Je nedeľa, druhý sviatok vianočný, rok 2004. Bledomodrá obloha poskytuje turistom pri Indickom oceáne dôvod na radosť. Tešia sa aj milióny buddhistov, hinduistov a moslimov. Je totiž spln, ktorý v týchto náboženstvách zohráva dôležitú rolu. Oslavné obrady však vystrieda smútok z najväčšej prírodnej katastrofy v moderných dejinách.
Nárazom tektonických dosiek pri indonézskom ostrove Sumatra vzniká v Indickom oceáne zemetrasenie so silou 9,3 stupňa Richterovej stupnice. Masívny posun vody, známy ako cunami, zasahuje nad ránom Indonéziu a Thajsko, následne na druhej strane oceánu Srí Lanku a Indiu.
Do niekoľkých hodín vyhasne vyše 230 000 ľudských životov. Samotná Srí Lanka je s vyše 35 000 obeťami druhá najpostihnutejšia krajina.
Jednou z najzasiahnutejších komunít sú rybári, ktorí celé generácie žili priamo na pláži bez ochrany pred ničivými vlnami. Každý z nich sa s tragédiou vyrovnáva po svojom. Mnohí dodnes nesú potlačenú traumu.
.krajina uprostred oceánu
Ryba znamená na Srí Lanke to, čo u nás chlieb. Má pevné miesto v lokálnom jedálničku a tvorí až 70 percent príjmu proteínov v strave bežného obyvateľa. Na svete je len málo miest, ktoré poskytujú toľko rozmanitých druhov rýb. Pre polovicu pobrežnej populácie je rybolov hlavným zdrojom príjmu. Dôležitý je aj pre celkovú ekonomiku krajiny, keďže tvorí 2,5 percenta príjmu z medzinárodného obchodu.
Keď sa krajina snažila zotaviť z následkov cunami, ochromený rybolov symbolizoval úpadok životnej úrovne. „Lode boli zničené, chýbala infraštruktúra, ryby sa stali takmer nedostatkovým tovarom. Bolo to tak, ako keby na púšti zrazu nebol piesok,“ opisuje situáciu obchodník Jussuf, ktorý dodáva ryby z Hambantotty na export. „Prvé mesiace boli najťažšie. Dali nás do provizórneho stanu, ktorý tu postavila zahraničná mimovládna organizácia,“ začína svoj príbeh Lakdinash z Arugam Bay. „Asi po pol roku nám organizácia venovala lode, čo nás veľmi potešilo. Na rozbúrenom oceáne sa však lámali ako detské hračky,“ dodáva. Produkcia rybolovu klesla rok po cunami na polovicu a trvalo ďalšie štyri roky, kým sa čísla vrátili do pôvodného stavu.
.jazvy cunami
Cunami z roku 2004 bola prvou prírodnou katastrofou, ktorá mala obrovské mediálne pokrytie. To, že pohroma postihla aj veľa turistov, prinieslo nebývalú akcieschopnosť celého sveta. Vznikali zbierky na pomoc obetiam a stovky humanitárnych organizácií vyrazili do postihnutých oblastí. Financie sa použili na dekontamináciu prostredia, na zabezpečenie zdravotnej opatery a postupnú obnovu infraštruktúry. V mnohých oblastiach vznikli takzvané „cunami dediny“. Z obavy pred ďalšou katastrofou však boli viac vo vnútrozemí, čo rybárom sťažilo prácu. „Keď sme žili na pláži, ryby som lovil dvakrát denne. Dnes bývam päť kilometrov od oceánu bez autobusového spojenia. Som vďačný za nový dom, no uživiť rodinu sa pre mňa stalo o dosť náročnejšie,“ hovorí Ushanka z Aluthgamy.
Na zahraničnú pomoc nemá každý dobré spomienky. „Prišli na nás zarobiť peniaze. Nafotili si nás, fotky ukázali v bohatých krajinách a dostali peniaze, z ktorých sme my nikdy nič nemali,“ spomína rybár Nimal z Dodanduwy, ktorý dodnes býva v prenájme a jeho rodina nemá dostatok financií na to, aby si postavili vlastný dom. „Som rád, že som si po rokoch mohol kúpiť aspoň vlastnú loď s motorom.“
Kým materiálne škody sú ľahko viditeľným dôsledkom cunami, neviditeľné jazvy ostali na duši týchto ľudí. Aj keď je rybár prototyp silného muža, po ničivej vlne prežívali mnohí traumu a predstava návratu na otvorený oceán v nich vyvolávala úzkosť. „Čistil som siete, keď som započul silný hluk. Nevedel som, čo sa deje, až kým sa na nás nevalila obrovská masa čiernej vody. Bola väčšia ako okolité palmy, v živote som nič také nevidel,“ spomína Mahathun z Galle, ktorý pred vlnou utiekol do buddhistického chrámu na kopci. „Chrám bol plný ľudí, všade vládol chaos. Dodnes si pamätám na okamih, keď som v tom zmätku uvidel svojho otca. Moja rodina mala šťastie, prežili všetci. Keď som sa po niekoľkých mesiacoch vydal prvýkrát na oceán, nebolo mi všetko jedno. Trvalo ešte dlho, kým som prestal myslieť na tú čiernotu.“
Traumu po cunami zažíval aj Ariyadasa z Arugam Bay. „Pol roka som bol na antidepresívach a k oceánu som sa nemohol ani priblížiť. Trpel som nespavosťou, ako aj ďalšími zdravotnými problémami, ktoré neskôr vyústili do infarktu,“ opisuje svoje pocity šesťdesiatpäťročný Ariyadasa. „Oceán mi vždy prinášal veľa radosti, ale ten deň mi zmenil život na smútok. Stratil som loď, dom, ale najmä časť rodiny a priateľov. Na oceán som sa už nikdy nevrátil, dnes už len opravujem lode a siete.“
.správa vo fľaši
Slová Ariyadasa sú príkladom posttraumatického syndrómu, ktorý po cunami liečila aj psychiatrička Ramani Ratnaweera z Galle. „Väčšina prípadov sa riešila priamo v teréne. Vykonávali ju narýchlo školení dobrovoľníci. Keď nedokázali pomôcť, poslali pacientov ku mne. Veľa z nich boli práve rybári. Tunajšia mentalita stále považuje psychiatrickú pomoc za určitú stigmu, a preto bol počet ľudí, ktorí vyhľadali odbornú opateru, len zlomkom z tých, ktorí ju skutočne potrebovali,“ tvrdí doktorka Ratnaweera.
Väčšina rybárov utápala potom svoju frustráciu a traumu v alkohole, ktorého konzumácia rapídne vzrástla. To však prinieslo nárast domáceho násilia. Vláda to riešila sériou opatrení, ako boli zákaz reklamy na alkohol a vyššia daň z predaja. No pre časť rybárskej komunity utápajúcej sa v začarovanom kruhu prázdnych fliaš to bolo skôr kontraproduktívne. Vyššie ceny alkoholu nezastavili jeho spotrebu, ale obrali domácnosti o viac peňazí.
No napriek všetkému – sú to práve rybári, ktorí dodávajú Srí Lanke jej nezameniteľnú ostrovnú identitu a robia z nej miesto, na ktorom sa dá stratiť v čase. Pokým sa ich práca bude prenášať z generácie na generáciu, tak ako je to dnes, bude Srí Lanka stále symbolom silného prepojenia človeka s prírodou.
.autori sú spolupracovníci .týždňa. www.halanovalaurinc.com
Nárazom tektonických dosiek pri indonézskom ostrove Sumatra vzniká v Indickom oceáne zemetrasenie so silou 9,3 stupňa Richterovej stupnice. Masívny posun vody, známy ako cunami, zasahuje nad ránom Indonéziu a Thajsko, následne na druhej strane oceánu Srí Lanku a Indiu.
Do niekoľkých hodín vyhasne vyše 230 000 ľudských životov. Samotná Srí Lanka je s vyše 35 000 obeťami druhá najpostihnutejšia krajina.
Jednou z najzasiahnutejších komunít sú rybári, ktorí celé generácie žili priamo na pláži bez ochrany pred ničivými vlnami. Každý z nich sa s tragédiou vyrovnáva po svojom. Mnohí dodnes nesú potlačenú traumu.
.krajina uprostred oceánu
Ryba znamená na Srí Lanke to, čo u nás chlieb. Má pevné miesto v lokálnom jedálničku a tvorí až 70 percent príjmu proteínov v strave bežného obyvateľa. Na svete je len málo miest, ktoré poskytujú toľko rozmanitých druhov rýb. Pre polovicu pobrežnej populácie je rybolov hlavným zdrojom príjmu. Dôležitý je aj pre celkovú ekonomiku krajiny, keďže tvorí 2,5 percenta príjmu z medzinárodného obchodu.
Keď sa krajina snažila zotaviť z následkov cunami, ochromený rybolov symbolizoval úpadok životnej úrovne. „Lode boli zničené, chýbala infraštruktúra, ryby sa stali takmer nedostatkovým tovarom. Bolo to tak, ako keby na púšti zrazu nebol piesok,“ opisuje situáciu obchodník Jussuf, ktorý dodáva ryby z Hambantotty na export. „Prvé mesiace boli najťažšie. Dali nás do provizórneho stanu, ktorý tu postavila zahraničná mimovládna organizácia,“ začína svoj príbeh Lakdinash z Arugam Bay. „Asi po pol roku nám organizácia venovala lode, čo nás veľmi potešilo. Na rozbúrenom oceáne sa však lámali ako detské hračky,“ dodáva. Produkcia rybolovu klesla rok po cunami na polovicu a trvalo ďalšie štyri roky, kým sa čísla vrátili do pôvodného stavu.
