Po Iraku a Afganistane je dozaista na mieste opatrnosť voči zahraničnopolitickým dobrodružstvám. Znepokojujúce je však to, ako libertariánska časť americkej pravice – podobne ako dominantná časť americkej ľavice – nekriticky akceptovala doktrínu tzv. zahraničnopolitického realizmu.
„Realizmus“ je myšlienka s dlhou tradíciou. Vo svojej modernej, akademickej verzii sa datuje do 60. rokov a spája sa s menom Kennetha Waltza, profesora na univerzite v Berkeley, ktorý zomrel v roku 2013. Základným stavebným kameňom „realizmu“ je predpoklad, že štáty svojím konaním sledujú systematicky národný záujem, že na jeho sledovanie používajú moc – ktorá môže mať veľa rôznych podôb – a že sa ich vzájomné vzťahy odohrávajú v zásade v anarchickom medzinárodnom systéme.
„Realistickým“ argumentom proti pomoci Ukrajine je to, že Rusku v konečnom dôsledku na Ukrajine záleží viac než Západu, a tak akékoľvek západné angažovanie sa situáciu iba vyostrí. Niektorí „realisti“ by tiež dodali, že koreň súčasného konfliktu leží v obmedzovaní ruskej zóny vplyvu v strednej a východnej Európe Západom po páde komunizmu. Možnosť ukrajinského členstva v NATO v budúcnosti by bolo priamym ohrozením ruských národných záujmov a je preto pochopiteľné, že Kremeľ konal tak ako konal, aby takémuto výsledku zabránil.
Problémov s týmto vysvetlením je viacero. Predovšetkým, vojenská kapacita NATO v Európe sa za ostatných dvadsaťpäť rokov výrazne oslabila, nie posilnila, podobne ako americká vojenská prítomnosť na kontinente. Veľmi dlho sa západní politici predháňali v utužovaní vzťahov s Ruskom, s ktorým aliancia dokonca vytvorila špeciálnu Radu NATO-Rusko.
Hlbším problémom „realizmu“ je však to, že je hlboko nerealistický. Nie je pravda, že všetky štáty svojím konaním sledujú národný záujem, akokoľvek by bol definovaný. Krajiny, v ktorých sa vlády zodpovedajú občanom, sa v zahraničných vzťahoch správajú inak ako Putinov režim či iránski muláhovia.
Čo je horšie, „realizmus“ ponúka len veľmi depresívnu víziu sveta, v ktorom moc a národný záujem sú tým jediným, na čom záleží. Intuitívne by väčšina z nás mala morálny odpor k doktríne, ktorá by hlásala, že vraždenie či humanitárne katastrofy sa nás netýkajú, pokiaľ sa dejú niekde inde. Práve to je však logickým dôsledkom zahraničnopolitického „realizmu“, ktorý sa vo Washingtone ozýva čoraz hlasnejšie.
Jadro klasicky liberálneho argumentu pre slobodný trh je vláda práva – predpoklad, že existujú štátom vynucované alebo neformálne mechanizmy, ktoré chránia slušných ľudí pred zločincami a podvodníkmi. Je pozoruhodné, keď tí istí klasickí liberáli, ktorí tomuto argumentu dobre rozumejú v sfére domácej politiky, sú ochotní akceptovať hobbesovskú anarchiu v sfére medzinárodnej.
Existujúci medzinárodný poriadok, vytvorený slobodnými západnými spoločnosťami a v mnohých smeroch garantovaný vojenskou silou Spojených štátov, je nedokonalý. Ale je naivné si myslieť, že rozumnou alternatívou k nemu je svet, v ktorom sa slobodné krajiny stanú akýmisi ekvivalentmi Švajčiarska, po zuby ozbrojenými a hľadiacimi si svoje. Libertariáni a klasickí liberáli by sa preto mali zamyslieť nad tým, či – a do akej miery – Jeffersonovo motto platí i dnes.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC. Twitter: @daliborrohac.
„Realizmus“ je myšlienka s dlhou tradíciou. Vo svojej modernej, akademickej verzii sa datuje do 60. rokov a spája sa s menom Kennetha Waltza, profesora na univerzite v Berkeley, ktorý zomrel v roku 2013. Základným stavebným kameňom „realizmu“ je predpoklad, že štáty svojím konaním sledujú systematicky národný záujem, že na jeho sledovanie používajú moc – ktorá môže mať veľa rôznych podôb – a že sa ich vzájomné vzťahy odohrávajú v zásade v anarchickom medzinárodnom systéme.
„Realistickým“ argumentom proti pomoci Ukrajine je to, že Rusku v konečnom dôsledku na Ukrajine záleží viac než Západu, a tak akékoľvek západné angažovanie sa situáciu iba vyostrí. Niektorí „realisti“ by tiež dodali, že koreň súčasného konfliktu leží v obmedzovaní ruskej zóny vplyvu v strednej a východnej Európe Západom po páde komunizmu. Možnosť ukrajinského členstva v NATO v budúcnosti by bolo priamym ohrozením ruských národných záujmov a je preto pochopiteľné, že Kremeľ konal tak ako konal, aby takémuto výsledku zabránil.
Problémov s týmto vysvetlením je viacero. Predovšetkým, vojenská kapacita NATO v Európe sa za ostatných dvadsaťpäť rokov výrazne oslabila, nie posilnila, podobne ako americká vojenská prítomnosť na kontinente. Veľmi dlho sa západní politici predháňali v utužovaní vzťahov s Ruskom, s ktorým aliancia dokonca vytvorila špeciálnu Radu NATO-Rusko.
Hlbším problémom „realizmu“ je však to, že je hlboko nerealistický. Nie je pravda, že všetky štáty svojím konaním sledujú národný záujem, akokoľvek by bol definovaný. Krajiny, v ktorých sa vlády zodpovedajú občanom, sa v zahraničných vzťahoch správajú inak ako Putinov režim či iránski muláhovia.
Čo je horšie, „realizmus“ ponúka len veľmi depresívnu víziu sveta, v ktorom moc a národný záujem sú tým jediným, na čom záleží. Intuitívne by väčšina z nás mala morálny odpor k doktríne, ktorá by hlásala, že vraždenie či humanitárne katastrofy sa nás netýkajú, pokiaľ sa dejú niekde inde. Práve to je však logickým dôsledkom zahraničnopolitického „realizmu“, ktorý sa vo Washingtone ozýva čoraz hlasnejšie.
Jadro klasicky liberálneho argumentu pre slobodný trh je vláda práva – predpoklad, že existujú štátom vynucované alebo neformálne mechanizmy, ktoré chránia slušných ľudí pred zločincami a podvodníkmi. Je pozoruhodné, keď tí istí klasickí liberáli, ktorí tomuto argumentu dobre rozumejú v sfére domácej politiky, sú ochotní akceptovať hobbesovskú anarchiu v sfére medzinárodnej.
Existujúci medzinárodný poriadok, vytvorený slobodnými západnými spoločnosťami a v mnohých smeroch garantovaný vojenskou silou Spojených štátov, je nedokonalý. Ale je naivné si myslieť, že rozumnou alternatívou k nemu je svet, v ktorom sa slobodné krajiny stanú akýmisi ekvivalentmi Švajčiarska, po zuby ozbrojenými a hľadiacimi si svoje. Libertariáni a klasickí liberáli by sa preto mali zamyslieť nad tým, či – a do akej miery – Jeffersonovo motto platí i dnes.
.autor je analytik Cato Institute vo Washingtone DC. Twitter: @daliborrohac.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.