Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Všetci nasadli do mikrobusu a ja som si sadla ako vždy na strechu, a

Všetci nasadli do mikrobusu a ja som si sadla ako vždy na strechu, a to aj napriek tomu, že lialo ako z krhly a všetci ma presviedčali, nech to nerobím. Cesta bola divoká. Nespevnená, občas obrastená hustým porastom typickým pre nižšie položené miesta stredného a východného Nepálu.
Ale bola to cesta a ja som sa po troch týždňoch konečne viezla na vozidle. A tak som si zapla goratex, pod kapucňu si nasadila slúchadlá a vyštverala sa hore medzi prázdne benzínové bandasky len tak-tak prichytené o kovovú konštrukciu. Zakliesnila som si nohy tak, že aj v prípade, že sa neudržím rukami, nohy mi zabránia úplne vypadnúť. Ešte raz ma bol sám šofér presvedčiť, nech mi nešibe, že budem na tej streche sama, tentoraz aj spodina a nosiči išli vnútri. Ale ja už som mala svoj krásny flek na kraji strechy, smerom k priepastiam, roklinám a rieke Kali gandaki. Hádzalo to ako sviňa a miestami vyžadovalo nadľudské úsilie udržať sa na streche a každú chvíľu sa vyhýbať konárom v neľudskej polojogínskej polohe držiac sa ako kliešť, ale čo je to oproti škriabaniu sa na jeden z najvyšších horských priechodov na svete. Pustila som si Pink Floyd, para stúpala zo zelených hôr a palmy sa dramaticky nahýňali vo vetre. Pod mojimi hompáľajúcimi sa nohami zúrila tyrkysová rieka a sem-tam sa mi o hlavu obtrel mokrý konár či elektrický kábel. Bandasky mi jedna po druhej padali na chrbát a hlavu a dážď na ne divoko bubnoval. Bolo to nádherné. Bola som sama na streche nepálskeho autobusu.
Na chvíľu sa mi podarilo pocítiť šťastie. Kiež by taký kľúč k nemu visel na mojej kľúčenke stále. Zosumarizovala som si trek a ohodnotila ho ako krásny a šťastný (hneď na druhý deň, ako som prešla Thorong la, začalo snežiť a priechod sa na túto zimu uzavrel. A pršať začalo až v momente, keď som sadla na záver treku do busu...) Veď som si to aj vymodlila. Ani nepamätám, koľkokrát a ako dlho pred začatím treku som prosila Boha o zdravie a dobré počasie. A všetko vyšlo. Prežila som jeden z najsilnejších zážitkov v živote. A dôležité je aj to, že som ho naozaj prežila. Prežila som tu 17 dní, prešla 255 km po vlastných cez najvyššie hory sveta a dokopy nastúpala 10 tisíc 462 metrov. Stálo ma to kopec sily, sebazaprenia, v istých momentoch, hlavne na miestach mimo hlavného treku, som trpela zimou a bolesťou, ale skonila som hlavu a funela ďalej, spovedajúc sa a vykupujúc si svoje hriechy, dúfajúc, že si vyšliapem svoju cestu nahor a pozriem sa alebo nazriem do neba z jeho tesnej blízkosti, tam kde je riedky vzduch a slnko ostré ako žiletka, zima chladná ako samota, v ktorej blúdim, a koniec neistý ako moje kroky. Ale tie hádam už budú teraz pevnejšie. Pretože prvýkrát v živote mám na nohách-paličkách skutočné, nefalšované svaly. A s tými sa vraj kráča životom ľahšie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.neprehliadnite