v roku 1847 francúzskym exulantom L. D. Hurelom, čo bol pseudonym, pod ktorým sa usadil na ostrove. Podarilo sa mi o ňom zistiť iba to, že na ostrove sa usadil len o niekoľko rokov skôr, ako najslávnejší jerseyský exulant Victor Hugo. Kvôli čomu sem utiekol L. D. Hurel, to známe nie je.
Zbierka La lyre exilée obsahuje pohrebnú ódu na Le Croniera a ódu na zrušenie trestu smrti. Tú prvú pôvodne Hurel publikoval samostatne hneď po vražde, kým boli city ostrovanov ešte rozvírené a mohol sa zviezť na ich vlne. Podľa autora sa vypredali dve vydania po 2 000 kusov, čo znamená, že si ódu kúpil každý dvanásty obyvateľ.
Po odchode z ostrova som nad rozpísanou knihou zistil, že moje výpisky z La lyre exilée sú neúplné a že by som ešte potreboval do tejto knižky nahliadnuť. Lenže ako sa ku knihe dostať? Len ťažko by ste narazili na obskúrnejšie dielko: zistil som, že na celom svete sa zachovalo iba dvanásť katalogizovaných výtlačkov. Tak zriedkavému výskytu hovoria antikvariátnici veľmi vzácny (a medzi sebou za ešte vzácnejších považujú podivínov, ktorí majú o takú knihu záujem).
Návrat na ostrov neprichádzal do úvahy, o to viac, že som s prekvapením (a v tej chvíli aj s radosťou) zistil, že Hurelova kniha existuje aj v digitalizovanej podobe. Mohol som do nej nahliadnuť bez toho, aby som vytiahol päty z pracovne, ba vôbec vstal zo stoličky. Na krátky moment som objavil pocit zmierenia s moderným svetom.
Čoskoro však moju radosť nahradila melanchólia, začal som byť celý nesvoj, dokonca ľahko zatrpknutý. Ak je na internete dostupná taká kuriózna kniha ako La lyre exilée, neznamená to, že hrozí zánik knihy ako takej, neodsudzuje ju to na zbytočnosť podobne, ako stratili svoju užitočnosť husie perá a pijaky?
Ale moment, ak je to tak, prečo by som mal vlastne nariekať? Koniec koncov, nad zánikom písacieho stroja som žiadny osobitný žiaľ nepociťoval. A keď vidím v starom filme halu plnú žien píšucich na stroji, príde mi to nekonečne komické, akoby išlo o robotníčky za pásom alebo dojičky. A predsa sa ma zmocnilo znepokojenie. Ako asi musí byť človeku, ktorý sa celý život zaoberá alchýmiou, a nakoniec, keď už je neskoro pustiť sa do niečoho iného, zistí, že chémia ako vedecký odbor obrátila celé jeho snaženie na ničotu a že teda zasvätil svoju pozemskú existenciu honbe za chimérou a svoj čas vyplytval na detinskú ilúziu.
V mojom živote hrali podobne významnú rolu knihy a symbolom ich zániku sa mi stala digitalizácia La lyre exilée.
Nehodlám predstierať, že si knihy cením iba kvôli obsahu, hoci by racionalista mohol trvdiť, že práve tak to má byť. Cením si ich ako fyzické objekty a nazhromaždil som ich tisíce. Nie som v pravom zmysle slova bibliofil – človek, ktorému prináša vzrušenie, ak nájde na strane 278 tlačovú chybu, ktorá potvrdzuje, že ide vskutku o prvé vydanie. Pritom si danú knihu možno ani neprečítal. Nie som v pravom zmysle slova ani bibliomaniak – človek, ktorého nájdu mŕtveho pod hromadou zrútených zväzkov, ktoré bez rozmyslu zhromažďoval z úchylného pudu niečo hromadiť. Som niečo medzitým. Mám radšej dobré vydania než zlé, myslené fyzicky aj literárne. Kupujem viac kníh, než ich prečítam, ale vždy s poctivým úmyslom prečítať ich. Nie som vášnivý lovec rarít pre rarity samotné, ale pár sa ich u mňa nájde. Až raz moja ovdovená žena pozve nákupcu kníh, zasvietia mu oči...a potom jej ponúkne dva doláre za meter kníh.
