Občas to Banskobystričanom vyjde lepšie, inokedy horšie, no v každom prípade si zasluhujú rešpekt za odvahu kráčať nevychodenými cestami. Prvú slovenskú inscenáciu Donizettiho drámy Maria Stuarda, ktorá hudobne strhujúcim spôsobom predostiera konflikt väznenej škótskej kráľovnej Márie Stuartovej a hlavy Anglicka Alžbety I., končiaci sa pre prvú z menovaných na popravisku, ocenia nielen kritici. Priamo na prvej premiére zožala aj nadštandardné divácke ovácie.
.prvé dámy SND
Hlavný tromf banskobystrickej inscenácie nemá domáci pôvod. Je ním spevácke obsadenie, ktorému dominujú súčasné prvé dámy Opery Slovenského národného divadla, Adriana Kohútková a Jolana Fogašová. Pozvanie z „vidieka“ bolo pre obe atraktívne akiste preto, že im domáca scéna podobné príležitosti nenúka: v repertoári SND nefiguruje žiadny veľký titul predverdiovského belcanta. Ako sa ukázalo v Banskej Bystrici, je to škoda.
Adriana Kohútková sa po koloratúrnej a lyrickej fáze „prespievala“ do mladodramatického fachu. Jej soprán nabral na objeme, farbe aj vrúcnosti, stále je však pružný a vo výškach kovovo svietivý. Ak pripočítame úctyhodnú vokálnu kondíciu a pevne postavenú techniku, ťažko si predstaviť vhodnejšiu kombináciu pre vypäté party belcantových tragédok. Kohútkovej Stuarda je hrdá, rokmi domáceho väznenia nepokorená žena. Ponižovanie od Alžbety vydrží len zlomok sekundy, vzápätí vybuchne v povýšenom útoku na „pankharta“ Anny Boleynovej, čo zneuctil anglický trón. Speváčka však nenadužíva majestátne forte, zrejme dobre vie, že jej hlas znie najkrajšie v kultivovanom mezzavoce. V Alžbete Jolany Fogašovej má silnú súperku. Umelkyňa „callasovského“ záberu (žiadna iná slovenská speváčka by v jeden týždeň na podobnej úrovni neuspievala Straussovu Salome i Donizettiho anglickú panovníčku) sa o čosi menej mazná s frázami, part kreslí primárne v dramatických tónoch, tým však vytvára žiaduci kontrast k javiskovej partnerke. Vďaka obom interpretkám, nachádzajúcim sa vo výkonnostnom zenite, opera kulminovala v druhom dejstve, plnom úžasného napätia: bol to skutočný súboj dvoch kráľovien, vokálny i osobnostný.
Aj v prípade Roberta Leicestera, milujúceho Máriu a zároveň milovaného Alžbetou (kráľovnina žiarlivosť je u Donizettiho hlavným motorom Máriinej popravy), sa divadlo utieklo k výpožičke. No tentoraz malo o čosi menej šťastnú ruku. Dobre posadenému, zvučnému hlasu sympatického Taliana Luciana Mastra, roky pôsobiaceho v ostravskej opere, paradoxne chýba italianita a vláčnosť vokálnej línie. Z domácich interpretov sa barytonista Zoltán Vongrey v postave Máriinho nepriateľa Guglielma Cecila prezentoval štýlovou kultivovanou frázou, naopak, prihrubým ohnivkom v belcantovej retiazke bol hrmotný bas Ivana Zvaríka (Giorgio Talbot). Naštudovanie delikátnej partitúry, vyžadujúcej presne dávkovanú dynamiku, zmysluplne vypichnuté akcenty, čistotu inštrumentálnej hry a cit pre spevácku zložku, sa zaradí k najlepším prácam Igora Bullu v ostatnom období. Zbor pod vedením Ivety Popovičovej znel šťavnato a zanietene, kvitovať treba i jeho hereckú disciplinovanosť.
Scénograf Jaroslav Valek má ako šéf výpravy komorné javisko banskobystrického Národného domu „v ruke“. Neraz preň vyčaroval scény, ktoré z hendikepu urobili cnosť (Krútňava, Coriolanus, Macbeth). Tentoraz však z jeho práce cítiť rutinu i rozpočtové obmedzenie. Nestabilný lesklý povrch kulís a kombinácia pestrofarebných vitráží s farebným nasvecovaním pôsobia lacno, najmä v interakcii s výraznými, strihovo historizujúcimi kostýmami Petra Čaneckého – tým by svedčilo menej krikľavé pozadie.