.jazvy cunami
Cunami z roku 2004 bola prvou prírodnou katastrofou, ktorá mala obrovské mediálne pokrytie. To, že pohroma postihla aj veľa turistov, prinieslo nebývalú akcieschopnosť celého sveta. Vznikali zbierky na pomoc obetiam a stovky humanitárnych organizácií vyrazili do postihnutých oblastí. Financie sa použili na dekontamináciu prostredia, na zabezpečenie zdravotnej opatery a postupnú obnovu infraštruktúry. V mnohých oblastiach vznikli takzvané „cunami dediny“. Z obavy pred ďalšou katastrofou však boli viac vo vnútrozemí, čo rybárom sťažilo prácu. „Keď sme žili na pláži, ryby som lovil dvakrát denne. Dnes bývam päť kilometrov od oceánu bez autobusového spojenia. Som vďačný za nový dom, no uživiť rodinu sa pre mňa stalo o dosť náročnejšie,“ hovorí Ushanka z Aluthgamy.
Na zahraničnú pomoc nemá každý dobré spomienky. „Prišli na nás zarobiť peniaze. Nafotili si nás, fotky ukázali v bohatých krajinách a dostali peniaze, z ktorých sme my nikdy nič nemali,“ spomína rybár Nimal z Dodanduwy, ktorý dodnes býva v prenájme a jeho rodina nemá dostatok financií na to, aby si postavili vlastný dom. „Som rád, že som si po rokoch mohol kúpiť aspoň vlastnú loď s motorom.“
Kým materiálne škody sú ľahko viditeľným dôsledkom cunami, neviditeľné jazvy ostali na duši týchto ľudí. Aj keď je rybár prototyp silného muža, po ničivej vlne prežívali mnohí traumu a predstava návratu na otvorený oceán v nich vyvolávala úzkosť. „Čistil som siete, keď som započul silný hluk. Nevedel som, čo sa deje, až kým sa na nás nevalila obrovská masa čiernej vody. Bola väčšia ako okolité palmy, v živote som nič také nevidel,“ spomína Mahathun z Galle, ktorý pred vlnou utiekol do buddhistického chrámu na kopci. „Chrám bol plný ľudí, všade vládol chaos. Dodnes si pamätám na okamih, keď som v tom zmätku uvidel svojho otca. Moja rodina mala šťastie, prežili všetci. Keď som sa po niekoľkých mesiacoch vydal prvýkrát na oceán, nebolo mi všetko jedno. Trvalo ešte dlho, kým som prestal myslieť na tú čiernotu.“
Traumu po cunami zažíval aj Ariyadasa z Arugam Bay. „Pol roka som bol na antidepresívach a k oceánu som sa nemohol ani priblížiť. Trpel som nespavosťou, ako aj ďalšími zdravotnými problémami, ktoré neskôr vyústili do infarktu,“ opisuje svoje pocity šesťdesiatpäťročný Ariyadasa. „Oceán mi vždy prinášal veľa radosti, ale ten deň mi zmenil život na smútok. Stratil som loď, dom, ale najmä časť rodiny a priateľov. Na oceán som sa už nikdy nevrátil, dnes už len opravujem lode a siete.“
.správa vo fľaši
Slová Ariyadasa sú príkladom posttraumatického syndrómu, ktorý po cunami liečila aj psychiatrička Ramani Ratnaweera z Galle. „Väčšina prípadov sa riešila priamo v teréne. Vykonávali ju narýchlo školení dobrovoľníci. Keď nedokázali pomôcť, poslali pacientov ku mne. Veľa z nich boli práve rybári. Tunajšia mentalita stále považuje psychiatrickú pomoc za určitú stigmu, a preto bol počet ľudí, ktorí vyhľadali odbornú opateru, len zlomkom z tých, ktorí ju skutočne potrebovali,“ tvrdí doktorka Ratnaweera.
Väčšina rybárov utápala potom svoju frustráciu a traumu v alkohole, ktorého konzumácia rapídne vzrástla. To však prinieslo nárast domáceho násilia. Vláda to riešila sériou opatrení, ako boli zákaz reklamy na alkohol a vyššia daň z predaja. No pre časť rybárskej komunity utápajúcej sa v začarovanom kruhu prázdnych fliaš to bolo skôr kontraproduktívne. Vyššie ceny alkoholu nezastavili jeho spotrebu, ale obrali domácnosti o viac peňazí.
No napriek všetkému – sú to práve rybári, ktorí dodávajú Srí Lanke jej nezameniteľnú ostrovnú identitu a robia z nej miesto, na ktorom sa dá stratiť v čase. Pokým sa ich práca bude prenášať z generácie na generáciu, tak ako je to dnes, bude Srí Lanka stále symbolom silného prepojenia človeka s prírodou.
.autori sú spolupracovníci .týždňa. www.halanovalaurinc.com
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.