Zatiaľ stále čerpám istú útechu z pohľadu na plné police, ktoré ma obklopujú. Sú mojím útočiskom pred svetom, s ktorým mám problém sa vyrovnať, ľahko (a asi aj rád) by som sa premenil na pravého knihomoľa či iný organizmus tráviaci život medzi polozabudnutými a zriedka vyberanými zväzkami. Mohlo by sa o mne hovoriť: keby aspoň čítal, aby žil, ale on žije, aby čítal.
Police s knihami sú starostlivo zostaveným hieroglyfom môjho života. Iba ja ho dokážem prečítať a po mojej smrti bude rozmetaný. Keďže som nikdy v živote nebol odborníkom na niečo konkrétne, je môj život sledom rôznych posadnutostí. Keď vrah zopakuje svoj čin, stáva sa z neho sériový vrah, ja som sériový monomaniak. Každá monománia mi vydrží sotva pár mesiacov, ale za to nechá stopu v mojej knižnici. Kamarát, ktorý ju nedávno preletel pohľadom, mi tvrdí, že podľa mojich kníh by nikto nedokázal určiť, kto som a čo robím – veď čo už len majú spoločné dejiny Srí Lanky s topológiou pavúčích sietí, prípadne myšlienkové prúdy v Rusku 19. storočia s temperovaným ladením či čistením komínov? Na každú z týchto tém nájdete v mojej knižnici zarážajúce množstvo knižiek. Očividne svedčia o snahe definovať pomocou kníh vlastnú identitu podobným spôsobom, ako to robia ľudia, ktorí si nechávajú tetovať telo alebo urobiť piercing.
Knihy sú pre mňa natoľko dôležité, že keď prídem k niekomu na návštevu, ihneď sa začnem nenápadne presúvať ku knižnici (ak nejakú majú). Snažím sa odolať, ale vždy podľahnem. Ak platí, že v potravinovom reťazci pochádza všetko jedlo z trávy, tak všetko myslenie pochádza z kníh, aspoň ja si to rád tak predstavujem, aj keď viem, že to tak nie je. To, čo v knižnici chýba, je samozrejme rovnako podstatné ako mlčanie psa, ktorý v noci nezaštekal.
Moja knižnica, teraz taká nespochybniteľná, sa po mojej smrti rozpadne rovnako neodvratne ako moje telo. Niektorí ľudia hovoria, že útechu pri myšlienkach na smrť im poskytuje vedomie, že molekuly a atómy, z ktorých sú zložení, pretrvajú a vstrebe ich široký vesmír. Ja som v poslednej dobe čerpal útechu z predstavy, že svoje knihy v skutočnosti nevlastním, ale ich len dočasne strážim. Po mne prejdú pod ochranu ďalšieho strážcu. V skoršom veku som uvažoval inak: kúpil som si knihu starú štvrťstoročie, prezeral mená predchádzajúcich majiteľov na obálke a napadlo mi: „Konečne má správneho vlastníka.“ A ako mi len bolo ľúto predchádzajúcich majiteľov, ktorým zostal tento konečný účel zatajený! Ibaže teraz si omnoho jasnejšie uvedomujem, že knihu vlastním len krátkych tridsať rokov, za rovnaký čas ju bude vlastniť niekto ďalší, o jeho totožnosti neviem pre zmenu nič zase ja. (Niežeby mi to bránilo zaobstarávať si ďalšie knihy. Reverend Thomas Dibdin, autor knihy Bibliománia: Príčiny a liečba nebezpečnej choroby píše, ako jeden bibliomaniak, ktorý vlastnil už 50 000 kníh, si z katalógu ešte aj na smrteľnej posteli objednával nové a nové knihy, doslova aj v hodine smrti. Mal šťastnú alebo smutnú smrť? Máme mu závidieť jeho neutíchajúcu vášeň alebo sa nad jeho bláznivosťou pousmiať? Isté je len jedno: jeho knižnica sa následne v aukcii predala za omnoho menej, než koľko ho stála. Mimochodom, obsah Bibliománie zaznamenal medzi prvým a druhým vydaním azda najväčšie rozšírenie počtu strán. V roku 1807 mala kniha 94 strán, dotlač v roku 1809 ich už mala 786. Len na okraj dodám, že téma bibliománie tvorí samostatnú sekciu mojej knižnice. )
Ale útecha, že moja knižnica sa rozpadne na pôvodné súčasti v širokom svete antikvariátnych kníh, nie je taká veľká, ako pred rokmi. Antikvariátnici zatvárajú obchody a presúvajú predaj na internet. Je to jednoduché podnikateľské rozhodnutie: z internetu majú 90 percent obratu a z kamenných predajní 90 percent nákladov.