.taliansky nestor
Nespochybniteľný spevácky draft si vedenie Štátnej opery „poistilo“ exkluzívnou akvizíciou na režisérsky post. Deväťdesiatročný nestor talianskej opernej réžie Gianfranco de Bosio síce v ostatnom desaťročí zdieľa svoje bohaté skúsenosti predovšetkým od profesorskej katedry (prednáša divadelnú kultúru na milánskej univerzite a réžiu na Opernej akadémii vo Verone), jeho životopis však budí úctu. Figurujú v ňom významné scény (Turín, Verona, Benátky, Viedeň), spevácke hviezdy (Katia Ricciarelli, Samuel Ramey) aj známe filmové produkcie (Terorista, Mojžiš, sfilmovaná podoba Pucciniho opery Tosca s Placidom Domingom, Rainou Kabaivanskou a Sherillom Millesom). Pre Banskú Bystricu podľa očakávaní pripravil nekonfliktnú scénickú podobu diela, s aranžmánmi zachovávajúcimi pohodlie spevákov a umožňujúcimi im plné sústredenie na interpretáciu náročných vokálnych partov. Na druhej strane treba kvitovať vkusnosť i hereckú striedmosť divadelného tvaru.
Zvolenými ingredienciami hralo vedenie Štátnej opery na istotu, karhať ho však za to netreba. Zatiaľ čo Košičania pred týždňom zariskovali a na (kritikmi navštívenú) premiéru nasadili neovereného speváka, ktorý sa významne podieľal na „pochovaní“ inscenácie, Banskobystričania schovali druhý cast na nasledujúci večer (podľa dôveryhodných správ urobili dobre) a premiérovým hosťom vrátane tých cezpoľných naservírovali vokálne menu de luxe. Nuž, aj obsadzovacia politika patrí k umeniu divadelnej stratégie. Reálny životopis operného domu síce píšu reprízy, história však archivuje písomné doklady. A tie majú zväčša premiérový dátum.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Gaetano Donizetti: Maria Stuarda Hudobné naštudovanie: Igor Bulla Réžia: Gianfranco de Bosio Scéna: Jaroslav Valek Kostýmy: Peter Čanecký Účinkujú: Adriana Kohútková, Jolana Fogašová, Luciano Mastro a ďalší.
Štátna opera Banská Bystrica, premiéry 20. a 21. marca 2015.
.prvé dámy SND
Hlavný tromf banskobystrickej inscenácie nemá domáci pôvod. Je ním spevácke obsadenie, ktorému dominujú súčasné prvé dámy Opery Slovenského národného divadla, Adriana Kohútková a Jolana Fogašová. Pozvanie z „vidieka“ bolo pre obe atraktívne akiste preto, že im domáca scéna podobné príležitosti nenúka: v repertoári SND nefiguruje žiadny veľký titul predverdiovského belcanta. Ako sa ukázalo v Banskej Bystrici, je to škoda.
Adriana Kohútková sa po koloratúrnej a lyrickej fáze „prespievala“ do mladodramatického fachu. Jej soprán nabral na objeme, farbe aj vrúcnosti, stále je však pružný a vo výškach kovovo svietivý. Ak pripočítame úctyhodnú vokálnu kondíciu a pevne postavenú techniku, ťažko si predstaviť vhodnejšiu kombináciu pre vypäté party belcantových tragédok. Kohútkovej Stuarda je hrdá, rokmi domáceho väznenia nepokorená žena. Ponižovanie od Alžbety vydrží len zlomok sekundy, vzápätí vybuchne v povýšenom útoku na „pankharta“ Anny Boleynovej, čo zneuctil anglický trón. Speváčka však nenadužíva majestátne forte, zrejme dobre vie, že jej hlas znie najkrajšie v kultivovanom mezzavoce. V Alžbete Jolany Fogašovej má silnú súperku. Umelkyňa „callasovského“ záberu (žiadna iná slovenská speváčka by v jeden týždeň na podobnej úrovni neuspievala Straussovu Salome i Donizettiho anglickú panovníčku) sa o čosi menej mazná s frázami, part kreslí primárne v dramatických tónoch, tým však vytvára žiaduci kontrast k javiskovej partnerke. Vďaka obom interpretkám, nachádzajúcim sa vo výkonnostnom zenite, opera kulminovala v druhom dejstve, plnom úžasného napätia: bol to skutočný súboj dvoch kráľovien, vokálny i osobnostný.
