Debaľcevo je pre „DNR“ (Doneckú národnú republiku) a „LNR“ (Luhanskú národnú republiku) strategicky dôležité mestečko, prechádza cezeň železničná trať spájajúca obe separatistické „republiky“. Preto sa ozbrojenci-separatisti neúnavne snažili získať kontrolu nad mestom a ukrajinská armáda podnikala všetko, čo bolo v jej silách, aby toto územie udržala pod svojou kontrolou.
.len sa nezľaknite
Obyvatelia dediny Klinovoje, ktorá je pätnásť kilometrov od Debaľceva, si už zvykli na neprestajnú streľbu a prispôsobili svoj život bojovým podmienkam. Je ráno 14. februára, teda len dvanásť hodín predtým, než vstúpilo do platnosti ohlásené prímerie. Ľudia z dediny sú v poli, neďaleko domu farmára Nikolaja, rozostavujú húfnice.
„Len sa nezľaknite,“ hovorí nám gazda Nikolaj, keď sa blížime k jeho domu, „teraz vystrelia salvu. Och, počuli ste to? A teraz priletí odveta.“
Počujeme hrmot a na obzore vidno, ako niekde smerom na Debaľcevo letia strely.
Je to len neveľké mestečko. Podľa toho, čo nám povedali na miestnom úrade, pred vojnou tu žilo 45-tisíc ľudí, dnes je to jedno z tých miest, kde prebiehajú najzúrivejšie boje. Ani v čase našej návštevy nič nenasvedčuje tomu, že sa chystá zastavenie paľby.
Ľudia, ktorí nestihli alebo nechceli odísť z mesta a jeho okolia, žijú už dva týždne bez vody, plynu, kúrenia a aj zásobovania potravinami.
.vojna či mier?
„Dolieha k nám iba tlaková vlna, tak tu pracujeme, v takých podmienkach vedieme hospodárstvo. Vraj sa dohodli na zastavení paľby. No a, čo my máme z toho? Dnes strieľajú dva razy toľko ako včera...a celú noc,“ ťažká si Nikolaj.
Keď sa snažíme byť optimistickí a namietneme, že sa všetko môže zmeniť po polnoci, keď má začať platiť prímerie, Nikolaj v zlomku sekundy vybuchne, sčervenie a začne nahlas nadávať. „Aké dohody? Čo ma tu presviedčate!? Toto je vojna bez konca, nijakej nádeje niet!“ Ale napriek jeho nedôvere po polnoci na 15. februára paľba naozaj utícha. A dokonca všade panuje akési nezvyklé ticho.
O desiatej ráno sa vydávame na cestu Arťomovsk – Debaľcevo. Ukrajinské kontroly sú ako predtým na svojom mieste, zo svojich pozícií zatiaľ nikto neustupuje.
Ešte vlani na jeseň boli tieto miesta hlbokým zázemím, dnes popri ceste pri vjazde do dediny Luhanskoje, čo je osemnásť kilometrov od Debaľceva, stoja poškodené domy, okná sú vybité od tlakových vĺn výbuchov, cesta je takmer vyľudnená, prázdna, len zriedka sa na nej objaví výlučne vojenská technika. Vojaci nás varujú, že cestu môžu ostreľovať. Odporúčajú nám zvýšiť rýchlosť na moste, ktorý je od leta poškodený. Separatisti sa ho pokúsili vyhodiť do vzduchu, aby znemožnili prejazd cez vodnú nádrž neďaleko Svetlodarska.
Ako sa približujeme k Debaľcevu, začujeme zvuk, ktorý sa podobá na hukot štartujúceho lietadla. Lietadlo následne tesne pred našimi očami preletí smerom na mesto raketa Grad.
.kotol nie je? Čoby nebol!
Pozície ukrajinských vojakov sa nachádzajú niekoľko kilometrov od mesta, ktorého názov sa už niekoľko dní objavuje vo všetkých ukrajinských, ale aj svetových správach. Ukrajinskí vojaci nám hovoria, že v prvý deň prímeria, po celkom pokojnej noci, ich začali ostreľovať ťažkými zbraňami. Aby dokázali svoje slová, ukazujú nám čerstvé jamy po výbuchoch, hlboké pol metra až meter, a tiež úplne rozstrieľaný zákop. „Dobre, že tu nikto z našich nebol, inakšie by boli všetci zahynuli,“ povzdychne si jeden z vojakov.
