Len počet žiakov s portugalskou materčinou stúpol v priebehu šiestich rokov z 23 na 29 percent. Už iba 40 percent žiakov hovorí doma po luxembursky, teda jazykom, ktorý sa vyformoval z nemeckého dialektu. Chcel som navštíviť luxemburskú školu aj preto, že nároky luxemburského vzdelávacieho systému sa mi zdali priam absurdné: vraj každé dieťa má byť trojjazyčné, luxembursko-nemecko-francúzske.
Veril som tomu tým menej, čím viac som v každodennom živote veľkokniežatstva stretával miestnych, ktorí mi na nemecké otázky odpovedali po francúzsky. Hlavné noviny píšu po nemecky, zákony sú vo francúzštine. V „škole hrou“ sa vyučuje skôr po luxembursky, potom až do deviatej triedy po nemecky, telesná výchova je, napodiv, po luxembursky. Od desiatej triedy počúvajú žiaci len francúzštinu.
Ministerstvo školstva mi pridelilo školu v Ettelbrücku. Dozvedel som sa, že luxemburská učebnica dejepisu existuje aj v portugalčine, a to, či učitelia portugalského pôvodu vyučovania fixľujú na vyučovaní aj s portugalským dejepisom, „nekontroluje nikto“. Posadili ma do štvrtej triedy. Dve deti vyšli na začiatku von, ich nemčina bola slabá. Na pretrase bola akurát téma pôvodu. Na tabuli bol tucet vlajok, veľa detí malo rodičov z Portugalska a z afrického súostrovia Kapverdy. „Patria Kapverdy k Portugalsku?“ opýtala sa učiteľka. Čierna žiačka odpovedala: „Trochu. Voľakedy Portugalsko šéfovalo Kapverdám.“ Iná otázka znela: „Kam by si rád cestoval?“ Cestovateľské sny detí ma pomerne dosť prekvapili: Kapverdy viedli pred Kosovom, Nemeckom a Čínou.
Počas môjho luxemburského školského dňa bol najsmutnejší Sandro, čierny štvrták na indviduálnom vyučovaní „prijímacieho kurzu“. Jeho otec náhle utiekol z Portugalska. Sandro bol osamelý, sotva hovoril. Učiteľka pripustila, že Sandro sa už zrejme nebude učiť nemčinu, pre deti ako on je od dvanástich rokov „frankofónny modul“. Najvzrušujúcejšou bola veľká prestávka. Stovky detí sa navzájom strkali a behali po dvore. Ako zakliaty som načúval, koľko jazykov vládlo školským dvorom, nemohol som však žiadny identifikovať. Tak prenikavo vrieskali deti. Dozorujúci učitelia sa len s úsmevom prizerali.
Vyrazil som zo zeleno-kopcovitého Öslingu do Luxemburgu, hlavného mesta. Ak sa odhliadne od portugalčiny, na Rádiu Latina drkotali luxemburčinou plnou galicizmov, de Employeren, de Chomeuren, decideerd, greblesseerd. Keď Luxemburčania hovoria po nemecky, cítim francúzsky akcent. Stále ma však uisťujú, že to je len mäkký zvuk luxemburčiny, teda moselsko-franského dialektu.
Na ministerstve školstva ma prijali osvietení úradníci. Hodina telesnej výchovy je v luxemburčine, keďže nemčina sa im tu už od vojny spája s kasárenskými povelmi: „Einss! Zzwei!“ Učitelia tu majú silnú loby, nikto nezačína s menšou sumou než tritisíc eur v čistom.