Aj v prípade Roberta Leicestera, milujúceho Máriu a zároveň milovaného Alžbetou (kráľovnina žiarlivosť je u Donizettiho hlavným motorom Máriinej popravy), sa divadlo utieklo k výpožičke. No tentoraz malo o čosi menej šťastnú ruku. Dobre posadenému, zvučnému hlasu sympatického Taliana Luciana Mastra, roky pôsobiaceho v ostravskej opere, paradoxne chýba italianita a vláčnosť vokálnej línie. Z domácich interpretov sa barytonista Zoltán Vongrey v postave Máriinho nepriateľa Guglielma Cecila prezentoval štýlovou kultivovanou frázou, naopak, prihrubým ohnivkom v belcantovej retiazke bol hrmotný bas Ivana Zvaríka (Giorgio Talbot). Naštudovanie delikátnej partitúry, vyžadujúcej presne dávkovanú dynamiku, zmysluplne vypichnuté akcenty, čistotu inštrumentálnej hry a cit pre spevácku zložku, sa zaradí k najlepším prácam Igora Bullu v ostatnom období. Zbor pod vedením Ivety Popovičovej znel šťavnato a zanietene, kvitovať treba i jeho hereckú disciplinovanosť.
Scénograf Jaroslav Valek má ako šéf výpravy komorné javisko banskobystrického Národného domu „v ruke“. Neraz preň vyčaroval scény, ktoré z hendikepu urobili cnosť (Krútňava, Coriolanus, Macbeth). Tentoraz však z jeho práce cítiť rutinu i rozpočtové obmedzenie. Nestabilný lesklý povrch kulís a kombinácia pestrofarebných vitráží s farebným nasvecovaním pôsobia lacno, najmä v interakcii s výraznými, strihovo historizujúcimi kostýmami Petra Čaneckého – tým by svedčilo menej krikľavé pozadie.
.taliansky nestor
Nespochybniteľný spevácky draft si vedenie Štátnej opery „poistilo“ exkluzívnou akvizíciou na režisérsky post. Deväťdesiatročný nestor talianskej opernej réžie Gianfranco de Bosio síce v ostatnom desaťročí zdieľa svoje bohaté skúsenosti predovšetkým od profesorskej katedry (prednáša divadelnú kultúru na milánskej univerzite a réžiu na Opernej akadémii vo Verone), jeho životopis však budí úctu. Figurujú v ňom významné scény (Turín, Verona, Benátky, Viedeň), spevácke hviezdy (Katia Ricciarelli, Samuel Ramey) aj známe filmové produkcie (Terorista, Mojžiš, sfilmovaná podoba Pucciniho opery Tosca s Placidom Domingom, Rainou Kabaivanskou a Sherillom Millesom). Pre Banskú Bystricu podľa očakávaní pripravil nekonfliktnú scénickú podobu diela, s aranžmánmi zachovávajúcimi pohodlie spevákov a umožňujúcimi im plné sústredenie na interpretáciu náročných vokálnych partov. Na druhej strane treba kvitovať vkusnosť i hereckú striedmosť divadelného tvaru.
Zvolenými ingredienciami hralo vedenie Štátnej opery na istotu, karhať ho však za to netreba. Zatiaľ čo Košičania pred týždňom zariskovali a na (kritikmi navštívenú) premiéru nasadili neovereného speváka, ktorý sa významne podieľal na „pochovaní“ inscenácie, Banskobystričania schovali druhý cast na nasledujúci večer (podľa dôveryhodných správ urobili dobre) a premiérovým hosťom vrátane tých cezpoľných naservírovali vokálne menu de luxe. Nuž, aj obsadzovacia politika patrí k umeniu divadelnej stratégie. Reálny životopis operného domu síce píšu reprízy, história však archivuje písomné doklady. A tie majú zväčša premiérový dátum.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Gaetano Donizetti: Maria Stuarda Hudobné naštudovanie: Igor Bulla Réžia: Gianfranco de Bosio Scéna: Jaroslav Valek Kostýmy: Peter Čanecký Účinkujú: Adriana Kohútková, Jolana Fogašová, Luciano Mastro a ďalší.
Štátna opera Banská Bystrica, premiéry 20. a 21. marca 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.