Vojaci sa usilujú, aby na nich nebolo vidieť žiadne emócie, žartujú, nesťažujú sa na podmienky, v ktorých musia žiť posledných niekoľko mesiacov. „Tu na vojne otupeli všetky city,“ hovorí jeden z nich. Má asi tridsaťpäť rokov a po jednom boji musel pozbierať veci po padlom kamarátovi, s ktorým bok po boku niekoľko týždňov bojoval. V tej chvíli, keď to robil, sa ozval mobilný telefón padlého. Na displeji sa objavilo ženské meno Docia. „Vtedy som sa už neudržal,“ ticho povie, „ťažko mi bolo, čo vám budem hovoriť.“
Pýtame sa, či je pravda, že ukrajinskí vojaci sa nachádzajú v Debaľceve prakticky ešte od polovice minulého týždňa v obkľúčení, v kotle. Jednoduchí vojaci niekoľko kilometrov od Debaľceva, práve tak ako Generálny štáb, nepoznajú na túto otázku presnú odpoveď. „Nie, kotla niet,“ presvedčivo hovorí jeden. „Čoby nebol, jestvuje,“ prekrikuje ho druhý.
„Nie je to úplný kotol, isteže, hlavná cesta je nepriechodná, zablokovaná, ale popri nej udržujeme cestu života,“ objasňuje situáciu tretí. „A po týchto našich cestách stále prúdi nepretržite do Debaľceva vojenská technika.“
Otázkou je, či sa tam aj dostane. Vojaci sa sťažujú, že povstalci cesty nepretržite ostreľujú. Streľbe sa nevyhnú ani civilné autá. „Videl som na vlastné oči, ako z granátometu ostreľovali auto. Nie vojenské, ale civilné. Mužovi za volantom ťažko zranili nohu. Chvalabohu, ženu s dieťaťom nezasiahli. Potom sme ich vyslobodzovali z auta, ošetrovali, preväzovali,“ hovorí jeden vojak.
Zatiaľ čo sa rozprávame s vojakmi, delostrelecká paľba kdesi smerom na Debaľcevo neprestáva ani na minútu. Vojaci nás posielajú preč, poháňajú nás, aby sme čo najrýchlejšie odišli. „Choďte, kým sa zase nezačne paľba,“ hovorí jeden z nich.
.prečo hynú ľudia?
Schádzame z ľudoprázdnej cesty do dediny Mironovka, v susedstve Debaľceva. Cesta do mesta je naďalej uzatvorená. Nepúšťajú tam nielen dobrovoľníkov či novinárov, ale ani predstaviteľov misie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
Ulice v Mironovke sú ľudoprázdne. Len občas stretávame hladné, vychudnuté psy, ako hľadajú niečo pod zub. Na konci hlavnej ulice stojí päťposchodový dom, od nepretržitého ostreľovania má vybité všetky okná a poškodené múry.
V blízkosti počuť hlasy, a tak sa na tomto pustom mieste stretávame s niekoľkými mužmi, čo vyšli z úkrytov pre pitnú vodu. Už viac ako týždeň sa ukrývajú a žijú vedno s rodinami v zle osvetlenom a tesnom pivničnom priestore susedného domu. Pre nepretržité ostreľovanie takmer nevychádzajú von. Ľudia sú unavení, nazlostení, nadviazať s nimi rozhovor nie je jednoduché. „Načo sem prišli tí vojaci, my sme ich nečakali. Priniesli do našich domov vojnu! My sme nevolili týchto politikov! My sme chceli, aby tu bola Donecká ľudová republika, my nechceme mať s Kyjevom nič spoločné. Nech sa odtiaľto pracú!“ rozhorčuje sa tridsaťpäťročná Olesja. V pivnici žije s mužom a synom.
Kým sa rodičia sporia s nami o tom, čomu politicky dávajú prednosť, deti si v kúte kreslia. Na to, aby kreslili, majú tri hodiny denne, rodičia šetria elektrinu, preto je v pivnici väčšinu času tma.
Na priedomí susedného domu sa stretávame s niekoľkými dôchodcami, oheň si rozložili priamo na prahu domu a chystajú si obed.
