Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Spoznávame veľké slovenské hlasy

.michaela Mojžišová .časopis .kultúra

Pred tromi rokmi prišla agentúra KAPOS s koncertným projektom Veľké slovenské hlasy, ktorý chcel k domácemu publiku priviesť našich operných legionárov. Prvým interpretom bol basista Štefan Kocán.

Nápad to bol chvályhodný. Nejedného slovenského umelca objavilo zahraničie prv, než sme ho vôbec stihli zaregistrovať. A aj potom, keď už kvality Štefana Kocána, Pavla Bršlíka, Adriany Kučerovej, Jany Kurucovej (a ďalších) verifikovali medzinárodné operné scény, doma sme sa s nimi stretávali menej než zriedkavo. Problémom zväčša neboli ich premrštené honorárové nároky či neochota prijať pozvanie na rodnú hrudu, ale nedostatok záujmu a komunikačnej spôsobilosti u organizátorov slovenského kultúrneho života.

.kocánov návrat
Ambícia šéfa agentúry Jána Koreckého však zároveň vyzerala riskantne: zaplatí poslucháč nie lacnú vstupenku za vystúpenie neznámeho interpreta? Dnes je jasné, že vstup nezaťaženého podnikateľa z mimoumeleckej branže priniesol na náš vokálno-koncertný trh svieži vietor. A aj vďaka slušnej reklamnej a mediálnej podpore projektu už Slováci vedia, kto sú mená z prvých riadkov tohto článku.
Pilotný recitál cyklu v apríli 2012 patril Štefanovi Kocánovi. Diár ani nie štyridsaťročného basistu sa v tom čase zapĺňal najrelevantnejšími opernými adresami: tretiu sezónu bol stálym hosťom newyorskej Metropolitnej opery a do CV si práve pripísal debut v milánskej La Scale. V Bratislave ho však poznala len hŕstka divákov, ktorí ho náhodou zachytili ako hosťa v Donovi Carlosovi (v rámci BHS 2005 spieval neveľký part Veľkého inkvizítora) či ako jedného zo štyroch sólistov v koncerte Zboru a Orchestra SND Ensemblissimo (2010).
Od sólového koncertného debutu sa s talentovaným Trnavčanom stretávame o čosi častejšie. V tejto sezóne sme si ho vychutnali ako muzikálneho, technicky i farebne disponovaného nástupcu jubilujúceho šesťdesiatnika Petra Mikuláša (spevácky dialóg dvoch skvelých basistov na otváracom koncerte 95. sezóny SND bol skutočným zážitkom), aj ako exportného Leporella v októbrovom Donovi Giovannim. Meno Štefan Kocán má konečne cveng aj doma: jeho návrat k Veľkým slovenským hlasom vypredal Koncertnú sieň bratislavskej Reduty, kde ho sprevádzal orchester Slovenskej filharmónie pod kompetentným vedením Rastislava Štúra.
Vstúpil do nej bravúrne. Virtuózna ária Osmina z Mozartovho Únosu zo serailu nie je práve „zahrievacím“ číslom, dôsledne preverí interpretov hlasový rozsah aj pružnosť dychovej opory. V Kocánových farebne vyrovnaných frázach sme ani nepostrehli veľké intervalové skoky, tóny zneli jeden ako druhý. A pri „čiernych“ hraničných hĺbkach sa človeku nechce veriť, že ho počas štúdia považovali za barytonistu. Nesprávne hlasové zaradenie môže speváka stáť kariéru. Tú Kocánovu zachránil slávny ruský basista Jevgenij Nesterenko, s ktorým sa čerstvý absolvent VŠMU, toho času bez angažmánu i pracovných ponúk, stretol na interpretačných kurzoch v Piešťanoch. „Dovolil som si ho osloviť, či by ma neprijal za súkromného žiaka. Odmietol, že privátne nevyučuje. Ale navrhol mi, aby som sa prihlásil na viedenské konzervatórium. S prísľubom, že ak ma prijmú, vezme ma do svojej triedy. A tak som s čerstvým vysokoškolským diplomom znova zasadol do lavíc konzervatória,“ priblížil Kocán svoje neľahké profesionálne začiatky v interview pre Hudobný život.

.kto je tá speváčka?
V Redute nielen Osminom, ale aj ďalšími číslami programu prezentoval, že dnes sú krásne rezonujúce hĺbky hlavnou devízou jeho farebne jednoliateho materiálu. No problém nemá ani s opačným pólom hlasového rozsahu. Áriu Vodníka žialiaceho nad zapudenou Rusalkou ukončil v dramatickom, tónovo uvoľnenom finále, pôsobivú áriu Varjažského hosťa z Korsakovovho Sadka korunoval suverénnou držanou výškou. Aj part Boitovho Mefista, s ktorým len pred pár dňami debutoval v pražskom Národnom divadle a ktorého „krédo“ (Sono lo spirito che nega sempre tutto: Som duch, ktorý vždy všetko poprie) zaspieval s vokálnou iskrou a interpretačným nadhľadom, je písaný v pomerne vysokej tessiture.
Čo sa týka extrovertnosti prejavu, Kocán nie je typom umelca, ktorý by nadužíval emocionálnu škálu alebo sa utiekal k výrazovým barličkám. Jeho prístup k spievaným partom je racionálny a pomerne vecný. Aj preto bolo skvelým nápadom prizvať za hostku koncertu Máriu Porubčinovú. Objemný soprán s tendenciou ďalšieho vývoja k dramatickému odboru sa hutným basistovým inštrumentom nenechal zatieniť ani v sólových číslach, ani v spoločnom duete z Verdiho Sily osudu. Práve v dialógu Pátra Guardiana, počúvajúceho srdcervúcu spoveď Leonory di Vargas (jej otec umrel rukou Leonorinho milenca), najpregnantnejšie vynikol kontrast Kocánovej dôstojnej zdržanlivosti a Porubčinovej vokálno-citového bohatstva. U sopranistky sa spájajú farebne vrúcny hlas s obsažnou strednou polohou a svietivými výškami, vzácna muzikalita i zmysel pre obsah spievaného slova. Oboje sme si užili najmä v modlitbe Smetanovej kňažnej Libuše (mimochodom, už dávno som sa pri tomto type hlasu nestretla s tak zrozumiteľnou artikuláciou) a v Ave Maria z Verdiho Otella – pokornej, tichej modlitbe utrápenej Desdemony, ktorá sa v tušení blízkej smrti dostáva do stavu zmierenej rezignácie.
Kto je tá speváčka? – šepkali si dámy v mojej blízkosti. Nejde pritom o žiadnu debutantku, Porubčinová má za sebou pár kvalitných kreácií v Banskej Bystrici i v Bratislave, jej (ne)vyťaženosť však nezodpovedá speváčkiným kvalitám ani výnimočnosti jej vokálneho typu. Možno sme objavili ďalší veľký slovenský hlas.
.autorka je stála spolupracovníčka .týždňa.

Štefan Kocán, Mária Porubčinová, Reduta, Bratislava, 11. februára 2015.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite