Jestvuje príslovie: Kto dobre rozlišuje, ten dobre učí..... Prikláňam sa k termínu oslobodenie. Viem, azda všetci dobre vieme, aké atrocitné javy sprevádzal príchod Červenej armády na Slovensko v závere druhej svetovej vojny. Aj mladšia generácia dodnes rozumie ruskému výrazu „davaj časy“. A stávali sa aj horšie príhody, ako vynútené odovzdávanie hodiniek. Ale napriek tomu, napriek týmto negatívam a aj napriek snahe, často úspešnej, o nastolenie komunistického režimu na územiach, ktoré kontrolovala Moskva, bola porážka fašizmu oslobodením. Fašizmus bol etablovaný aj na našom území. Poraziť ho bolo nutnou podmienkou na vznik občianskej spoločnosti, podmienkou zabezpečenia elementárnych ľudských, občianskych, politických a iných práv ľudí. To, že splnenie nutnej podmienky nie je zároveň splnením postačujúcej podmienky je známe z logiky. Nepovažujem teda nastolenú otázku za šťastne formulovanú, pretože podsúva názor, že porážku fašizmu treba odobriť, ale príchod Červenej armády na naše územie odsúdiť. A nepovažujem za správne vysloviť obidva názory jedným dychom a na jednej úrovni. Výrazne ich odlišujem, porážku fašizmu spájam s oslobodením a pritom spomenuté atrocitné javy neobhajujem ani nerelativizujem.
Navyše si dovoľujem pridať osobný, židovský pohľad na oslobodenie. Židovské organizácie na celom svete si uvedomujú striktnú hranicu v dátume narodenia: pred oslobodením, alebo po oslobodení. Každé židovské dieťa narodené na Slovensku (alebo na inom nacistami kontrolovanom území) pred oslobodením (orientačne pred 9. májom 1945) bolo odsúdené na smrť. Podstatná väčšina týchto prv narodených bola zavraždená a ich vražda bola naplánovaná, súvisela s podstatou systému, ktorý tu vládol. Vraždilo sa až do posledných dní vojny. Aj v Bratislave – Petržalke je masový hrob Židov zavraždených krátko pred príchodom Červenej armády. Keby neprišla, keby naše územie neoslobodila, tak by Židia boli naďalej vraždení. Ukončenie vraždenia ľudí, ktorí sa „previnili“ len svojím pôvodom, je oslobodením. Rád by som dúfal, že nielen pre nás, pre Židov, ktorí prežili oslobodenie a ich potomkov, ale aj pre majoritnú slovenskú spoločnosť, ktorej časť už štvrťstoročie koketuje s ľudáckym fašizmom.
Spomínam si na známy výrok nedávno zosnulého nemeckého prezidenta Richarda von Weizsäckera, ktorý v deň štyridsiateho výročia ukončenia vojny a porážky nacistického Nemecka povedal, že 8. máj 1945 je dňom oslobodenia Nemecka od nacizmu. Je paradoxom, že sa takto vyjadril vrcholný predstaviteľ Nemecka, zatiaľ čo na Slovensku máme štátom podporované organizácie, ktoré sa od mája 1945 dištancujú a zároveň oslavujú a so súčasnosťou spájajú 14. marec 1939.
.autor je vysokoškolský pedagóg, bývalý hovorca Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku a autor knihy Judaizmus: Kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve (1993, 2009).
Navyše si dovoľujem pridať osobný, židovský pohľad na oslobodenie. Židovské organizácie na celom svete si uvedomujú striktnú hranicu v dátume narodenia: pred oslobodením, alebo po oslobodení. Každé židovské dieťa narodené na Slovensku (alebo na inom nacistami kontrolovanom území) pred oslobodením (orientačne pred 9. májom 1945) bolo odsúdené na smrť. Podstatná väčšina týchto prv narodených bola zavraždená a ich vražda bola naplánovaná, súvisela s podstatou systému, ktorý tu vládol. Vraždilo sa až do posledných dní vojny. Aj v Bratislave – Petržalke je masový hrob Židov zavraždených krátko pred príchodom Červenej armády. Keby neprišla, keby naše územie neoslobodila, tak by Židia boli naďalej vraždení. Ukončenie vraždenia ľudí, ktorí sa „previnili“ len svojím pôvodom, je oslobodením. Rád by som dúfal, že nielen pre nás, pre Židov, ktorí prežili oslobodenie a ich potomkov, ale aj pre majoritnú slovenskú spoločnosť, ktorej časť už štvrťstoročie koketuje s ľudáckym fašizmom.
Spomínam si na známy výrok nedávno zosnulého nemeckého prezidenta Richarda von Weizsäckera, ktorý v deň štyridsiateho výročia ukončenia vojny a porážky nacistického Nemecka povedal, že 8. máj 1945 je dňom oslobodenia Nemecka od nacizmu. Je paradoxom, že sa takto vyjadril vrcholný predstaviteľ Nemecka, zatiaľ čo na Slovensku máme štátom podporované organizácie, ktoré sa od mája 1945 dištancujú a zároveň oslavujú a so súčasnosťou spájajú 14. marec 1939.
.autor je vysokoškolský pedagóg, bývalý hovorca Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí na Slovensku a autor knihy Judaizmus: Kniha o židovskej kultúre, histórii a náboženstve (1993, 2009).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.