Iste budete súhlasiť, že medzi dané veci patrí očakávanie, že ak naše peniaze zanesieme do banky, banka nám vyplatí úrok za to, že má naše peniaze k dispozícii. Zarobí banka, zarobíme aj my. Ale viete si predstaviť, že by to mohlo byť naopak? Ako naopak? Za to, že máte peniaze uložené v banke, by vám banka neplatila, naopak, ona by si z vašich peňazí strhávala určitý obnos. Takže vy by ste banke platili za to, že máte u nej svoje peniaze. Zdá sa vám to absurdné? Nie ste sami. Aj mnohí ekonómovia považovali negatívne úrokové sadzby za nemožné. Napriek tomu je dnes ich existencia skutočnosťou.
Príklady záporných úrokov sa dajú nájsť v minulosti v rôznych krajinách. Išlo však o izolované prípady. Dnes sa však záporné úroky z úchylky stávajú normou, nateraz najmä vnútri finančného systému. V júni 2014 Európska centrálna banka znížila svoju základnú sadzbu na vklady na -0,1 percenta. V septembri 2014 „zvýšila“ túto sadzbu na -0,2. A sadzby pod nulou sú v Európe realitou nielen v eurozóne. Vo Švajčiarsku je táto sadzba dokonca –0,25 percenta. Negatívne sadzby majú aj centrálne banky v Dánsku a Švédsku. Britská centrálna banka sa možnosťou zavedenia záporných sadzieb taktiež zaoberala.
Zavádzanie negatívnych úrokových sadzieb je opatrením, ktoré je nielen nezvyklé, ale aj veľmi kontroverzné. Prečo sa teda centrálne banky k nemu uchýlili? A najmä, prečo niekto u nich za takýchto podmienok aj naďalej drží peniaze, keď to znamená, že nezarábajú, ale sa scvrkávajú?
Dôvodov je hneď niekoľko. ECB vo vyhlásení z júna 2014, ktorým zdôvodňovala svoj neortodoxný krok, uviedla ako hlavný motív snahu o cenovú stabilitu, konkrétne „boj“ proti poklesu cenovej hladiny, teda proti deflácii. V prípade Švajčiarska či iných európskych krajín môže byť motívom snaha zasahovať proti silnému kurzu ich mien, pričom mínusové sadzby majú „vyhnať“ zahraničných vkladateľov, čo by malo prispieť k oslabeniu kurzu. Toto opatrenie sa zároveň považuje za prorastové, pretože má komerčné banky pomknúť k tomu, aby peniaze prestali „sušiť“ u seba a hľadali výnosy ich investovaním v reálnej ekonomike.
Je však veľmi otázne, či sa tieto ciele podarí dosiahnuť. Používanie takto neortodoxných opatrení pritom prispelo k deformácii finančného trhu, keď aj dlhopisy štátov vrátane Slovenska, sa už predávajú so záporným úrokom. A prečo investori kupujú takéto dlhopisy? Odpoveď má dve časti: čiastočne musia, najmä inštitucionálni investori, kvôli regulácii. A čiastočne chcú, pre pocit relatívneho bezpečia takto uložených peňazí v porovnaní s alternatívami, ktoré by mohli znamenať ešte vyššie straty. Ak však úroky budú zotrvávať pod nulou príliš dlho, vzrastie nielen obľuba kufríkov medzi firmami a matracov medzi obyvateľstvom, ale aj banky môžu začať uprednostňovať hotovosť.
Úroky pod nulou sú rukolapným dôkazom toho, že tradičná monetárna politika je v koncoch. Zvykajme si.
.autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Príklady záporných úrokov sa dajú nájsť v minulosti v rôznych krajinách. Išlo však o izolované prípady. Dnes sa však záporné úroky z úchylky stávajú normou, nateraz najmä vnútri finančného systému. V júni 2014 Európska centrálna banka znížila svoju základnú sadzbu na vklady na -0,1 percenta. V septembri 2014 „zvýšila“ túto sadzbu na -0,2. A sadzby pod nulou sú v Európe realitou nielen v eurozóne. Vo Švajčiarsku je táto sadzba dokonca –0,25 percenta. Negatívne sadzby majú aj centrálne banky v Dánsku a Švédsku. Britská centrálna banka sa možnosťou zavedenia záporných sadzieb taktiež zaoberala.
Zavádzanie negatívnych úrokových sadzieb je opatrením, ktoré je nielen nezvyklé, ale aj veľmi kontroverzné. Prečo sa teda centrálne banky k nemu uchýlili? A najmä, prečo niekto u nich za takýchto podmienok aj naďalej drží peniaze, keď to znamená, že nezarábajú, ale sa scvrkávajú?
Dôvodov je hneď niekoľko. ECB vo vyhlásení z júna 2014, ktorým zdôvodňovala svoj neortodoxný krok, uviedla ako hlavný motív snahu o cenovú stabilitu, konkrétne „boj“ proti poklesu cenovej hladiny, teda proti deflácii. V prípade Švajčiarska či iných európskych krajín môže byť motívom snaha zasahovať proti silnému kurzu ich mien, pričom mínusové sadzby majú „vyhnať“ zahraničných vkladateľov, čo by malo prispieť k oslabeniu kurzu. Toto opatrenie sa zároveň považuje za prorastové, pretože má komerčné banky pomknúť k tomu, aby peniaze prestali „sušiť“ u seba a hľadali výnosy ich investovaním v reálnej ekonomike.
Je však veľmi otázne, či sa tieto ciele podarí dosiahnuť. Používanie takto neortodoxných opatrení pritom prispelo k deformácii finančného trhu, keď aj dlhopisy štátov vrátane Slovenska, sa už predávajú so záporným úrokom. A prečo investori kupujú takéto dlhopisy? Odpoveď má dve časti: čiastočne musia, najmä inštitucionálni investori, kvôli regulácii. A čiastočne chcú, pre pocit relatívneho bezpečia takto uložených peňazí v porovnaní s alternatívami, ktoré by mohli znamenať ešte vyššie straty. Ak však úroky budú zotrvávať pod nulou príliš dlho, vzrastie nielen obľuba kufríkov medzi firmami a matracov medzi obyvateľstvom, ale aj banky môžu začať uprednostňovať hotovosť.
Úroky pod nulou sú rukolapným dôkazom toho, že tradičná monetárna politika je v koncoch. Zvykajme si.
.autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.