Ako zachrániť život

Singer v knihe The Life You Can Save presvedčivo zdôvodňuje, že by sme mali pomôcť veľmi chudobným ľuďom aj napriek tomu, že ich osobne nepoznáme a bývajú tisíce kilometrov od nás. Jeden z nosných argumentov knihy predstavuje nasledujúci myšlienkový experiment. Predstavme si, že vidíme cudzie topiace sa dieťa. Nablízku nie je nikto, iba ja. Voda nie je hlboká, záchrana dieťaťa by ma stála iba zamočené topánky a neskorý príchod do práce. Čo by som mal urobiť? Takmer každému jeho „etická intuícia“ zrejme napovie, že je správne podstúpiť malú obeť, ak jej výsledkom bude záchrana života dieťaťa.
Oprávňuje nás však skutočnosť, ak by toto dieťa bolo na druhom konci sveta, na to, aby sme ho nezachránili, ak máme dobré informácie o jeho situácii a dôvod na to, aby sme boli presvedčení o efektívnosti našej pomoci? Oprávňuje nás na to skutočnosť, ak by nešlo o dieťa, ale o dospelého človeka, ak je pravdepodobnosť, že si sám pomôže, približne rovnako malá, ako je u  topiaceho sa dieťaťa?
Základný argument knihy znie: „Prvý predpoklad: Utrpenie a smrť spôsobená nedostatkom jedla, prístrešia a lekárskej starostlivosti sú zlé. Druhý predpoklad: Ak je vo vašej moci zabrániť tomu, aby sa stalo niečo zlé bez toho, aby ste obetovali čokoľvek podobne dôležité, je zlé neurobiť to. Tretí predpoklad: Príspevkom organizáciám zameraným na pomoc môžete zabrániť utrpeniu a smrti spôsobenej nedostatkom jedla, prístrešia a lekárskej starostlivosti, a to bez toho, aby ste obetovali čokoľvek podobne dôležité. Záver: Preto ak neprispejete organizáciám zameraným na pomoc, robíte niečo zlé.“
Môžeme vzniesť mnohé námietky. Napríklad: budú však naše peniaze použité naozaj na pomoc? Nebude naša obetavosť zbytočná? Singer odpovedá, že dnes existujú aj organizácie, ktoré posudzujú efektivitu dobročinných organizácií a na základe informácií o nich zostavujú rebríčky zohľadňujúce túto efektivitu. No máme peniaze navyše na pomoc cudzincom na druhom konci sveta? Singer tvrdí, že extrémne chudobným ľuďom nepomáhame toľko, koľko by sme mohli. Ak sme si napríklad kúpili minerálnu vodu v obchode, zrejme máme peniaze, ktoré by sme mohli použiť na takúto pomoc. Kvalitnú pitnú vodu totiž môžeme v našej časti sveta ľahko získať oveľa lacnejším spôsobom: z vodovodného kohútika. Niekoľko stoviek dolárov alebo eur môže napríklad umožniť žene v Afrike trpiacej pôrodom spôsobenou fistulou, aby  mohla absolvovať operáciu, ktorá radikálne zmení jej nasledujúci život k lepšiemu. Pôrod v krajine s nedostatočnou lekárskou starostlivosťou totiž môže viesť k tomu, že žena si odnesie toto zdravotné poškodenie (pričom navyše často stratí aj dieťa), spôsobujúce únik moču alebo stolice (alebo oboch). Takú ženu často opustí muž a je vyhostená zo spoločenstva, v ktorom žila. Spomínaná operácia pravdepodobne vráti túto ženu do normálneho života.
Singer ponúka aj konkrétne návrhy, ako by sme mohli zmeniť naše konanie vo svetle týchto skutočností. Samozrejme, nezaoberá sa všetkými relevantnými aspektmi pomoci, čo mu nemožno vyčítať. Niektoré možné problémy sú však podľa môjho názoru dôležité. Tie sa týkajú toho, čo by sa dalo nazvať „systémovými“ problémami, spojenými s extrémnou chudobou. Môžeme sa napríklad pýtať: ak budeme dávať peniaze prostredníctvom charitatívnych organizácií, aby sme pomohli riešiť problém extrémnej chudoby vo svete, neumožníme tým vládam štátov dávať na boj proti chudobe ešte menej prostriedkov z vyzbieraných daní, než dávajú teraz, a nespôsobíme tým nakoniec zlo, ktoré preváži pozitívne účinky našej pomoci? Asi treba rozlišovať: pokiaľ ide o akútnu pomoc, „systémové“, spoločenské alebo politické zmeny nemožno očakávať, a preto je na jednej strane dobré pomôcť spôsobom, aký navrhuje Singer. Na druhej strane, z dlhodobého hľadiska zrejme nemožno obchádzať analýzu „systémových“ príčin extrémnej chudoby a snahu o ich odstránenie, napríklad pomocou občianskej alebo politickej aktivity. Singer sa však môže hájiť poukazom na to, že sa vo svojej knihe zameral na možnosti a povinnosti jednotlivca v situácii, ktorá je spoločensky a „systémovo“ nastavená tak, ako v súčasnosti je, čiže tým, že považoval „systémové“, politické a spoločenské príčiny extrémnej chudoby za konštanty, a predmetom jeho etických úvah boli práve možnosti nášho individuálneho konania v rámci týchto konštánt. A to je nepochybne legitímny prístup.
.autor pôsobí na katedre filozofie Trnavskej univerzity.