„Ste novinári?“ zaujíma sa o nás jeden z obyvateľov. „Poďte za mnou, niečo vám ukážem.“
Ideme s mužom a cestou nám rozpráva, že pred niekoľkými dňami tuho ostreľovali Mironovku raketami Grad a jeden z nábojov dopadol len niekoľko metrov od obytného domu. „Vidíte tie nádoby na smeti? Aha, tam je červená plachta a pod ňou je telo človeka. Leží tu už niekoľko dní, nikto ho nemôže identifikovať a ani pochovať. Pred nedávnom ho niekto z miestnych vyzul z teplých čižiem.“
Muž sa sťažuje, keďže v obci nefungujú miestne úrady a s telom neznámeho človeka nemôžu hýbať.
„Prečo? Prečo ľudia zomierajú, môžete mi to vysvetliť?“ spytuje sa miestny obyvateľ Vasilij. „Hovoria, že v Debaľceve zostalo len šesťsto ľudí, ale ja tomu neverím, koľkí tam sedia po pivniciach a nikto ich nemôže nájsť! Bol som tam pred dvoma týždňami, pomáhal som vyvážať ľudí a privážal zásoby jedla...“
Vasilijovi počuť v hlase sklamanie, možno až zúfalstvo. Tak ako ostatní obyvatelia tejto neveľkej obce, aj on zostal sám so svojimi problémami a raketami Grad, ktorými ich ostreľujú. Nikto neverí, že vojnové akcie sa v najbližšom čase môžu skončiť.
.obkľúčenie Debaľceva
V utorok 17. februára, dva dni po oficiálnom zastavení paľby, boje v Debaľceve pokračujú, pozície ukrajinských vojsk sú ostreľované aj v okolí mesta. Podľa situácie v utorok o 18.00 povstalci získali kontrolu nad časťou mesta Debaľcevo. Skupinu ukrajinských vojakov, ktorá mala dopraviť vojenský náklad na pozície ukrajinských vojenských síl, ozbrojenci medzitým zajali.
„Nad Debaľcevom sa vznáša čierny dym. Odrážame útok ruských vojakov a povstalcov. Práve nás zasypávajú Gradmi. Boj pokračuje, situácia sa však mení každú hodinu,“ hovorí nám do telefónu jeden z vojakov.
Poznámka redakcie: V stredu 18. februára začali ukrajinské jednotky Debaľcevo opúšťať a separatisti oznámili, že nad mestom získali kontrolu.
Reprtáž pôvodne vyšla v Ukrajinskej Pravde, www.pravda.com.ua
.len sa nezľaknite
Obyvatelia dediny Klinovoje, ktorá je pätnásť kilometrov od Debaľceva, si už zvykli na neprestajnú streľbu a prispôsobili svoj život bojovým podmienkam. Je ráno 14. februára, teda len dvanásť hodín predtým, než vstúpilo do platnosti ohlásené prímerie. Ľudia z dediny sú v poli, neďaleko domu farmára Nikolaja, rozostavujú húfnice.
„Len sa nezľaknite,“ hovorí nám gazda Nikolaj, keď sa blížime k jeho domu, „teraz vystrelia salvu. Och, počuli ste to? A teraz priletí odveta.“
Počujeme hrmot a na obzore vidno, ako niekde smerom na Debaľcevo letia strely.
Je to len neveľké mestečko. Podľa toho, čo nám povedali na miestnom úrade, pred vojnou tu žilo 45-tisíc ľudí, dnes je to jedno z tých miest, kde prebiehajú najzúrivejšie boje. Ani v čase našej návštevy nič nenasvedčuje tomu, že sa chystá zastavenie paľby.
Ľudia, ktorí nestihli alebo nechceli odísť z mesta a jeho okolia, žijú už dva týždne bez vody, plynu, kúrenia a aj zásobovania potravinami.
.vojna či mier?
„Dolieha k nám iba tlaková vlna, tak tu pracujeme, v takých podmienkach vedieme hospodárstvo. Vraj sa dohodli na zastavení paľby. No a, čo my máme z toho? Dnes strieľajú dva razy toľko ako včera...a celú noc,“ ťažká si Nikolaj.
Keď sa snažíme byť optimistickí a namietneme, že sa všetko môže zmeniť po polnoci, keď má začať platiť prímerie, Nikolaj v zlomku sekundy vybuchne, sčervenie a začne nahlas nadávať. „Aké dohody? Čo ma tu presviedčate!? Toto je vojna bez konca, nijakej nádeje niet!“ Ale napriek jeho nedôvere po polnoci na 15. februára paľba naozaj utícha. A dokonca všade panuje akési nezvyklé ticho.
