Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Mlčky odišiel, no ja stále počujem jeho hlas

.peter Krištúfek .časopis .nekrológ

Prilipli sme k sebe, akoby sme sa poznali odjakživa. A veľakrát sme o tom pocite spolu hovorili na dlhých prechádzkach okolo jeho domu.

Niekoľko rokov sme spoločne postupne skladali jeho biografiu, ktorá je veľkým príbehom o dvadsiatom storočí a dúfam, že čoskoro sa k nej dostanú aj čitatelia – teraz to už závisí iba odo mňa... Položili sme tak okrem iného mimovoľne aj základný kameň priateľskej „štvrtkovej skupinky“ (my dvaja, Janovic, Vilikovský, Kapitáňová, Šáteková, Jablonovský, Štrasser, Smékal, Ciel...) ktorá sa v obmenách stretáva dodnes.
Ako jedinému človeku na svete mi dovolil siahnuť na jeho knihy a upratať ich. Ako prvý čítaval rukopisy mojich kníh. Jednu z nich pokrstil kalerábovým prívarkom, ďalšiu (román Šepkár) šepkaním – len ja viem, že pomedzi strany ševelil vulgárne slová, pričom sa na mňa usmieval a v očiach mu svietila šibalská iskra. Taký bol Kornel Földvári. Priateľský a hravý.
Nechal sa nahovoriť na čokoľvek dobrodružné. Podarilo sa mi ho posadiť do motokáry a nechať sa naháňať Batmanom v jednej relácii o komiksoch, v inej zas s pôžitkom padol pod guľkou zákerného vraha a zabával sa na tom, ako mu umelou krvou natieram košeľu. Prezliekol som ho za Vinnetoua, piráta, zbojníka i Sherlocka Holmesa, nechal som ho strieľať z pištole – pretože mi veril, že to v dokumentárnom filme bude vyzerať dobre.
Bol jemným a šarmantným spoločníkom, ktorý vždy dokázal uchvátiť poslucháčov svojím rozprávaním. Prežil so cťou a hrdosťou ťažké časy, ktoré by každého iného vypľuli ako zhúžvaný zdrap papiera. Málokedy sa na niečo sťažoval a ak, tak vtipne a sarkasticky, pričom si uťahoval aj sám zo seba. Nemal rád pátos a zbytočné rituály, nafúkanosť a zasvätené táraniny o ničom. Obdivoval rafinovanú jednoduchosť, hravosť a humor.
Ako na jedného z mála naňho sedí označenie: DOBRÝ ČLOVEK.
Keď o ňom premýšľam a píšem, neustále si musím pripomínať to definitívne, čo nám ho vzalo. Neviem a nechcem sa vzdať pocitu, že zajtra sa znovu stretneme, že k nemu pôjdem popri jazere a ceste plnej áut, zazvoním na polorozpadnutý zvonček, ozve sa bzučiak a keď vybehnem hore schodmi, bude ma usmiaty čakať vo dverách. Budem s ním v kuchyni počúvať, ako prichádza fax, a potom pôjdem hodiť jeho listy do oranžovej poštovej schránky, kým on dopíše na písacom stroji fejtón. Poviem mu, čo som čítal a on mi bude rozprávať o detektívkach, ktoré zhltol v priebehu víkendu. Ukážem mu, ako spod veľkej kopy kníh dokážem šikovne vytiahnuť akýsi slovník a on pridá nejakú historku z dávnych čias o Rudovi Fábrym, Novomeskom či komsi inom. Zjeme spolu tlačenku alebo dobre vyzretý syr s feferónkou, dáme si Unicum alebo trochu portského. Keď zabudne tanier na kredenci, s úsmevom utrúsi: My sklerotici sme ľudia zvláštneho razenia!
A budeme mať pocit, že takto to zostane navždy.
Teraz, keď tu Kornel už nie je, viem, že niečo z môjho sveta sa nenávratne stratilo.
.autor je spisovateľ a filmár.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite