Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Nalejte tam viac betónu, chlapi

.lukáš Krivošík .časopis .týždeň v ekonomike

Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker chce investičným balíčkom za 315 miliárd eur rozhýbať európsku ekonomiku a podporiť zamestnanosť. No príklad Japonska nasvedčuje, že investície do infraštruktúry môžu mať aj odvrátenú stránku.

Údolie Iya na ostrove Šikoku si získalo vďaka svojej malebnej scenérii, bohatej histórii, odľahlosti a donedávna aj tradičnému životnému štýlu miestnych ľudí prezývku „japonský Tibet“. V roku 1971 si tu americký spisovateľ a japanológ Alex Kerr kúpil dom. Oblasť sa výborne hodí pre cestovný ruch, no v nasledujúcich desaťročiach sa tu rozvíjalo najmä stavebníctvo. Údolie sa stalo dejiskom masívnych verejných infraštruktúrnych projektov. Podľa Kerra, autora knihy Psy a démoni s podtitulom Príbehy z temnej stránky Japonska, to úrady s rozvojom trochu prestrelili: „Hoci premávka je v Iya taká riedka, že na niektorých miestach sú cesty obrastené pavučinami, vedenie prefektúry zasvätilo 90. roky vybudovaniu diaľnice cez útesy, lemujúce hornú polovicu údolia. Betónujú tak aj posledné malebné kúty, ktoré ešte zostávajú.“

.stavbársky štát
Alex Kerr tvrdí, že je to systémový problém, ktorý sa týka celej krajiny. V Japonsku možno naraziť na cesty vybudované hlboko v lesoch – vraj na podporu lesného hospodárstva – a to aj tam, kde sa drevo už dlho neťaží a vôbec ich netreba. Svahy sú zaistené proti zosuvom pôdy aj kilometre od ľudských osídlení. Takmer všetky rieky v krajine pretínajú priehrady, kým ich korytá sú umelo upravované alebo prekryté betónovými sarkofágmi. Odhaduje sa tiež, že polovica japonského pobrežia je zaistená proti erózii nevzhľadnými betónovými štvornožkami. Iróniou je, že práve tieto útvary, ktorých výroba je veľkým biznisom, podľa niektorých hlasov k erózii pobrežia prispievajú. A potom sú tu ešte potemkinovské dediny v podobe poloprázdnych múzeí, galérií, kde nie je čo vystavovať, či megalomanských športových zariadení na odľahlom, riedko obývanom vidieku. Rozvojové, bezpečnostné, energetické alebo dopravné odôvodnenia, s ktorými sa horúčkovito všetky tieto stavby realizujú, sú pri bližšom pohľade často pochybné. O ich ekonomickej zmysluplnosti ani nehovoriac.
Na prelome tisícročia vydávalo Japonsko na rôzne verejné práce tri až štyrikrát viac než Spojené štáty americké, ktoré majú dvadsaťkrát väčšiu rozlohu a viac ako dvojnásobnú populáciu. Alex Kerr diagnostikoval japonskej ekonomike zničujúcu závislosť od stavebníctva. Krajina vychádzajúceho slnka je podľa neho „doken kokka“ alebo po slovensky: „stavbársky štát“. V 80. rokoch, počas ekonomického boomu, súvisel rozvoj tohto odvetvia s nafukujúcou sa bublinou. Začiatkom 90. rokov tá spľasla a vo svete sa začalo hovoriť o japonskej „stratenej dekáde“, z ktorej sa medzičasom stalo „stratených dvadsať rokov“ a čoskoro sa bude dať hovoriť o „stratenom japonskom štvrťstoročí“. No betón sa musí liať tak či tak. A keď ekonomika stagnuje, politici ohlásia veľkolepé „infraštruktúrne projekty“, priamo alebo nepriamo financované štátom, ktoré vraj rozprúdia biznis i zamestnanosť.    
Kniha Psy a démoni vyšla Kerrovi v roku 2001, desať rokov po spľasnutí japonskej bubliny. Boli to roky, počas ktorých sa politici snažili (viac-menej neúspešne) naštartovať ekonomiku menovým uvoľňovaním i veľkorysými rozpočtovými výdavkami za cenu vysokého zadlženia krajiny – až na úrovni 227 percent HDP. Dnes má Japonsko premiéra, ktorý sa volá Šinzó Abe. Posledné dva roky sa hovorí o jeho „abenomike“, teda snahe oživiť ekonomiku „tromi šípmi“ naraz. Inak povedané, súčasne má dochádzať k menovému uvoľňovaniu, rozpočtovým stimulom a napokon k štrukturálnym reformám. Výsledky sú zatiaľ rozpačité. Najmä voči tretiemu šípu – štrukturálnym reformám – sa dvíha vlna odporu. Príliš veľa záujmových skupín môže príliš veľa stratiť. A tak Abe ide osvedčenou výdavkovou cestou: hovorí napríklad o „pláne revitalizácie regiónov“ za 8,5 miliardy dolárov. Znie to ako ďalší ústretový krok smerom k „stavbárskemu štátu“ a k budovaniu koncertných sál po dedinách.

.junckerov plán
Na Slovensku si môžeme povedať: „Mať tak japonské problémy“. Vo svetle nekonečného príbehu budovania diaľnice z Bratislavy do Košíc a dlhodobého podceňovania verejných investícií aj tam, kde ich treba, znejú príbehy o samoúčelnom polievaní krajiny betónom kuriózne. No Slovensko je členom Európskej únie a tá podľa niektorých pozorovateľov vstúpila svojou dlhovou krízou do obdobia chronickej stagnácie, podobnej tej v Japonsku. Vývoj v Krajine vychádzajúceho slnka by nám teda mal byť poučením. Ťažké reformy, ktoré by uvoľnili podnikavosť Európanov, sú politicky nákladné a nevďačné. A tak Európa skúša rozprúdiť ekonomickú aktivitu jednak cestou kvantitatívneho uvoľňovania (písali sme o ňom v článku Roztrhnuté vrece s peniazmi, .týždeň 6/2015), jednak cestou ambiciózneho investičného balíčka. O čo ide?
Na konci minulého roka predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker presvedčil ostatných európskych lídrov, aby podporili jeho Investičný plán pre Európu. Počas rokov 2015 až 2017 chce tento plán zmobilizovať verejné i súkromné zdroje v celkovej výške 315 miliárd eur. Jeho ťažiskom bude Európsky fond pre strategické investície, ktorý by mal začať fungovať od júna. Európska únia poskytne záruku vo výške 16 miliárd eur, kým Európska investičná banka vyčlení prostriedky vo výške 5 miliárd eur. Prispieť budú môcť aj jednotlivé členské štáty alebo iné inštitúcie. Pôvodcovia myšlienky dúfajú, že týchto 21 miliárd zapôsobí ako stimul pre investície súkromného sektora v 15-násobnej výške. Odtiaľ číslo 315 miliárd. Súkromných investorov má prilákať to, že fond im pomôže znášať riziko projektov, do ktorých financovania by sa zapojili.
Junckerov plán má spustiť konjunktúru a vytvoriť milión nových pracovných miest. Peniaze sa majú investovať do dopravnej, energetickej, digitálnej a sociálnej infraštruktúry. V praxi teda pôjde o modernizáciu a výstavbu ciest, mostov, tratí, vedení či internetových pripojení. Predkladatelia hovoria o „inteligentných verejných investíciách“, aby náhodou nikomu nenapadlo, že azda pôjde o samoúčelné budovanie ciest vedúcich nikam. Členské štáty už predložili okolo dvoch tisícok projektov za 1,3 bilióna eur, z ktorých bude vyberať nezávislá komisia. Slovensko prihlásilo 125 projektov v objeme 29 miliárd eur, najviac v sektore dopravy. Samozrejme, nie všetky budú môcť byť realizované.