Opýtal som sa: „Luxembursko sa v testoch PISA umiestňuje dosť priemerne, súvisí to vari s energiou, ktorá sa vkladá do jazykov?“ Úradník reagoval na Rakúšana zákernou protiotázkou: „A prečo je Rakúsko na tom tak zle?“ Potom sám od seba označil vyučovanie za „zastarané, systém reprodukuje elity. Vysoký ideál je nerealistický, ničíme ním deti“. Samotná EÚ kritizovala nároky, sú vraj privysoké. Položil som poslednú otázku: „Je to skutočne tak, že všetky deti odchádzajú z luxemburskej školy ako trojjazyčné?“ Úradník uvažoval len krátko. „Áno, všetky. To je predsa skvelé.“
Veril som tomu tým menej, čím viac som v každodennom živote veľkokniežatstva stretával miestnych, ktorí mi na nemecké otázky odpovedali po francúzsky. Hlavné noviny píšu po nemecky, zákony sú vo francúzštine. V „škole hrou“ sa vyučuje skôr po luxembursky, potom až do deviatej triedy po nemecky, telesná výchova je, napodiv, po luxembursky. Od desiatej triedy počúvajú žiaci len francúzštinu.
Ministerstvo školstva mi pridelilo školu v Ettelbrücku. Dozvedel som sa, že luxemburská učebnica dejepisu existuje aj v portugalčine, a to, či učitelia portugalského pôvodu vyučovania fixľujú na vyučovaní aj s portugalským dejepisom, „nekontroluje nikto“. Posadili ma do štvrtej triedy. Dve deti vyšli na začiatku von, ich nemčina bola slabá. Na pretrase bola akurát téma pôvodu. Na tabuli bol tucet vlajok, veľa detí malo rodičov z Portugalska a z afrického súostrovia Kapverdy. „Patria Kapverdy k Portugalsku?“ opýtala sa učiteľka. Čierna žiačka odpovedala: „Trochu. Voľakedy Portugalsko šéfovalo Kapverdám.“ Iná otázka znela: „Kam by si rád cestoval?“ Cestovateľské sny detí ma pomerne dosť prekvapili: Kapverdy viedli pred Kosovom, Nemeckom a Čínou.
Počas môjho luxemburského školského dňa bol najsmutnejší Sandro, čierny štvrták na indviduálnom vyučovaní „prijímacieho kurzu“. Jeho otec náhle utiekol z Portugalska. Sandro bol osamelý, sotva hovoril. Učiteľka pripustila, že Sandro sa už zrejme nebude učiť nemčinu, pre deti ako on je od dvanástich rokov „frankofónny modul“. Najvzrušujúcejšou bola veľká prestávka. Stovky detí sa navzájom strkali a behali po dvore. Ako zakliaty som načúval, koľko jazykov vládlo školským dvorom, nemohol som však žiadny identifikovať. Tak prenikavo vrieskali deti. Dozorujúci učitelia sa len s úsmevom prizerali.
Vyrazil som zo zeleno-kopcovitého Öslingu do Luxemburgu, hlavného mesta. Ak sa odhliadne od portugalčiny, na Rádiu Latina drkotali luxemburčinou plnou galicizmov, de Employeren, de Chomeuren, decideerd, greblesseerd. Keď Luxemburčania hovoria po nemecky, cítim francúzsky akcent. Stále ma však uisťujú, že to je len mäkký zvuk luxemburčiny, teda moselsko-franského dialektu.
Na ministerstve školstva ma prijali osvietení úradníci. Hodina telesnej výchovy je v luxemburčine, keďže nemčina sa im tu už od vojny spája s kasárenskými povelmi: „Einss! Zzwei!“ Učitelia tu majú silnú loby, nikto nezačína s menšou sumou než tritisíc eur v čistom.
Opýtal som sa: „Luxembursko sa v testoch PISA umiestňuje dosť priemerne, súvisí to vari s energiou, ktorá sa vkladá do jazykov?“ Úradník reagoval na Rakúšana zákernou protiotázkou: „A prečo je Rakúsko na tom tak zle?“ Potom sám od seba označil vyučovanie za „zastarané, systém reprodukuje elity. Vysoký ideál je nerealistický, ničíme ním deti“. Samotná EÚ kritizovala nároky, sú vraj privysoké. Položil som poslednú otázku: „Je to skutočne tak, že všetky deti odchádzajú z luxemburskej školy ako trojjazyčné?“ Úradník uvažoval len krátko. „Áno, všetky. To je predsa skvelé.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.