Podľa kníhkupca, ku ktorému som chodil po knižky 40 rokov a s ktorým som, takpovediac, zostarol, sa charakter zákazníkov počas rokov premenil. Stihol mi to povedať krátko predtým, než zavrel svoj obchod. Skutočných pátračov ako ja, ktorí si tri hodiny dychtivo preberajú knihy pri zaprášených regáloch, pretože možno objavia knihu, o ktorej nemali ani poňatia a ktorá poteší ich vyberaný vkus či rovno uhasí ich plameň vášne, je málo a sú už starí. Mladí, ak vôbec nejakí prídu, sa priamo spýtajú, či má tú a tú knihu, obvykle povinné čítanie pre taký či onaký kurz, a ak ju nemá, hneď odídu bez toho, aby ich zaujímalo, čo iného tam môžu nájsť. Navyše museli tú knihu potrebovať naliehavo, pretože cez internet si ju mohli objednať hneď a dostať ju poštou na druhý deň. Najskôr teda išlo o nejaký školský termín. Ak má byť mládež naša budúcnosť, potom je budúcnosť neveselá, prinajmenšom pre antikvariártnikov v kamenných obchodoch.
Odohrala sa zásadná kultúrna zmena, vzdychol ťažko môj kníhkupec, a nebol to len povzdych človeka, ktorý zostarol a nevšimol si, že čas ide svojím tempom. Keď začínal, prezerali si mladí knihy v kníhkupectve rovnakým spôsobom, ako to dnes robia starí. Aj on padol za obeť zmene, ktorú nemohol ovlyvniť. Podobne ako kedysi drotári alebo kováči. Kto si teda vezme moje knihy, keď zomriem? Aký svet ich absorbuje?
Znepokojivé príbehy nemajú konca kraja. Poznám aj tie o zanedbávaní starostlivosti či priamo ničení vzácnych zväzkov vo verejných inštitúciách (vrátane kníh, ktoré im ľudia v dôvere odkázali). A nejde len o ľahostajnosť, niekedy dokonca aj o nenávisť, mnohí ich nenávidia podobne, ako robotníci v továrni na čokoládu nenávidia čokoládu. Jeden kníhkupec vo Walese mi povedal, že našiel knihy zo sedemnásteho a osemnásteho storočia vyhodené v kontajneri, priamo pred dverami slovutnej inštitúcie. Iný pristihol knihovníka, ako šliape po zväzkoch zo šestnásteho storočia, vyhádzaných z políc a čakajúcich na likvidáciu, aby urobili miesto pre počítačové terminály. Ten proces nazývajú deakvizíciou, čo je orwellovské spojenie ako stvorené. Ako keby sa demolícii alebo bombardovaniu hovorilo odstavba. Deakvizícia konkrétnej knihy je okrem iného zdôvodnená tým, že si ju podľa záznamov už celé roky nikto nepožičial. Knižnica prestala byť úložiskom myslenia a písomníctva a stala sa obchodným domom, kde čitatelia svojimi výpožičkami určujú, čo zostane na sklade. A keďže ich zaujíma viac Dan Brown ako Teologická summa, knižnice im vyhovejú. A zákazník je kráľ.
Ďalším dôvodom deakvizície je nevyhnutnosť uvoľniť miesto nielen počítačom, ale ja novým a novým knihám. Sťažujeme sa síce, že mladí čítajú čoraz menej, ale kníh sa vydáva vo všetkých žánroch a odboroch čoraz viac. Knižnica, ktorá by dokázala poňať všetky zväzky vydané vo Veľkej Británii za jediný rok, by musela byť väčšia, ako najväčšia knižnica sveta pred pár sto rokmi. Prísna, až neľútostná selekcia je očividne nevyhnutná a ušetrené by od nej mali byť len Library of Congress, British Library a Bibliothèque nationale. Ale vyhadzovanie starých zväzkov do kontajnerov to aj tak neospravedlňuje, takisto ako nepríčetnú demolíciu starých domov nemožno ospravedlniť potrebou väčšieho životného priestoru.
Tak či onak, niet sporu, že pol tisícročia trvajúca vláda tlačených stránok v intelektuálnom živote sa chýli ku koncu. Aj náklady novín všade vo vyspelom svete nepretržite klesajú. Noviny prežívajú len preto, že niektorí ľudia radi držia papier v ruke. Nič nie je také slabé, ako sila zvyku, najmä ak sa s generačnou výmenou súčasne mení aj zvyk.
Opakované prieskumy ukazujú, že deti trávia čítaním menej času ako predchádzajúce generácie. Namiesto toho venujú hodiny svojho času elektronickým obrazovkám toho či onoho druhu. Nedávno som na jednej konferencii videl vedeckú prezentáciu, podľa ktorej americké deti v priemere pred obrazovkou trávia sedem hodín denne, či už je to televízor, počítač, alebo mobil. Výskumníci požiadali deti, aby v náhodne generovaných časoch natočili pomocou videokamery v mobile, čo práve robia. Ukázalo sa, že mnoho z nich má okolo seba zapnutých niekoľko obrazoviek naraz. Ak sa zamyslíme nad touto simultánnou elektronickou stimuláciou, môžeme sa spýtať: poznamená to ich schopnosť alebo ochotu sústrediť sa na jednu vec natrvalo a znemožní im to skutočnú intelektuálnu činnosť? Na to však autori štúdie odpovedať nedokázali. Deti, ktoré trávili pred obrazovkou viac času, mali v škole jednoznačne horšie výsledky. Ale štúdia už nedokázala určiť, či je to príčina, alebo následok.
My knihomoli nielenže veríme, že nahradenie stránok obrazovkou zmení ľudskú povahu, sploští ju a zbaví hĺbky, ale v skrytosti aj dúfame, že sa tak naozaj stane. Poškodenie ľudskej povahy spôsobenej smrťou knihy bude pre zarytých čitateľov apologia pro vita sua, ospravedlním života. Strávili sme totiž veľkú časť života s knihami, všeličo sme im obetovali a z toho odvodzujeme našu mravnú nadradenosť. Len si všimnite, akým tónom prednášame naše večné náreky – „mladí vôbec nečítajú“ – nie je to len lamentovanie, je to takmer morálne odsúdenie. Osoba, ktorá nečíta – a pod čítaním rozumieme čítanie papierových kníh – je mentálny barbar, ktorý si obmedzuje svoju vlastnú skúsenosť (vedome či nevedome), tá je zákonite len nekonečne malým zlomkom všetkých mysliteľných skúseností. A takýto barbar je zákonite aj egocentrikom.
Intelektuála možno definovať ako človeka, ktorý vymýšľa prijateľné ospravedlnenie svojich túžob. Napokon, metafyziku ktosi trefne definoval ako hľadanie nepravých zdôvodnení toho, čomu veríme inštinktom. Týmto spôsobom dokáže čitateľ kníh bleskovo zdôvodniť domnelú nadradenosť tlačenej strany nad displejom elektronického zariadenia, nič totiž nestimuluje mozog lepšie, ako nevyhnutnosť racionalizácie. Zistil som, že aj ten najtupší mozog pracuje rýchlosťou svetla, ak potrebuje niečo racionalizovať.
Stránka knihy prináša estetické potešenie, aké obrazovka priniesť nemôže...až na to, pravda, že ani mnoho stránok mnohých kníh nie. V knihe je ľahšie než na obrazovke vracať sa späť...ak teda nie ste technologicky taký zdatný, ako dnešná mládež. Stránky knihy je ľahšie anotovať…čo tiež platí s tou istou výhradou. Na knihu sa dá dlhšie a lepšie sústrediť...až na to, že toto médium v sebe neskrýva žiadny zásadný dôvod, prečo by to tak malo byť. Prinajmenšom o nič väčší, ako to raz povedal Neil Postman, než prečo by televízia musela nevyhnutne prepadnúť vulgarite a primitivizmu. A nám bibliofilom neostáva, než hľadať nepravé dôvody toho, čomu veríme inštinktom.
Spýtal som sa jedného zo svojich vydavateľov (ktorý prevádzkuje malé vydavateľstvo, ako všetci ostatní moji vydavatelia), či si myslí, že kniha prežije. Koniec koncov, práve malých vydavateľov sa táto otázka týka naliehavejšie, ako väčšiny ostatných. Odpovedal mi, že podľa jeho názoru budú určité žánre rýchlo totálne zdigitalizované. Prežijú ale harlekýny a romány písané pre letiskové kníhkupectvá. A naďalej sa budú vydávať aj knihy so závažným či výnimočným obsahom alebo vysokou estetickou hodnotou. Okamžite som pocítil úľavu. Aj keď ma varoval, aby som do jeho slov žiadnu vieru nevkladal. Tlačená kniha možno zahynie, možno nezahynie. Mne osobne však nikto nevyhovorí, že by prežiť mala.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.