.kritici
No Junckerov investičný plán nie je prijímaný bez výhrad. Predseda Európskej komisie musí čeliť kritike, že jeho čísla 315 miliárd eur i milión nových pracovných miest sú „vycucané z prsta“. V skutočnosti nie je jasné, či sa do projektu zapojí dosť súkromných investorov. Čudný je celý koncept štátom vybraných projektov, ktoré potom budú spolufinancovať súkromné peniaze, ale ak nebudú ziskové, zatiahne to európsky daňovník. V skutočnosti ide možno len o ohurovanie verejnosti veľkými sumami a vykazovanie toho, že politici niečo so stagnujúcou ekonomikou robia.
O zmysluplnosti investície by predsa mal rozhodovať súkromný subjekt na základe predpokladanej návratnosti, a nie komisia byrokratov, ktorí rozhodujú o peniazoch iných ľudí a žiadnu stratu neriskujú. Potom sa nedá čudovať, že sa to končí mrhaním prostriedkov vynaložených na (obrazne povedané) betónovanie pobrežia a bublinami v ekonomike. Iným rizikom je, že sa budú s prispením verejných zdrojov realizovať aj také projekty, ktoré by aj tak realizoval súkromný investor za vlastné. A keby sa aj podarilo zmobilizovať dosť súkromných peňazí, 315 miliárd eur, rozdelených na tri roky, je vzhľadom na 13-biliónovú ekonomiku Európskej únie len kvapkou v mori.
Nemecký ekonóm Hans-Werner Sinn v komentári pre Project Syndicate nastolil otázku, či celý tento plán nie je len akousi kreatívnou náhradou za spoločné európske dlhopisy, ktoré Nemecko v minulosti odmietlo. Záruky pre súkromných investorov mu totiž pripomínajú predpokladanú spoločnú zodpovednosť pri eurobondoch. „Vzhľadom na to, že si každá krajina môže požičať za rovnakú úrokovú sadzbu bez ohľadu na jej kredibilitu, budú projekty realizovať krajiny, ktoré v nedávnom čase premrhali také množstvo kapitálu, že už sa nemôžu uchádzať o peniaze na finančných trhoch,“ píše Sinn. „Toto pokrivenie trhových procesov, takisto ako v prípade iných ochranných mechanizmov prijatých počas krízy, pomôže upevniť nepríliš optimálnu alokáciu európskeho investičného kapitálu a tým zbrzdí ekonomický rast v nasledujúcich rokoch.“   

.domýšľavosť byrokratov
Alex Kerr vo svojej analýze problémov Krajiny vychádzajúceho slnka venuje celú kapitolu pozoruhodnej japonskej byrokracii: „Mao Ce-tung povedal, že moc vyviera z hlavne pušky. V Japonsku ešte väčšia moc vyviera z vydávania regulácií a povolení.“ Premiéri sa v Tokiu striedajú pomerne často, no úradníci na ministerstvách zostávajú. Penzionovaní vysokí úradníci potom získavajú pozície vo firmách, ktoré obchodujú so štátom. Pracovníci na ministerstvách teda vychádzajú korporáciám v ústrety pri nasmerovaní rôznych štátnych dotácií už v záujme vlastných kariérnych vyhliadok. Investície vlády do infraštruktúry sa premieňajú na zisky súkromných firiem.
No aj keď sú japonskí úradníci bezkonkurenčne pracovití a schopní, ich zasahovanie do ekonomiky má v konečnom dôsledku podobne negatívne dôsledky, na aké sme zvyknutí aj z iných končín sveta. Vzácny kapitál je alokovaný do nezmyselných a nerentabilných projektov, zatiaľ čo ekonomika prešľapuje na mieste. Podobnosť s rovnako bystrou a efektívnou bruselskou byrokraciou iste nie je náhodná.
Skutočným východiskom pre obe časti sveta nie sú megalomanské programy sociálneho (či stavebného) inžinierstva. Ľuďom a firmám treba prosto vrátiť peniaze, ktoré si od nich štát berie a nechať ich robiť svoje vlastné investičné rozhodnutia. Treba im uvoľniť ruky, zviazané množstvom zbytočných regulácií, ktoré často existujú len preto, aby politici a úradníci mohli cez ne vyťahovať z ekonomiky rentu.       

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite