Medzi najpozoruhodnejšie texty nového čísla amerického dvojmesačníka Foreign Affairs patrí rozhovor Jonathana Teppermana so sýrskym prezidentom Baššárom al-Asadom. Odohral sa koncom januára v Damasku a nesie jednoduchý titulok Prezident Sýrie hovorí (Syria’s President Speaks). Asad sa rozhodol tento rozhovor využiť, hovorí pokojne a analyticky, volá po politickom riešení a žiada uznanie od vlády USA a tvrdší postup Američanov voči Turecku, Saudskej Arábii a Kataru.
Sýria patrí v posledných rokoch spolu s Líbyou a Irakom medzi najrozvrátenejšie krajiny na svete. Podľa odhadov OSN prišlo v tejto donedávna asi 22-miliónovej krajine o život vyše 200-tisíc ľudí, milión bolo zranených a tri milióny ľudí ušli z krajiny a žijú v exile. Ich pobyt v okolitých krajinách, osobitne v Jordánsku, vyvoláva značné napätie a ďalšie problémy.
Asad pripúšťa chyby, rozlišuje však chyby v praxi a v základných rozhodnutiach, ktoré urobil. Tam sa chýb, podľa svojej mienky, nedopustil. O svojej vláde hovorí, že urobil tri základné rozhodnutia: Je otvorený dialógu s opozíciou, zmenil ústavu a bráni krajinu a samých seba pred teroristami. Odmieta západné videnie problému a rozdelenie krajiny na tri miništáty: jeden, s rozsahom asi polovice územia, by mala kontrolovať centrálna vláda režimu, druhý teroristická organizácia ISIS a tretí koalícia sunnitských a kurdských síl. Asad oponuje: „Tento obraz nie je presný. Nemôžete hovoriť o miništátoch bez toho, aby ste hovorili o ľuďoch, ktorí tam žijú.“ V jeho optike rozdeľuje dva faktory – pôsobenie ozbrojených frakcií, ktoré dokážu kontrolovať isté územie, a obyvateľstva, ktoré podľa neho stále podporuje jeho vládu. „Kým existujú Sýrčania, ktorí veria v jednotu, akákoľvek vláda môže Sýriu opätovne zjednotiť. Ale ak by boli ľudia rozdelení do dvoch, troch alebo štyroch skupín, nikto už Sýriu nezjednotí.“
Irán je podľa neho dôležitým štátom, jeho vplyvu sa nemožno vyhnúť: „Na Blízkom východe, v našom regióne, máme tú istú spoločnosť, tú istú ideológiu, veľa podobných vecí, tie isté kmene, ktoré žijú na obidvoch stranách hraníc medzi štátmi. Ak máte vplyv na jeden z týchto faktorov, váš vplyv prerastie ponad hranice. Taká je povaha (tohto regiónu),“ hovorí Asad. Irán – z logiky tohto argumentu – nespochybňuje suverenitu Sýrie ani postavenie Asadovej rodiny, pokračuje v presadzovaní regionálneho vplyvu inými prostriedkami. Chce mať vplyv, preto s Damaskom spolupracuje. Američania sa správajú inak – „chcú mať vplyv bez spolupráce,“ hovorí Asad. Preto, keď sa ho Foreign Affairs spýta, ako bude reagovať na príchod 5 000 sýrskych bojovníkov, ktorých Američania momentálne cvičia na boj proti ISIS, do Sýrie, Asad odpovedá, že bez dohody s jeho vládou bude tieto jednotky považovať za nepriateľské a bude proti nim bojovať. Zároveň kritizuje aj zasahovanie Izraela: „Niektorí v Sýrii vtipkujú, keď hovoria: ‚Ako môžete tvrdiť, že al-Káida nemá vzdušné sily? Veď majú izraelské vzdušné letectvo.'“ Asad dodáva, že Izrael sa obmedzuje na občasné intervencie, ktoré oslabujú postavenie sýrskej armády tým, že ju zamestnávajú a oslabujú. Hlavný problém však vidí inde: v Turecku, Saudskej Arábii a Katare. O nesvätej aliancii týchto krajín už svojho času hovoril aj americký viceprezident Joe Biden, ktorý nediplomaticky povedal, že pomáhajú financovať ISIS. Neskôr sa musel za svoje výroky Turecku, spojencovi v NATO, ospravedlniť. Obvinenie však nestojí na vode. Turecko vníma ako väčšie ohrozenie nie ISIS, ale emancipujúcich sa Kurdov, preto veľmi neochotne a len imitovane proti ISIS zasahuje. Ukázalo sa to aj pri bojoch o mestečko Kobani na tureckej hranici, kde sa Turci istý čas správali ako spojenec ISIS. Obzvlášť tvrdo hodnotí Asad tureckého prezidenta Erdogana: „Hlási sa k ideológii Moslimského bratstva, (...) je veľmi fanatický a preto podporuje ISIS. Preto je osobne zodpovedný za to, čo sa stalo.“ Neskôr na adresu Američanov dodáva: „Čo ste získali za to, že podporujete niekoho ako Erdogan?“
Zdá sa, že problém viacerých konfliktov v posledním čase na Blízkom východe bol, že ich ideologický obraz z globálnej (západnej) perspektívy vyzeral inak ako ideologický obraz zdola, na ich území. V tieni diktátorov v Iraku, Líbyi, Egypte či Sýrii boli ešte viac kruté a násilné islamistické skupiny. Ťažko tu hľadať demokratov, ale ak môže Západu slúžiť spojenectvo so Saudmi, mal by byť schopný podobného spojenectva aj s Damaskom. Už len preto, ako vyzerá alternatíva.
Sýria patrí v posledných rokoch spolu s Líbyou a Irakom medzi najrozvrátenejšie krajiny na svete. Podľa odhadov OSN prišlo v tejto donedávna asi 22-miliónovej krajine o život vyše 200-tisíc ľudí, milión bolo zranených a tri milióny ľudí ušli z krajiny a žijú v exile. Ich pobyt v okolitých krajinách, osobitne v Jordánsku, vyvoláva značné napätie a ďalšie problémy.
Asad pripúšťa chyby, rozlišuje však chyby v praxi a v základných rozhodnutiach, ktoré urobil. Tam sa chýb, podľa svojej mienky, nedopustil. O svojej vláde hovorí, že urobil tri základné rozhodnutia: Je otvorený dialógu s opozíciou, zmenil ústavu a bráni krajinu a samých seba pred teroristami. Odmieta západné videnie problému a rozdelenie krajiny na tri miništáty: jeden, s rozsahom asi polovice územia, by mala kontrolovať centrálna vláda režimu, druhý teroristická organizácia ISIS a tretí koalícia sunnitských a kurdských síl. Asad oponuje: „Tento obraz nie je presný. Nemôžete hovoriť o miništátoch bez toho, aby ste hovorili o ľuďoch, ktorí tam žijú.“ V jeho optike rozdeľuje dva faktory – pôsobenie ozbrojených frakcií, ktoré dokážu kontrolovať isté územie, a obyvateľstva, ktoré podľa neho stále podporuje jeho vládu. „Kým existujú Sýrčania, ktorí veria v jednotu, akákoľvek vláda môže Sýriu opätovne zjednotiť. Ale ak by boli ľudia rozdelení do dvoch, troch alebo štyroch skupín, nikto už Sýriu nezjednotí.“
Irán je podľa neho dôležitým štátom, jeho vplyvu sa nemožno vyhnúť: „Na Blízkom východe, v našom regióne, máme tú istú spoločnosť, tú istú ideológiu, veľa podobných vecí, tie isté kmene, ktoré žijú na obidvoch stranách hraníc medzi štátmi. Ak máte vplyv na jeden z týchto faktorov, váš vplyv prerastie ponad hranice. Taká je povaha (tohto regiónu),“ hovorí Asad. Irán – z logiky tohto argumentu – nespochybňuje suverenitu Sýrie ani postavenie Asadovej rodiny, pokračuje v presadzovaní regionálneho vplyvu inými prostriedkami. Chce mať vplyv, preto s Damaskom spolupracuje. Američania sa správajú inak – „chcú mať vplyv bez spolupráce,“ hovorí Asad. Preto, keď sa ho Foreign Affairs spýta, ako bude reagovať na príchod 5 000 sýrskych bojovníkov, ktorých Američania momentálne cvičia na boj proti ISIS, do Sýrie, Asad odpovedá, že bez dohody s jeho vládou bude tieto jednotky považovať za nepriateľské a bude proti nim bojovať. Zároveň kritizuje aj zasahovanie Izraela: „Niektorí v Sýrii vtipkujú, keď hovoria: ‚Ako môžete tvrdiť, že al-Káida nemá vzdušné sily? Veď majú izraelské vzdušné letectvo.'“ Asad dodáva, že Izrael sa obmedzuje na občasné intervencie, ktoré oslabujú postavenie sýrskej armády tým, že ju zamestnávajú a oslabujú. Hlavný problém však vidí inde: v Turecku, Saudskej Arábii a Katare. O nesvätej aliancii týchto krajín už svojho času hovoril aj americký viceprezident Joe Biden, ktorý nediplomaticky povedal, že pomáhajú financovať ISIS. Neskôr sa musel za svoje výroky Turecku, spojencovi v NATO, ospravedlniť. Obvinenie však nestojí na vode. Turecko vníma ako väčšie ohrozenie nie ISIS, ale emancipujúcich sa Kurdov, preto veľmi neochotne a len imitovane proti ISIS zasahuje. Ukázalo sa to aj pri bojoch o mestečko Kobani na tureckej hranici, kde sa Turci istý čas správali ako spojenec ISIS. Obzvlášť tvrdo hodnotí Asad tureckého prezidenta Erdogana: „Hlási sa k ideológii Moslimského bratstva, (...) je veľmi fanatický a preto podporuje ISIS. Preto je osobne zodpovedný za to, čo sa stalo.“ Neskôr na adresu Američanov dodáva: „Čo ste získali za to, že podporujete niekoho ako Erdogan?“
Zdá sa, že problém viacerých konfliktov v posledním čase na Blízkom východe bol, že ich ideologický obraz z globálnej (západnej) perspektívy vyzeral inak ako ideologický obraz zdola, na ich území. V tieni diktátorov v Iraku, Líbyi, Egypte či Sýrii boli ešte viac kruté a násilné islamistické skupiny. Ťažko tu hľadať demokratov, ale ak môže Západu slúžiť spojenectvo so Saudmi, mal by byť schopný podobného spojenectva aj s Damaskom. Už len preto, ako vyzerá alternatíva.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.