Tragický príbeh veronských milencov je slovenským divákom dobre známy. Od počiatku nášho profesionálneho divadelníctva ich dojíma prostredníctvom majstrovského verša Williama Shakespeara, neskôr i sugestívnej baletnej hudby Sergeja Prokofieva (v oboch prípadoch sedemnásť inscenácií na rôznych scénach). Operné verzie ťahajú za neporovnateľne kratší koniec. Na doposiaľ jediné randezvous s najznámejšími opusmi, Gounodovým Romeom a Júliou i Belliniho Kapuletovcami a Montekovcami, sa odhodlali Banskobystričania (1965, 2007). Prvá národná scéna zaostrila na Gounodovu lyrickú drámu až „o päť minút sto“ (trefná metafora je vypožičaná z názvu dokumentárnej výstavy Divadelného ústavu k 95. výročiu SND, ktorej vernisáž sa konala v premiérový podvečer). Javiskovú podobu zverila hosťujúcemu tímu na čele s Diegom de Breom.
.dietne a pietne
Slovinský režisér nedávno polarizoval naše činoherné publikum Coriolanom (2011) a Malomeštiakovou svadbou (2013). Bratislavskou opernou prvotinou nezopakoval škandál s Brechtom, no zrejme ho ani nečakajú DOSKY ako za Shakespeara. Romeo a Júlia je inscenácia diétna (t. j. divadelne minimalistická), pietna (t. j. bez intenzívnejšieho výkladu) a ak nezafunguje chémia medzi javiskom a hľadiskom, chvíľami môže pôsobiť nudne.
Partitúra francúzskeho romantika hýri prekrásnymi melódiami, no zároveň trpí prevahou lyrickej zložky. Súdiac podľa rozhovoru v bulletine, de Brea správne vyhodnotil absenciu dramatizmu, ktorý by zodpovedal tragike situácie. Preto bolo jeho ambíciou viesť protagonistov k tomu, aby nielen hrali, ale sa priam stali stvárňovanými postavami. Tí však napriek režisérovmu predsavzatiu neprekračujú bežný operno-herecký štandard (k výnimkám patrí napríklad Merkutio Aleša Jenisa: mladícky nespútaný, živočíšny vodca gangu) a zbor síce skvele spieva, no v pohybovej štylizácii, vyžadujúcej expresívnu klipovitú skratku a stopercentnú rytmickú disciplínu, je sotva približný.
De Breovej koncepcii, vnímajúcej príbeh v trojuholníku vojna – viera – láska, nemožno uprieť ani cit pre dramaturgickú štruktúru diela. To otvára prológ, ktorý je vlastne epilógom: zbor referuje o nešťastnej láske mladých ľudí, vohnaných nepriateľskými rodinnými vzťahmi do náručia smrti. Na nasledujúce tri hodiny zahalil režisér javisko do dymovej clony a studeného svetla, navodzujúc tak pocit rekonštrukcie príbehu, ktorého nezvratný tragický koniec poznáme. Jedinými kulisami „unisex“ poňatej výpravy ostali štyri posuvné steny a veľká horizontálna mreža determinujúca pohyb zaľúbencov v balkónovej scéne: ani v najromantickejšej chvíli im nie je umožnené sa k sebe priblížiť bez vonkajších obmedzení.
Režisér vykázal z javiska pátos i sentimentalitu, dostatočnú náhradu však za ne neponúkol. Racionalizmom vedená metóda „uzemňovania“ hudby („Vytvárame situáciu, ktorej môžeme uveriť: keby sme hudbu len umocňovali, podčiarkovali, bol by to z môjho pohľadu chybný inscenačný prístup“) sa v súvislosti s týmto dielom ukázala ako málo účinná, v niektorých miestach až kontraproduktívna. K romantickej opere nejaké tie emócie a náladové kontrasty predsa len patria. Ich vizuálnu absenciu, našťastie, saturoval orchester pod vedením Rastislava Štúra. Ten opäť potvrdil, že je operným dirigentom telom i dušou: so vzácnym divadelným inštinktom maľuje atmosféru deja, citlivo modeluje poetické medzihry, orchestru dovolí sa rozozvučať v širokých romantických frázach a zároveň dýcha so spevákmi.
.kolísavo
Ťažiskom hudobno-dramatickej štruktúry Romea a Júlie sú štyri veľké duetá titulných hrdinov, v ktorých sa odohrá celá intímna dráma: od nesmelého vzplanutia cez nežne rozpaľujúcu balkónovú scénu k bezvýchodiskovej svadobnej noci, spejúcej k zúfalej rozlúčke, až po tragické finále v hrobke, po ktorom padajúca opona zakryje nehybné telá mŕtvych manželov. Na vokálnej, hereckej a typovej charizme ich predstaviteľov každá inscenácia tohto diela stojí i padá. Keď dramaturgia plánovala zaradenie opusu, v hre boli vysokokarátové mená: Adriana Kučerová a Pavol Bršlík. Kým došlo k premiére, situácia sa zmenila: prvou Júliou v histórii SND sa stala Eva Hornyáková, prvým Romeom kórejský tenorista Kyungho Kim. Bremeno zodpovednosti niesli na oboch premiérach, alternantov Ľubicu Vargicovú, Tomáša Juhása a Ľudovíta Ludhu pre ochorenie spoznáme až v niektorej z repríz.
Nutnosť rozdeliť si energiu na dva bezprostredne nasledujúce večery poznačila najmä prvý z nich, druhý bol u oboch titulných interpretov výrazne uvoľnenejší a vokálne kvalitnejší. Eva Hornyáková disponuje tvárnym sopránom, hladkajúcim ucho najmä vo vrúcne sfarbených stredoch, i využiteľnými hereckými predpokladmi (uveriteľná je najmä v tragických polohách), menej isto sa cíti v stratosfére koloratúrnych kaskád. Kyungho Kim ako Romeo potvrdil dojem, nadobudnutý už v súvislosti s jeho Vojvodom (Rigoletto) a Rodolfom (Bohéma): Čo sa týka istoty technického zázemia i zvučnosti krásneho kovového materiálu, nemá v mladšej generácii domácich tenoristov rovného. Jeho rezervy naďalej ostávajú vo výrazovej rezervovanosti a nedostatočnej hereckej kresbe.
Po prvej premiére som zapochybovala, či sme práve pre túto konšteláciu čakali na Romea a Júliu takmer sto rokov. Po druhej je zrejmé, že kvalita predstavení bude kolísať v závislosti od toho, aká miera momentálnej dispozície a umeleckého nasadenia sa do nich vloží. Na intenzitu diváckeho zážitku sa nezvykne vzťahovať záruka.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Charles Gounod: Rómeo a Júlia Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr Réžia: Diego de Brea Dramaturgia: Slavomír Jakubek Scéna: Marko Japelj Kostýmy: Blagok Micevski Účinkujú: Eva Hornyáková, Kyungho Kim, Jitka Sapara-Fischerová, Martin Gyimesi, Roman Krško, František Ďuriač, Monika Fabianová, Aleš Jenis, Ján Babjak, Ján Galla, Martin Mikuš a ďalší. Premiéra 6. a 8. marca, Opera SND.
.dietne a pietne
Slovinský režisér nedávno polarizoval naše činoherné publikum Coriolanom (2011) a Malomeštiakovou svadbou (2013). Bratislavskou opernou prvotinou nezopakoval škandál s Brechtom, no zrejme ho ani nečakajú DOSKY ako za Shakespeara. Romeo a Júlia je inscenácia diétna (t. j. divadelne minimalistická), pietna (t. j. bez intenzívnejšieho výkladu) a ak nezafunguje chémia medzi javiskom a hľadiskom, chvíľami môže pôsobiť nudne.
Partitúra francúzskeho romantika hýri prekrásnymi melódiami, no zároveň trpí prevahou lyrickej zložky. Súdiac podľa rozhovoru v bulletine, de Brea správne vyhodnotil absenciu dramatizmu, ktorý by zodpovedal tragike situácie. Preto bolo jeho ambíciou viesť protagonistov k tomu, aby nielen hrali, ale sa priam stali stvárňovanými postavami. Tí však napriek režisérovmu predsavzatiu neprekračujú bežný operno-herecký štandard (k výnimkám patrí napríklad Merkutio Aleša Jenisa: mladícky nespútaný, živočíšny vodca gangu) a zbor síce skvele spieva, no v pohybovej štylizácii, vyžadujúcej expresívnu klipovitú skratku a stopercentnú rytmickú disciplínu, je sotva približný.
De Breovej koncepcii, vnímajúcej príbeh v trojuholníku vojna – viera – láska, nemožno uprieť ani cit pre dramaturgickú štruktúru diela. To otvára prológ, ktorý je vlastne epilógom: zbor referuje o nešťastnej láske mladých ľudí, vohnaných nepriateľskými rodinnými vzťahmi do náručia smrti. Na nasledujúce tri hodiny zahalil režisér javisko do dymovej clony a studeného svetla, navodzujúc tak pocit rekonštrukcie príbehu, ktorého nezvratný tragický koniec poznáme. Jedinými kulisami „unisex“ poňatej výpravy ostali štyri posuvné steny a veľká horizontálna mreža determinujúca pohyb zaľúbencov v balkónovej scéne: ani v najromantickejšej chvíli im nie je umožnené sa k sebe priblížiť bez vonkajších obmedzení.
Režisér vykázal z javiska pátos i sentimentalitu, dostatočnú náhradu však za ne neponúkol. Racionalizmom vedená metóda „uzemňovania“ hudby („Vytvárame situáciu, ktorej môžeme uveriť: keby sme hudbu len umocňovali, podčiarkovali, bol by to z môjho pohľadu chybný inscenačný prístup“) sa v súvislosti s týmto dielom ukázala ako málo účinná, v niektorých miestach až kontraproduktívna. K romantickej opere nejaké tie emócie a náladové kontrasty predsa len patria. Ich vizuálnu absenciu, našťastie, saturoval orchester pod vedením Rastislava Štúra. Ten opäť potvrdil, že je operným dirigentom telom i dušou: so vzácnym divadelným inštinktom maľuje atmosféru deja, citlivo modeluje poetické medzihry, orchestru dovolí sa rozozvučať v širokých romantických frázach a zároveň dýcha so spevákmi.
.kolísavo
Ťažiskom hudobno-dramatickej štruktúry Romea a Júlie sú štyri veľké duetá titulných hrdinov, v ktorých sa odohrá celá intímna dráma: od nesmelého vzplanutia cez nežne rozpaľujúcu balkónovú scénu k bezvýchodiskovej svadobnej noci, spejúcej k zúfalej rozlúčke, až po tragické finále v hrobke, po ktorom padajúca opona zakryje nehybné telá mŕtvych manželov. Na vokálnej, hereckej a typovej charizme ich predstaviteľov každá inscenácia tohto diela stojí i padá. Keď dramaturgia plánovala zaradenie opusu, v hre boli vysokokarátové mená: Adriana Kučerová a Pavol Bršlík. Kým došlo k premiére, situácia sa zmenila: prvou Júliou v histórii SND sa stala Eva Hornyáková, prvým Romeom kórejský tenorista Kyungho Kim. Bremeno zodpovednosti niesli na oboch premiérach, alternantov Ľubicu Vargicovú, Tomáša Juhása a Ľudovíta Ludhu pre ochorenie spoznáme až v niektorej z repríz.
Nutnosť rozdeliť si energiu na dva bezprostredne nasledujúce večery poznačila najmä prvý z nich, druhý bol u oboch titulných interpretov výrazne uvoľnenejší a vokálne kvalitnejší. Eva Hornyáková disponuje tvárnym sopránom, hladkajúcim ucho najmä vo vrúcne sfarbených stredoch, i využiteľnými hereckými predpokladmi (uveriteľná je najmä v tragických polohách), menej isto sa cíti v stratosfére koloratúrnych kaskád. Kyungho Kim ako Romeo potvrdil dojem, nadobudnutý už v súvislosti s jeho Vojvodom (Rigoletto) a Rodolfom (Bohéma): Čo sa týka istoty technického zázemia i zvučnosti krásneho kovového materiálu, nemá v mladšej generácii domácich tenoristov rovného. Jeho rezervy naďalej ostávajú vo výrazovej rezervovanosti a nedostatočnej hereckej kresbe.
Po prvej premiére som zapochybovala, či sme práve pre túto konšteláciu čakali na Romea a Júliu takmer sto rokov. Po druhej je zrejmé, že kvalita predstavení bude kolísať v závislosti od toho, aká miera momentálnej dispozície a umeleckého nasadenia sa do nich vloží. Na intenzitu diváckeho zážitku sa nezvykne vzťahovať záruka.
.autorka je spolupracovníčka .týždňa.
Charles Gounod: Rómeo a Júlia Hudobné naštudovanie: Rastislav Štúr Réžia: Diego de Brea Dramaturgia: Slavomír Jakubek Scéna: Marko Japelj Kostýmy: Blagok Micevski Účinkujú: Eva Hornyáková, Kyungho Kim, Jitka Sapara-Fischerová, Martin Gyimesi, Roman Krško, František Ďuriač, Monika Fabianová, Aleš Jenis, Ján Babjak, Ján Galla, Martin Mikuš a ďalší. Premiéra 6. a 8. marca, Opera SND.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.