Finančná kríza roku 2008, z ktorej oligarchovia z Wall Streetu vyšli s obrovskými bonusmi, zatiaľ čo na obyčajných Američanov uvalili enormné náklady na splácanie jej dôsledkov, konečne doviedla americkú politickú triedu k diskusii o téme nerovnosti. Kniha Thomasa Pikettyho Capital in the Twenty-First Century sa okamžite stala bestsellerom. Dokonca aj republikánski prezidentskí kandidáti sa pustili do diskusie o úpadku strednej triedy. A to je v príkrom kontraste s kampaňou z roku 2008. Stačilo, že Barack Obama vtedy spomenul tému redistribúcie a hneď bol obvinený, že podporuje „triedny boj“.
Napriek tomu veľká časť súčasnej diskusie o nerovnosti zvláštnym spôsobom abstrahuje od kvality. Zameriava sa totiž na excesy jedného percenta najbohatších, ale už sa nedostane k tomu, čo sa naozaj za posledné dve generácie so strednou triedou v Amerike stalo. Do tohto priestoru vstúpil politický vedec Robert Putnam so skutočne majstrovským eposom, ktorý by mal americkú verejnosť oprávnene šokovať a upriamiť pozornosť na to, čo sa deje v ich spoločnosti.
.novodobá segregácia
Putnam začína svoju analýzu portrétom svojho rodného mestečka Port Clinton v americkom štáte Ohio, kde v roku 1959 zmaturoval na strednej škole. Hoci vtedy existovali rozdiely medzi sociálnymi triedami, v porovnaní s dneškom bol omnoho vyšší stupeň spoločenskej rovnosti. Deti z najbohatších rodín v meste sa kamarátili s deťmi pracujúcej triedy. Rovnosť bola podporovaná rozhodujúcim faktorom spoločenskej reality tej doby: v podstate každý, bohatý alebo chudobný, vyrastal v rodine s dvoma rodičmi, pričom otcovia rodín mali stabilné zamestnanie.
Autor sa potom prudko presunie do súčasnosti, do času, kde deindustrializácia viedla k takej spoločenskej transformácii, v ktorej sa štyridsať percent detí rodí nezosobášeným rodičom, pričom popri tom rastie spotreba drog aj kriminalita. Medzitým vznikli aj nové izolované komunity ohradené plotmi, ako napríklad pri neďalekom jazere Erie.
Putnam od týchto príbehov hladko prechádza k dátam sociálnych vied, ktoré potvrdzujú pravdu, ktorú experti už niekoľko rokov sledujú a poznajú. Počnúc publikovaním správy Daniela Patricka Moynihana s názvom The Negro Family v roku 1965 vznikol široký konsenzus na tom, že chudoba medzi Afroameričanmi, závislosť od drog a kriminalita boli priamo spojené s úpadkom rodín s dvoma rodičmi. Ako sa ukáže, Afroameričania boli kanárikom v uhoľnej bani: ten istý sociálny úpadok, ktorý postihol obyvateľov centier miest v 70. a 80. rokoch minulého storočia, sa teraz rozšíril na celú bielu pracujúcu vrstvu americkej spoločnosti.
.vzdelanie je viac než rasa
Putnam definuje spoločenskú vrstvu kritériom vzdelanosti, s technologickým pokrokom prudko rastie aj význam vyššieho vzdelávania. Pre Američanov, ktorí majú bakalársky titul alebo vyššie vzdelanie, boli uplynulé tri desaťročia príznačné rastom príjmu a masívnym znovuobnovením rodinných hodnôt. Zatiaľ čo pre ich menej vzdelaných rovesníkov bolo toto obdobie totálnou katastrofou.
Jeden z najtvrdších grafov, ktorý v knihe Our Kids nájdete, ukazuje, že zatiaľ čo pomer detí narodených v rodinách, kde sú rodičia vysokoškolsky vzdelaní a ktoré majú iba jedného rodiča, klesol pod úroveň desiatich percent, v prípade detí narodených v rodinách pracujúcej vrstvy toto číslo prudko vzrástlo až na úroveň blížiacu sa k sedemdesiatim percentám. A to už je rovnaké percento, aké kedysi vyvolalo poplach. Vtedy išlo o stav čiernej komunity.
Putnam pokračuje a vysvetľuje – využívajúc pritom nazhromaždené výskumy sociálnych vied – aký význam má rodičovstvo a štruktúra rodiny pre životnú perspektívu a uplatnenie detí. Povzbudzovanie v ranom detstve, vhodné vzory správania, stabilné vyhliadky do budúcnosti a spoločné rodinné večere sú všetko prvky prostredia, ktoré je potrebné na vytvorenie upwardly-mobile dospelej populácie, pričom takmer všetky tieto elementy medzi menej vzdelanými Američanmi chýbajú. Mnohí ľudia dokážu prekonať dysfunkčné rodinné prostredie, ale je omnoho ľahšie dosiahnuť to s dostatočným zázemím a prostriedkami. A ekonomická nerovnosť len posilňuje ďalšiu nerovnosť, čo je dôsledkom absentujúcich rodín.
Putnam ukazuje, že hoci sa rodová a rasová rovnosť za posledné obdobie výrazne zlepšila, spoločenské zisky boli kompletne prekryté iným problémom – zväčšením triednych rozdielov. Vysokoškolsky vzdelaní Američania sa odťahujú od svojich stredoškolsky vzdelaných rovesníkov aj v rámci spoločenských skupín, akými sú Afroameričania, Hispánci alebo ženy. Dnes napríklad existuje významná upwardly-mobile čierna stredná trieda, ktorá sa – podobne ako pri jej bielom náprotivku – presunula do predmestských oblastí a segregovala sa od čiernej chudoby.
.konzervatívci verzus liberáli
Ak sa vrátime späť do 80. rokov 20. storočia, diskusia o chudobe medzi americkými černochmi bola rozdelená na tábor liberálov, ktorí príčinu tohto stavu videli v štrukturálnych (ekonomických) faktoroch, akým bol napríklad pokles robotníckych pracovných miest, a medzi konzervatívcov, ktorí za rozpadom rodín videli kultúrnu permisívnosť a posun kultúrnych noriem. Putnam veľmi jasne ukazuje, že v súčasnej kríze sú prítomné obidve tieto príčiny. Obrovská erózia pracovných miest strednej triedy v mnohých priemyselných odvetviach viedla k poklesu reálnych príjmov, v porovnaní s úrovňou v roku 1980. Dvadsaťdva percent pracujúcich, ktorí nedokončili strednú školu a jedenásť percent z tých, ktorí zmaturovali, majú dnes nižšie reálne mzdy ako v roku 1980.
Ale aj na kultúre záleží. Zatiaľ čo rastúca nezamestnanosť dnes vo všetkých spoločnostiach produkuje sociálne dysfunkcie, podobné stresy počas Veľkej recesie v 30. rokoch neviedli k explózii rodín s jedným rodičom. A to jednoducho preto, že fungovali vtedy rozšírené kultúrne normy, ako napríklad stigmatizácia nezosobášených rodičov alebo sobáše z donútenia. Konzervatívci, ktorí vidia rozpad rodín ako priamy efekt kultúrneho úpadku, však musia vysvetliť existenciu niečoho, čo nazývame „lietajúci rodičia“ (helicopter parents) a stále posilňovanie rodinných pút medzi univerzitne vzdelanými.
Štatistické dáta v knihe Our Kids v mnohom zodpovedajú zisteniam Charlesa Murraya, ktoré publikoval v knihe z roku 2012 s názvom Coming Apart: The State of White America 1960 ̶ 2010. Putnam však nemá libertariánske klapky na očiach ako Murray a je schopný poukázať, aký vplyv mali na znižovanie nerovnosti v skorších obdobiach dejín Ameriky také zákony, ako Morrill Act v roku 1862 alebo GI Bill v roku 1944. Záverečná kapitola knihy Our Kids sa zameriava na politické riešenia a odporúčania, ako na situáciu reagovať. Zoznam návrhov obsahuje dobre známe návrhy na štátne intervencie vrátane rozšírenia nezdaniteľnej časti príjmu, zvýšenia spotreby dlhodobých antikoncepčných prostriedkov, zníženia trestov za nenásilné trestné činy (ktoré sa dotýkajú mnohých otcov, ktorí sú kvôli trestom odlúčení od svojich rodín) a obnoveného dôrazu na odborné školstvo, lepšie školenia, kurzy a mimoškolské aktivity, a priame hotovostné transfery v prospech chudobných. Otázkou zostáva, napriek tomu, že navrhované opatrenia sú veľmi citlivé, či možno vďaka nim pomenované problémy vyriešiť.
.ide o rodinu a priateľov
Vezmime si napríklad školskú reformu. Ide o tému, do ktorej bolo počas uplynulej generácie investovaných veľa zdrojov, času a úsilia, napríklad vďaka iniciatívam, akými boli podporné štipendiá a federálny dohľad vďaka zákonu No Child Left Behind. Putnam tvrdí, že školy samotné majú len obmedzený vplyv na životné perspektívy v porovnaní s faktormi, akými sú priatelia a rodina, čo je skutočnosť, ktorú potvrdzuje rozsiahly výskum, ktorý začal so slávnou správou Jamesa Colemana o školstve v 60. rokoch. Putnam porovnáva dve stredné školy v Orane County v štáte Kalifornia, jedna je mimoriadne úspešná, druhá nefunkčná. Problémom pritom nie je iná úroveň financovania na žiaka, ale prostredie, kde sa škola nachádza. Rezidenčné rozdelenie chudobných a bohatých znemožňuje tým prvým akýkoľvek kontakt s bohatšími a stáva sa zásadnou príčinou horších školských výsledkov.
Mnohé z reforiem odporúčaných Putnamom už boli presadené a vyskúšané. Súdom nariadená desegregácia, ktorá bola dosahovaná školskými autobusmi, ktoré prevážali žiakov, bola raným pokusom, ako čeliť rezidenčnému triedeniu jednotlivých skupín obyvateľstva. Na to by sme nemali zabúdať. Iné návrhy, ako napríklad zvýšený dôraz na odborné školstvo, viedli na mnohých miestach k zaujímavým výsledkom, ale je nepravdepodobné, že by tým bolo možné napraviť významné zníženie reálneho príjmu, k čomu medzi americkými robotníkmi dochádza od 60. rokov. Podstatne nádejnejším by bol návrat k podmienkam, aké prevládali v časoch, keď Robert Putnam chodil na strednú školu, to znamená k masovému členstvu v odboroch a obmedzeniam zameraným proti imigrantom, ktorí sa uchádzajú o nízkokvalifikovanú prácu. Lenže dnešný Kongres, ktorý je kontrolovaný republikánskou väčšinou, zdá sa, ide oslabiť práve to, čo dnes pretrváva z týchto dvoch inštitúcií, to znamená odbory aj americký sociálny štát. Demokrati, naopak, sú omnoho viac zameraní na politiku identity, to znamená genderové témy, etnicitu a homosexuálne práva, ako na tradičné témy spoločenských tried. Navyše stratili kontakt s bielou pracujúcou triedou.
.politická téma číslo jeden
Putnam je jedným z najprominentnejších politických vedcov svojej generácie. V jeho najdôležitejších knihách, lepšie povedané naprieč nimi, sa objavuje jedna konzistentná téma. Tak ako pred ním Alexis de Tocqueville, aj Putnam rozumie tomu, že riadne fungovanie demokracie musí stáť na základoch, ktorými sú zvyky a cnosti, ktoré sú usadené v základoch spoločnosti, a teda nie vo formálnom politickom systéme alebo v ekonomických vzťahoch, ktoré tieto inštitúcie pomáhajú vytvárať. V knihe Making Democracy Work (1993) Putnam ukázal, že obrovské rozdiely v ekonomickej a politickej činnosti na severe a juhu Talianska boli založené v nedostatku sociálneho kapitálu na juhu krajiny, to znamená v neschopnosti jednotlivcov spájať sa a združovať s cudzincami, a pritom s nimi spolupracovať a vytvárať občianske organizácie. Občianska orientácia vytvára prostredie dôvery a dovoľuje inak izolovaným ľuďom, aby plne participovali na fungovaní demokratického systému. V knihe Bowling Alone (2000) sa Putnam obával, že mnoho indikátorov ukazuje postupný úpadok sociálneho kapitálu a dôvery medzi Američanmi. Kniha American Grace (2010) zmapovala meniacu sa, ale vždy silnú rolu náboženstva v posilňovaní spoločenskej komunity. A kniha Our Kids sa začína tam, kde Bowling Alone skončilo, ukazuje, že zatiaľ čo k poklesu sociálneho kapitálu a dôvery došlo vo všetkých ekonomických triedach naprieč Amerikou, podstatne vážnejšie to bolo medzi menej vzdelanými. Spoločenská izolácia a nedôvera prispievajú zásadným spôsobom aj k horšiemu zamestnaniu, respektíve vyhliadkam na takéto zamestnanie, aj k nízkej úrovni politickej participácii vnútri tejto vrstvy.
Ale kniha Our Kids v istom zmysle dopĺňa príbeh, ktorý Putnam opísal v Bowling Alone. A to tým, že predstavuje dva nové faktory, ktoré takmer chýbali v skoršej knihe, a to spoločenskú triedu a úpadok rodiny. Putnam ohraničuje definíciu sociálneho kapitálu na sieť konaní mimo priestoru rodiny, ale sociálny kapitál, pod ktorým rozumieme schopnosť spolupráce, ktorá je založená na zdieľaných normách, existuje aj v rámci rodín. V južnom Taliansku pevné nukleárne rodiny obmedzovali spoluprácu s cudzincami. Ako Putnam objasňuje v knihe Our Kids, silné rodiny majú pre Ameriku zásadný význam, ako inkubátory širšieho spoločenského záujmu a konania. Príbeh o poklese sociálneho kapitálu nemožno pochopiť bez toho, aby sme súčasne nehovorili aj o úpadku rodiny, ale aj o deindustralizácii a nemilosrdnom poklese počtu pracovných miest pre pracujúcu strednú triedu.
Tak ako vo všetkých svojich knihách, aj tu je Putnam prísne empirický a štatisticky presný. Ale na rozdiel od mnohých iných akademikov píše ľahkým a zrozumiteľným štýlom. Štatistické dáta, prezentované v knihe, sa striedajú so sugestívnymi životnými príbehmi detí a ich rodičov z obidvoch strán triedneho rozdelenia spoločnosti. Pri ich čítaní si nevyhnutne a veľmi jasne uvedomíme, ako veľmi si téma nerovnosti zaslúži, aby sa dostala na vrchol americkej politickej agendy. Francis Fukuyama/
Narodil sa v roku 1952 v Chicagu v USA, študoval na Cornell University a Yale University. Štúdium v Paríži pod Rolandom Bartesom a Jacquesom Derridom ho sklamalo a štúdiá zavŕšil na Harvarde. Učil na univerzitách George Mason, Johns Hopkins a Stanford, kde pôsobí dodnes. Spolupracoval s Rand Corporation a International Forum for Democratis Studies. Preslávil sa knihami Koniec dejín a posledný človek (1992), Veľký rozvrat (1999, slovensky 2005). Jeho poslednou knihou je monumentálny dvojdielny epos The Origins of Political Order (2011) a Political Order and Political Decay (2014). Je ženatý, má tri deti, žije v Kalifornii. Publikovaný text vyšiel pôvodne vo Financial Times.
Napriek tomu veľká časť súčasnej diskusie o nerovnosti zvláštnym spôsobom abstrahuje od kvality. Zameriava sa totiž na excesy jedného percenta najbohatších, ale už sa nedostane k tomu, čo sa naozaj za posledné dve generácie so strednou triedou v Amerike stalo. Do tohto priestoru vstúpil politický vedec Robert Putnam so skutočne majstrovským eposom, ktorý by mal americkú verejnosť oprávnene šokovať a upriamiť pozornosť na to, čo sa deje v ich spoločnosti.
.novodobá segregácia
Putnam začína svoju analýzu portrétom svojho rodného mestečka Port Clinton v americkom štáte Ohio, kde v roku 1959 zmaturoval na strednej škole. Hoci vtedy existovali rozdiely medzi sociálnymi triedami, v porovnaní s dneškom bol omnoho vyšší stupeň spoločenskej rovnosti. Deti z najbohatších rodín v meste sa kamarátili s deťmi pracujúcej triedy. Rovnosť bola podporovaná rozhodujúcim faktorom spoločenskej reality tej doby: v podstate každý, bohatý alebo chudobný, vyrastal v rodine s dvoma rodičmi, pričom otcovia rodín mali stabilné zamestnanie.
Autor sa potom prudko presunie do súčasnosti, do času, kde deindustrializácia viedla k takej spoločenskej transformácii, v ktorej sa štyridsať percent detí rodí nezosobášeným rodičom, pričom popri tom rastie spotreba drog aj kriminalita. Medzitým vznikli aj nové izolované komunity ohradené plotmi, ako napríklad pri neďalekom jazere Erie.
Putnam od týchto príbehov hladko prechádza k dátam sociálnych vied, ktoré potvrdzujú pravdu, ktorú experti už niekoľko rokov sledujú a poznajú. Počnúc publikovaním správy Daniela Patricka Moynihana s názvom The Negro Family v roku 1965 vznikol široký konsenzus na tom, že chudoba medzi Afroameričanmi, závislosť od drog a kriminalita boli priamo spojené s úpadkom rodín s dvoma rodičmi. Ako sa ukáže, Afroameričania boli kanárikom v uhoľnej bani: ten istý sociálny úpadok, ktorý postihol obyvateľov centier miest v 70. a 80. rokoch minulého storočia, sa teraz rozšíril na celú bielu pracujúcu vrstvu americkej spoločnosti.
.vzdelanie je viac než rasa
Putnam definuje spoločenskú vrstvu kritériom vzdelanosti, s technologickým pokrokom prudko rastie aj význam vyššieho vzdelávania. Pre Američanov, ktorí majú bakalársky titul alebo vyššie vzdelanie, boli uplynulé tri desaťročia príznačné rastom príjmu a masívnym znovuobnovením rodinných hodnôt. Zatiaľ čo pre ich menej vzdelaných rovesníkov bolo toto obdobie totálnou katastrofou.
Jeden z najtvrdších grafov, ktorý v knihe Our Kids nájdete, ukazuje, že zatiaľ čo pomer detí narodených v rodinách, kde sú rodičia vysokoškolsky vzdelaní a ktoré majú iba jedného rodiča, klesol pod úroveň desiatich percent, v prípade detí narodených v rodinách pracujúcej vrstvy toto číslo prudko vzrástlo až na úroveň blížiacu sa k sedemdesiatim percentám. A to už je rovnaké percento, aké kedysi vyvolalo poplach. Vtedy išlo o stav čiernej komunity.
Putnam pokračuje a vysvetľuje – využívajúc pritom nazhromaždené výskumy sociálnych vied – aký význam má rodičovstvo a štruktúra rodiny pre životnú perspektívu a uplatnenie detí. Povzbudzovanie v ranom detstve, vhodné vzory správania, stabilné vyhliadky do budúcnosti a spoločné rodinné večere sú všetko prvky prostredia, ktoré je potrebné na vytvorenie upwardly-mobile dospelej populácie, pričom takmer všetky tieto elementy medzi menej vzdelanými Američanmi chýbajú. Mnohí ľudia dokážu prekonať dysfunkčné rodinné prostredie, ale je omnoho ľahšie dosiahnuť to s dostatočným zázemím a prostriedkami. A ekonomická nerovnosť len posilňuje ďalšiu nerovnosť, čo je dôsledkom absentujúcich rodín.
Putnam ukazuje, že hoci sa rodová a rasová rovnosť za posledné obdobie výrazne zlepšila, spoločenské zisky boli kompletne prekryté iným problémom – zväčšením triednych rozdielov. Vysokoškolsky vzdelaní Američania sa odťahujú od svojich stredoškolsky vzdelaných rovesníkov aj v rámci spoločenských skupín, akými sú Afroameričania, Hispánci alebo ženy. Dnes napríklad existuje významná upwardly-mobile čierna stredná trieda, ktorá sa – podobne ako pri jej bielom náprotivku – presunula do predmestských oblastí a segregovala sa od čiernej chudoby.
.konzervatívci verzus liberáli
Ak sa vrátime späť do 80. rokov 20. storočia, diskusia o chudobe medzi americkými černochmi bola rozdelená na tábor liberálov, ktorí príčinu tohto stavu videli v štrukturálnych (ekonomických) faktoroch, akým bol napríklad pokles robotníckych pracovných miest, a medzi konzervatívcov, ktorí za rozpadom rodín videli kultúrnu permisívnosť a posun kultúrnych noriem. Putnam veľmi jasne ukazuje, že v súčasnej kríze sú prítomné obidve tieto príčiny. Obrovská erózia pracovných miest strednej triedy v mnohých priemyselných odvetviach viedla k poklesu reálnych príjmov, v porovnaní s úrovňou v roku 1980. Dvadsaťdva percent pracujúcich, ktorí nedokončili strednú školu a jedenásť percent z tých, ktorí zmaturovali, majú dnes nižšie reálne mzdy ako v roku 1980.
Ale aj na kultúre záleží. Zatiaľ čo rastúca nezamestnanosť dnes vo všetkých spoločnostiach produkuje sociálne dysfunkcie, podobné stresy počas Veľkej recesie v 30. rokoch neviedli k explózii rodín s jedným rodičom. A to jednoducho preto, že fungovali vtedy rozšírené kultúrne normy, ako napríklad stigmatizácia nezosobášených rodičov alebo sobáše z donútenia. Konzervatívci, ktorí vidia rozpad rodín ako priamy efekt kultúrneho úpadku, však musia vysvetliť existenciu niečoho, čo nazývame „lietajúci rodičia“ (helicopter parents) a stále posilňovanie rodinných pút medzi univerzitne vzdelanými.
Štatistické dáta v knihe Our Kids v mnohom zodpovedajú zisteniam Charlesa Murraya, ktoré publikoval v knihe z roku 2012 s názvom Coming Apart: The State of White America 1960 ̶ 2010. Putnam však nemá libertariánske klapky na očiach ako Murray a je schopný poukázať, aký vplyv mali na znižovanie nerovnosti v skorších obdobiach dejín Ameriky také zákony, ako Morrill Act v roku 1862 alebo GI Bill v roku 1944. Záverečná kapitola knihy Our Kids sa zameriava na politické riešenia a odporúčania, ako na situáciu reagovať. Zoznam návrhov obsahuje dobre známe návrhy na štátne intervencie vrátane rozšírenia nezdaniteľnej časti príjmu, zvýšenia spotreby dlhodobých antikoncepčných prostriedkov, zníženia trestov za nenásilné trestné činy (ktoré sa dotýkajú mnohých otcov, ktorí sú kvôli trestom odlúčení od svojich rodín) a obnoveného dôrazu na odborné školstvo, lepšie školenia, kurzy a mimoškolské aktivity, a priame hotovostné transfery v prospech chudobných. Otázkou zostáva, napriek tomu, že navrhované opatrenia sú veľmi citlivé, či možno vďaka nim pomenované problémy vyriešiť.
.ide o rodinu a priateľov
Vezmime si napríklad školskú reformu. Ide o tému, do ktorej bolo počas uplynulej generácie investovaných veľa zdrojov, času a úsilia, napríklad vďaka iniciatívam, akými boli podporné štipendiá a federálny dohľad vďaka zákonu No Child Left Behind. Putnam tvrdí, že školy samotné majú len obmedzený vplyv na životné perspektívy v porovnaní s faktormi, akými sú priatelia a rodina, čo je skutočnosť, ktorú potvrdzuje rozsiahly výskum, ktorý začal so slávnou správou Jamesa Colemana o školstve v 60. rokoch. Putnam porovnáva dve stredné školy v Orane County v štáte Kalifornia, jedna je mimoriadne úspešná, druhá nefunkčná. Problémom pritom nie je iná úroveň financovania na žiaka, ale prostredie, kde sa škola nachádza. Rezidenčné rozdelenie chudobných a bohatých znemožňuje tým prvým akýkoľvek kontakt s bohatšími a stáva sa zásadnou príčinou horších školských výsledkov.
Mnohé z reforiem odporúčaných Putnamom už boli presadené a vyskúšané. Súdom nariadená desegregácia, ktorá bola dosahovaná školskými autobusmi, ktoré prevážali žiakov, bola raným pokusom, ako čeliť rezidenčnému triedeniu jednotlivých skupín obyvateľstva. Na to by sme nemali zabúdať. Iné návrhy, ako napríklad zvýšený dôraz na odborné školstvo, viedli na mnohých miestach k zaujímavým výsledkom, ale je nepravdepodobné, že by tým bolo možné napraviť významné zníženie reálneho príjmu, k čomu medzi americkými robotníkmi dochádza od 60. rokov. Podstatne nádejnejším by bol návrat k podmienkam, aké prevládali v časoch, keď Robert Putnam chodil na strednú školu, to znamená k masovému členstvu v odboroch a obmedzeniam zameraným proti imigrantom, ktorí sa uchádzajú o nízkokvalifikovanú prácu. Lenže dnešný Kongres, ktorý je kontrolovaný republikánskou väčšinou, zdá sa, ide oslabiť práve to, čo dnes pretrváva z týchto dvoch inštitúcií, to znamená odbory aj americký sociálny štát. Demokrati, naopak, sú omnoho viac zameraní na politiku identity, to znamená genderové témy, etnicitu a homosexuálne práva, ako na tradičné témy spoločenských tried. Navyše stratili kontakt s bielou pracujúcou triedou.
.politická téma číslo jeden
Putnam je jedným z najprominentnejších politických vedcov svojej generácie. V jeho najdôležitejších knihách, lepšie povedané naprieč nimi, sa objavuje jedna konzistentná téma. Tak ako pred ním Alexis de Tocqueville, aj Putnam rozumie tomu, že riadne fungovanie demokracie musí stáť na základoch, ktorými sú zvyky a cnosti, ktoré sú usadené v základoch spoločnosti, a teda nie vo formálnom politickom systéme alebo v ekonomických vzťahoch, ktoré tieto inštitúcie pomáhajú vytvárať. V knihe Making Democracy Work (1993) Putnam ukázal, že obrovské rozdiely v ekonomickej a politickej činnosti na severe a juhu Talianska boli založené v nedostatku sociálneho kapitálu na juhu krajiny, to znamená v neschopnosti jednotlivcov spájať sa a združovať s cudzincami, a pritom s nimi spolupracovať a vytvárať občianske organizácie. Občianska orientácia vytvára prostredie dôvery a dovoľuje inak izolovaným ľuďom, aby plne participovali na fungovaní demokratického systému. V knihe Bowling Alone (2000) sa Putnam obával, že mnoho indikátorov ukazuje postupný úpadok sociálneho kapitálu a dôvery medzi Američanmi. Kniha American Grace (2010) zmapovala meniacu sa, ale vždy silnú rolu náboženstva v posilňovaní spoločenskej komunity. A kniha Our Kids sa začína tam, kde Bowling Alone skončilo, ukazuje, že zatiaľ čo k poklesu sociálneho kapitálu a dôvery došlo vo všetkých ekonomických triedach naprieč Amerikou, podstatne vážnejšie to bolo medzi menej vzdelanými. Spoločenská izolácia a nedôvera prispievajú zásadným spôsobom aj k horšiemu zamestnaniu, respektíve vyhliadkam na takéto zamestnanie, aj k nízkej úrovni politickej participácii vnútri tejto vrstvy.
Ale kniha Our Kids v istom zmysle dopĺňa príbeh, ktorý Putnam opísal v Bowling Alone. A to tým, že predstavuje dva nové faktory, ktoré takmer chýbali v skoršej knihe, a to spoločenskú triedu a úpadok rodiny. Putnam ohraničuje definíciu sociálneho kapitálu na sieť konaní mimo priestoru rodiny, ale sociálny kapitál, pod ktorým rozumieme schopnosť spolupráce, ktorá je založená na zdieľaných normách, existuje aj v rámci rodín. V južnom Taliansku pevné nukleárne rodiny obmedzovali spoluprácu s cudzincami. Ako Putnam objasňuje v knihe Our Kids, silné rodiny majú pre Ameriku zásadný význam, ako inkubátory širšieho spoločenského záujmu a konania. Príbeh o poklese sociálneho kapitálu nemožno pochopiť bez toho, aby sme súčasne nehovorili aj o úpadku rodiny, ale aj o deindustralizácii a nemilosrdnom poklese počtu pracovných miest pre pracujúcu strednú triedu.
Tak ako vo všetkých svojich knihách, aj tu je Putnam prísne empirický a štatisticky presný. Ale na rozdiel od mnohých iných akademikov píše ľahkým a zrozumiteľným štýlom. Štatistické dáta, prezentované v knihe, sa striedajú so sugestívnymi životnými príbehmi detí a ich rodičov z obidvoch strán triedneho rozdelenia spoločnosti. Pri ich čítaní si nevyhnutne a veľmi jasne uvedomíme, ako veľmi si téma nerovnosti zaslúži, aby sa dostala na vrchol americkej politickej agendy. Francis Fukuyama/
Narodil sa v roku 1952 v Chicagu v USA, študoval na Cornell University a Yale University. Štúdium v Paríži pod Rolandom Bartesom a Jacquesom Derridom ho sklamalo a štúdiá zavŕšil na Harvarde. Učil na univerzitách George Mason, Johns Hopkins a Stanford, kde pôsobí dodnes. Spolupracoval s Rand Corporation a International Forum for Democratis Studies. Preslávil sa knihami Koniec dejín a posledný človek (1992), Veľký rozvrat (1999, slovensky 2005). Jeho poslednou knihou je monumentálny dvojdielny epos The Origins of Political Order (2011) a Political Order and Political Decay (2014). Je ženatý, má tri deti, žije v Kalifornii. Publikovaný text vyšiel pôvodne vo Financial Times.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.