O desiatej ráno sa vydávame na cestu Arťomovsk – Debaľcevo. Ukrajinské kontroly sú ako predtým na svojom mieste, zo svojich pozícií zatiaľ nikto neustupuje.
Ešte vlani na jeseň boli tieto miesta hlbokým zázemím, dnes popri ceste pri vjazde do dediny Luhanskoje, čo je osemnásť kilometrov od Debaľceva, stoja poškodené domy, okná sú vybité od tlakových vĺn výbuchov, cesta je takmer vyľudnená, prázdna, len zriedka sa na nej objaví výlučne vojenská technika. Vojaci nás varujú, že cestu môžu ostreľovať. Odporúčajú nám zvýšiť rýchlosť na moste, ktorý je od leta poškodený. Separatisti sa ho pokúsili vyhodiť do vzduchu, aby znemožnili prejazd cez vodnú nádrž neďaleko Svetlodarska.
Ako sa približujeme k Debaľcevu, začujeme zvuk, ktorý sa podobá na hukot štartujúceho lietadla. Lietadlo následne tesne pred našimi očami preletí smerom na mesto raketa Grad.
.kotol nie je? Čoby nebol!
Pozície ukrajinských vojakov sa nachádzajú niekoľko kilometrov od mesta, ktorého názov sa už niekoľko dní objavuje vo všetkých ukrajinských, ale aj svetových správach. Ukrajinskí vojaci nám hovoria, že v prvý deň prímeria, po celkom pokojnej noci, ich začali ostreľovať ťažkými zbraňami. Aby dokázali svoje slová, ukazujú nám čerstvé jamy po výbuchoch, hlboké pol metra až meter, a tiež úplne rozstrieľaný zákop. „Dobre, že tu nikto z našich nebol, inakšie by boli všetci zahynuli,“ povzdychne si jeden z vojakov.
Vojaci sa usilujú, aby na nich nebolo vidieť žiadne emócie, žartujú, nesťažujú sa na podmienky, v ktorých musia žiť posledných niekoľko mesiacov. „Tu na vojne otupeli všetky city,“ hovorí jeden z nich. Má asi tridsaťpäť rokov a po jednom boji musel pozbierať veci po padlom kamarátovi, s ktorým bok po boku niekoľko týždňov bojoval. V tej chvíli, keď to robil, sa ozval mobilný telefón padlého. Na displeji sa objavilo ženské meno Docia. „Vtedy som sa už neudržal,“ ticho povie, „ťažko mi bolo, čo vám budem hovoriť.“
Pýtame sa, či je pravda, že ukrajinskí vojaci sa nachádzajú v Debaľceve prakticky ešte od polovice minulého týždňa v obkľúčení, v kotle. Jednoduchí vojaci niekoľko kilometrov od Debaľceva, práve tak ako Generálny štáb, nepoznajú na túto otázku presnú odpoveď. „Nie, kotla niet,“ presvedčivo hovorí jeden. „Čoby nebol, jestvuje,“ prekrikuje ho druhý.
„Nie je to úplný kotol, isteže, hlavná cesta je nepriechodná, zablokovaná, ale popri nej udržujeme cestu života,“ objasňuje situáciu tretí. „A po týchto našich cestách stále prúdi nepretržite do Debaľceva vojenská technika.“
Otázkou je, či sa tam aj dostane. Vojaci sa sťažujú, že povstalci cesty nepretržite ostreľujú. Streľbe sa nevyhnú ani civilné autá. „Videl som na vlastné oči, ako z granátometu ostreľovali auto. Nie vojenské, ale civilné. Mužovi za volantom ťažko zranili nohu. Chvalabohu, ženu s dieťaťom nezasiahli. Potom sme ich vyslobodzovali z auta, ošetrovali, preväzovali,“ hovorí jeden vojak.
Zatiaľ čo sa rozprávame s vojakmi, delostrelecká paľba kdesi smerom na Debaľcevo neprestáva ani na minútu. Vojaci nás posielajú preč, poháňajú nás, aby sme čo najrýchlejšie odišli. „Choďte, kým sa zase nezačne paľba,“ hovorí jeden z nich.
.prečo hynú ľudia?
Schádzame z ľudoprázdnej cesty do dediny Mironovka, v susedstve Debaľceva. Cesta do mesta je naďalej uzatvorená. Nepúšťajú tam nielen dobrovoľníkov či novinárov, ale ani predstaviteľov misie Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe.
Ulice v Mironovke sú ľudoprázdne. Len občas stretávame hladné, vychudnuté psy, ako hľadajú niečo pod zub. Na konci hlavnej ulice stojí päťposchodový dom, od nepretržitého ostreľovania má vybité všetky okná a poškodené múry.
V blízkosti počuť hlasy, a tak sa na tomto pustom mieste stretávame s niekoľkými mužmi, čo vyšli z úkrytov pre pitnú vodu. Už viac ako týždeň sa ukrývajú a žijú vedno s rodinami v zle osvetlenom a tesnom pivničnom priestore susedného domu. Pre nepretržité ostreľovanie takmer nevychádzajú von. Ľudia sú unavení, nazlostení, nadviazať s nimi rozhovor nie je jednoduché. „Načo sem prišli tí vojaci, my sme ich nečakali. Priniesli do našich domov vojnu! My sme nevolili týchto politikov! My sme chceli, aby tu bola Donecká ľudová republika, my nechceme mať s Kyjevom nič spoločné. Nech sa odtiaľto pracú!“ rozhorčuje sa tridsaťpäťročná Olesja. V pivnici žije s mužom a synom.
Kým sa rodičia sporia s nami o tom, čomu politicky dávajú prednosť, deti si v kúte kreslia. Na to, aby kreslili, majú tri hodiny denne, rodičia šetria elektrinu, preto je v pivnici väčšinu času tma.
Na priedomí susedného domu sa stretávame s niekoľkými dôchodcami, oheň si rozložili priamo na prahu domu a chystajú si obed.
„Ste novinári?“ zaujíma sa o nás jeden z obyvateľov. „Poďte za mnou, niečo vám ukážem.“
Ideme s mužom a cestou nám rozpráva, že pred niekoľkými dňami tuho ostreľovali Mironovku raketami Grad a jeden z nábojov dopadol len niekoľko metrov od obytného domu. „Vidíte tie nádoby na smeti? Aha, tam je červená plachta a pod ňou je telo človeka. Leží tu už niekoľko dní, nikto ho nemôže identifikovať a ani pochovať. Pred nedávnom ho niekto z miestnych vyzul z teplých čižiem.“
Muž sa sťažuje, keďže v obci nefungujú miestne úrady a s telom neznámeho človeka nemôžu hýbať.
„Prečo? Prečo ľudia zomierajú, môžete mi to vysvetliť?“ spytuje sa miestny obyvateľ Vasilij. „Hovoria, že v Debaľceve zostalo len šesťsto ľudí, ale ja tomu neverím, koľkí tam sedia po pivniciach a nikto ich nemôže nájsť! Bol som tam pred dvoma týždňami, pomáhal som vyvážať ľudí a privážal zásoby jedla...“
Vasilijovi počuť v hlase sklamanie, možno až zúfalstvo. Tak ako ostatní obyvatelia tejto neveľkej obce, aj on zostal sám so svojimi problémami a raketami Grad, ktorými ich ostreľujú. Nikto neverí, že vojnové akcie sa v najbližšom čase môžu skončiť.
.obkľúčenie Debaľceva
V utorok 17. februára, dva dni po oficiálnom zastavení paľby, boje v Debaľceve pokračujú, pozície ukrajinských vojsk sú ostreľované aj v okolí mesta. Podľa situácie v utorok o 18.00 povstalci získali kontrolu nad časťou mesta Debaľcevo. Skupinu ukrajinských vojakov, ktorá mala dopraviť vojenský náklad na pozície ukrajinských vojenských síl, ozbrojenci medzitým zajali.
„Nad Debaľcevom sa vznáša čierny dym. Odrážame útok ruských vojakov a povstalcov. Práve nás zasypávajú Gradmi. Boj pokračuje, situácia sa však mení každú hodinu,“ hovorí nám do telefónu jeden z vojakov.
Poznámka redakcie: V stredu 18. februára začali ukrajinské jednotky Debaľcevo opúšťať a separatisti oznámili, že nad mestom získali kontrolu.
Reprtáž pôvodne vyšla v Ukrajinskej Pravde, www.pravda.com.ua
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.